ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Učiteľ potom pre rozličné zaneprázdnenie nechodil celý mesiac k susedovi. Sedliaci si preto mysleli, že ich schôdzky a rozhovory sa už celkom skončili. Zašiel teda za učiteľom sám sused a povedal mu: „Pán rechtor, ako ste neboli medzi nami, nemám odvtedy pokoja — všetci, ktorí ku mne chodievajú, vždy ma posielajú za vami, aby som sa vás opýtal, či budú mať ešte šťastie stretnúť sa s vami u nás na besede.“ Učiteľ na to povedal: „Doteraz som nemohol chodiť medzi vás, ani dneska nemôžem, no zajtra určite prídem.“

Ako sľúbil, tak aj dodržal, večer prišiel k susedovi. A hneď sa ozval jeden z prítomných.

Sedliak: Predsa máme šťastie, lebo sme si už mysleli, že sa naše besedy skončili, a takto sa dozvieme ešte všeličo užitočné.

Učiteľ: Ešte nám ostalo dosť vecí, o ktorých sa pozhovárame. A ak sa vám to nezunuje, ešte sa tu takto zídeme viac ráz.

Sedliak: Do takejto školy by ma nezunovalo chodiť celý život, lebo viem, že sa tu naučím veľa dobrého.

Učiteľ: Počúvajte teda! Dneska vám chcem povedať dačo o všelijakých prešibancoch, zvodcoch a vydieračoch, ktorých ľudia síce nepokladajú za čarodejníkov — ale ktorí predsa všelijako ľudí klamú a privádzajú o peniaze.

Tak sa istý bezbožník medzi zídenými ľuďmi chválil, že môže zastaviť voz na ceste, takže ďalej nepôjde, aj keby ho ťahalo hocikoľko koní a volov. Prítomní to chceli vidieť na vlastné oči. No on svoj kumšt bol ochotný ukázať iba za dobrú peňažnú odmenu. Zvedavci teda poskladali niekoľko zlatiek a sľúbili mu ich, ak im ukáže ten čudný kumšt. Súhlasil a určil na to istú hodinu. Keď sa určená hodina priblížila, vyviedol ich za mesto na jeden vŕšok či kopec vzdialený od cesty na niekoľko strelení. O chvíľu zbadali obďaleč idúci voz. A tento kumštár urobil okolo seba svojou palicou kruh, v ktorom kreslil na zem všelijaké kríže, litery a pritom čosi nezrozumiteľne mrmlal. Potom vystieral palicu na východ, západ, na juh a na sever. A vtom ten okolo prechádzajúci voz zastal a viac sa nepohol. Všetci prítomní to pokladali za zvláštnu a nevídanú vec. Chvíľu voz stál a potom ten prešibanec znovu palicou ukázal na všetky štyri svetové strany a voz sa hneď pohol a pokračoval v ceste.

Sedliak: Tomu veru musel pomáhať nejaký čert —

Učiteľ: Ako vy, tak i ostatní ľudia hneď pripisujú čertovi také veci, ktoré nemôžu pochopiť. Pomáhali mu čertovské či bezbožné jeho kúsky, a nie čert. Len počúvajte, čo to bol za fígeľ! Ako vieme, na to všetko sa ustanovila istá hodina. Medzitým si ten prešibanec za pár grošov najal jedného sedliaka, aby vtedy a vtedy šiel tou cestou a aby zastal, keď on bude z toho vŕška vystierať palicu. Potom aby predstieral, že kone nemôžu ďalej až dotiaľ, kým nezačne druhý raz vystierať palicu na štyri strany sveta. Nuž a tak všetkých oklamal, no nielen oklamal, ale dal si za to ešte aj dobre zaplatiť, že ich vedel oklamať.

Podobne sa istý remeselnícky tovariš chválil známym, že vie vyvolať diablov z pekla. Žiadali ho, aby to dokázal činom, ináč mu to nemôžu uveriť. To sa aj stalo v istú dohovorenú hodinu. Tento prefíkanec urobil v miestnosti najprv kruh a usadil doň jedného z prítomných a prikázal mu, aby sa v nijakom prípade neopovážil vystúpiť z kruhu. O chvíľu prišiel ten žiadaný čert so žiariacimi očami a vo veľmi strašlivom obleku. Nič nevravel, iba sa hore-dolu prechádzal — napokon začal dobiedzať hneď do toho, hneď do iného z prítomných nedôverčivých divákov, takže všetci tam od strachu priam poomdlievali a horko-ťažko prišli k sebe aj po odchode strašidla. Ako blázni potom verili, že tovariš vie privolať diablov z pekla.

Sedliak: A čo to vlastne bolo, čo ich tak náramne nastrašilo?

Učiteľ: Tovarišov brat, ktorého predtým pripravil a naučil, čo má robiť.

Sedliak: Nuž veru veľmi prefíkane to urobili tí bratia!

