Zlatý fond > Diela > Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom


E-mail (povinné):

Stiahnite si O poverách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Michalko:
Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zuzana Vodičková, Daniela Kubíková, Lukáš Obšitník, Michaela Dofková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

O daktorých poverách pri poľných prácach a okolo poľnohospodárstva

Štrnásty večer

Keď učiteľ vchádzal dnu k susedovi, ktorýsi sedliak práve vravel: Chvalabohu, sneh sa už stratil a skoro celé pole je oschnuté. Keby nebol zajtra pondelok, mohli by sme začať s pomocou božou orať. Učiteľ to začul a spýtal sa: Práve zajtra máte azda inú naliehavejšiu robotu?

Sedliak: Roboty máme vždy dosť, ale preto by sme mohli začať zajtra orať, keby nebol pondelok.

Učiteľ: Čože, vari v pondelok máte zakázané orať?

Sedliak: Orať nie je zakázané — ale v pondelok začať s orbou nie je dobre.

Učiteľ: A prečo by nebolo dobre?

Sedliak: Naši otcovia a predkovia vraveli, že kto začína v pondelok orať, nemá na poli dobrú úrodu. Nuž a tak sa my radšej — ak nám dá pánboh dožiť — vyberieme orať pozajtre.

Učiteľ: A kde to pochytili vaši otcovia a predkovia?

Sedliak: Akiste sami skúsili, že nie je to dobre. Ja sám som to síce neskúsil, no verím ľuďom, ktorí to hovoria a nikdy nezačínajú orať v pondelok.

Učiteľ: Neverte, že by v pondelok — len preto, že je pondelkom — nebolo dobre začínať oračku, lebo pokiaľ ide o oračku, nieto nijakého rozdielu medzi pondelkom a iným dňom. Azda pánboh nemôže požehnať, čo sa prvý raz zorie v pondelok? Takýmto názorom prejavujete pochybnosť o božej všemohúcnosti a láske, akoby ste neverili, že boh je rovnako mocný a dobrotivý každý deň.

Dobre viete, že v týždni máme iba jeden deň, ktorý zasväcujeme. Cez iné dni bez rozdielu môžeme vykonávať hocijaké práce, ak nám v nich neprekáža dážď a iné zmeny počasia. Povedzte mi pravdu — doteraz ste vždy mávali na svojich roliach dobrú úrodu?

Sedliak: Dosť často sa prihodilo, že sme málo nažali, keď bolo dlho sucho alebo ustavične pršalo.

Učiteľ: Nuž vidíte! Stáva sa to — lež nie preto, že ľudia začínajú orať v pondelok. Lebo zlé a nevhodné počasie je na prekážku hojnej úrode bez ohľadu na to, či začali orať v pondelok alebo v stredu. Smelo môžete zajtra s pomocou božou narichtovať pluhy a orať. Nebojte sa, že budete mať preto horšie zbožie než iní ľudia.

Sedliaci: Sprobujeme. Boh je mocný a láskavý; on môže požehnať našu prácu.

Jeden zo sedliakov: Pán rechtor, môže to byť pravda, čo hovoria ľudia, že keď mesiaca ubúda, nie je dobre siať alebo sadiť také semeno, z ktorého úroda rastie nad zemou — ako napríklad žito, jačmeň a iné obilie, podobne aj kapusta, mak a im podobné? A zasa také plodiny, ktoré prinášajú úrodu v zemi — ako napríklad petržlen, zemiaky a ostatné — nemajú sa vraj siať a sadiť v takom čase, keď mesiac rastie.[42]

Učiteľ: Myslím, že je všetko jedno za hociktorej štvrti mesiaca siať alebo sadiť hocijaké semeno. Lebo ak môže mesiac dajako pomáhať rastlinám v raste, môže potom každý čas, veď vždy je rovnaký a vždy ho slnko rovnako osvecuje. A keď sa nám zdá, že je dakedy celý jasný, inokedy zasa celkom tmavý a že zavše má jeden alebo druhý bok jasný v podobe kosáka — to je preto, lebo nie je k nám vždy obrátený rovnako. Niekedy má k nám obrátenú celú jasnú stranu a vtedy vravíme, že mesiac je v splne, inokedy má k nám obrátenú zasa celú tmavú stranu a vtedy hovoríme, že je mesiac v nove. Hoci má mesiac v prvej a poslednej štvrti ožiarenú celú jednu stranu, my môžeme vidieť len jednu jej polovicu a druhú nie, lebo nie je k nám obrátená.

A tak nech sa nám ukazuje mesiac so svojím svetlom v hocijakej zmene, predsa je ako nebeské teleso vždy rovnaký. A pokiaľ ide o jeho vplyvy na rastliny — toľko môže na ne vplývať nov ako i spln a prvá štvrť ako aj posledná. Preto podľa mojej mienky môže sa siať alebo sadiť každé semeno za ktorejkoľvek mesačnej štvrti.

Zbytočné je teda pri poľných prácach brať ohľad na pondelky a piatky alebo na tú či inú štvrť mesiaca, lebo sa to zakazuje aj v Písme svätom. Radšej využite každé pekné a vhodné počasie, potom istotne aj boh požehná vašu prácu.

Sedliak: A ešte niečo. Mnohí nechcú siať v taký deň, ktorý kalendár uvádza pod znamením Raka, a radšej sejú cez deň, čo pripadá na znamenie Rýb, lebo podľa nich ryby značia hojnosť a užitočný dážď, kým rak neveští nič dobré. Vraj všetko, čo sa robí v taký deň, spätkuje ako rak a býva nevydarené.

