ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým zídení sedliaci čakali na učiteľa, chvíľu sa zhovárali o kalendári. A keď prišiel medzi nich učiteľ, jeden zo sedliakov sa ihneď ozval: Pán rechtor, na kalendáre sa najväčšmi hnevám pre jednu vec…

Učiteľ: Na kalendár sa hneváte? Čože vám kedy urobil kalendár?

Sedliak: Keď som sa narodil, prorokoval mi, že vyrastie zo mňa zlodej a tulák. Nuž a ja predsa nie som, ani som nikdy nebol, ani nebudem zlodejom ani tulákom.

Učiteľ: Na kalendár sa za nič nehnevajte, ten vám to nepredpovedal, ani nemohol predpovedať. Skôr pokladajte za hlúpeho blázna toho, kto o vás vyhľadal v kalendári také proroctvo, čo sa nikdy nesplnilo, ani sa nevyplní.

Sedliak: Teda tie planéty a aspekty v kalendároch neznamenajú nič? Nuž potom je to tam načo?

Učiteľ: Planéty alebo ich figúry v kalendároch znázorňujú a vyobrazujú tie blúdiace nebeské hviezdy, ktoré dostávajú svetlo od slnka ako aj naša zem a ktoré obiehajú okolo slnka. Aspekty zasa znázorňujú rozličné vzájomné postavenie planét pri obehu alebo ich vzájomné vzdialenosti od seba. No že by daktorá planéta mohla predpovedať osud, budúcnosť alebo niečo iné zo života človeka, to je nepravda. Možno sa o tom jasne presvedčiť aj z vášho prípadu. Lebo hoci z planéty, ktorá sa v kalendári uvádzala ako deň vášho narodenia, niekto o vás predpovedal, že budete zlodej a tulák, jednako sa nevyplnilo — ako vravíte — ani jedno, ani druhé.

Narodili ste sa bezpochyby v taký deň, ktorý stál v znamení planéty zvanej Dobropán čiže Merkúr. Pohania totiž kedysi verili a boli presvedčení, že Merkúr je boh pomáhajúci zlodejom a chodí s rozličnými posolstvami od boha k bohu.

Tak sa jedna pohanská bohyňa menovala Venuša alebo Krasopani, bola bohyňou lásky a chlipnosti. Nuž a keď sa niekto narodí na deň podľa kalendára v znamení tohto mena, vtedy nerozumný svet z toho hneď prorokuje, že to dieťa v dospelom veku sa bude kochať v nečistote a chlipnosti.

A z každej planéty blázniví ľudia radi predpovedajú takéto a podobné hlúposti. No vy týmto proroctvám neverte, lebo spomínané planéty nemôžu predpovedať nič také a v kalendári sa neuvádzajú preto, aby v nich ľudia hľadali a nachádzali nejaké proroctvá.

Sedliak: Poznal som istého mlynára, ktorý mi raz všetko vysvetľoval, čo môže narodeným deťom predpovedať každá planéta i znamenie. Okrem iného mi povedal aj to, že kto sa narodil na znamenie Leva, bude nebojácny a mocný. Znamenie Vodnára narodenému veští opilstvo a vlhký temperament, znamenie Raka predpovedá nešťastlivosť, Býka hnevlivosť, znamenie Panny hanblivosť a podobne. Je to všetko pravda?

Učiteľ: Nie je, ani to nemôže byť pravda, lebo tak by museli byť deti, ktoré sa narodili v jeden deň, rovnakého temperamentu — a blížence by nemohli byť takých rozdielnych vlastností, ako bol Ezau a Jakub. Mnohí ľudia na svete sa rodia v tom istom čase, a predsa majú rozdielne vlastnosti a rozličné náklonnosti.^[53]

A veru ľudia, ktorí sa usilujú z kalendára predpovedať budúce sklony, cnosti, temperament, šťastie alebo nešťastie a ostatné osudy narodených detí, veľa zlého tým zapríčiňujú ľudskému pokoleniu. Lebo hlúpi rodičia, ak im dakto podľa kalendárových planét a znamení veští niečo zlé o ich dieťati, zbytočne sa potom zjedajú a svojmu dieťaťu želajú radšej smrť než život. No tí zasa, ktorým planetári sľubujú šťastie, spoliehajú sa na to — naostatok sa však ich nádeje nesplnia a bývajú sklamaní.

Sedliak: A to môže byť pravda, že také dieťa, ktoré prichádza na svet už s jedným-dvoma zubmi, býva veštcom a že vidí aj veci pod zemou?

Učiteľ: Aj to je výmysel, veď na svete nemôže nikto všetko vedieť, a teda ani taký, čo sa narodil so zubmi. Ináč sa hovorí, že komu v detstve začali skôr rásť zuby, mal by vedieť viacej než takí, ktorým narástli neskôr. No vedomosti človeka nezávisia od zubov.

Sedliak: Môj brat sa narodil s dvoma zubmi a ľudia taktiež vraveli, že bude veštec. Tie dva zuby mu však vypadli, ešte vo štvrtom roku a hoci žil dvanásť rokov, predsa nevedel viac než iné deti.

Učiteľ: A hoci by bol žil aj päťdesiat rokov, jednako by sa z neho nebol stal veštec.

Sedliak: A to, čo je v zemi, nemôže taký človek vidieť cez povrch?

Učiteľ: Pravdaže nemôže, lebo ľudský zrak je schopný vidieť iba cez také veci, cez ktoré môžu preniknúť svetelné lúče. Teda všetci, čo sa vychvaľujú tým, že majú schopnosť vidieť poklady pod zemou, sú prešibanci a zvodcovia, ktorým netreba nič veriť.

