ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náčrt jeho života a ducha

Slovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta. Literatúra je vodkyňa ľudí a národov; ona ich sprevádza cez mútne labyrinty osudov žitia i slávy; ona žije z géniov a géniovia sa ňou doplňujú, a ona je vďačná samej sebe i svojim tvorcom. Tí, čo ju tvoria, stávajú sa — keď prestanú byť — jej predmetom. Keď zúri škuľavá závisť, keď sa valí príval nevďaku, dráždenia, ohovárania, keď sa ukracuje právo, zatmieva cnosť, množí útlak, šíri lož, udomácňuje podvod, zdokonaľuje lesť, končatejú a vyhrocujú sa vrchovce bezuzdnej náruživosti a nieto vo svete pravdy, v spoločnosti ľudskej lásky: vtedy vďačná literatúra prechováva tvorcov a svojich miláčikov i nimi stvorené svety pre ďalšie, spravodlivé potomstvo, pre svätý súd ducha človečenstva. Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, v materiálnej hnilobe, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života. Ale za toto sa zasa aj literatúra odmeňuje národom, ona, nech pomlčíme o inom, je časť toho večného svätého ducha, z ktorého bývajú počatí spasitelia a vysloboditelia národov z jarma kliatby, a človečenstva z veku temnosti a bludov.

Spomenutý muž slovenský býval za svojho života v popredí, na čele slávnejších dní, medzi menami a osobami, priťahujúcimi na seba pozornosť národa; literatúra a slovenský národný život si boli po mnohé roky zvykli na meno Karola Štúra, a loď národných osudov cítila jeho mocný prst — pomknutá do diaľneho mora histórie ľudstva. Tohto miláčika, svojho ochrancu, nezabudne ani literatúra ani slovenský život. A najprvšie, čo má na svojom srdci mladá slovenská literatúra, je slávne odprevadenie do hrobu časných ostatkov večného ducha Štúrovho, ktorý tu medzi nami pomníky sebe i národu usilovne pomáhal stavať. Veľkú ranu utŕžil náš národ osudným uchvátením tohto pevca spomedzi živých, obzeranie tejto rany len ešte väčšmi jatrí bolesti srdca a obnovuje aspoň trochu zabudnuté bôle, ale sprítomnené cítenie veľkého žiaľu je životodarné semä, z ktorého, stráveného v srdciach prítomných i budúcich, povstáva a býva splodená duchovná náhrada lepšieho pokolenia. Národ má žalostiť tým väčšmi, čím väčšmi potrebuje utešiteľov vo svojich žiaľoch, keď vystúpi z radu drahých bojovníkov života jeden z najšľachetnejších. Aspoň každá dobre vedená literatúra neprestajne dbá o to, aby sa jej pred očami ustavične mihali a vznášali tie velebné postavy, ktoré samorastlými činmi a skutkami obrátili na seba pozornosť národa a z ktorých duchoživota čerpal duchovný život národa posilu a mravné umocnenie. Literatúra z nich žije a organizmus ich duchovného žitia a pôsobenia na svet je zasa jej vlastným, rozhojňujúcim ju predmetom. Z hláv vznešenejších mužov vyletujú do sveta myšlienky a pretvárajú ho, no tento obnovený svet sa zasa vysvetľuje objasňovaním charakterov a jednotlivých duchov mocne v ňom pôsobivších. Tak sa z hláv jednotlivcov prekladá myšlienka do sveta, tu vtelená pôsobí na nich spätne a vytvára z nich samých mravné osobnosti, v ktorých sa reprezentujú národy; a životy takýchto osobností sú zasa živlami, z ktorých rastú národom noví géniovia, noví muži činu i myšlienky, nové postavy veku.

Nový beh nášho časopisu,^[1] posväteného čistej slovenskej myšlienke, nemôžeme začať lepšie, ako keď nedávnu ranu národa zaťatú úmrtím pevca Tatry obnovíme v čulých srdciach a jasné mysle obrátime s láskou na ducha a život nezabudnuteľného Karola.

Karol Štúr bol zaiste jedným z najcennejších slovenských duchov, tak pre svoju jasnú myšlienku o ľudskom živote, ako aj pre svoje hojné skutky prinesené Slovensku v službe človečenstvu a pre obete, ktoré položil na oltár ľudského blaha. Dlho budeme cítiť jeho neprítomnosť v medziach národného života. On už stojí pred súdom všemohúceho a my sa nemôžeme zmieriť s myšlienkou, že ho niet medzi nami. Vari väčšie bremeno žitia než kedykoľvek leží na nás a slovenský národ je zasa chudobnejší o jedného jeho nosiča. To je žiaľ, aký ešte nie sme vstave ani celkom zvážiť.

Hľadáme síce útechu v tých častiach Karolovho ducha, ktoré hrob nepohlcuje a ktoré neblednú v biednej smrti; ale aj tak jeho ruka neleží v našej dlani, naše priateľské srdce sa neopiera o jeho priateľskú hruď, jasné oko nebdie v úchvatoch, zanieteniach duše na rozličnosťou a silou osudu národa, slovom niet ho, a jeho maličký synček Lacko darmo hľadá otecka; otecka, brata, priateľa niet v údoliach zemských. Toto hrozné vedomie poráža aj najsilnejšiu reflexiu na ním stvorené svety.