Učiteľ: Ľudia to robia preto, lebo nevedia, čo znamená v kalendári Rak, Ryby, Vodnár a ostatné znamenia. Každý si teda tie mená vysvetľuje podľa vlastného hlúpeho rozumu a toho sa pridŕža aj pri svojich prácach. Dlho by sme sa zabavili, keby som vám chcel vysvetliť všetky tie figúry z kalendára. No predsa vám poviem, čo má znamenať tých dvanásť nebeských znamení, z ktorých sa daktoré v kalendároch uvádzajú ku každému dňu, aby ste vedeli, že len blázni nechcú robiť alebo začínať to či ono iba preto, lebo niektorý deň spadá pod také alebo inakšie znamenie.

Hvezdári už za starodávnych čias označili hviezdy vyskytujúce sa blízko seba rozličnými menami, aby mohli lepšie skúmať dráhy nebeských planét. Tak napríklad Vozom pomenovali to súhvezdie či sedem hviezd, ktoré blízkym vzájomným postavením akoby predstavovali štyri kolesá a oje na voze. Kvočku s kuriatkami nazývajú to súhvezdie či veľký hlúčik hviezd, medzi ktorými najväčšia sa podobá kvočke medzi kuriatkami. Podobne pomenovali a dodnes sa volajú aj iné súhvezdia, ako Medvedica, Jeleň a iné. Na celej oblohe je už vari sto súhvezdí, ktoré majú svoje mená. A medzi ne sa ráta i tých dvanásť nebeských znamení, čo sa uvádzajú v kalendári, a to Baran, Býk, Blížence, Rak, Lev, Panna, Váhy, Škorpión, Kozorožec, Vodnár a Ryby.

Keďže sa tých dvanásť súhvezdí pohybuje za sebou na tej istej dráhe či elipse, po ktorej sa nám zdá obiehať aj mesiac od východu na západ, v kalendári sa preto každý deň dáva mesiac do spojitosti s daktorou figúrou týchto dvanástich nebeských znamení či súhvezdí. No zobrazenie znázorňujúce niektoré znamenie v kalendári neznamená nič iné ako to, že v ten deň mesiac prechádza okruhom súhvezdia, ktoré znázorňuje uvedená figúra. Keby napríklad kalendár na dnešný deň uvádzal znamenie Váh, znamenalo by to, že dnes by mesiac na svojej dráhe prechádzal cez okruh súhvezdia Váh.

Nuž a tak vidíte, že tieto znaky v kalendári neznamenajú nič také, čo by mohlo zle alebo dobre vplývať na vaše práce. Veď spomínané súhvezdia a ich okruhy mohli by sa menovať aj ináč, napríklad Rybami nazvané súhvezdie mohlo by sa volať aj somárom, súhvezdie Raka i jeho okruh mohli by sa menovať koňom, kravou alebo hocijako ináč. To by bolo jedno. No nech by sa súhvezdia nazývali akokoľvek, sprostý a hlúpy rozum by aj vtedy vymyslel dačo také, čoho by sa potom pridŕžal pri prácach.[43]

Lepšie by bolo, keby v kalendároch neuvádzali takéto, nevedomému ľudu viac škodlivé než osožné veci[44] a namiesto nich dali miesto užitočnejším.[45]

Máte príležitosť presvedčiť sa, že je bludom správať sa pri rozličných prácach podľa kalendárových znamení. Nedbajte na raka ani na ryby, ani na nič podobné, lež radšej na vhodné počasie a iné priaznivé okolnosti. Potom sa vám šťastlivo vydaria všetky práce.

Sedliak: Viacerí ľudia, aby mali dobrú úrodu, ukladajú zasa na Štedrý večer do nejakej nádoby zrno, postavia ju na stôl a z každého jedla dávajú za lyžicu alebo dve do toho zrna. A to všetko musí byť za stolom cez celé vianočné sviatky. Toto zrno potom — akoby posvätené — miešajú do semena, ktoré rozsievajú, a sľubujú si bohatú úrodu.

Iný sedliak: Ba voľaktorí nasypú zrna pod obrus a nechávajú ho tam na stole cez celé sviatky a tiež ho miešajú do semena, aby privolali na svoje role požehnanie.

Učiteľ: Všetko je to akési čudné. Táto mienka, ako aj veľa iných podobných, vznikla podľa mňa z toho, že v tom čase narodený Spasiteľ sveta priniesol ľuďom z neba požehnanie. A nevedomí ľudia si preto mysleli, že Kristus v deň svojho príchodu na svet posvätil všetky veci. Nuž aj preto vzniklo a zachováva sa toľko povier tohto dňa i tejto noci, keď svätíme pamiatku Kristovho narodenia…

Neviem veru, prečo by to zrno, ktoré býva cez vianočné sviatky v nádobe za stolom alebo pod obrusom na stole, mohlo spôsobiť hojnejšiu úrodu. Podľa mojej mienky je všetko jedno, či zrno na rozsievanie máme na stole alebo v komore, v jame alebo sypárni — preto nebude hojnejšia úroda. Hlúpi ľudia si v dome robia len zbytočný neporiadok, keď cez tieto slávne sviatky nechávajú také veci za stolom alebo na stole, čo tam nikdy nebývajú. Rozumnejším ľuďom je to na smiech. Inde nič nevedia o takýchto pletkách, ani nič také poverčivé nerobia, a predsa mávajú dobré úrody. Pole takýchto pletkárov by vari nebolo potom požehnané, keby zavrhli svoje bludné povery?

Sedliak: Veď je to pravda, že keď pánboh nechce — nebude dobrá úroda, nech by sme podnikali a robili čokoľvek. Ba naopak — pánboh môže aj bez takých daromníc požehnať na našich poliach hojnú úrodu, ak usilovne vykonávame na poli všetky práce i bez povier.