Sedliak: Pán rechtor, ja som presvedčený, že môj nebohý otec mal rád pravdu a každým rečiam hneď neveril — a predsa často vravieval, že jeden pocestný mal takú sklenú nádobku, cez ktorú sa mohlo v zemi vidieť všetko. Aj môjmu otcovi dal nazrieť do tej nádoby a videl cez ňu kosti mŕtveho človeka v zemi. Teda musí byť pravda, že cez takú nádobu možno vidieť všetko, čo je v zemi.

Učiteľ: Čo je v zemi, to nemožno vidieť cez zem ani pomocou nijakej nádoby. A čo videl váš otec, to nebolo v zemi, lež v tej nádobke vymaľované za sklom. Ľudia vedia vyrobiť také sklo, cez ktoré vidieť veci menšie alebo väčšie, než sú v skutočnosti. Keď teda za tým sklom v nádobe boli vymaľované dajaké kosti mŕtveho človeka a keď sa hľadelo na to sklo oproti zemi, vtedy sa ten obrázok zdal ako skutočné v zemi uložené ľudské kosti. Ak na to pozerá neskúsený človek, verí, že ich vidí v zemi, a ani na um mu nepríde, že je to len obrázok za sklom, cez ktoré hľadí.

Sedliak: Takto môžu prešibanci oklamať mnohých nevedomých ľudí a tým ich presvedčiť, že vedia vyhľadať v zemi poklady.

Učiteľ: To je pravda, lebo keď sa dá za to sklo obrázok nejakej starej nádoby a pozerá sa naň cez tú nádobku, vzbudzuje to dojem, že je tam v zemi zakopaný poklad.

Ak by sa za také sklo položila nejaká namaľovaná pivnica a potom by sa cez ono sklo dalo ľuďom pozrieť na voľajakú skalu, verili by, že v skale je pivnica. Majte sa preto na pozore, aby vás dajaký bezbožník niekedy neoklamal takýmto spôsobom. A neverte, že by dakto mohol vidieť cez temnú a hustú zem alebo zazrieť niečo v skale, hoci by sa bol narodil aj so zubmi.

Nepočuli ste dakedy niečo o vymenených alebo podvrhnutých deťoch?

Sedliaci: Veru dosť!

Učiteľ: A čo také sa o tom hovorí?

Sedliak: Vraj akýsi zlý duch niektoré deti odnáša a namiesto nich prináša také, čo svojím ustavičným plačom, zanovitosťou, nezbednosťou a inou neplechou spôsobujú rodičom veľmi veľa trápenia.

Učiteľ: A veríte tomu, že niektoré deti skutočne dačo odnesie a namiesto nich prinesie iné?

Sedliak: Myslím, že je to iba výmysel.

Iný sedliak: Ja zasa myslím, že čosi pravdy na tom môže byť. Poznal som jedno také dieťa. Matka šťastlivo porodila a dva týždne nemala so svojím dieťaťom nijaké trápenie. No potom raz v noci začalo veľmi plakať a od toho času celé štyri roky, až kým neumrelo, mala s ním toľko trápenia, že sa to nedá ani povedať. Myslím — ako si to mysleli aj všetci ľudia — že to bolo podvrhnuté dieťa.

Učiteľ: Nemyslite si, ani neverte, že by zlý duch niekedy vymieňal alebo podvrhoval deti. Lebo je nemožné, aby láskavý boh dopustil, žeby zlí duchovia či diabli s malými nevinnými dietkami, ktorých je kráľovstvo nebeské, narábali podľa svojej ľubovôle, odnášali ich a namiesto nich prinášali iné.

Sedliak: Nuž a čo je príčinou toho, že niektoré deti tak naraz upadajú z dobrého stavu do zlého?

Učiteľ: To sa dá ľahko vysvetliť. Viete dobre, že malé deti sú slabé a krehké stvorenia, ľahko môžu upadnúť do takej choroby, ktorej následky musia potom znášať celý život. Keď teda medzi nevedomým ľudom daktoré dieťa zrazu ochorie a potom sa v tej chorobe veľa rokov trápi nielen samo, ale aj svojim rodičom spôsobuje mnoho trpkosti — vtedy blázniví ľudia vravia, že mu alebo striga počarila, alebo že je podvrhnuté, najmä ak nemôžu zistiť pravú príčinu jeho choroby.

Teda domnienka o vymieňaní alebo podvrhovaní detí je nepravdivá, lebo to vymyslela ľudská hlúposť.

Sedliak: Hovorieva sa i to, že bez krstu zomreté a pochované deti každý siedmy rok plakávajú pri svojom hrobe.

Učiteľ: A dakto z vás už počul taký plač?

Sedliaci: Ja som nepočul — ani ja som veru nepočul.

Učiteľ: Nikto nikdy nepočul. Veď ak raz dieťa umrelo, hoci je aj nepokrstené, a ho pochovali, nikdy viac už neplače a plakať ani nemôže. Duša jeho sa dostáva k tomu, kto ju stvoril — a tam plakať nemôže. A bezduché telo zasa nemôže plakať ako napríklad hnilé drevo alebo kameň. Ak by to bola pravda, potom by sme na židovských cintorínoch počuli ustavične plakať, lebo všetkých židov pochovávajú nepokrstených.

Nech už o deťoch hlúpy svet rozpráva hocijaké veci, nehodno to pokladať za pravdu.

Všeličo robievajú panny či dievky, aby sa čo najskôr vydali, aby dostali dobrých mužov, aby nemali deti alebo len istý počet, aby panovali nad manželmi a kadečo podobné. Povedzteže mi o tom niečo, aby sme sa mohli presvedčiť, či to hodno robiť a či to pomôže.

Sedliak: Ja som počul, že taká osoba, ktorá sa chce dozvedieť, za koho sa vydá, nech sa cez suché dni čiže kántry postí — vo sne sa jej vraj zjaví budúci muž.