Iný sedliak: Dosť je takých bezbožníkov, ktorí takto klamú ľudí. Raz jeden vojak pred mojimi očami nabil flintu prachom i guľkami a potom mi ju dával do ruky, aby som doňho strelil, že sa ho guľka nechytí. Ja som to nechcel urobiť, hoci ma veľmi ubezpečoval, lebo som sa predsa len obával, že ho zastrelím. Nato iný vojak vzal flintu a bez rozpakov hneď doňho strelil. Strelil zblízka, no predsa ho ani neporanilo. Ja som sa tomu veľmi čudoval. Potom mi tí vojaci povedali, že ma naučia ten kumšt, aby sa ma nechytila guľka, ak im za to dobre zaplatím. No ja som mal z toho všetkého strach a nežiadalo sa mi vedieť taký kumšt. Pobral som sa od nich a išiel som svojou cestou. Istotne by ma boli oklamali.

Učiteľ: A veľmi by vás boli oklamali, ba tým kumštom dostali ešte aj do nešťastia a nebezpečenstva. Neverte tomu, že by sa niekoho nechytila skutočná guľka z olova či zo železa, ak sa ňou trafí. Vojak nenabil flintu ozajstnými guľkami, veď by ho boli zasiahli, ak iný strelil doňho. Akiste to boli ľahučké sklené bublinky^[37] alebo živé striebro, ktoré nabil do flinty namiesto skutočných guliek a ktoré ho nemohlo poraniť. A keby ste sa boli dali vojakom oklamať — možno by ste od nich boli dostali nejakú naničhodnú masť, aby ste si ňou natreli telo, že vám potom guľka neublíži. No masť by nijako nepomohla, ak by ste to boli chceli vyprobovať, a boli by ste sa vystavili nebezpečenstvu.^[38]

Najlepšie je mať pokoj s takými klamármi, lebo koho môžu, toho oklamú, pritom nič nedbajú na nešťastia, ktoré z toho vyplývajú, hlavne že im za to hlúpi ľudia dobre zaplatia.

Viacerí bezbožníci zasa predstierajú, že vedia nájsť a vrátiť ľuďom ukradnuté veci alebo svojimi kumštami priviesť k sebe zlodeja.

Tak jeden prešibaný svetár prišiel aj s dvoma synmi bývať do istej dediny. Onedlho sa o ňom rozchýrilo, že je veštec — že vie prenasledovať zlodejov a nájsť ukradnuté veci. Asi o dva mesiace pokapali jeho susedovi z maštale šíre a kantáre. Sused sa vybral k nemu sprobovať šťastie a prosil ho, aby podľa možnosti prinútil zlodeja vrátiť mu tie ukradnuté veci. A ten starý prešibanec sa najprv kadejako vyhováral, no keď mu sused sľúbil odmenu, podujal sa to vykonať. Potom začal vo svojej komore, na ktorej mal otvorený oblok, kresliť akýmsi prútom rozličné figúry a povedal, že zlodej musí o chvíľu prísť. Zrazu ktosi pribehol a cez oblok hodil dnu zviazané tie ukradnuté veci, ktoré začal starý šľahať prútom. Zlodej bežal preč a kričal, akoby jeho šľahali. A takto prišiel sused opäť k svojim veciam.

Podobným spôsobom ten svetár dlhé roky klamal ľudí, no zlodeja nikdy nechcel prezradiť. Zavše nevedel vrátiť niektoré ukradnuté veci a vtedy vravieval, že zlodej po krádeži prešiel cez vodu a už nie je v jeho moci prinútiť zlodeja, aby mu priniesol ukradnuté veci.

Raz sa o tomto divotvorcovi a jeho kumštoch dozvedela vrchnosť, dala ho k sebe došikovať a prísne ho vyzvala, aby prezradil svoje praktiky. Keď sa nemohol nijako vykrútiť obšírnymi rečami, napokon povedal celú pravdu. Jeho synovia totiž kradli všetko, čo kde mohli, a on v dohovore s nimi navracal ľuďom spomínaným spôsobom a za dobrú odmenu tie nakradnuté veci.

Aj tie šíre a kantáre podľa dohovoru s otcom vhodil do komory jeho syn a kričal ako na dereši preto, aby prítomný sused uveril, že jeho otec skutočne vie trestať zlodejov a nájsť všetko ukradnuté.

Keď starý vyjavil svoje bezbožné činy, vrchnosť sa ho spýtala, odkiaľ prišiel do dediny. Povedal aj to a vyšlo najavo, že z predchádzajúceho bydliska ho vyhnali a vyšľahali pre jeho bezbožné praktiky. Vrchnosť potom vymerala prísny trest nielen jemu, ale i jeho synom.

Sedliak: Veru nebol by som veril, že by mohol klamať ľudí takými fígľami. No aj pri svojej bezbožnosti predsa len bol natoľko dobrý, že ukradnuté veci za malú odmenu vracal naspäť.

Učiteľ: Istotne to robil preto, že sa obával, aby pri predávaní ukradnutého si ľudia nespoznali svoje veci a aby sa tak nedostal do nepríjemností. A okrem toho bol by dostal za ne o čosi viacej, než mu zaplatili postihnutí krádežou.

Takto alebo podobnými spôsobmi klamú a šialia prešibanci mnoho ľudí. Teda netreba veriť ani jednému.