Mnohí uznávajú za nepravdivú aj mienku, že pri rozsievaní nie je každá ruka šťastná, alebo že po niektorom rozsievačovi nemožno čakať dobrú úrodu. Môže to byť pravda?

Učiteľ: Isteže to môže byť pravda. Lebo ak dakto rozsieva veľmi riedko alebo veľmi husto, prípadne nerovnomerne, po takom rozsievačovi nemožno očakávať dobrú úrodu. No kto seje ako treba, nech je to hocikto, preto môže byť na roli dobrá úroda, ak neprekážajú iné okolnosti.

Často sa stáva, že na jednej roli je dobrá úroda, a na susednej veľmi biedna. A keď to vidia hlúpi ľudia, hovoria, že to planšie zbožie je preto planšie, lebo ho rozsievala nedobrá ruka. To môže byť pravda, ak sa rozsievač nevyznal dobre v sejbe; ale aj to je možné, že roľa s podlejším obilím nebola tak dobre zoraná alebo pohnojená ako tá susedná s lepšou úrodou. Taktiež veľmi záleží aj na semene. Z dobrého semena je vždy väčší úžitok než z chybného.

Daktorí ľudia sa usilujú poverčivými praktikami odohnať od svojich rolí vrabce — neviete ako?

Sedliak: Medzi semeno dávajú zem z hrobu niektorého pochovaného nebožtíka a potom to vedno rozsievajú. No ja neverím, že by to čo len trochu osožilo.

Učiteľ: Pravdaže, to nič neosoží, lebo akože by zem z hrobu mohla odplašiť a odohnať od obilia hladné vrabce. Vari nevidíme často, že vrabce a iné vtáčiky v kŕdľoch priletujú aj na tie miesta, kde leží pochovaných veľa ľudí? Často si na cintorínoch robia hniezda pod strechami, na veži kostola — a predsa tam i okolo kostola ležia stovky pochovaných ľudí. Teda ak vrabcom nič nebráni priletovať na cintoríny a k samým hrobom, ako by ich mohlo odplašiť trochu hliny z hrobu? Je to blud a povera.

Takmer všetky kumšty, ktorými odháňame vtáčiky od obilia, zdajú sa nedôstojné. Veď vrabce nikdy neboli príčinou drahoty ani v jednej krajine. A čím je na poli hojnejšia úroda, tým viacej vrabcov vidíme na roliach. A naopak zasa býva menej vrabcov tam, kde je biednejšia úroda. Často som si to všimol a spomenutá skúsenosť ma o tom presvedčuje čoraz väčšmi. Teda keď máme bohatú úrodu a kŕdle vrabcov priletujú na naše role, urobia nám malú škodu. Okrem toho sám boh stvoril vrabce už také, aby si obživu hľadali na poli a v stodolách.[46] Nuž prečo by sme ich mali my najmä takým nepekným a podaromným spôsobom odháňať od zbožia.[47]

Plašil dakto z vás zo svojho poľa vrabce takýmto spôsobom?

Sedliak: Ja som raz proboval.

Učiteľ: A pomohlo to, nemali ste už potom na roliach vrabce?

Sedliak: Ako som skúsil, nič to nepomohlo, lebo do môjho zbožia sa vrabce pustili ešte väčšmi než do jačmeňa ostatných ľudí, ktorí okolo svojich rolí nerobili nič také a poručili ich iba do božej ochrany.

Učiteľ: Nuž vidíte! Nič sa nedocieli takými poverčivými opatreniami.

Sedliak: No mnohí sa nedajú o tom presvedčiť.

Učiteľ: To je už tak, keď od svojho detstva vídavali takéto bludy u svojich poverčivých rodičov a iných ľudí, potom si ťažko dajú z hlavy vybiť podobné pletky. Keby sa — podľa mojej mienky — našlo v dedine, kde panujú takéto bludné názory, aspoň šesť gazdov, ktorí by zavrhli tieto povery a na svojich poliach by usilovne pracovali, potom by ich dobrý príklad nasledovali aj všetci ostatní.

Sedliak: Daromnice a povery sú akiste aj opatrenia, ktoré mnohí ľudia robia preto, aby ich záhrady a lúky neryli a nekazili krtice.

Učiteľ: A čože také robievajú?

Sedliak: Na Veľký piatok pred východom slnka krticami pokryté miesta mlátievajú cepami.

Učiteľ: Veru je to naozaj blud a bláznovstvo. Môžete lúky a záhrady mlátiť, koľko chcete, jednako tým nevyhubíte krtice, ak je pre nich ináč vhodný rok. No ak býva veľa dažďov alebo bývajú záplavy, vyhynú aj bez vášho mlátenia…

Podobne na Veľký piatok daktorí blázni pred východom slnka nosia do izby ľad alebo sneh, aby tým vyhnali z domu blchy. Ktože by sa nesmial z takýchto daromníc?

Sedliak: Skutočne sú to smiešne veci. Pán rechtor, veď aj to sú povery, čo niekde robia ľudia s ľanovým a konopným semenom. Na slávny vianočný deň totiž, keď sa vracajú domov z chrámu, spomínané semeno potriasajú vo vreci alebo prekladajú z jedného miesta na druhé. A bohvie čo všetko ľudia robia, aby mali dlhý a hustý ľan alebo podobné konope.