Učiteľ: Zamilované osoby keby sa aj nikdy nepostili, jednako sa im často sníva o takých veciach. No aby sa daktorej osobe zjavil jej budúci muž vo sne preto, že sa postí štyri razy do roka na suché dni — to nemôže byť pravda.

Sedliak: Mnohé panny, aby nemali v manželstve detí, pred sobášom hodia do studne zamknutú zámku.

Učiteľ: Tá zámka nezamkne ich život, ako si myslia — to môžeme pochopiť všetci. Lebo plodná osoba pri súcom mužovi deti mať bude, hoci by aj tisíc zámok hodila pred sobášom do studne. No inde zasa, kde v manželstve chýbajú predpoklady, nebudú mať deti, aj keď sa pred sobášom nehodí do studne ani jedna zámka.

Pokiaľ ide o tieto veci, treba ešte povedať, že je neprístojné a hriešne hľadať a používať prostriedky, ktorými sa má prekaziť plodnosť. Ktorá osoba nechce rodiť deti, nemá vstupovať do manželského stavu, lebo prvoradým cieľom manželstva je náležité rozmnožovanie ľudského pokolenia. A kto nechce v tom ľudskému pokoleniu poslúžiť, ten nie je hoden okusovať sladkosť manželského stavu.

Sedliak: Niektorí sa pridŕžajú zasa zvyku, že mladá nevesta pred sobášom vyjde na schody alebo rebrík chrbtom a na koľko schodíkov či štebľov takto vyjde, toľko rokov nebude mať detí.

Učiteľ: Isteže nebude mať detí toľko rokov, ak nebude za ten čas spávať s mužom. Ináč aj to je daromnica, neprístojná a nekresťanská vec, za ktorú by sa mala rozumná a poctivá osoba hanbiť.

A čo ešte robievajú, aby nemali viacej ako dve alebo tri deti?

Sedliak: Mladá nevesta si pred sobášom v kostole prisadne toľko prstov, koľko chce mať v manželstve detí. Alebo keď príde zo sobáša domov, robí nejakú vec toľkými prstami, koľko chce mať detí.

Učiteľ: Všetky takéto špekulácie sú daromné a zbytočné. Uvážte len, či sa to všetko zrovnáva so zdravým rozumom. Dobre viete, ako prichádzajú v manželstve dietky, a keď to viete, musíte uznať, že prisedávanie prstov alebo akékoľvek grify s nimi je nezmysel, ktorý nemôže rozhodnúť o istom počte detí v manželstve.

Sedliak: Voľaktoré osoby pri sobáši pred oltárom pristúpia ženíchovi nohu, aby v manželstve mali potom hlavné slovo.

Učiteľ: Aj to je daromnosť a nič to nepomôže. Veď niekomu môže jeho nevesta pri sobáši pristúpiť nohu hoci päť ráz, jednako nedopustí, aby nad ním panovala. Naopak zasa — voľajakému mumákovi hoci jeho nevesta pri sobáši nestúpi na nohu ani raz, bude mať v manželstve hlavné slovo a vládu vo svojich rukách, ak je herského srdca. Lebo hlavné slovo medzi manželmi závisí od prispôsobivosti, zdravého rozumu, nátury a iných vlastností, ale nie od toho, že jeden druhému pristúpil pri sobáši nohu.

Sedliak: Vravieva sa i to, že ak idú mladomanželia na sobáš za dažďa, aj ich manželstvo má byť plačlivé; a pekná chvíľa v čase sobáša že im predpovedá šťastné a radostné manželstvo.

Iný sedliak: Ja tomu neverím, aj keby to sto ľudí potvrdzovalo. Lebo keď som sa ženil, vari dva týždne ustavične pršalo a mnohí blázni ma preto strašili, že v manželstve vylejeme veľa sĺz. No, chvalabohu, máme také šťastné manželstvo, že si šťastnejšie nemusíme ani želať.

Učiteľ: A veľa manželov, hoci šli na sobáš za pekného počasia, predsa v manželstve museli a musia mnoho plakať. Veď príčiny nešťastného a plačlivého manželstva sú inde — v tom, že sa myšlienky, žiadosti a skutky manželov nezrovnávajú a jeden druhého nemiluje úprimne. Isteže také manželstvo, kde jedna strana tak, druhá inak myslí, hovorí, chce alebo robí, nikdy nemôže byť šťastné. No v ktorom manželstve jedna i druhá stránka zachováva úprimnú lásku a svornosť v myšlienkach, žiadostiach i činoch, býva šťastné, nech už mali sobáš za hocijakého počasia.

Viete azda ešte čosi také, čo sa medzi ľudom zachováva pri svadbách?

Sedliak: Vraj koľko čepcov si nevesta v deň sobáša založí na hlavu, toľko bude mať manželov alebo že sa v živote toľko ráz vydá — hovoria a veria mnohí ľudia. Taktiež pri ukladaní sa na odpočinok musia mladomanželia užiť dajakú sladkosť, ako napríklad med, cukor alebo niečo podobné, aby mali sladké a radostné manželstvo. Aj do vankúšov alebo perín zašívajú mladé nevesty akési korienky, zelinky a podobné veci — ale neviem prečo.

Učiteľ: Nič podobné vy nerobte, lebo sú to daromnice a zbytočnosti, ktoré vymysleli hlúpi a nerozumní ľudia. Veď ani jedného manžela neumorí nijaké vymieňanie čepcov, ani užitie medu či cukru nedopomôže k radostnému a sladkému manželstvu. A zašívanie kadečoho do perín je babona a povera.

Ako hlúpi ľudia veria mnohým poverám a ich vykonávajú pri narodení človeka a jeho vstupovaní do manželstva, podobne býva aj pri jeho smrti.

Podľa čoho zvyčajne hlúpi ľudia odhadujú, či umierajúci bude oslávený alebo zatratený?