Sedliak: Počul som, že kto chce vypátrať zlodeja svojho majetku, má vziať trošku zeme z toho miesta, skade vec ukradli, a tú zem nasypať pod mlynský kameň — zlodej sa vraj bude dotiaľ krútiť a trápiť, kým sa nevyjaví a nevráti ukradnutú vec. Niektorí vravia, aby sa hodila do ohňa voľajaká perla, keď dačo skapalo — zlodej istotne oslepne.

Iný sedliak: Hovorí sa i to, že ak by krádežou poškodený pálil proso na lemeši v peci pred plameňom, zlodej sa vysype po celom tele.

Učiteľ: To sú všetko bludné povery. Môžeme my dať pod mlynský kameň hocičo, zlodeja tým nenájdeme, keď ukradnutú vec dobre popratal. Zlodej sa aj tak musí trápiť, lebo mu svedomie nedá pokoj dotiaľ, kým sa naisto nepresvedčí, že jeho zlodejstvo nevyjde najavo. Ba ani potom nemôže mať zlodej pokojné svedomie, lebo ak má dajaké náboženské presvedčenie, vždy sa bojí božieho trestu.

Do ohňa vhodená a pálená perla ešte nikdy nepozbavila, ani nepozbaví zlodeja zraku. Aj to je falošná a poverčivá domnienka. A proso páliť na lemeši, aby sa zlodej vysypal, je bláznovstvo, daromnica a ničomnosť. Zlodej sa preto nikdy nevysype.^[39]

A podobne aj hocičo iné, čo podnikajú hlúpi ľudia, aby vystopovali zlodeja a dostali späť svoje veci, je bláznovstvo a daromnosť. Keby radšej ten, ktorému dačo skapalo, ináč hľadal svoje veci, skôr by niečo dosiahol, ako keď sa baví a čas márni takýmito babskými pletkami.

Mnohí prešibanci sa vystatujú pred hlúpym a nevedomým ľudom ešte aj inými zázračnými kumštami. Kto im uverí a chce od nich dajaký zázračný zásah, toho zvyčajne poriadne oklamú a privedú o peniaze.

Sedliak: Akiste nie je pravda ani to, čo sa vravieva, že kto chce, aby mu roj nevyletel zo včelína, nech celý včelín obtiahne takou niťou, ktorú upriadla žena v pôrodných bolestiach.

Učiteľ: Vôbec to nie je pravda, lebo akože by mohla taká niť udržať vo včelíne roj, keby tam nemal kde sadnúť a chcel by vyletieť von. To by bola daromná robota. Tým veru včelám nikto nepočarí, aby neuleteli.

Podobne bláznivo robia aj tí, ktorí kvôli tomu, aby im neodletovali preč holuby, obstarajú si od žobráka palicu, prelomia ju na dva kusy a potom ich nakríž preložené ukladajú do holubníka. Ľudská nevedomosť a hlúposť navymýšľala veľmi veľa bláznivostí.

A keďže sa tu spomenuli holuby, prišlo mi na um, čo sa hovorí o mlynárových holuboch — že ich možno privábiť k svojim, ak dakto ukradne z mlynského náhonu lopatku zástavnicu a položí ju do svojho holubníka.

Toto je taktiež taká daromná pletka ako podobné iné a nezaslúži si, aby sa jej verilo, tým menej aby sme sa ňou zapodievali.

Sedliak: Pán rechtor, už dávnejšie som chcel spomenúť kaukliarov a komediantov, ktorí tiež vedia predvádzať nezvyčajné a zázračné kumšty. Čo si máme o nich myslieť?

Učiteľ: O kaukliaroch a komediantoch si máme myslieť to, že všetky zvláštne kúsky a kumšty, ktoré predvádzajú ľuďom, robia celkom prirodzeným spôsobom. Iba zásluhou ich šikovnosti a zručnosti sa zdajú divákom zvláštne. Keby nám ukázali, ako vykonali tú či inú nezvyčajnú vec, potom by sa nám vôbec nezdala zvláštna. Aj títo ľudia predvádzajú svoje kumšty zvyčajne večer a v noci, aby prítomní nevideli všetko tak dobre ako vo dne. Potom by ich kumšty neboli natoľko vzácne a stratili by cenu, oni sami by zasa prišli o zisk od ľudí.

Chodiť po povraze, tancovať a iné kúsky na ňom robiť nie je až taký veľký kumšt pre ľudí, ktorí sa v tom cvičia od detstva. Niekedy predvádzajú, že si vtisli nôž, vidličky alebo dačo podobné do úst či do ucha, nosa a potom im tie veci vypadnú odinakiaľ. No ten nôž alebo vidličky, ktoré najprv ukážu divákom, šikovne ukryjú v šatách a ta, kam ich majú vopchať, vstrčia skrútený drôt, papier či dačo iné — všetko závisí od ich šikovnosti.

Inokedy predstierajú, že jedia a hltajú vlnu, a prítomným ľuďom vravia, že sa tá vlna v ich žalúdku mení na rozličné stužky — a potom ich vyťahujú akože z úst. No aj v tomto prípade sa mýlia všetci, ktorí tomu veria, lebo kaukliari vlnu nehltajú. Naoko do úst vkladanú vlnu dávajú inam tak šikovne, že to diváci nemôžu zbadať. Potom ani tie stužky nevyťahujú cez ústa zo svojho brucha, ale keď majú ruku pri ústach, pomedzi ruku a bradu vyťahujú ich spod kabáta, kde si ich nahotovali už predtým.