Učiteľ: Nuž veru hlboko sú v poverách takí ľudia, ktorí si od mladosti navykli veriť všetkému, čo počúvali od radorečných žien a poverčivých bláznov! Ako môže poslúžiť ľanu alebo konopám pri raste to potriasanie a prekladanie semena? Akože by mohli aj iné poverčivé praktiky pôsobiť, aby boli ľan či konope alebo hocičo iné na poli vysoké a pekné? Nič dobré, ba skôr veľa zlého robia ľudia zaoberajúci sa spomenutými babskými pletkami. Lebo takíto ľudia hrešia proti bohu a sebe spôsobujú tým škodu na majetku a taktiež na dobrom mene…

Takéto bludné názory nemálo škodia nášmu majetku a úžitku z neho, lebo prekážajú náležitej a svedomitej práci. Poverčivým ľuďom podľa ich presvedčenia prekáža v práci raz ten, raz iný deň alebo tá či hentá hodina. A v ten čas, ktorí pokladajú za vhodný na oranie, sejbu či hocičo iné, môže prísť zlé počasie. A tak sa im do práce stavajú samé prekážky a z práce nemajú nijaký úžitok. Nuž a bludom povier neomámený človek smelo pracuje, kedykoľvek má na to vhodný čas. Nedbá na pondelky či iné dni, neprekáža mu spln alebo nový mesiac a jeho štvrte — menej prekážok sa mu stavia do roboty, a preto môže dosiahnuť viacej úžitku než poverčivý.

Okrem toho takíto blázniví a poverčiví ľudia, ktorí pri svojich poľných a domácich prácach robia všelijaké daromnice, u iných múdrejších vychádzajú na posmech.

Varujte sa teda spomínaných bludov, aby ste nimi nerozmnožovali svoje hriechy, netrpeli škodu na majetku a nevychádzali na posmech.

Pätnásty večer

Ešte o poverách pri hospodárstve

Keď sa sedliaci poschádzali a prišiel medzi nich učiteľ, ihneď sa rozhovorili.

Sedliak: Pán rechtor, ja som síce sprostý človek, no čo robieva moja žena, to sa mi už vonkoncom nepáči. Včera keď podsýpala husi, ani jednej susede nechcela dať ohňa z obavy, že sa húsence nebudú šťastlivo liahnuť. Čo vy na to poviete?

Učiteľ: U vašej manželky ma to prekvapuje. Kdeže pochytila takéto obavy?

Sedliak: Veď tomu verí skoro každá baba. No mne sa veru nezdá, že by mohlo mladým húsencom vo vajciach škodiť, keď z domu vtedy dajú susedom ohňa.

Iný sedliak: Mne sa raz prihodilo, že som sa vybral do mesta na jarmok a keď som vychádzal z dediny, v samom krajnom dome som si chcel pripáliť na fajku. No ako som vošiel do toho domu a pýtal si v kuchyni žeravý uhlík, nechceli mi dať, lebo sa im kuriatka liahli a že im aj husi sedeli na vajciach. Neviem veru, čo si mám o tom myslieť.

Učiteľ: Ja to do istej miery pokladám za dobrú a zo stránky opatrnosti správnu vec. Lebo nie je dobre v každom čase najmä na dedinách prenášať oheň z jedného domu do druhého. Z takého roznášania ohňa po ulici ľahko môže vzniknúť nebezpečenstvo pre celé dediny aj mestá a obrátiť ich na popol. Predovšetkým za vetra môže sa žeravý uhlík dostať na strechu a spôsobiť tak strašný požiar. Preto je teda dobre, keď za veterného počasia nedajú oheň do druhého domu.

Ale že daktorí ľudia nechcú dať iným ohňa iba preto, lebo im husi alebo sliepky sedia na vajciach — podľa mňa to povstalo z toho, že voľaktorá opatrná žena, keď k nej prišla suseda za veterného počasia po oheň, nevedela sa ináč vyhovoriť, nuž ju odpravila tým, že jej husi, či sliepky sedia na vajciach a vtedy nie je dobre rozdávať oheň. Vari tomu ani sama neverila a iba sa tým chcela striasť ľahkomyseľnej susedy. Pravdepodobne to takto vzniklo a potom — ako to medzi ženami už býva — chytro sa to roznieslo a poverčiví ľudia to uznali za svätú pravdu.

No že by prenášanie ohňa dajako škodilo kuriatkam alebo húsencom vo vajciach — to nie je pravda. Veď oheň, ktorý vynášajú z domu, nemá nič spoločné s tými húsatami a kuriatkami, čo sú ešte vo vajciach alebo sa liahnu — a preto im nemôže ani škodiť, ani osožiť.

Čo by ste si o mne pomysleli, keby daktorý z vás išiel popri mojej studni a chcel sa z nej napiť vody — no ja by som mu povedal, že mu nemôžem dať vody, lebo sa mi má oteliť krava?

Sedliaci: Ha-ha-ha! Vysmiali by sme vás ako človeka, ktorému sa rozum pomútil.

Učiteľ: Nuž vidíte! A sú to priam rovnaké veci — lebo ako by ste vy nijako neuškodili teľaťu v mojej krave tým, keby ste sa napili z mojej studne vody, práve tak oheň požičaný susede nemôže nijako uškodiť húsencom a kuriatkam pod krídlami ich matiek.

Sedliak: Ani mne sa to už dávno nemohlo vmestiť do hlavy.

Učiteľ: A teda už dáte ohňa do susedov v tom čase, keď vám budú sedieť na vajciach husi alebo kvočky?

Sedliak: No najskôr si všimnem, či ide o susedu opatrnú alebo neopatrnú. Ak uvidím, že po oheň prišla osoba rozumná a opatrná, dám jej ohňa, hoci by aj sto husí alebo kvočiek v mojom dome sedelo na vajciach. Lež ak by chcelo z môjho domu vziať oheň nerozumné a neopatrné dieťa či hocikto ľahkomyseľný, najmä za veterného počasia — vtedy nijako nedovolím, aj keby u mňa vtedy nesedela na vajciach ani jedna hus alebo kvočka. Dobre viem totiž, koľko nešťastia môže takto vzniknúť.