Sedliak: Hovorí sa, že kto umiera tichou smrťou, že ten bude blahoslavený, a kto dokonáva vo veľkých trapiech, ten že sa dostane do pekla.

Učiteľ: Neverte tomu. Veď často aj najväčší bezbožníci ticho umierajú, a zasa mnohí pobožní ľudia sa dlho trápia, kým dokonajú. Kresťan má a musí veriť, že taký človek, ktorý sa všemožne usiloval žiť na svete dobrým a pobožným životom, bude po smrti oslávený, nech už jeho smrť je ľahká alebo ťažká; taktiež svojvoľný bezbožník musí byť za hrobom nešťastný, nech už ako ticho vypustil dušu.^[54]

Sedliak: A môže to byť pravda, že taký mŕtvy človek, ktorého neuložili do hrobu správne, rovno a hore tvárou, nemá pokoj a že sa musí hore-dolu túlať po svete?

Iný sedliak: Však sme už o tom počuli, že bezduchému telu je všetko jedno, ako leží, a že nemôže blúdiť po svete.

Učiteľ: Keby to bola pravda, že nedobre uložení do hrobu nemajú pokoja a potom sa túlajú po svete, vtedy by musel byť celý svet plný takých blúdiacich nebožtíkov. Veď veľké tisíce vojakov, najmä pobitých vojakov pochovávajú tak, že sa nedbá o to, ako budú ležať v zemi. To je babská pletka.

Sedliak: Podľa mienky daktorých ľudí nemá sa mŕtvemu do truhly vkladať a zakopať nijaká bylinka alebo slama, lebo preto vraj pole a zbožie zničí mráz alebo krupobitie.

Učiteľ: Taká bylinka či slamka nemá nič spoločné s mrazom alebo krupobitím, a preto sú nepravdivé také mienky.

Sedliak: Mnohí ešte vravia, že nie je dobre prenášať mŕtvolu z jedného chotára do druhého, pretože to pole, cez ktoré mŕtveho nesú alebo vezú, neujde nešťastiu.

Učiteľ: Mŕtvoly voziť nie je dobre na väčšiu vzdialenosť preto, lebo ľahko môžu uškodiť zápachom, ktorý z nich vychádza. Ale tomu neverte, že by preto malo pole postihnúť dačo zlé.

A to by na dnes stačilo. Majte sa dobre!

Ešte o tom istom aj o iných daromniciach a poverách

Predchádzajúcu nedeľu — začal učiteľ — zhovárali sme sa o poverách, ktoré ľudia zvyčajne zachovávajú pri narodení detí, na svadbách a pri smrti človeka. No myslím, že sme nespomenuli ešte dosť takých vecí, čo patria medzi povery.

Sedliak: A komuže by to všetko prišlo na myseľ? Ešte je dieťa iba v matkinom živote a blázni už kadečo vedia o ňom povedať. Tak napríklad hovoria, že ak samodruhá žena dačo ukradne, vtedy dieťa, ktoré nosí v živote, bude vraj zlodejom.

Učiteľ: Dieťa sa zlodejom nestáva preto, lebo jeho matka v ťarchavosti dačo kradla, lež skôr preto, že v dospelom veku často vidí matku kradnúť. To je síce pravda, že deti mávajú obyčajne také náklonnosti ako ich rodičia podľa príslovia „Aká matka — taká Katka“, no tá jediná krádež, ktorej sa dopustila matka v tehotnosti, neviem veru, ako by mohla urobiť dieťa zlodejom.

Sedliak: Tehotné ženy si vraj nesmú mokré ruky utierať o svoje šaty.

Učiteľ: A prečo to nesmú?

Sedliak: Lebo dieťa, ktoré sa má narodiť, malo by chrastavú hlavu.

Učiteľ: Preto teda nie, to skôr pre iné príčiny. Deti bývajú chrastavé zvyčajne vtedy, keď majú v tele veľa vlhkosti a keď ich rodičia nevedia udržiavať v čistote a opatrovať. Lebo ak má byť dieťa vnútorne zdravé, vlhkosti musia z neho vychádzať, no keď nemajú dostačujúci priechod cez dierky rozložené po celom tele, vtedy sa väčšou silou vytískajú z tela a z toho zvyčajne vznikajú chrasty. Teda ak rodičia chcú, aby mali zdravé deti bez chrastavých hláv, nech ich často kúpavajú, aby im nečistota neupchala priechody, cez ktoré vychádza vlhkosť z tela. Taktiež im majú čo najčastejšie prezliekať čisté šaty a nech im hlavy nebabúšia teplými čiapkami alebo čepcami najmä v lete. Čisté hlavy majú a zdravé bývajú také deti, ktoré nikdy nenosievajú čiapky alebo čepce.

Sedliak: Podľa mojej mienky nemúdro zmýšľajú aj tie ženy, ktoré v ťarchavosti nechcú pri sebe nosiť voňavé kvety, aby ich budúcemu dieťaťu nesmrdelo z úst.

Učiteľ: Veľmi nemúdro, lebo smradľavý pach vychádza z úst obyčajne takému človeku, čo svoje ústa patrične nevymýva alebo mu v ústach dačo hnije. Tie voňavé kvety, ktoré azda jeho matka mávala pri sebe, keď ho nosila, nezavinili to nijakým spôsobom.

Poznáte vari ešte dačo podobné?

Sedliak: Mnohé tehotné ženy sa neopovážia piť vodu po západe slnka, lebo že taká voda v nich ostane až do pôrodu.

Učiteľ: Toto vymyslela niektorá taká žena, čo obľubovala víno alebo iný opojný nápoj, aby sa pred inými ľuďmi mohla tým viac napiť svojho milého nápoja aspoň po západe slnka. No že by voda, ktorú vypije tehotná žena večer, zostala v nej až do pôrodu — to nie je pravda. Lebo i táto voda vychádza z človeka práve tak riadne ako voda, ktorú vypije cez deň. To je nezmysel.