V literatúre ostávajú živé sily Karolovho ducha, jeho živá osobnosť hľadí na nás v opustenej rodine, v živote sa hlásia k slovu jeho rodo-obhajobné skutky, v spomienke vďačných priateľov sú živé poklady a údery jeho srdca, jeho spevy letia slovenským životom, akoby sa nič nebolo stalo: ale pri tom všetkom Karolova ruka neleží v našej dlani, naše srdce sa neopiera o priateľskú Karolovu hruď, pevca Tatry niet viac na Tatrách! Ťažké je zmierenie sa s touto myšlienkou, ale nevyhnutné, ale nezmeniteľné. Citlivý pevec, umný filozof, prísny vodca mládeže, skvelý rečník svätého kancľa, búrny tribún národa na konventoch a v mestskej rade, hlboký znalec literatúry, usmievavý génius života, dumný starostlivec o blaho ľudstva, smelý bojovník práva zahaľuje sa do jasnej tkaniny svojich zásluh a s tvárou obrátenou k večnosti, oslávený svetlom jasných nádejí svojho ducha, s vystretou, rodné kraje žehnajúcou rukou uberá sa od nás mužným krokom a mizne v matných diaľkach, nepreniknuteľných zaslzenému oku, stráca, tratí sa nám v záhrobných končinách ideálny Karol. Naše žiale sú oprávnené: napriek útechám čerpaným z ducha zjaveného v Karolových dielach.

Karol štúr sa narodil dňa 25. marca roku 1811 v Trenčíne, kde jeho otec,^[2] v úctyhodných šedinách prečkavší smrť najstaršieho syna, zastával úrad evanjelického učiteľa. Pri mene Štúrovho otca nám nevdojak prichodí na um šľachetný muž, ktorý rozhojnil svoje veľké zásluhy pitím horkého kalicha nevďaku sveta, Zúbek,^[3] vtedy trenčiansky farár. Starý Štúr slúžil vedno s ním a tešil sa ako poctivý muž jeho priateľstvu, ktoré sa však rok po Karolovom narodení veľmi ťažko roztrhlo, keď Štúr prešiel za učiteľa do uhrovskej evanjelickej cirkvi. Roky ranej mladosti nášho nebohého preleteli uprostred mravných zápasov na zádumčivých úbočiach uhrovských, pri ľúbezných spevoch matky, rodenej Anny Michalcovej,^[4] pobožnej panej, odchovanej národnými povesťami a tradíciami. Slobodné vrchovce nádherného Rokoša, tiene dávnych hradov s ich povesťami, rajské hlasy nevinnosti, piesne úprimného ľudu, to všetko vykolísalo svojimi súzvukmi mládenca z chlapčenstva. Prísny otec vtlačil do útlej duše velebný úžas zo života, hrôzu pred poblúdením a zobudil svedomie, matka vzkriesila v Karolovej mysli bázeň, pokoru a túžbu po čomsi veľkom nepoznanom a prebudila obrazotvornosť obrazmi hravých bájí a národných tradícií. A aby mládenček nezoslabol v milujúcom rodičovskom náručí, ale dozrieval v drsných rukách sveta, poslali ho do ďalšieho sveta, do Rábu, na ev. a. v. gymnázium. Matkina modlitba bola s ním, ona sa ju modlila doma, nádejný, citlivý Karol sa ju modlil v Rábe, a požehnanie z neba nechýbalo. Smädného chlapcovho ducha zaviedol k studni vied večnej pamiatky chýrny profesor Leopold Petz.^[5] Matka nemôže nádejnému synčekovi nič lepšieho vymodliť ako dobrého učiteľa. A Karolova ľúbezná matka sa musela anjelsky modliť, keď svojim synom vymodlila Petza, tu spomínanému Karolovi a mladšiemu, šľachetnému Ľudovítovi; lebo v prvých rokoch mladosti oboch týchto miláčikov národa viedol tento prevýborný učiteľ. Petz bol zvláštny muž, akých v tomto čase nebolo veľa na evanjelických školách v Uhorsku. Prednášal svojmu útlemu poslucháčstvu vedy a vedomosti, podľa svedectva tak nebohého, ako aj Ľudovíta a iných, s nevýslovnou lahodou a úchvatnosťou slohu. Každé slovo ľúbezného učiteľa lahodyplného a so zápalom opatrujúceho ducha mládeže, zapaľovalo v Karolovej duši čoraz viac nových svetiel. Hlboká Petzova myseľ, jeho básnický názor na svet a dejiny, jeho živý a vábivý sloh spríjemňovali krušnú prácu štúdia jeho mládeže, a keď náš Karol okúsil rozkoš myšlienkovej lahody, vzrástla v ňom aj silná vôľa hrýzť aj neľahšie orechy vied a umenia. Petzovo čarovné prednášanie dejín starých národov, najmä gréckeho a rímskeho, uchvátilo Karolovu myseľ a on bol po celý vek svojho života zvláštnym priateľom, vzdelancom a znalcom týchto zašlých svetov. S veľkou ľúbosťou ostával mladučký Karol stáť vo vnútornom úžase nad krásou gréckeho sveta, nad veľkosťou gréckych charakterov, a k zvýšeniu toho ešte väčšmi pomáhali štúdiá gréckej reči, ktoré Petz vštepoval s veľkým osohom svojej mládeži a v ktorých aj náš nebohý pred všetkými vynikal. Ale suchšie vedy vedel Petz svojej mládeži oživiť častým prednášaním básnických výtvorov starých i nových básnikov, čo všetko pôsobilo veľmi šťastne na myseľ Karola Štúra, hojne lepšími darmi obdareného, a osožne na ďalší priebeh jeho štúdií. Kedy-tedy akoby ukradomky hodil Patz nádejné, tajné, akousi radosťou naplnené oko aj na slovanský svet, čo sviežejšie duše z jeho slovanských žiakov, ktorí dosiaľ nič o tom nepočuli, divne pozastavilo v ich duchovnom rozbehu a mimovoľne obrátilo prvé blesky ich očí na tento svet. Petz bol synom slovenských rodičov pochádzajúcich zo Skalice, ale narodil sa v Šoprone a len ako profesor nášho Karola Štúra sa s veľkou usilovnosťou učil jazyk svojich predkov, aj sa ho dokonale naučil, takže s vrúcnou radosťou ducha sa zúčastňoval i na slovenskej literatúre. Nech nám je svätá jeho pamiatka.