Učiteľ: Keď už hovoríme o ohni, prišlo mi na um, že aj pri ohňoch vyčíňajú mnohí kadejaké bláznivosti a daromnice. Tak nedávno moja služobná dievka zabudla v peci jeden peceň a vytiahla ho stade až na tretí deň. Istá pri tom prítomná starenka mi povedala: „Ach, pán rechtor, takýto v peci zabudnutý chlieb môže dakedy mnohým ľuďom veľmi osožiť.“ Na moju otázku, ako môže osožiť, odpovedala: „Keby sa niekedy strhol oheň, od čoho nech nás boh zavaruje, netreba urobiť nič inšie ako takýto chlieb prehodiť ponad horiaci dom — a oheň sa ďalej nerozšíri.“ Čože si o tom myslíte?

Viacerí sediaci: Bohvie, či by to zabránilo rozšíreniu ohňa.

Sedliak: Ja tomu neverím, že by takéto prehodenie pecňa mohlo tak obdivuhodne zastaviť plameň ohňa, aby sa aj iné blízke domy nechytili.

Učiteľ: A ktože obdarený zdravým rozumom by tomu veril? Blázni môžu hoci päťtisíc takých pecňov prehodiť ponad plameňom horiaci dom, ak pritom nerobia nič iné a duje tuhý vietor, blízko stojace domy sú predsa vo veľkom nebezpečenstve. Kto to vymyslel, bol blázon a blázni sú aj takí, čo tomu veria.

Sedliak: Daktorí ľudia vravia, aby poškorúbok — nedozreté vajce bez hrubej škrupiny, hovorí sa tomu aj zliate vajce — na ktorom je červenou kriedou nakreslený kríž, prehodili ponad horiaci dom, potom vraj nebude mať oheň prístup k iným domom. To je tiež akési bláznovstvo…

Učiteľ: Je to také bláznovstvo, že väčšie sa nedalo ani vymyslieť. A poznáte ešte dačo podobné?

Sedliak: Hovorí sa i to, aby okolo horiaceho domu obehol niekto nahý, že oheň potom od takého domu nepôjde ďalej.[48]

Učiteľ: Neverte ničomu z toho, tým menej sa zapodievajte takými bláznovstvami pri ohni. Lebo oheň neudusí ani v peci zabudnutý chlieb, ani poškorúbok, ani obiehanie nahého. Rozumní ľudia hasia oheň vodou — a nie takými prostriedkami, ktorými oheň nemožno uhasiť.

Teda v prípade ohňa nepoužívajte na jeho hasenie spomínané bláznovstvá a poverčivé praktiky, lež každý ochotne a čo najusilovnejšie noste vodu, zalievajte plamene a nedopustite, aby sa oheň rozšíril ďalej. Kto nemôže hasiť rukami, nech modlitbou prosí boha o pomoc a uhasenie ohňa.

Nekresťansky sa správajú takí ľudia, ktorí prídu k ohňu a s otvorenými ústami — ako teľa na nové vráta sa dívajú na horiace domy, no blížnym sa neusilujú pomáhať v nešťastí.[49] Najväčšiu bezbožnosť však páchajú takí, ktorí namiesto toho, aby ratovali svojich spolublížnych v nešťastí, ešte ich okrádajú ako nehanební zlodeji.

Sedliak: To je naozaj veľká bezbožnosť! Lebo takí zlodeji pokradnú často aj to postihnutým ľuďom, čo s ohrozením života uchytili z plameňov a zachránili si pred zhoretím.

Iný sedliak: Pán rechtor, môže byť pravda, že oheň zvyčajne ide za podpaľačom, čiže po ktorej ulici uteká podpaľač alebo kto zapríčinil oheň, že tá ulica musí zhorieť?

Učiteľ: Oheň ide ta, kam ho ženie vietor. Ak podpaľač uteká po vetre, vtedy oheň ide za ním — to je pravda, no nie preto, že on beží tade. Lebo ak by podpaľač utekal proti vetru, teda na tú stranu, z ktorej veje vietor — vtedy by oheň nijako nemohol ísť za ním.

Sedliak: A je to pravda, že oheň spôsobený hromovou strelou dá sa udusiť iba mliekom?

Učiteľ: Aj to patrí medzi povery, lebo oheň spôsobený bleskom je taktiež prirodzený oheň ako aj hociktorý iný, a teda sa dá uhasiť vodou ako aj ostatné ohne. To je pravda, že za hromobitia sa zvyčajne strhne víchrica a vtedy nie je ľahko uhasiť oheň spôsobený zásahom blesku. No predsa i takýto oheň možno uhasiť vodou ako aj ináč vzniknuté ohne.

Sedliak: Nuž a kým by poznášali mlieko z celej dediny alebo mesta, za ten čas by mohlo aj sto domov ľahnúť popolom.

Učiteľ: Ba to povedzte, kde by toľko mlieka nabrali v jednej obci alebo v jednom meste, že by ním mohli uhasiť už poriadne rozhoretý oheň.

Ľudia dobrí, ešte raz vás zo srdca prosím pre dobro vaše i vašich blížnych, nikdy za ohňa nerobte takéto poverčivé daromnice, lež sa radšej chyťte takých prostriedkov hasenia, ktoré môžu skutočne pomôcť. Lebo kým bláznivý ľud stráca čas takými daromnicami, rozrastie sa nebezpečenstvo natoľko, že nepomôžu potom ani všetky najúčinnejšie prostriedky.