Sedliak: Niekedy si ženy celkom pred pôrodom dajú na seba daktorú súčiastku manželovho obleku v domnienke, že potom ľahšie porodia.

Učiteľ: Tým si ešte ani jedna nepomohla.

Sedliak: Iné ženy zasa dávajú postieľku zakopať pod zelený strom, aby boli zdravé a plodné.

Učiteľ: Zdravie a plodnosť nezávisí od toho, lež od iných vecí.

Sedliak: Hlúpi ľudia vravievajú aj to, že dieťa nemá cicať dotiaľ, kým ho nepokrstia. No neviem prečo.

Učiteľ: A dotiaľ má vari hladovať? Židovské deti by potom nemohli nikdy cicať.

Koľkože je len tých pletiek, ktorým nevedomý ľud verí ako svätej pravde a ktoré sa aj vykonávajú!

Sedliak: A keby človeku prišlo všetko na myseľ, čo také ľudia hovoria a robia, trvalo by veru dlho, kým by to rozpovedal!

Niektoré ženy zavíňajú do plienok trochu soli a chleba, aby dieťaťu neuškodili čary. Iné ženy neodlučujú deti od pŕs v čase oračky, ale radšej cez žatvu alebo v zime. Voľaktorí dieťa hneď po narodení zavinú do kožucha, aby malo kučeravé vlasy. Vyžobraný chlieb dávajú zasa takým deťom, ktoré sa ťažko učia rozprávať. Daktoré matky obhryzujú dieťaťu nechty, aby nebolo zlodejom; iné zhltnú prvý vypadnutý zub dieťaťa, aby mu narástli pekné zuby a nikdy ho neboleli.

Do prvého kúpeľa často dávajú dieťaťu nejaké peniaze, aby malo vždy dosť peňazí; podobne mu ta kladú pero, aby sa dobre učilo; vajce zasa dávajú preto, aby malo príjemný hlas. A do kolísky vkladajú kľúče, aby dieťa dobre spávalo a neplakávalo. Bibliu či inú svätú knihu alebo otcovu košeľu dávajú do kolísky zas preto, aby k dieťaťu nemali prístup čarodejnice, alebo aby ich dačo neukradlo. A ktože by to vedel všetko vymenovať!

Učiteľ: Isteže je veľa takýchto bláznivých povier.

Sedliak: Ešte sa hovorí, že ak žena cestou na úvod stretne mužského, budúce jej dieťa bude chlapec, no ak pôjde oproti nej žena, bude to dievča.

Učiteľ: To je hlúposť. Iné prirodzené príčiny vplývajú na to, akého pohlavia bude plod.

Sedliak: Mnohí ľudia nestrihajú deťom vlasy až do siedmeho roku, lebo sa domnievajú, že by ich tým ukrátili o rozum.

Učiteľ: Ukrátili by ich o taký rozum, ktorý je vo vlasoch — no nie o skutočný ľudský rozum, lebo o ten nemožno ukrátiť ani oholením celej hlavy.

Sedliak: Podľa mienky sprostých ľudí siedmy syn rodičov máva šťastie pri sadení stromov a pri liečení chorôb.

Učiteľ: Isteže máva, ak sa tomu rozumie a je šikovný — lež nie preto, že je siedmym synom svojich rodičov.

Sedliak: Niektorí ľudia neukladajú narodené dieťa na ľavý bok preto, aby po odrastení nebolo krchniakom, čiže nepoužívalo ľavú ruku namiesto pravej.

Učiteľ: Nemyslím, že by sa stalo dieťa krchom iba preto. Ba keď leží na pravom boku, môže lepšie použiť ľavú ruku než pravú.

Sedliak: Veľa ľudí verí ešte tomu, že dieťa jakživ nebude jedávať tie jedlá, z ktorých na krštení nič nejedol daktorý z krstných otcov a matiek. Preto všetci musia okúsiť aspoň koľko-toľko z každého jedla, čo prinesú na stôl.

Učiteľ: To je tiež taká pletka ako iné podobné.

Sedliak: Sú aj takí rodičia, ktorí horúce jedlo nechladia dieťaťu ofukovaním preto, aby dieťa bez popálenia úst mohlo celý život jesť aj tie najhorúcejšie jedlá.

Učiteľ: Aká sprostosť! Veď tak by sa musela zmeniť celá prirodzenosť človeka, čo je nemožné.

No dosť už o týchto daromných pletkách, veď by sa to dnes ani neskončilo. Spomeňte ešte nejaké povery, ktoré zachovávajú ľudia na svadbách a o ktorých sme dosiaľ nerozprávali.

Sedliak: Dakde ženy sprevádzajúce mladú nevestu na sobáš zatiaľ, kým nevesta stojí pri oltári, sadnú si na jej miesto — aby nezachladlo, lebo ináč by vraj i láska v manželstve zachladla.

Učiteľ: Musel to byť hlúpy rozum, ktorý to vymyslel a nevedel, čo je základom lásky a príčinou roztržky v manželstve.

Sedliak: Hlúpi vravia ešte aj to, že novomanželia majú pri sobáši pristupovať k oltáru naraz a rovnakým krokom, ináč o krátky čas umrie, kto pristupoval skôr.

Učiteľ: Aj to je babská bájka, čo nemá nijaký podklad.

Sedliak: Keď som sa ženil, niektorí ľudia mi radili, aby som si pred odchodom na sobáš pustil do čižiem na holé nohy zopár peniažkov, že budem v manželstve vždycky peňažitý.

Učiteľ: A urobili ste to?

Sedliak: Urobil, a predsa dakedy aj tri mesiace sa mi nedostane do rúk ani groš.