Po dvoch rokoch prešiel Štúr z Rábu do Šoprona, kde okrem profesora Seybolda, ktorého Karol často spomínal, prišiel šuhaj do rúk maďarských učiteľov a medzi žiactvo nepodarené a už vtedy sfanatizované nenávisťou k Slovákom. Tu Karol nepočul o svojom národe nič pekné, ale tým väčšmi uvažoval a dumal o svetoch, ktoré mu otvoril krásnoduchý Petz. Tak prešiel na prešporské lýceum, kde v tom čase sedelo na učiteľských stoliciach znamenité kolégium usadlých, vážnych a vysokoučených mužov. Tam vtedy prekvital všestranný Zsigmondy, v prírodovede a matematike neporovnateľný Kováč-Martiny, výborný znalec klasikov histórie a filológie Grosz,^[6] hlbokoučený teológ a zvláštny priateľ Slovákov Schevrlay!^[7] Tým padol do náručia Karol Štúr — a čoskoro sa stal ich milovaným miláčikom. Ale tu vzrástla najmä iskra národného citu, oživená v jeho duši Petzom, na plápol vedomej lásky k slovenskému národu, čo hrial mládencovu hruď. Zádumčivý odchovanec uhrovských úbočí a vrchovcov Rokoša vynikol z veľkého počtu slovenskej mládeže dochádzajúcej na prešporské lýceum ako hviezda najjasnejšieho lesku medzi hviezdami a obrátil na seba pozornosť žiactva i profesorov a stal sa obdivovaným, cteným, milovaným mládencom. Jeho priateľstvo mu závideli tým väčšmi, čím menej priateľov náš Karol vyhľadával. Svojina života budúcich dní, príbuzní duchovia, čo mali krásnu budúcnosť, sa tu spoznali — tu sa spriatelili, aby sa ruka v ruke vzopreli nepriateľským vlnám, chcejúcim pohltiť ich národ. Veď kto zo znalcov pokroku národného života nepozná krásne mená Samuela Godru, Daniela Licharda, Sama Chalupku? Toto bola s Karolom Štúrom tá krásnoduchá svojina, ktorá, prerastúc úzke medze školského života, napínala zraky, aby sa prebila do tajomstva budúcnosti národa! Na ňu pôsobiť, to bol prvý skutkodejný úmysel tejto vysokoletnej mládeže. Títo mládenci života založili slovenskú spoločnosť, ktorej život a pôsobenie donieslo národu také veľké výsledky, tak požehnane sa votkalo do pásma národného života na Tatrách. Táto spoločnosť bola spojená s knižnicou, založenou už skôr, ktorú teraz náš Štúr so spomenutými zdokonalil a rozmnožil, čím sa otvoril hojnej slovenskej mládeži nový svet a založil nový život. Tento život opatroval drahý Karol ako zrenicu svojho oka. Bol správcom knižnice, podpredsedom spoločnosti.^[8][9] Tu sa mladšie slovenské pokolenie vzdelalo pre boje života. V Štúrovom duchu sa križoval zašlý grécky svet so životom sveta slovanského, budúceho. Jemu sa v tomto čase zdalo, že každého:

Jeho duch plakal nad zapadlou slávou gréckeho sveta a obzrúc sa po slovanskom svete, počujúc žiaľne náreky matky Slávy, nocou plačúcej:

A keď iní hľadali rozkoše v storakých spôsoboch zábavy, on spieval o svojich rozkošiach:

Mladý Karolov duch, uchvátený ideou slovanského života, pohrozil napokon národu, ak sa nepohne z miesta!

Takýto vzlet mal duch Karolovej mladosti. A jeho pôsobenie medzi mládežou bolo primerané týmto svätým túžbam jeho ducha. Keď takto vynikal medzi vrstovníkmi učenosťou a schopnosťami ducha, zveril školský senát Karolovi mimoriadnu profesúru gréckeho jazyka v 6. humanitnej triede, a túto povinnosť on z lásky k mládeži prijal bezplatne a zastával na veľký osoh svojej chasy až do skončenia svojho teologického štúdia, totiž do roku 1833. Ako čakateľ na kazateľský úrad prijal ponúkané vychovávateľstvo detí p. Tomáša Borčického na hornom Považí v Zariečí, kde strávil dva roky uprostred práce a svedomitej starostlivosti o duchovný rozkvet svojich zverencov a v usilovných štúdiách krásneho gréckeho sveta. Do týchto čias spadajú mnohé z jeho zádumčivých básní, ktoré uzreli svetlo v Ozvěne Tatry.^[14] Karolova zádumčivosť, vlastná mu už od prírody, našla si potravu v hlbokých štúdiách a v pohľade na melancholické hornopovažské kraje, ale najmä v počúvaní žiaľov a žalôb zbedačeného národa, obývajúceho tu tieto tiché doliny. Jeho duch, zabratý do hlbších bádaní, vyvolal ho konečne za hranice, k prameňom vied otvorených nemeckými znalcami, a on sa odobral zo Zariečia do Berlína. Svoje priateľstvo za pobytu na Považí venoval dôstojnému mužovi Jánovi Lottnerovi,^[15] vtedajšiemu veľkodivínskemu farárovi a terajšiemu kysuckonovomestskému dekanovi. S ním dumával, na neho sa aj v osudnej chorobe vďačne rozpamätovával!

Vytrhnutý zo svojho života ako Slovan oddal sa Štúr v Berlíne výhradne vedám, a s pružnosťou jeho duchu vlastnou išiel do hlbín ľudského ducha za slávnymi vodcami v Európe, za veľkým historikom Neandrom,^[16] za umným, kresťanskou ideou zapáleným teológom Marheineckom,^[17] za povestným Tvestenom^[18] a inými. Náš Karol tu položil svojej solídnej učenosti korunu na hlavu a s nekonečnou túžbou vteliť poklady svojho ducha do skutkov a dejov ponáhľal sa do náručia svojho národa po roku strávenom na štúdiách v Berlíne. Jeho duch sa vodou a učenosťou nenadul ako mnohých, ale nasýtiac sa poznaním túžil po jeho uskutočnení v živote svojho národa, ktorého nízky stupeň vzdelanosti ležal sťa bodľavý osteň v jeho srdci. Karolovo srdce náramne dojala aj skúsenosť, ktorú nadobudol v Čechách cestou do Berlína. Jeden list poslaný z Čiech rodičom je plný žiaľu nad vtedajším hlbokým ponížením a nemilosrdným utlačením českého národa.