Teraz sa vás spýtam ešte na jedno: Prečo sa daktorí ľudia nechcú vydať z domu na cestu medzi jedenástou a dvanástou hodinou?

Sedliak: Ľudia tak hovoria, že sa nemôže šťastlivo skončiť taká cesta, na ktorú človek odchádza z domu v spomínanom čase.

Učiteľ: A to prečo?

Sedliaci: Nevieme, veru ani my nevieme.

Učiteľ: Nuž neviem ani ja — a nemôžem ani ja pochopiť, prečo musí dakto zle pochodiť preto, že sa z domu vybral na cestu medzi jedenástou a dvanástou hodinou. Ba nevedia ani tí, čo sa toho držia — prečo to zachovávajú, lebo nezmyselne nasledujú, čo zbadali pri daktorom hlúpom bláznovi.

Pokiaľ ide o vyberanie sa na cesty — nezáleží na hodine, jedna je taká ako druhá… Hlúpy človek si daromne sľubuje šťastnú cestu, že sa z domu nevybral bezprostredne pred poludním, lebo nešťastie môže na ceste postihnúť i toho, čo vychádza z domu hneď ráno. Naopak zasa môže šťastne cestovať aj taký človek, ktorý sa vyberie medzi jedenástou a dvanástou hodinou.[50]

Sedliak: Tomu teda neverím, lebo som počul, že pred bohom je hodina ako hodina a že môže urobiť cez jednu hodinu, čo aj cez hociktorú inú.

No ľudia veľa vravia o tom, že kto sa púšťa na cestu, aby sa radšej vrátil domov, ak ho pred odchodom predíde na tej ceste, ktorou pôjde, nejaká baba alebo iný človek s prázdnou nádobou, alebo prebehne cez jeho cestu zajac — lebo ináč ho na ceste postihne nešťastie. Môže to byť pravda?

Učiteľ: Odpoviem naším príslovím. To je taká pravda, ako že sa udrží v koši voda.

Iný sedliak: Aj ja tak myslím, lebo pred dvoma týždňami, keď som hnal voly na jarmok, predišli ma s prázdnymi nádobami tri ženy, ktoré išli po vodu. Ja som sa trochu zháčil, že nebudem mať šťastie — a predsa, chvalabohu, aj voly som dobre predal, aj som šťastlivo prišiel domov. To sú babské pletky!

Učiteľ: To teda pripustím, že by dakedy niekto nebol na svojej ceste šťastný, keď ho vychádzajúceho z domu predišla voľajaká baba s prázdnou nádobou alebo prebehol pred ním cez cestu zajac. No nešťastie ho nepostihlo pre to predídenie alebo prebehnutie, ale pre iné príčiny a okolnosti. Nevedomí ľudia ako aj v iných prípadoch, keď nepoznajú skutočnú príčinu istej príhody, hneď vymyslia voľajakú ničomnosť. Tak aj toto vymyslel nejaký hlúpy človek — a blázon tomu aj verí.[51]

Sedliak: Keď sused spomenul predaj volov, prišlo mi pritom na um, že hlupáci pri vyháňaní statku na jarmok majú takú obyčaj, že spod prahu maštale vezmú zem a hodia ju za statkom, aby mali toľko kupcov, koľko práškov je v tej hodenej zemi. Aj toto sa mi zdá bláznovstvom a daromnicou.

Učiteľ: Akože by to nebola daromnica — je to hlúposť a nezmysel! Bláznivo hádzaná zem za statkom idúcim na jarmok neprivábi, ani nemôže privábiť nijakého kupca. Každý kupec kupuje taký statok, aký sa jemu páči. Nuž a ktorý sa kupcovi nepáči, mohli za ním vyhádzať aj celú maštaľ, predsa ho nekúpi.

Sedliak: To je pravda, pán rechtor. Ja som pred rokom bez podobných poverčivých kumštov dohnal na jarmok dva junce, a predsa som mal toľko kupcov, že som sa až sám čudoval.

Iný sedliak: Aj ja som takúto pletku proboval pri našej krave. Moja žena hodila za ňou dobrú hrsť zeme, keď som ju vyvádzal z maštale. No nemal som šťastie a kravu som dohnal späť, lebo kto na ňu pozrel, nespýtal sa ani na cenu a hneď odišiel. A od toho času takým veciam neverím.

Učiteľ: Veď tomu nemôže nikto veriť, ak má čo len štipku rozumu v hlave, lebo je to daromnica.

Sedliak: Niektorí ľudia zasa keď doháňajú domov z jarmoku prikúpený statok, vovedú ho zadkom do maštale. Bohvie prečo to robia. Potom ho utierajú vajcom a poduškou, aby bol hladký a tučný. Čo na to poviete, pán rechtor?

Učiteľ: To isté, čo o iných podobných hlúpostiach — že je to podaromnica a ničomnosť, ktorá nemôže nijako pomôcť. Kto chce mať tučný a hladký statok, netreba mu ho utierať vankúšmi alebo vajcami, lež dobre opatrovať a kŕmiť. Lebo kto svoj statok ukracuje na krme, ten ho môže utierať hoci každý deň perinami či vankúšmi aj z celej dediny, predsa zostane naničhodný a chudý. No kto svoj statok dobre obročí a opatruje ako treba, ten aj bez všetkých perín a vajec bude mať pekný, tučný a na svet súci statok.