Iný sedliak: A mne prorokovali zasa z dažďa, ktorý sme mali cestou na sobáš, že naše manželstvo bude plodné a bohaté — no akosi neveľmi sa to plní.

Učiteľ: Ako aj iné podobné bláznivé predpovede.

Sedliak: Podľa všeobecnej mienky mladomanželia majú na svojej svadbe spolu jesť z jedného taniera, aby sa vzájomne milovali. A sobášiť sa vraj majú dať v takom čase, keď je mesiac v splne — aby boli šťastní.

Učiteľ: Všetko sú babské pletky, na ktoré rozumný človek nedbá pri vstupe do manželstva.

A ešte aké povery zachovávajú ľudia pri smrti človeka?

Sedliak: Mŕtvemu zvyčajne kladú do truhly to, čo mu bolo v živote najmilšie — povedzme fajku, ak rád fajčil, aby po smrti neprichádzal.

Učiteľ: Nejeden by musel mať veľmi veľkú truhlu, ak by k nemu mali uložiť všetko, čo mal za živa vo veľkej obľube. Mŕtve telo nemôže mať už nijaké záľuby, ani sa kochať v nijakej veci, a preto je veľké bláznovstvo klásť mŕtvemu do truhly, čo mal v živote rád. Potom by napríklad k mŕtvole opilca museli dať aspoň okov vína alebo iného nápoja. Aký nezmysel!

Sedliak: Hlúpi ľudia hovorievajú aj to, že v hrobe nemá pokoja taký človek, ktorý nesplnil všetko, čo v živote sľúbil.

Učiteľ: Neviem veru, čo by ho tam mohlo znepokojovať. Veď mŕtve telo necíti a nevie nič ani o pokoji, ani o nepokoji. To skôr sa musí trápiť a znepokojovať duša takého človeka, ktorý na svete často klamal ľudí sľubmi.

Sedliak: Keď sa voľaktorí ľudia chcú zbaviť ploštíc a bĺch, dávajú z nich zopár do truhly k mŕtvemu, aby ich s ním pochovali.

Učiteľ: Tak sa zbavia iba tých, ktoré pochovajú s mŕtvym telom, no ostatné zostanú doma a množia sa, ak v tom dome panuje špina.

Sedliak: Často sa vravieva i to, že kto postaví veľa stavaní, čoskoro umrie.

Učiteľ: Isteže, ak si tým rozmnožuje starosti nad svoje sily a tak si skracuje život.

Sedliak: A môže to znamenať smrť chorého, ak svieca pri ňom horí slabo?

Učiteľ: V takej izbe, kde je vzduch preplnený všelijakými výparmi a smradom, svieca musí horieť slabo. A to zvyčajne vídavame v sedliackych domoch, najmä ak je v nich niekto chorý. No že by to znamenalo smrť, tomu neverte.

Sedliak: Keď chorý dokonáva, mnohí ľudia otvárajú dvere alebo okná, aby mohla duša odísť.

Učiteľ: To dobre robia, no nie v súvislosti s odchádzaním duše, lež skôr z ohľadu na seba, lebo tým vypúšťajú z izby skazený vzduch a namiesto neho vpúšťajú čerstvý. Ináč duša, ktorá nemá tela, nepotrebuje otvor, cez ktorý by mohla vyjsť.

Sedliak: Keď mi pred niekoľkými rokmi umrela žena ako šestonedieľka, voľaktoré ženičky radili, aby posteľ po nej každý deň ustielala daktorá vdova, lebo nebohá nebude mať ináč v hrobe pokoja.

Učiteľ: Nuž veru krásny ženský fortieľ! Takto sa vám chcela niektorá zapáčiť, aby ste si ju vzali za ženu. Tak vedia bezbožní ľudia šialiť a klamať poverčivých.

A čo ešte také poznáte?

Sedliak: Hlúpi ľudia odhadzujú hrebeň, ktorým sa očesali vlasy mŕtveho, aby sa azda ním nečesal niekto živý.

Učiteľ: Preto by živý nebodaj umrel?

Sedliak: To nie, ale podľa mienky ľudí by tomu, čo sa česal takým hrebeňom, vypadali alebo vlasy, alebo by mal veľa vší.

Učiteľ: Veru smiešna a bláznivá povera.

Sedliak: Podobná povera musí byť aj to, čo sa vraví — že tomu človeku ostanú po smrti otvorené ústa, ktorý dakedy cestou do kostola niečo jedol.

Učiteľ: Aj to je hlúposť, lebo takmer každému človeku by ostali po smrti ústa otvorené, keby mu prítomní nepodviazali bradu či už zo zvyku alebo azda tiež z dajakej bláznivej príčiny.^[55]

Sedliak: Ešte sa hovorí, že najlepším prostriedkom na zohnanie bradavíc je potrenie bradavice rukou mŕtveho.

Učiteľ: Takýto spôsob liečenia som nikdy nesproboval, ani nečítal v nijakej lekárskej knižke a myslím, že je to daromnica.

Sedliak: Aj bolenie zubov niektorí ľudia zaháňajú takým klincom, ktorým bola zabitá umrlčia truhla, a tým sa má vyšparchať nečistota spomedzi zubov, ak chceme, aby nás neboleli zuby.

Učiteľ: Naozaj nezmyselná povera! Pchanie klinca medzi zuby môže spôsobiť ešte väčšie bolesti zubov. Najlepším prostriedkom proti boleniu zubov je, ak sa dá zub vytrhnúť múdremu barbierovi, najmä ak na daktorom mieste berie skazu.^[56]

Sedliak: Aj proti húseniciam používajú ľudia podobný prostriedok — možno je tiež daromný. Kus dreva z vykopanej umrlčej truhly kladú medzi kapustu v presvedčení, že húsenice už takú kapustu nezožerú.