Navrátiac sa z Nemecka, utiahol sa náš nebohý do náručia svojich milých rodičov, do miesta detských hier, svojich hravých zábav, a jeho duch si tu usporadúval idey, úmysly a vedomosti do životného celku. Veľké rozmýšľanie o svojej úlohe bol plod tu stráveného času, donesený jeho vedami zdokonaleným duchom, ustáleným úmyslami. Jeho priateľstvo si tu získal vtedajší katolícky kaplán, terajší mocenský farár, horlivý slovenský rodomil Jozef Šťasný.^[19] A obaja spolu dumávali o budúcom blahu svojho teraz nešťastného národa. Karol si do smrti zachoval priateľstvo k Jozefovi. Štúr si priateľov vyberal, ale vo svojom priateľstve raz danom priateľovi nikdy nezakolísal. Preto je aj taký jednoznačný hlboký žiaľ jeho priateľov za ním — nezmútený pochybnosťou, neskalený nemilou skúsenosťou!

Do tohto času Karolovho kontemplatívneho života spadá i jeho nasledujúca báseň:

Aká to hĺbka, aké vybrané farby žitia a cieľov uložených v krásnom duchu nášho dumného pevca! Podali sme tu toto pohrobné dielko ako slzu z drahého oka. On si maľoval túto slzu v oku matky Slávie, a ona vypadla z jeho vlastného oka!

Plakával vo svojom zadumaní nad celým národom, kdekoľvek ho videl v nejakej neresti. Celou dušou bol Slovák, ale nič nepovažoval za cudzie, čo bolo slovanské. Idúc do Nemecka, precestoval Čechy po prvý raz a napísal už spomenutý prenikavý list drahým rodičom o vtedajšom nešťastnom stave bratského kmeňa českého; jeho slzy vychádzali z jeho hlbokého srdca. Nebásnil zo zvyku a z módy, on žil a znaky svojho žitia niekedy vštepil do básne, aj to nie, aby sa čítala, ale napospol len aby sa mu uľavilo. Jeho priatelia ho potom prinútili, aby svoje dumy vydal, a on tie, ktoré nespálil, vydal v Ozvěne Tatry. Okrem básnenia sa Karol v tomto čase zaoberal aj prekladaním gréckych klasikov;^[21] niektoré z týchto jeho prác potom vyšli v časopise Hronka, ktorý v B. Bystrici vydával p. Kuzmány.

Roku 1838 bol vyvolený za kaplána do Vrbového, no rok nato sa stal profesorom a rektorom modranského gymnázia. A tu začal svoju činnosť a v mužnom veku uskutočňoval hojnosť svojich nazbieraných ideí. Slovenská mládež v ňom dostala opravdivého otca; vtedy, keď sa slovenské evanjelické žiactvo nachádzalo zväčša v rukách otčimov, modranskí študenti sa chválili svojím rektorom. Tak sa stalo, že modranské gymnázium, ktoré sa už skoro skláňalo k svojmu pádu, po niekoľkých rokoch pod jeho správou veľmi rozkvitlo, žiactvo sa rozmnožilo aj počtom a morálne i vedecky sa zveľadilo. Pamätné je, že za Štúrom prišlo na modranské gymnázium aj pomerne veľa Srbov. Filozofia, ktorá bola na evanjelických školách, s výnimkou profesora Greguša,^[22] obmedzená obyčajne ma formálnu logiku, suchú metafyziku a daktoré mĺkve paragrafy raz z pedagogiky, raz z dušeslovia, našla v Štúrovi zapáleného kňaza svojich pokladov. On zbadal, aký pokrok v tejto vede urobilo žiactvo nepripravené suchými predchodcami a so zápalom odkrýval jej tajomstvá vedychtivým, schopným mládencom. Držiaval s nimi aj súkromné hodiny, na prechádzkach s nimi kriesil v mladej mysli vyšší vedecký interes. Najnovšia filozofia, obrátená vo vlastnom Štúrovom duchu na velebnú vedúcnosť smerujúcu k životu slovenského národa, bola potvrdená a oslávená históriou všetkých národov a budúcnosťou človečenstva. V tomto svetle sa javil aj jednotlivec, osobnosť a ľudský duch i duša. Tu vyrastalo dušeslovie z prednášok začatých o inom. V nich videl duch odkryté polia vychovávateľských potrieb a dobrý Karol zasväcoval svoju mládež súčasne do vychovávateľských náuk. A tu nebolo rozdielu vidieť učiteľa na katedre alebo vidieť ho v krásnych horách a v priateľských rozhovoroch. Štúrovi žiaci už v jeho škole začínali žiť, akoby už na nich stálo žitie sveta. A toto je najvyššia pedagogika — ideou viesť schopného mládenca k vyššiemu, sebavedomému životu. Z prúdu starostí o školu vyšiel duch a vyšlo srdce Štúrovho žiaka do nového sveta, do sveta, ktorý mu milovaný učiteľ celkom otváral v súkromných hodinách určených slovanskému svetu. Tu sa mládenec zasvätil štúdiu slovanského jazyka a literatúry, tu skúšal silu krídel svojho ducha, svojej tvorivosti. Mládenec tu vylieval svoje idey a pred svojím učiteľom odhaľoval ústrojnosť začínajúcich síl v sebe, a učiteľ zavčasu čistil a pomáhal vyjsť zo šliamov duchovnému prerodu svojej mládeže. I národná vedomosť i duchovný vývoj takto nachádzali v Štúrovi svojho najlepšieho majstra a mládež s veľkým osohom pokračovala vo svojich štúdiách. Zo školy Štúrovej vyšli obaja národní mučeníci Šulek a Holuby;^[23] prvý z nich, odsúdený na remeslo, bol skrze nášho Štúra darovaný vedám.