Sedliak: To je nepochybná pravda. Ja mám vždy — čo môžu dosvedčiť všetci prítomní — pekný a súci statok, nuž a daktorí blázniví ľudia vravia, že robím okolo statku voľajaké praktiky. Čarodejníka zo mňa robia. Pred všetkými prítomnými vyhlasujem, že som od mladosti nikdy pri svojom statku nerobil nijaké nečestné veci ani čary. Vždy som statok iba dobre kŕmil, opatroval, a preto ma pánboh požehnáva.

Veľa ľudí dáva statku na Luciu cesnak s chlebom, aby mu nemohol nikto počariť. Ja to nikdy nerobím, a chvalabohu, jednako sa mi darí. Iní zasa žger[52] zakopávajú do svojich maštalí, aby sa im statok držal pospolu ako ten žger a žeby sa z neho nestratilo nič. No ja to pokladám za bláznovstvo, nikdy sa nezaoberám podobnými pochabosťami, a predsa môžem sa iba zriedkavo žalovať na nejakú škodu pri statku.

Učiteľ: Hovoríte dobre a rozumne, bodaj by váš príklad nasledovalo čo najviac ľudí! Keby radšej svoj statok dobre opatrovali, a nerobili pri ňom kadejaké poverčivé praktiky.

Sedliak: Niektorí ľudia odlučujú teliatka od ceckov iba v isté dni. No ja pritom nedbám na nijaký deň.

Učiteľ: A robíte múdro, lebo ak je teľa už také, že sa môže riadne chovať aj bez cicania mlieka, odlúčiť ho teda v hociktorý deň — to je všetko jedno.

Sedliak: Iní zasa pri statku dávajú prednosť daktorej farbe. Jeden kupuje statok takej farby, druhý zas inakšej v domnienke, že sa v jeho dvore darí a rozmnožuje statok len takej a nie inej farby. Ja na to nedbám, mávam a chovám statok všelijakej srsti, a jednako sa mi dobre darí.

Učiteľ: Vydarené hovädo je vydarené, nech je akejkoľvek farby, lebo naničhodnosť statku nezávisí od jeho farby. To sú všetko bájky a pletky, ktoré vymysleli nerozumní a poverčiví ľudia.

A čo robievajú nevedomí ľudia okolo statku na Štedrý večer?

Sedliak: Nad ovcami zamykajú zámku, aby sa im ani jedna nestratila alebo ju nezožral vlk.

Učiteľ: Keby taký tou zámkou zamkol vlkovi papuľu, potom by mal istotu, že mu nezožerie ani jednu ovcu. Alebo keby tou zámkou zamkol svoj ovčinec, keď sú v ňom ovce, vtedy by sa nemusel báť, že sa mu voľaktorá z nich stratí. Tak by zámka osožila ovciam. No ak dakto medzi ovcami alebo nad ovcami zamkne iba samu zámku, to je daromnica a naničhodnosť.

Sedliak: Ani to som pri svojich ovciach jakživ nerobil.

Učiteľ: A robil to dakedy niekto z vás?

Sedliak: Ja som to proboval.

Učiteľ: Nuž povedzte pravdu — prišli ste potom cez rok o ovcu?

Sedliak: Bez toho ani veru nebolo. Dosť ich aj potom podochlo a dostalo sa vlkom do pažerákov.

Učiteľ: Teda vidíte, že zamykanie zámok nad ovcami je daromná a neužitočná vec. Dajte navždy pokoj takýmto daromniciam, za ktoré sa musíte len hanbiť.

Sedliak: A nemôže byť na osoh, keď sa na Štedrý deň obkrútia stromy povrieslami, aby dobre rodili?

Učiteľ: Obkrútené povriesla môžu stromom osožiť, ak ich uchránia od škodlivých mrazov alebo mladé stromy ochránia pred zubami zajacov a inej zvere. Lež vtedy by sa to malo skôr urobiť, lebo do Vianoc býva najmä v chladných krajoch dakedy tuhšia zima než okolo Troch kráľov. Kto pre dačo iné obkrúca stromy povrieslami, ten podľa mňa robí daromnice.

Sedliak: A v panskej záhrade mávajú stromy skoro každý rok hojnú úrodu ovocia, hoci tam stromy neobväzujú ničím.

Učiteľ: Tam stromy — ako dobre viete — udržujú vo veľkom poriadku, nenechávajú ich obrásť machom, každú suchú halúzku z nich odrežú a zem pod nimi skopú cez leto tri razy, aby nerástla medzi nimi tráva. Takáto opatera stromom viacej osoží, než keby ich obložili aj celými viazanicami slamy.



[42] Najmä spln mesiaca je najvážnejšia a najmilšia modla poverčivých hospodárov, ktorej sa klaňajú väčšmi než bohu a schopní sú zanedbať radšej tri sväté nedele než jeden spln mesiaca.

[43] Treba tu vari pripomenúť, že aj slnko prechádza práve cez tých istých dvanásť nebeských znamení ako mesiac, lenže mesiac dvanásť ráz, slnko však iba raz do roka. A predsa nikto sa nespytuje, na ktorom znamení je slnko, ale iba na ktorom je mesiac, hoci každý rozumný človek vie, že pre nás je oveľa dôležitejšie slnko než mesiac.

[44] Pruský kráľ Fridrich Veľký roku 1779 zakázal dávať do kalendárov všetky takéto hlúpym ľuďom neužitočné veci. No ako takmer každá nová, čo aj dobrá vec sa bláznom nepáči, tak ani tento kalendár nechceli hlúpi ľudia kupovať.