Učiteľ: Ja tomu neverím, no kto azda pochybuje — nech sprobuje, ale viac ráz.

No dosť už o takýchto pletkách — dosť, lebo sú to ako aj iné ostatné iba bláznivé daromnice a na škodu…

Ešte vám porozprávam daktoré také prípady, ktoré som v študentských rokoch počul a videl v istom dome. Blízko mojej hospody v jednej chalúpke bývala istá nerozumná stará baba aj s podobným mužom a niekoľkými taktiež veľmi hlúpymi deťmi. Táto žena nevedela hovoriť o ničom inom ako o poverčivých daromniciach a bájkach. Nič neurobila riadnym spôsobom, vždy musela pritom zachovávať dajakú bláznivú babonu.

Keď sa chystala na trh dačo predať, pravú čižmu si vždy obula prvú a potom až ľavú, aby veci dobre a draho predala. Keď chcela priučiť mačku na svoj dom, niekoľko ráz ju ponosila okolo ohniska v kuchyni, zadok jej pošúchala o miesto, kde horieva oheň, a potom jej dala zožrať kúsok chleba, čo predtým zohriala pod pazuchou.

Sedliak: Teda naozaj mala málo rozumu.

Učiteľ: Kvočku podsýpala vždy len v nedeľu, a to keď ľudia vychádzali z kostola. A vajcia zvyčajne z čiapky vysýpala do hniezda vystlatého slamou, na ktorej spával jej muž — aby sa z vajec vyliahlo veľa kohútikov. Na Štedrý deň sliepky kŕmievala prosom, aby veľa niesli.

Raz našla ľudský zub a zašila si ho do šiat, aby ju nikdy neboleli zuby. A keď jej deťom vypadávali prvé zuby, pohltala ich, žeby deti nebolievali zuby.

Keď sa niekedy poranila na klinci, klinec pichla do slaniny alebo masti, aby jej nezapuchlo poranené miesto.

Sedliak: Naozaj to bola bláznivá žena! Veď takým spôsobom liečila vlastne klinec a nie svoju ranu.

Učiteľ: Počúvajte len ďalej. Keď sa chcela zbaviť nádchy, striehla na príležitosť, aby si mohla nos vysiakať do cudzej šatky a tak odovzdať nádchu jej majiteľovi. Keď prvý raz vyháňala svine na pole — a to robievala v stredu — položila pod prah chlieva remeň z nohavíc, aby ho svine prekročili a preto trafili domov z poľa. Keď ochádzala z domu, vždy prekročila prah najprv pravou nohou, žeby mala vonku šťastie; a ak vtedy niečo doma zabudla, nikdy sa nevrátila, musel to dakto iný vyniesť za ňou, lebo by ju ináč vraj postihlo nešťastie.

Kravu svoju bila žobráckou palicou, aby nekopala a aby jej spustila mlieko. Ak dakto pri jej rečiach kýchol, nezabudla povedať: Vidíte, svätá pravda! A keď niekto kýchol ráno, predpovedala mu, že dostane dar alebo sa dozvie novinu. No komu sa kýchlo pri obúvaní čižiem, tomu predpovedala nešťastie.

Keď zaprávala ocot, vždy sa tvárila nahnevano, hoci nemala dôvod — aby bol ocot ostrý. Džbán s octom nikdy nepoložila na stôl, ani octu nikomu nedala zadarmo, lebo sa obávala, že sa jej ocot preto skazí.

Ľanové alebo konopné semeno nasýpala do dlhého vreca najmä pred siatím, aby z neho narástol vysoký ľan alebo konope. Pre podobnú príčinu na Hromnice tancovala.

Okrem takýchto pletiek bláznivým ľuďom rada predpovedávala dobré alebo zlé počasie. Tak napríklad hovorievala: Aký je čas na Medarda, taký bude aj cez žatvu, a ak prší na Medarda alebo Jána Krstiteľa, potom bude pršať neprestajne štyridsať dní — a že bude veľa orechov.

Sedliak: To odporuje skúsenostiam.

Učiteľ: Podobne vravievala, že jasná vianočná noc predpovedá hojnú úrodu, no ak je vtedy zamračené, bude drahota. Taktiež keď prší na Urbana, bude vraj veľa vína. Ak je pekný čas na zvestovanie Panny Márie, že bude dobrý rok. A ktože by vedel pospomínať všetky jej bláznivé proroctvá.

Sedliak: Skutočne sú bláznivé.

Učiteľ: Keď sa stretla s daktorou podobnou babkou — aj pol dňa sa zhovárali o takýchto daromniciach. No mimoriadne sa vyznala v rozličných prostriedkoch, ktorými zaháňala od seba alebo od iných ľudí všetky možné nešťastia. Ak sa dozvedela, že v daktorom dome majú veľa ploštíc alebo bĺch, ihneď radila, aby tri ploštice či blchy vložili do škatuľky spolu s peniazom, prípadne zaviazali do plátenka a zaniesli na krížne cesty. Tak sa všetky tie blchy a ploštice presťahujú k tomu, kto zodvihne tú škatuľku alebo plátenko.

Sedliak: Nuž naozaj bláznivosť.

Učiteľ: Kto mal zimnicu, tomu radila, aby sa na Zelený štvrtok postil a zimnica že mu naisto prejde. Kto sa mal sťahovať do nového bývania, tomu zasa radila, žeby sa nesťahoval v stredu či piatok, ale cez iný deň, a to za rastu mesiaca, ináč vraj bude z jeho majetku ubúdať. Taktiež aby do nového bývania zavrel najprv svojho psa alebo mačku, lebo podľa jej mienky ak by ta prvý vkročil človek, istotne o krátky čas umrie. Napokon do nového bývania sa má priniesť prvá metla, soľ a chlieb.