Usilovnosť, s akou sa Štúr venoval svojim povinnostiam, bola bezpríkladná. Okrem svojich každodenných piatich úradných hodín (okrem stredy) dával aj dve slovanské hodiny týždenne. Celé noci sedával pri svojom stolíku a neumdlieval v starostlivosti o prospech svojej mládeže, ktorá preto aj na ňom visela s celou oddanosťou. A keď sa väčšina prešporských evanjelických profesorov odhodila od slovenskej mládeže a pomáhala rozdúchavať búrku proti slovenskému Ústavu, vlastne proti námestníkovi slovenského profesorátu, vzbudenú nešťastnými kossuthovcami: vtedy náš nezabudnuteľný Karol rovnako ako levočskí profesori otvoril na svojich školách útulok tým, ktorí vytriasli z kabátov prach prešporských profesorov (s výnimkou Schroera^[24] a Martinyho,^[25] ktorých vďačnú pamiatku vzali so sebou) a hľadali vľúdnejšie chrámy vied. Veľa Štúrových odchovancov bolo potom v osudných časoch revolúcie opravdivou podporou namáhavých podujatí za obranu svojho národa a cisárskeho trónu. Iní profesori, a najmä veční sokovia modranského rektora a prenasledovatelia jeho brata Ľudovíta, vychovali honvédstvo a semä hynutia v ňom: tým doba tlieskala, jemu usilovne pripravovala kalich utrpenia. Tak už napospol veci ľudské idú: ale pravda idey predsa len víťazí aj uprostred týchto časov a nedokonalosti ľudí. Karol Štúr bol muž, ktorý si zvolil časne trpký údel, ale ktorý má upísaný večný život.

Srbská mládež nosí po požehnaných nivách slovanského juhu vo vďačnom srdci pamiatku tohto muža a slovenskej mládeži zostal hlboko v duši vrytý obraz drahého vodcu.

Ako profesor a rektor patril náš Karol i ku korporácii, ktorú zvolal Zay do Uhrovca^[26] na porady o uhorských školách a kde sa mala konečne uskutočniť maďarizácia nižších i vyšších evanjelických škôl v našej vlasti. Opičiacke, neslobodné, podlízavé alebo samovoľne maďarizujúce profesorstvo sa zišlo u najstrašnejšieho v tom čase Slávožrúta, na jeho pevnom zámku, medzi slávnymi dedmi zayovského rodu! Tu sa malo konečne Slovákom odzvoniť do hrobu. Páni profesori alebo chabo a bojazlivo, podliezajúc mlčaním, prisviedčali plánom pána grófa, alebo fanatici vlastnými krutejšími radami ešte podopierali jeho maďarónske ciele. Karol Štúr sa mužne oprel proti vražedným úmyslom, no mal vtedy podporu iba v jednom profesorovi, milom priateľovi svojom i nášho národa, Danielovi Lichardovi.^[27] Ale čo mohli dvaja vykonať? No nič to, oni dvaja, čo priam prepadli na uhrovskom profesorskom zjazde, stali sa víťazmi teraz. Štúr, žiaľbohu, vzal privčas do hrobu veniec svojej zásluhy a zmužilosti: ale jeho príklad bude žiť a kriesiť život v slovenskom učiteľstve, kričiac im do svedomia, že učiteľ nie je a nemá byť len na katedre, ale i v živote a na búrnych konventoch mužom a učiteľom pravdy, aby bol vek osvietený ideou ľudského šťastia a pokroku.

Takto Štúr úradoval až do októbra roku 1846, keď po smrti ev. farára modranského, Doležala,^[28] bol s veľkým zápalom slovenskej cirkvi vyvolený za kňaza tejto cirkvi v Modre. A tento úrad zastával až do smrti.

Dobre mysliaci filozof, historik filozoficky súdiaci o dejoch, vedome dogmatický teológ, jasná hlava s básnickým názorom na svet a ducha, milovník biedneho národa, muž oceľového charakteru, ako bol toto všetko náš Karol, spájajúc so spomenutými cnosťami silu a moc reči i myšlienky, musel byť vybraným, prevýborným kňazom! A taký neoceniteľný Štúr aj bol. Ako kňaz stál v diabolských búrkach nepodvrátený, pevný, nádejný! Jeho povinnosť mu bola svätá a najsvätejšou povinnosťou mu bolo prebíjať sa k ideálu kňaza majúceho stráž nad večným ohňom v chráme národa odsúdeného na zánik a majúceho konečne vymrieť s uhasením tohto ohňa. Ochraňovať tento oheň pokladal za svoju povinnosť svätejšiu než život. Jeho kázne boli živý hlas viery, tak často evanjelickými kňazmi vyháňanej z kostolov. A ľud horel zápalom ducha svätého, keď hrmel nadšený hlas po priestranstve velikánskeho kostola v Modre k srdciam tisícov horlivého modranského evanjelictva! Štúrove kázne boli poéziou kresťanského žitia, začínajúcou v srdci človeka a v bohu sa končiacou, vyjavenou na svet ako jedno vzdychnutie po večnosti ducha. Každá jeho práca bola premyslený celok, sloh sviatočný a ako uliaty, z ktorého neslobodno bez zrušenia celku ani len vetu vytrhnúť. Plytký racionalizmus nemeckej školy bol zakaždým sfúknutý jedinou Karolovou kázňou! A keď rozohnal, utíšil, vyviedol verné, bohumilé poslucháčstvo hore do čistého vzduchu blahoslavených videní duše, jeho amen bolo plačom duše za svätými hlasmi a vrúcnou modlitbou o dar zvestovaného slova božieho, prednášanou v hlbinách srdca zástupu tŕpnuceho v svätých úžasoch.