A hocijaké iné a týmto podobné kúsky či kumšty, ktoré komedianti ukazujú ľuďom, neboli by také zvláštne, keby sme poznali spôsoby, akými ich uskutočňujú. Tomu však neverte, ako veria niektorí blázni, že kaukliarom pomáhajú pritom čerti.

Ešte si máme pohovoriť o najväčších klamároch a zvodcoch, ktorí o sebe vravia, že vedia hľadať v zemi poklady. Často sa stáva, že mnohí leňosi a naničhodníci vymýšľajú, ako by mohli žiť na svete bez práce. A keďže sa boja trestu vrchnosti za kradnutie, špekulujú, ako by pod pláštikom dobrej a statočnej činnosti mohli čo najväčšmi oklamať nevedomý ľud — a tak prísť k potrebným peniazom.

Podaktorí z takýchto bezbožníkov sa pred nevedomým ľudom vychvaľujú a vyťahujú tým, že vedia vyhľadávať a kopať v zemi poklady. Mnohých ľudí navádzajú, aby im v tom pomáhali, že ľahko môžu prísť k veľa peniazom. A keďže vari nič nemôže natoľko omámiť úsudok ľudí, najmä nevedomého ľudu ako peniaze, ku ktorým sa možno ľahko dostať — teda vďačne sa nejeden pripojí k takýmto kopáčom pokladov s nádejou, že sa ihneď dostanú k náramnému bohatstvu.^[40] No čím väčšiu nádej si robia na peniaze, tým ľahšie ich oklamú takíto zvodcovia. Lebo spomínaní prešibanci im obyčajne vravia, že ak sa má získať ten bohatý a veľký poklad, treba najprv oferovať na ten či onen kostol toľko a toľko, alebo s takou či hentakou sumou peňazí urobiť to a to. A hlúpi ľudia sa dajú na to nahovoriť. A keby aj celý majetok bolo treba predať a obrátiť na peniaze, musia vyhovieť všetkým požiadavkám takýchto zvodcov. No tým ani viacej netreba, lebo keď im hlúpi ľudia dajú do rúk peniaze, chytro s nimi zmiznú a viac ich nevidí nik.

Tak raz prišiel k istému gazdovi akýsi cudzí a neznámy baník, ktorý medzi rečou spomenul: „Priateľko, vy ste statočný a dobrý človek, ako vidím, máte veľa detí a utisnutý ste na božiu pomoc. Ak by ste neopovrhli mojou radou, naveky by ste mi ďakovali nielen vy, ale aj vaše deti — ba i potomkovia. Vo vašej záhrade je zakopaný ohromný poklad a ja mám o ňom daktoré spisy. S pomocou božou by sme ten poklad mohli dostať, ak by ste sa vo všetkom pridŕžali mojej rady.“

Gazda beztak veľmi pachtil za peniazmi a dal sa takými rečami nahovoriť, prisľúbil cudzincovi všetko, čo bude potrebovať. Prvé dva dni sa baník s gazdom iba hostili a na tretí deň ráno pred východom slnka išli do tej záhrady a chodili po nej. Keď prišli do jedného jej kúta, baníkovi zrazu vypadol prútik z ruky na zem — čo pokladali za znamenie, že poklad musí byť na tom mieste.

Potom už nerobili nič, len baník čítal celý deň svoje spisy a večer gazdovi povedal, že na druhý deň ráno pred východom slnka sa musí na určenom mieste pomodliť modlitbu, ktorá je uvedená v tých spisoch. V dohodnutom čase sa tam teda modlil a pritom viac ráz priložil k zemi ucho, akoby čomusi načúval. Keď to skončil, gazdovi vravel, že sa zhováral s duchom, ktorý stráži poklad, a ten mu vravel o náramnom množstve dukátov, zakopaných tam v medenej truhlici. Duch ich ináč nedovolí vykopať a vziať, iba ak urobia podľa príkazu toho, čo ich ta zakopal. Dvadsať kremnických dukátov treba zapraviť do kapustnej hlávky, ktorá má dva týždne rásť nad tým pokladom. Potom sa môžu bez obáv a s istotou pustiť do kopania.

Gazdovi sa dvadsať dukátov zdalo priveľa, no baník ho svojimi rečami vedel natoľko omámiť, že vďačne predal dva voly, aby len zohnal toľko peňazí. Utŕžené dukáty potom zapravili do kapustnej hlávky, ako bolo treba, a zasadili ju nad pokladom. Baník ešte povedal: „Aby ste ma nijako neupodozrievali, za celý ten čas môžete spávať v záhrade a dávať pozor na tú kapustu s dukátmi, ja zatiaľ odídem domov. No kým sa nevrátim, neopovážte sa tej hlávky ani dotknúť!“

Baník odišiel a gazda plný očakávania i strachu dve noci spal v záhrade — ale ďaleko od miesta, na ktorom mali kopať poklad, lebo sa bál toho ducha. Ráno tretieho dňa išiel sa podívať na kapustu — no už jej tam nebolo.