[45] Z našich kalendárov sa už, chvalabohu, odstránili rozličné, predtým zvyčajne uvádzané nerozumné a poverčivé písačky. Neuverejňuje sa v nich napríklad, ktorá planéta panuje v tomto alebo nasledujúcom roku a čo prináša — či vojnu, mor alebo neúrodu. Rovnako sa prestalo písať, v ktorý deň je dobre alebo zle púšťať žilu, užívať purgáciu na prečistenie, strihať vlasy, deti odstavovať od pŕs, stromy stínať a podobne. No stretáme sa ešte s dačím, čo by som nechcel viac vidieť v našich kresťanských kalendároch — aby z nich zmizli bláznivé a poverčivé predpovede, aké bude ktorého dňa počasie.

Musím tu ešte raz rozpovedať čosi o spomenutom už spolubývajúcom mladíkovi-sirote, ktorý bol námesačný. Raz som videl, že čosi prepisuje — a to kalendár. Keď som sa ho spýtal, načo to robí, odpovedal mi, že každý v dome má vlastný kalendár, teda ani on nechce byť bez kalendára. Pri prezeraní prepisu som si všimol, že vynecháva predpovede počasia na každý deň. Reku prečo aj to neodpisuje. Vraj preto, lebo sa mu zdá, že autori kalendárov v týchto predpovediach veľa cigánia. Na to som mu povedal, aby to urobil lepšie. „Ej, keby som vedel ako!“ odvetil. „Poradím ti teda,“ vravel som mu. „Keď dokončíš prepis jedného mesiaca, chvíľku porozmýšľaj a čokoľvek ti príde na um, smelo a bez rozpakov pripíš ku každému dňu. Dbaj iba na to, aby si na zimné mesiace nekládol veľké teplo, horúčavy, hromobitie, búrky a podobne. K letným mesiacom zasa nepripíš veľkú zimu, mrazy, sneh, ľadovicu a fujavice.“ Chlapec aj tak urobil, ako som mu poradil, a potom sa mi často celý naradovaný chválil, že všetky ostatné kalendáre opäť zlyhali, a jemu sa predpoveď vyplnila.

[46] Skúsenosť potvrdzuje, že v takých krajoch, kde ľudia nič nesejú, nevidieť ani vrabce. Tak sa vrabce nezdržujú napríklad na Boci, banskom mestečku v Liptovskej stolici, ba ani inde, kde nieto rolí.

[47] Na vrabce sa ľudia zvyčajne žalujú preto, že sú vraj veľmi zlodejské a že nám kradnú z poľa a stodôl obilie. Lenže koľko to trvá? Na poli vari mesiac, keď dozrieva zrno. V stodole dotiaľ, kým sa zbožie neomláti, aj to iba zvrchu daktorých snopov. Nuž a inokedy z čoho majú žiť… Nerobia nám iba škodu, ale sú nám i na osoh, lebo vrabce čistia naše role, záhrady a vinice od húseníc a iného škodlivého hmyzu. Niektorí učenci pozorovali, čím chovajú vrabce svoje mláďatá v hniezde, a zistili, že len do jedného hniezda mladým, kým nevyletia, nanosia staré vrabce vyše osemtisíc húseníc, múch a iného hmyzu aj chrobače. A koľko ich zatiaľ požerú staré? Lebo keď im aj dobre padne obilné zrnko, predsa je to najmenšia časť ich potravy.

A veru nie bez príčiny sa hovorí, že od toho času, ako sa na okolí nášho Prešporka zmenšil počet drobného vtáctva, býva v našich záhradách slabšia úroda. Veru je pravda, že jedno vtáča, jeden vrabec zožerie viacej húseníc a inej škodlivej chrobače ešte pred vyliahnutím, keď je zväčša ešte poukrývaná — než ich môže zničiť desať ľudských rúk.

[48] Iní ľudia zasa na brány a dvere domu čarbávajú kadečo v bláznivej domnienke, že takého poznačeného sa nechytí oheň. A hoci sa už aj desať ráz presvedčili, že to nič nepomáha, predsa pri každom novom ohni robia to isté. Tak ťažko sa dá vytĺcť z ľudskej hlavy a srdca zakorenená nerozumná povera! Lepšie by taký človek urobil, keby namiesto toho vzal do rúk putienku a išiel ta, kde treba hasiť.

[49] No ani to nie je rozumné, keď ľudí naháňajú palicami a bitkou do hasenia ohňa, lebo to ich ešte väčšmi odstraší a rozoženie. Tu viacej pomôže vážne slovo a povzbudzovanie.

[50] Dakto chcel azda raz pocestného zadržať na obed a zo žartu mu povedal, že nie je dobre vybrať sa na cestu medzi jedenástou a dvanástou hodinou, čo potom iní pochytili ako pravdivú pravdu. Jednako v istom zmysle je to pravda, že kto odchádza na cestu v túto hodinu, ten je nešťastlivý, lebo tam odbehol už hotový obed a kým dakam príde, vylačnie a musí sa postiť.

[51] Poznal som istého človeka, ktorý mal veľkú záľubu v poľovačke, no zriedkakedy dačo ulovil. Obyčajne sa vyhováral, že preto nemá šťastie, lebo ho raz jedna, inokedy druhá stará baba alebo — ako on vravieval — stará striga predišla s prázdnou nádobou. Rozumnejšie by bol však urobil, keby si bol pri tom uvedomil, že hoci sú tieto baby už staré, predsa nezaháľajú, lež hneď skoro ráno idú po vodu potrebnú pre nich i domácnosť — a tým ho napomínajú, aby aj on, mladý a zdravý človek, nemrhal podaromne čas s flintou, ale namiesto toho sa radšej staral o svoje hospodárstvo. Veru nešťastný dom, ktorého pán a hospodár chodieva na poľovačky alebo rád poľuje!

[52] Žger sú červy, ktoré lozia z miesta na miesto pohromade, a tak si hľadajú potravu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.