A jeho kresťanské povedomie! Ach, poznal som ťa, Karol kresťanský! Videl som velebné úchvaty tvojho apoštolského zápalu, presníval s tebou zlaté hodiny v úvahách o svete, dolu pod čiarou mátožiaceho kresťanstva. Ja môžem svoj súd o tvojom kresťanskom povedomí spečatiť krvou. Tento čistý kňaz nemátal o neživom kresťanstve, o mŕtvom, neúprimnom modlitebnítve, o chvíľkových výmysloch rozumu, premenlivých s menlivým okamihom! On si pevne zastal ma medzu slovanského života, a dnu, hlboko do vnútra národa metal blesky učenia spečateného krížom, ospravedlneného krvou nevinného baránka Krista. Začínal Kristom a jeho dielom duchovného zbavenia ľudstva hriechov, a končil národom, ktorému pomáhal s Kristom povstať z hrobu večného zahynutia.

Týmto zasiahol až do prítomného veku a živí teraz národ; vtedy, keď iní, kážuc kresťanstvo, motajú sa vo vekoch dávno zašlých, teraz už neskutočných, a preto ani ničím nepôsobia na mocnejší vývoj veku a ľudstva, primeraný požiadavkám kresťanstva vždy sa omladzujúceho v idei aj vo forme, nechávajúc srdce studené — a preto sa z neho naskutku vyprázdňuje vždy väčšmi aj samo náboženstvo: Štúr ako slovenský génius pochopil aj smerovanie veku i času do výšky, a ako kňaz mocne pôsobil vo svojom duchu uvedomenou čistotou evanjelia Kristovho aj na svoj národ.

Čo náležalo jeho súkromiu, to ako občan, ako syn národa aj mimo svojho úradu a povolania v duchovnom vypätí obetoval politickému a národnému pozdvihnutiu svojho slovenského národa.

Ako člen zákonodarných a spravujúcich konventov ev. cirkvi v Uhorsku bol výrečným, smelým, odvážnym zástancom cirkevného učenia proti nepovolaným rušiteľom a naťahovačom základov cirkevno-evanjelických; bojovníkom bez bázne proti fanatickému advokátstvu, ktorého vplyvom času rastúca moc na politických kongregáciách a zemských diétach už-už mala pohltiť evanjelické kňazstvo pridŕžajúce sa svojho národa, stal sa Štúr na viacerých dištriktuálnych konventoch. Aj v mojej pravote, ktorú mi na krk zavesila jednak slabosť vtedajšieho superintendenta, jednak rozpajedenosť unistických advokátov u grófa Zaya pre moju knihu o únii luteránsko-kalvínskej,^[29] aj v tejto pravote oželený Štúr so zápalom a spravodlivým rozhorlením výbornou rečou porážal škriekajúcich odporcov pravdy. Prešporskí advokáti na ten konvent tak ľahko nezabudnú, lebo vtedy boli prvý raz na svojom vlastnom smetisku riadne vytrepaní. Karol podstatne prispel k porážke spolu so svojím bratom Ľudovítom, vtedy vyslancom oravského seniorátu.

Na svoju cirkev mal výlučný vplyv, na jeho slovo dali tí najlepší, väčšina hľadela, čo povedia jeho ústa; že mal v meste odporcov, to sa dá myslieť aj bez pripomenutia, ibaže boli slabí, keď prišlo na rozumné a spravodlivé zastanie veci. Náš Karol býval záštitou a ochranou mužov, vyznačujúcich sa láskou k národu, učenosťou i poriadnosťou charakteru. Jeho pôsobenie a mocné odporúčanie spôsobilo, že sa v Modre mohol zísť pekný počet učených a duchaplných mužov do jedného úradného zväzku. Náš národ má v Modre v znamenitých úradoch postavených svojich mužov, na ktorých môže byť Modra právom pyšná. Janko Kalinčiak^[30] ako profesor a rektor gymnázia, J. Mayer^[31] profesor na gymnáziu, K. Hájiček^[32] magistrátny radca, Daniel Minich^[33] administrátor fary. Na osud všetkých týchto výborných mužov účinkoval náš nebohý veľmi priateľským srdcom, majúc stálu starosť o to, aby takíto šľachetní mužovia dostávali do svojich rúk vedenie vecí nášho národa. Tento muž vedel, že iba zo srdca plného lásky môžu vyplynúť skutky lásky a pravdy, také potrebné slovenskému národu. — Ako kňaz požehnal Karol Štúr roku 1845 aj môj zväzok manželský, uvedúc ma dokonalou rečou do stavu pre mňa takého blahého.