Sedliak: Istotne ju ukradol ten baník.

Učiteľ: Nik iný — iba on. A už ho viacej potom gazda nevidel.

Sedliak: Bol to teda vybíjaný prešibanec! A nevyzvedel sa gazda od neho, odkiaľ je — nehľadal ho potom?

Učiteľ: Mohol sa ho vyzvedať, koľko len chcel, jednako by mu nebol povedal pravdu, odkiaľ je. Nuž a potom ho mohol hľadať, kde chcel. Pravda, gazda šiel potom žalovať svojmu zemskému pánovi, no ten ho vysmial a povedal mu, aby bol v budúcnosti múdrejší a nedal sa oklamať každému ošmekovi.

Na svete sa stáva veľa podobných prípadov, keď niektorí prefíkanci takto oklamú a do nešťastia privedú nevedomých ľudí.

Zajtra si viacej pohovoríme o takých veciach, na dnes nech nám to postačí.

A učiteľ sa pobral domov.

Opäť o tom istom

Dnes vám poviem — začal učiteľ — a zdôrazním predovšetkým to, že včera spomínaní klamári a zvodcovia zvyčajne za málo sľubujú veľmi veľa. Teda čím väčšie nádeje na nájdenie a vykopanie peňazí vám bude predkladať niekto neznámy, tým menej mu verte. Nedajte si zaslepiť oči množstvom peňazí, ktoré sú vraj zakopané tam a tam, a že ich treba vykopať tak či ináč, lebo vás naisto oklamú.

Takí ľudia zvyčajne hovorievajú, že v zemi je viacej pokladov než na zemi. V istom zmysle verím i ja, lebo všetko božie požehnanie, ktoré potrebujú ľudia aj ostatné pozemské stvorenia, vychádza zo zeme. Aj to je pravda, že tu i tam daktorí skúpi alebo aj inakší ľudia vo vojnových časoch a za rozličného nebezpečenstva zakopali niekam svoje peniaze a potom sa dostali do zajatia v cudzej krajine alebo aj umreli. No takíto klamári a zvodcovia, ak im ihneď uveria, hocikde ukážu a povedia, že sú tam zakopané peniaze.

Nuž ak by mal niekto také vedomosti, ktorými by pomocou dajakého prútika alebo palice vedel nájsť poklady a peniaze, akiste by sa za krátky čas stal boháčom. Lež ako vidíme, zvyčajne všetci, čo sa pred nevedomým ľudom vychvaľujú takýmto kumštom, sú otrhaní ožrani, chudobní bezbožníci a daromníci. A preto im možno veriť tým menej.

Sedliak: A to je pravda, pán rechtor, že poklady vyhárajú a zavše sa presúšajú?

Učiteľ: Ja som to nikdy nevidel — hoci som o tom dosť počul rozprávať hlúpych ľudí. Nemožno pochopiť, že by z daktorého zakopaného pokladu vychádzal prirodzený oheň. Niekedy zo zeme vychádzajú také pary a pachy, ktoré sa v noci blyštia ako oheň. No toto sa vyskytuje obyčajne na močaristých miestach alebo kde sa v zemi rozkladajú hnilé veci — ako sa tu už spomínalo. A veru neviem o tom, že by v noci z pokladov vychádzali takéto viditeľné pary či — ako ľudia vravia — oheň.

Poverčiví ľudia často uverili, keď v noci zbadali dakde nejaký prirodzený oheň alebo blyštiace sa pary, že sa tam presúšajú peniaze. Nuž tam kopali, namáhali sa — ale nič nevykopali.

V Gemerskej stolici jeden študent využil túto poveru na oklamanie mnohých študentov a ešte viacej mešťanov. V deň Nanebevstúpenia Pána vyšiel na vŕšok nad mestom s fajkou — vedel totiž dobre, že na náprotivnom vŕšku z druhej strany mesta muzikujú a zabávajú sa — vzal si nejaké papiere a postupne ich zapaľoval. Keď študenti a ostatní ľudia z druhého vŕška zbadali ten oheň, mysleli si a verili, že tam vyhárajú a presúšajú sa peniaze. Húfne ta bežali — ale nenašli nič. Oheň viacej nehorel — študent sa ukryl pomedzi stromy. Na druhý deň sa smial, že oklamal toľkých bláznov.

Takéto sklamanie postihuje veľa bláznivých ľudí. A keďže nielen tomu veria, ale na takých miestach aj hľadajú a kopú, po úmornej robote smutní a bez pokladu vracajú sa domov. Poznám kraje, kde priam celé dediny nadarmo niekoľko rokov hľadali a kopali peniaze iba preto, že im dajaký prešibanec povedal o zakopaných pokladoch.

Sedliak: Hovorí sa, že poklady strážia zlí duchovia v podobe čiernych psov, a že poklady sa môžu pod zemou presunúť z jedného miesta na druhé. Môže to byť pravda?