Služobným dievkam — ak chcú privyknúť u svojich nových pánov — radila, aby hneď po príchode do ich domu nazreli do pece a prvú nedeľu nešli do kostola. Do služby nech nenastupujú v stredu ani v piatok, lebo by sa im nedobre povodilo.

Na vandry odchádzajúcim radila, aby sa neobzerali za vlasťou, lebo ak to urobia, neprivyknú v cudzine.

Furmanom radila vpliesť do biča hadí jazyk, ak chcú mať mocné kone. A vlastné kone aby utierali handrou zo šiat obesenca, ak ich chcú mať pekné a tučné.

Pannám zasa narádzala, aby na Veľký piatok zamietli za sebou izbu, alebo na Ondreja topili olovo, že uvidia budúceho manžela.

Krčmárky či šenkárky mali podľa jej rady prvú holbu z načatého suda odmerať voľaktorej panne alebo mladej žene, že sa im to načaté pivo či víno rýchlo minie.

Okrem toho si namýšľala, že vie čarovať. No jej čarovanie bolo daromné, lebo keď sa raz veľmi nahnevala na istého človeka, obstarala si klinec z umrlčej truhly a zabila ho do jeho šľapaje v nádeji, že iste okulhavie. No našťastie sa mu nestalo nič. Keď sa jej to nepodarilo, zohnala lajno tohto svojho nepriateľa a pálila ho v ohni so zámerom, že mu tým poriadne opáli zadok.

Sedliak: Nuž to bolo od nej veľké bláznovstvo. Veď v ohňoch sa už toľko ľudského lajna spálilo, a zadky patričných ľudí zostali bez úhony!

Učiteľ: Veď ani pritom sa jej nevydaril zámer. No počúvajte len ďalej, čo ešte robievala. Trošku zeme vzala z toho miesta, kde kročil ten jej nepriateľ, vložila ju do akéhosi plátenka, zaviazala — a zavesila do komína údiť, čo malo spôsobiť pomalé schnutie toho človeka a napokon skorú smrť vo veľkých útrapách.

Sedliak: Akiste aj tento jej kumšt bol daromný.

Učiteľ: Pravdaže daromný. Potom zakopala pod prah toho človeka najprv žabu, nato jaštericu, aby po prekročení prahu upadol do ťažkej choroby. Ale ani to sa jej nepodarilo.

Naostatok ju spomínaný jej nepriateľ prichytil cez noc vo svojej maštali, keď čosi machľovala pri jeho statku, a vydal ju ako zlodeja do rúk richtára, ktorý jej rozkázal vyplatiť päťadvadsať korbáčom.

Sedliak: To si už dávno zaslúžila — bezbožnica! Potom azda zmúdrela.

Učiteľ: No aj potom ostala naveky hlúpa.

Často vravievala, že keď chcú ženy prať šaty, majú byť v dome všetci veselí, aby sa šaty dobre vyprali a bolo pekné počasie. Hovorievala aj to, že kto vstáva z postele hore zadkom, bude cez deň nahnevaný. Kto chce, aby mu neprišlo z očí, má pri sebe nosiť chlieb a soľ; zasa kto má naruby oblečenú košeľu, tomu neuškodí urečenie. Ďalej kto chce mať smelé deti, nech im hneď po krste vloží do ruky meč. Kto nosí pri sebe palec z obeseného človeka, ten vraj môže bez obáv kradnúť, lebo ho nikto nevidí. Tiež kto nosí pri sebe ďatelinový štvorlístok, je vraj šťastlivý.

Hovorievala i to, že také dieťa, ktorému sa pred šiestym rokom košieľka či iná časť šatočiek najprv odmerala a potom ušila, nebude mať peknú postavu; deti nemajú liezť pod stôl, lebo nebudú dobre rásť. Kto vraj ráno na Božie narodenie vypije surové vajce, bude veľmi mocný; cez vianočnú noc medzi jedenástou a dvanástou hodinou sa vraj všetky vody premieňajú na víno. Ani prázdnu kolísku nie je dobre kolísať.

Sedliak: Pravdaže, lebo je to daromná robota.

Učiteľ: Podobne nie je dobre pozerať sa v noci do zrkadla.

Sedliak: Lebo človek nevidí nič.

Učiteľ: No ona vravela, že vtedy sa v ňom ľahko ukáže diabol. Po smetisku je vraj nedobre chodiť.

Sedliak: Azda preto, že by sa smeti vrátili naspäť do izby? A viacerí mali šťastie, keď išli cez smetisko, našli na ňom prsteň alebo dačo iné.

Učiteľ: Vraj kým v koryte kysne cesto, nemá sa izba vymetať, aby sa tým nevymietla dobrota z chleba.

Sedliak: Ba vari aby mali lenivé ženy čím vyhovoriť svoju lenivosť, keď prídu iní ľudia do ich nezametenej izby.

Učiteľ: Aj ja myslím, že preto. Podľa tej ženy malo byť pekné počasie, ak sa pri jedení minul všetok chlieb, čo sa položil na stôl. Stôl nikdy neprestierala obrusom naruby, lebo verila, že by sa preto nemohol dakto najesť. Cez noc nikdy nenechávala obrus na stole, ani lyžicu v hrnci, lebo vraj niekto nebude preto dobre spať.

Sviecu po uhasení nekládla do svietnika dolu knôtom preto, aby rýchlo precitla, ak by sa azda do jej domu dostal zlodej.

Sedliak: A ja sviecu preto tak nekladiem, lebo v čas potreby sa nedá rýchlo zažať.

Učiteľ: To robíte správne ako opatrný človek.

No nechajme už tú bláznivú ženu aj s jej daromnými pletkami a rozíďme sa. Na budúci týždeň si o týchto veciach pohovoríme už naposledy.