Najhroznejšie položenie, do akého sa Štúr so svojou rodinou dostal, bolo vypuknutie maďarskej revolúcie v roku 1848. Kossuthovi naháňači striehli na každé slovo, špehovali každé vrzgnutie brány jeho domu. Cirkev, meštianstvo a nižšie vrstvy pospolitého ľudu viseli na múdrych ústach svojho milovaného vodcu. Strana slovenského ľudu bola cisárska. Ale na radnom dome sedeli Kossuthovi naháňači a strašní komisári lietali s ministerskými splnomocneniami. Susedný Pezinok bol plný krvilačnej gardy, neďaleký Prešporok strediskom maďarských kosinierov a kanonierov.^[34] Meno Štúr bolo roztrúbené po celej krajine ako vlastizradné. Štúrovi osobní nepriatelia v Modre si len želali, aby od Kossutha čím skôr vyšiel dekrét, podľa ktorého by smeli brať ešte aj Štúrove deti. Bezbožní novinári, ako Bangya,^[35] Neustadt^[36] a pod., kde len mohli zrádzať a očierňovať jedného alebo druhého z bratov Štúrovcov, Karola alebo Ľudovíta, tam to na mieste robili. Prvý začal Neustadt trúbiť proti Ľudovítovi a fanatizovať aj tak dosť zbuntošené obecenstvo. Bangya zasa uverejnil Rázgovu^[37] denunciáciu nebohého Karola Štúra, kde ho obvinil z búrenia proti krajine a zákonom a z prechovávania buričov. Známe je, čo Rázga rozumel pod búrením proti krajine. Štúr nechcel publikovať Stromským^[38] odporúčané Honvédelmi bizonyítmány,^[39] napomínanie k zjavnej vzbure proti cisárskym rozkazom. Štúr upozorňoval ľud na jeho povinnosť k trónu a k celému mocnárstvu: napokon správal sa opatrne a o búrení ľudu nemôže byť ani reči. A predsa mal hrozné vytriasačky, ba dlhý čas si nebol istý svojím životom, áno, len zvláštnej božej opatere sa musí pripísať, že ho nezachvátilo hroznejšie nešťastie, roznášané tak hojne Maďarmi po slovenských nivách.

Po prestatých bojoch duchovnej, domácej hrôzy, keď sa divadlo vojny prenieslo do vnútra krajiny, Štúr bol prvý, ktorý ako muž verný trónu a milujúci svoj národ vybral sa spolu s Lichardom, Cabanom, Hájičkom a inými do Olomouca k najvyššej vláde Jeho Jasnosti, aby tam mohol pôsobiť pre svoj národ. Potom usilovne pracoval v lone mesta Modry na novom rozvoji národného života na základoch ústavy zo 4. marca,^[40] ako vládou menovaný dôverník slovenského národa pri mestskej rade bojoval vždy za prospech nášho ľudu, aj tu v meste maďarónmi utlačeného a ukrivďovaného, ako vyslanec modranského meštianstva chodieval veľa ráz do Prešporka pred vysokých hodnostárov, komandantov, nadkomisárov a županov a tam rovnako mužne ako rozumne bránil, zastával, odporúčal, dopredu posúval národne veci, ako spoluobčan mesta sa svedomite staral o založenie kasína pre tunajších Slovákov, ale naplnenia sa tejto starostlivosti sa, žiaľbohu, nedožil, lebo ani dodnes sa z tejto strany prosbám slovenského národa v tomto meste nevyhovelo. Jedným slovom — aký prišiel čas, aké potreby nastali, čo aká príhoda sa zjavila, či pokoj a či búra hrozila národu nebezpečenstvom: máš Štúr stál vždy pripravený na všetko, pripravený v svojich dlhých dumách o človečenstve nepodľahnúť pokušeniam, zakročiť proti klokotaniu peniacej sa nespravodlivosti, pripravený a hotový konečne dočkať nebezpečenstvo, postaviť sa mu, a bárs aj zaplatiť daň podlžnú túžbam a ideálom svojho génia, drahším než život. V dome svojom bol láskavý. Jeho manželský zväzok so šľachetnou Rozinou, rodenou Emresovou, dcérou v meste veľmi dôležitej rodiny Jána Emresa, bývalého mestského sudcu, bol požehnaný i pokojom a domácim šťastím aj dedičmi drahého mena. V neskorších rokoch sa Karol sám zaoberal výchovou svojich milých synkov, vštepujúc im zavčasu vznešené city a vedomosti. Spoločensky bol príjemný, v úradnom postavení prísny a vážny, v priateľskom kruhu zaujímavý a zábavný: ale vždy ho vyznačoval vyšší, pritom zádumčivý pohľad do neba, neraz zo zábav a veselých rozhovorov vzlietol duchom do iných svetov a zablúdil najčastejšie k smutnému stavu nášho národa. Neraz som bol svedkom, ako sa najveselšie rozmary zmenili na tragické úvahy a myšlienky. Na svoje okolie, dom i svoju rodinu pôsobil všemohúco. A plod jeho génia je krásnoduchá žena vyšších letov, vdova, čo po ňom zostala, ktorej láska k nebohému sa teraz preslavuje do svätých úmyslov, aké má v duši so svojimi synmi. Poteš sa, šľachetná, že si mala drahého Karola, že hoci len tak málo, predsa si s ním okúsila to krátke šťastie, a čím drahšie platíš zažité šťastie, tým trvalejšia pamiatka naňho bude v tvojom srdci.

Karol Štúr bol vysokej postavy. Plecnatý, vysokého čela, jasných prenikavých očí, ktoré z hĺbky hľadeli na človeka a často jasnejšie zalietali nahor. Oheň duše skoro neprestával šľahať cez ne. Hovoril obyčajne zvýšeným hlasom. O ľudských mrzkostiach, o bezcharakternosti hovorieval s bolesťou, o podlosti krátko, hodiac rukou a prevedúc reč na vznešenejšie predmety. Ustálenosť a pevnosť jeho charakteru bola neobyčajná. O sebe nerád hovorieval, iba v chorobe o svojej nemoci. Básnik Tatry by bol rád žil. Jeho túžba po živote bola horúca, jeho modlitba bola len vidieť, aby v národe bolo trochu lepšie, trochu jasnejšie, iba v hlbšom zameraní sa do osudu národa vypadla mu slza z ohnivého oka, hodil rukou a povedal: ach, načo je aj život, keď toto len takto bedáriť musíme! Ale básnik sa vo chvíli spamätal, v hlbokom srdci a vlastnej vznešenej mysli zasa načerpal životné útechy a práca i priateľský rozhovor ho darovali životu.