Učiteľ: Všetko je lož, ktorú vymysleli takí, čo klamú ľudí, že vedia hľadať poklady. Zlý duch či čert nemá s nijakými pokladmi vôbec nič spoločné. Keby som vedel, že na daktorom mieste sú zakopané peniaze, nebál by som sa nijakého čierneho psa, ani čerta, ale by som kopal smelo a bez obáv.

Sedliak: Ale mnohí vraj zakopané peniaze odovzdávajú čertovi, ktorý má potom nad nimi moc.

Učiteľ: Nemyslím veru, že by čert prijímal peniaze, aj keby mu ich chcel niekto odovzdať, lebo ich nepotrebuje. Nekupuje za ne chlieb, šaty alebo hocičo iné. A u čerta nemá a nemôže mať ani najväčší poklad vyššiu hodnotu než kameň, blato či hocičo podobné. Čertovi je všetko jedno, lebo z toho nemá, ani nemôže mať nijaký úžitok. Preto neverte, že by čert vládol a mal moc nad voľajakými pokladmi a ich opatroval. Čert sa musí za svoje hriechy trápiť v pekle — a nie pod zemou opatrovať peniaze.

A že sa poklady presúvajú pod zemou z jedného miesta na druhé, to je taktiež nemožné a vymyslené. Veď poklad a peniaze sú také veci, ktoré sa nemôžu pohnúť samy od seba. Ale ani čert ich neprenáša, lebo pri nich nie je a nemá s nimi nič spoločné.

Poklady a peniaze môžu a majú všetci zdraví ľudia hľadať každý deň užitočnou, usilovnou a s chuťou konanou prácou. Sám boh, ktorý uložil do zeme veľa pokladov a požehnania, prikazuje nám v Písme svätom i naším rozumom, aby sme podľa síl vždy pracovali a tak si statočne získavali obživu nielen pre seba, lež z toho pomáhali ešte aj iným, trpiacim biedu a núdzu. Tu vám rozpoviem jednu nasledovaniahodnú históriu o kopaní pokladu, ktorú som čítal v istej knihe. Dobre si ju zapamätajte.

Jeden chudobný a strápený človek premýšľal o svojom biednom položení na brehu potoka a napokon sa horko rozplakal. Ako tak nariekal, zjavil sa zrazu pri ňom zhrbený šedivý starček, ktorý sa ho spýtal, prečo tak plače. Utrápený človek vyrozprával prívetivému starčekovi celú svoju biedu. Starček ho potešoval a okrem iného mu vravel, že v zemi je dosť skrytých pokladov, ktoré mu môžu v jeho chudobe a biede pomôcť. „V biede by mi mohli pomôcť poklady,“ odpovedal strápený človek, „len keby som ich vedel nájsť a vykopať.“ Starček mu na to povedal: „Ja viem, čo mnohí ľudia nevedia. A preto, priateľko, ak si chceš zlepšiť svoj biedny stav, daj na moju radu a nesklameš sa.“ Bedár padol starčekovi k nohám a vrúcne ho prosil, aby sa zľutoval nad jeho biedou a ukázal mu, ako treba hľadať a kopať v zemi poklady. „Dobre teda, ja vďačne poslúžim ľuďom,“ povedal starček, „ale musíš ma poslúchnuť vo všetkom, čo ti prikážem. Lebo treba prekonať veľa ťažkej roboty, kým sa dačo získa.“

Potom išli do domu toho biedneho človeka a keď si starček všetko prezrel, napísal na dvere veľkými literami ORA ET LABORA a domácim povedal, že s pomocou božou sa pustia do roboty, ktorá ich čaká. No manželom ešte pripomenul, aby sľúbili, že stále budú robiť to, čo im prikáže. Nuž aj sľúbili, že ho poslúchnu vo všetkom.

Starček im najprv vysvetlil význam slov, čo napísal na dvere — aby sa vrúcne modlievali a vždy usilovne pracovali. Potom im rozkázal, aby od tohto dňa celá rodina vstávala skoro ráno pred východom slnka — bohu sa najprv poďakovala za ochranu a pustila sa do roboty.

Sedliaci medzi sebou: Doteraz to pokračuje pekne — ktohovie ako ich potom oklamal…

Učiteľ: Keď starčekovi ochotne sľúbili všetko urobiť, povedal im, že si príde pozrieť ich celotýždennú prácu a potom budú pokračovať. A po týchto slovách odišiel preč.

Na ôsmy deň prišiel starček už pred východom slnka a spytoval sa ich, čo robili cez týždeň. Nuž mu ukázali, čo urobili — najprv gazdiná s dcérou čo za ten čas napriadli, potom gazda či hospodár s dvoma synmi zasa užitočnú robotu na poli. Starček bol s tým spokojný.

No keď si potom pozornejšie prezrel ich domácnosť, našiel v nej dosť takých vecí, ktoré mu prekážali v kopaní pokladu. Povedal teda domácim, aby všetky nádoby, z ktorých dotiaľ píjavali víno alebo pálenku, predali a od toho času nepili nikdy nič iné ako vodu. Zbadal i také šaty, čo sa mu nezdali vhodné pre takých chudobných ľudí — aj tie im prikázal predať. Peniaze za predané veci aby odložili a na ôsmy deň, keď sa znovu vráti, mali mu ich ukázať. A po týchto naučeniach znovu odišiel.

Sedliak: Už vidím, že ich oklame.

Učiteľ: Ešte nič nevidíte, veď len počúvajte. Hoci sa starčekove príkazy neveľmi páčili žene toho biedneho človeka, predsa len sa dala mužovi prehovoriť a privolila predať určené veci.

Na ôsmy deň, keď k nim starček opäť prišiel, ukázali mu peniaze utŕžené za predané veci. Rozkázal ich zasa odložiť. Potom ich priviedol k dverám a znovu im vysvetľoval význam slov ORA ET LABORA. Pochválil ich za poslušnosť, s ktorou plnili doteraz jeho príkazy, a povedal: „Vám istotne pánboh dožičí nájsť poklad, no musíte mi odpovedať ešte na nejaké otázky. Máte dajaké dlhy?“ Hospodár mu na to odpovedal: „Päťdesiat toliarov sme dlžní pánom a dvesto zlatých istému mešťanovi.“ „Obidve dlžoby musíme čo najskôr vyplatiť,“ vravel starček, „lebo kto chce nájsť poklad, ten nesmie byť nič dlžen. Pánom môžete dlh vyplatiť peniazmi, ktoré ste utŕžili za tie predané veci, a na zaplatenie druhého dlhu nájdeme už dajaký prostriedok.“

Pobrali sa na pole a chudobný gazda musel starčekovi ukázať všetky svoje role. Keď prišli na roľu, čo bola najďalej od jeho domu, starček povedal: „Túto roľu predáš, aby si mohol vyplatiť aj druhý dlh, lebo z tejto role máš viacej škody než úžitku, pretože panstvu musíš od nej veľa platiť. Ak chceš získať poklad — musíš to urobiť. Dotiaľ sa maj dobre. Po dvoch týždňoch nech nájdem všetko tak, ako to chcem mať!“ A po týchto slovách odišiel.

Žena chudobného človeka sa veľmi nahnevala na muža i na toho starého zvodcu a mužovi okrem iného povedala: „Šediny toho deda neveštia nič dobré, chce nás oklamať. Najprv chce, aby sme predali všetko svoje imanie, potom nám peniaze vezme a utečie s nimi. Ja na to neprivolím! Choďže dakam s tvojimi pokladmi — Doteraz sme vyžili bez pokladov, vyžijeme bez nich aj naďalej!“

Sedliak: Neviem raz, čo si mám o tom starcovi myslieť. Jeho reči a konanie zdajú sa mi dobré, no jednako myslím, že oklame tých biednych ľudí.

Učitel: To sa ešte dozviete, len dobre počúvajte. Gazda nevravel žene nič naprotiveň a zobďaleč vyčkával, kým sa neupokojila sama a nestíchla. Onedlho prišiel po svoje peniaze ten mešťan, ktorému boli dlžní dvesto zlatých, a neúprosne nástojil, aby mu ich vrátili, veď termín už prešiel, lebo ináč ich bude vymáhať procesom. Biedny človek nevedel, čo si počať, len s veľkými prosbami a plačom dosiahol ženino zvolenie, aby podľa starčekovho príkazu predali tamtú roľu. Dostali za ňu dvesto sedemdesiatšesť toliarov, a tak dlh vyplatili.

Nato znova došiel starček, ktorého prvá otázka bola, či roľu predali. „Predali,“ dostal odpoveď, „a poplatili všetky dlhy.“ „Dobre ste urobili, spokojný som,“ povedal starček. „Čoskoro nájdeme túžobne očakávaný poklad. No ešte sa vás na niečo spýtam a to bude už posledná otázka. Pravotíte sa s dakým?“ „Ach — pravdaže,“ vzdychol gazda, „s naším susedom pre hnojnicu, ktorá tečie z môjho hnojiska do jeho studne. A tento proces ma stojí už vyše päťdesiat toliarov.“ Starček na to povedal: „Tento proces sa musí skončiť ešte dnes.“ A keď si obzrel hnojisko i susedovu studňu, obrátil sa k chudobnému gazdovi: „Priateľko, tento proces by ťa stál aj sto toliarov, a predsa by si nič nedosiahol. Zavolaj suseda — ihneď sa musíte v dobrom pokonať.“ Tak sa i stalo a starček potom povedal: „Poďme na tú roľu, ktorá je najbližšie.“ Keď ta prišli, starček sa po nej poprechádzal, zrazu na istom mieste udrel svojou palicou na zem a povedal: „Tu je ten túžobne očakávaný poklad. No kým sa začne kopať, roľu musíte pekne vyčistiť, čo bude trvať asi tri mesiace. Až potom môžete začať s kopaním pokladu.“ A nato starček zasa odišiel.

Sedliak: Panebože, čo z toho všetkého len vykvitne!

Učiteľ: Len vydržte, hneď sa dozviete.

Podľa starčekovho príkazu tú roľu za tri mesiace pekne vyčistili. Keď potom starček opäť prišiel, premeral roľu krížom i po konci a ukázal na miesto s pokladom. Gazdovi nakázal, aby sa na druhý deň včasráno vybral sám na to miesto a kopal. Potom znovu odišiel.