Okrem spomenutých spisov má nebohý vytlačené svoje práce v Plodoch, v Hronke, v Pokladniciach, v Nitre, v Slovenských národných novinách a Orle tatranskom; v rukopisoch ostalo po ňom veľa učebných spisov pre slovenské školy. Jeho básne vyšli v Prešporku roku 1844 pod názvom Ozvěna Tatry, zpěvy a pověsti od Karla Štúra — a obecenstvo ich s radosťou uvítalo. V nich celkom dýcha jeho duch a my sa nemôžeme rozlúčiť s týmto miláčikom národa, kým ešte raz neobrátime svoje oko na pohľad jeho ducha, na tú vznešenejšiu časť takej zaujímavej bytosti. Ja som posudzoval tieto básne v 21. a 22. čísle Orla tatranského z roku 1846. A čo som tam povedal, vedel by som teraz vari lepšie povedať, ale zmeniť samu vec a súd by som nemohol. Už tam som chválil básnikov hlboký pohľad do nižších i vyšších svetov, do prírody aj do ríše ducha, do minulosti aj do budúcnosti. Nad jeho výtvormi veje duch dákeho vyššieho zjavenia, hľadí čosi na nás, keď čítame tieto básne. Náš básnik má obrazy silné, malebné, ohromujúce, akoby chceli nasilu povedať, aký život prebýva v mŕtvych ríšach prírody. Prekvapuje nás malebnosť Štúrovej poézie. Jemu „jabloň vonným jiskří květem“ a „růže pak plamenem hoří“, „z lesu živé dechy vějí“, „po olšinách písně chvějí“, „potoků jek hlubokým dolem zvoní“, „na kvítku polním krásné barvy hasly“, „údolím dlouhá — dlouhá táhne chvíle“, „krev tam bublá dolem ustrnutým z boje“ atď. Ale on sa neuspokojuje len s týmto bleskom duchovného oka opretým o prírodu, ale siaha aj vyššie — a zvuk jeho struny je nesmierne rozdielny od zvukov múdrosti tohto sveta atď. O cite básnik spieva:

A obrátiac pozornosť na pokolenie odpadnuté od idey, hrmí ďalej:

Vo svojej básni Zpěvec vyvinul Štúr zvláštne básnické nadanie. Veje z nej celkom duch a názor nášho zádumčivého Karola. Váha chopiť sa poézie, napĺňa ho svätý úžas pred touto mocou. I žaluje sa:

Ideál jeho poézie sa v podobe nadzemskej víly zjaví pevcovi, venuje mu harfu a zmizne. Len harfa ti ostala v búrkach, čo prišli, pevec náš, a po tebe nám ostala tvoja harfa. Tá žalostí za tebou, drahý, útlocitný Karol. A my v žiali ustávame. Spieval si nám:

Zaspieval si nám o mladosti. Ale tvoja pieseň, čo znela v hlbinách duše, tá už umĺkla. Tvoja:

Také požehnanie si jej sám dal, a ona ozaj leží, ale nie zdravá, ona tíchne k večnosti, len hlboké tóny vyjadrené z nej sa túlajú dolinami od chyže do chyže. Tvoj spev je sirota daná národu na opateru a útechu:

Snívalo sa ti v krásnej duši:

Ale tvoje snívanie potrhal život: a ty si sa usiloval v živote zvečniť svoje sny. Lež aj život tvojich snov, aj sny tvojho života okúsili to, čo si si sám pred rokmi vyspieval:

Osudné ráno, hrozné ráno. O ňom si si sám v ešte voľnejších tónoch,^[41] lež prv zaspieval, a vyžaloval sa nám živý, ako ti je teraz, keď ťa nemáme. Ach, vzdych tvoj hlboký preniká hlbiny duše. Nič ti v živote nebolo ťažko podniknúť, práca, ťarcha, žiaľ, krivda, ublíženie, zrada, krv a ani hrôzy strašných múk v službe národa vydržať ti nebolo ťažko:

Oj, vieme, ako ti mohlo byť v duši, v tom Vezuve večných ohňov túžby a lásky, keď ona videla smrť — blížiacu sa len tak ľahko k posteli pokoja a choroby! Zviazaný, bez zbrane, musel si sa poddať, ty, ktorý si sa nikdy nepoddával! Na Tatrách si videl svitať, za Tatrami sa ešte šerel mrak, ktorý si tak silno pomáhal odháňať, tebou privolávaná dennica slovenskej nádeje už púšťala ligotavé blesky na dumné doliny i do tvojej chyže, aj na tvoje smrteľné lože, i do tvojho hlbokého oka, a ty si pil a ty si hltal s nekonečnou rozkošou blesky nádejnej budúcnosti do smädnej duše! I tá „vodička slovenská“ ti bola posvätená bleskami tej nádeje, a — slamôčka, ktorou mohla do tvojho vyschnutého hrdla len kvapkať, ti bola slovenskou rúrkou, svätým kalichom života, lebo ňou tiekla „slovenská vodička“ a hasila smrteľné plamene rozožierajúce tvoje drahé žitie! „Pokrytá prachom tam v kúte ležala harfa, čo bola utíchla ako spev v jeseni“; tvoja Ruženka ju dala strážiť tvojim synom a drahý Ľudovít hľadí tvojím okom ma tieto štiepky, ale tebe, drahý, predsa:

Zomrel dňa 13. januára t. r. Dňa 16. januára plakali tisíce nad rakvou básnika, kňaza, Slovana, človeka. Národný spev šľachetných Hrdinovcov posvätil vetry, čo vtedy viali naposledy pri pohrebe Karola. Sám smutný dej rečnil k pohrebnému množstvu. Rečnenie kňazov bolo mdlé voči takému ohromnému výjavu. Priateľstvo i nepriateľstvo utíchlo, závisť a nezmieriteľnosť fanatizmu bola v hodine úžasu a žiaľu naskutku zmierená.

A ja, stojac nad jeho hrobom dlho po pohrebe, schoval som hrudku, čo tam ležala a ktorú hodiť na hrob mi nedožičil osud; nech ju teda hodí verný priateľ za mnou do temného — môjho hrobu. Ona zľahčí zem moju.