Túžba po poklade ovládla toho chudobného človeka už natoľko, že ledva vydržal do určeného času. Skoro ráno išiel na to miesto a začal kopať, ako mu starec povedal. Pritom zrazu — beztak už dosť prestrašený — začul nad sebou: „Kri-kru-kri!“ Ohromne sa zľakol a skoro v bezvedomí sa rozbehol domov, a v tomto behu ho chytilo čosi za šaty, takže ďalej nevládal a vo veľkom strachu padol na zem. Po krátkom čase ho prebrali hlasy okoloidúcich ľudí, potom zbadal i obludu, čo ho tak tuho držala za šaty — bol to tŕňový ker. Keď sa zbavil tejto zdanlivej mátohy, začul nad sebou škrekot podobný tomu prvému a videl, že nad ním preletel akýsi vták. Nuž musel sa hnevať i smiať svojmu bláznivému strachu.

Keďže ho ten deň postihla taká nešťastná príhoda, išiel na roľu ráno druhého dňa a smelo začal kopať vytúžený poklad. Čoskoro sa dokopal k hladkému štvorhrannému kameňu, ktorý prikrýval poklad. Kameň odstránil a našiel pod ním prikrytú nádobu. Natešený ju vybral a ponáhľal sa s ňou domov. Keď žena zbadala, že prináša domov čosi ťažké, celá rozradostená mu vybehla v ústrety. S nedočkavou nádejou odkryli nádobu, a bola plná — piesku.

Sedliak: Aha! Vedel som, že ich oklame!

Učiteľ: Neoklamal ich, veď len počúvajte. Piesok vysypali na zem a s ním vypadol aj zapečatený list, v ktorom stálo:

Milý priateľ!

Žiadal si odo mňa poklad. Načo by Ti bol — aby si vyplatil svoje dlhy a pritom sa mal dobre? Dosiahol si jedno i druhé. Dlhy máš vyplatené a veru celý život sa Ti bude dobre vodiť, ak s celou rodinou aj v budúcnosti — ako si dosiaľ robil — budete včasráno vstávať, vrúcne sa modliť, usilovne pracovať na poli aj doma, ak sa vyvarujete procesov a nadobudnutý úžitok nepremrháte, ale obrátite na užitočné veci. Toto je pre vás väčší poklad než plné sudy zlata a peňazí. Zlato a striebro by Tvoje deti priviedlo do lenivosti a hriechu, no pri tomto poklade, ktorý som Ti pomohol nájsť, ostanú Tvoje deti usilovné, poriadne a poslušné. A všetci môžete s radosťou a spokojným svedomím na tomto svete užívať, čo nadobudnete usilovnou prácou. Maj sa dobre — a spomínaj na mňa!

Sedliak: Ej, pán rechtor, ledva som sa dočkal konca tejto histórie, lebo som bol náramne zvedavý, ako sa to všetko skončí. Starček im veru ukázal taký poklad, za ktorý mu mohli byť povďační do smrti! Namiesto vytúženého pokladu dostali taký krásny list! Isteže to, k čomu im starec dopomohol, malo väčšiu hodnotu než všetky poklady tohto sveta. Túto históriu nikdy nezabudnem. A čo povedali tí ľudia na list?

Učiteľ: Spočiatku sa čudovali, aj hnevali, no keď list opäť prečítali a pouvažovali o všetkom, museli dať za pravdu starčekovi, ktorý im pomohol nájsť skutočne znamenitý poklad. A táto malá rodina potom vždy usilovne pracovala, modlila sa, a za krátky čas tak sa vzmohla, že sa ostatní ľudia až čudovali.

A to je pravda, že na svete nieto väčšieho pokladu nad taký, ktorý môže nájsť človek svojou usilovnou prácou. Nuž a môže ho vždy nájsť každý a radostne ho užívať so spokojným a veselým svedomím.

Sedliak: Svätá pravda, pán rechtor. Bodaj by sme si všetci vzali príklad zo zbožnosti a usilovnosti tejto rodiny, lebo takých ľudí pánboh mimoriadne požehnáva.

Učiteľ: Robte tak a neobanujete. No chcem vás ešte napomenúť, aby ste sa nikdy nepodvolili takému zvodcovi, čo by vás chcel nahovoriť na kopanie neistého pokladu. Nedajte sa omámiť najmä neznámemu človeku — ako ste tu spomínali. Lebo mnohí — keď sa podvolili takým neznámym prešibancom — nielenže nezískali nijaké peniaze, ale prišli o všetko, čo mali, a napokon sa dostali do zúfalého položenia.^[41]

Buďte usilovní vo svojom povolaní, modlite sa, radi pracujte, boh vás istotne požehná bohatým pokladom. Lebo usilovnou prácou pri zbožnosti sa váš majetok a imanie bude zo dňa na deň rozmáhať a zveľaďovať práve tak ako u tohto gazdu a jeho rodiny.

A tým sa beseda toho dňa skončila. Keďže sa už blížila jar, večery bývali kratšie a už aj poľné práce nadchádzali, nemohli sa sedliaci schádzať každý deň — dohodli sa preto, že sa zídu vždy na besedu cez nedele po nešporoch.