ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia, Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť…!

Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď vezmete do ruky túto Nitru^[3] a v nej „Svadbu kráľa veľkomoravského“, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny, Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov^[4] a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte, keď necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému, božskému oltáru slovenskej národnosti.

Nuž teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte pozor, lebo začnem od samého začiatku.

Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili nebeské lampy… a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo.

Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz,^[5] lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné, trepotajúce sa zástavy… ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo. A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky. Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú!

Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol osvetlený jediný oblok. Bol osvetlený, lebo po veľkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to roku 870.

Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy.^[6] Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska^[7] a nad ktorým vládol sprvu Mojmír^[8] — za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo — potom Rastislav,^[9] ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu.^[10] A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravil o veľkomoravský trón strýka Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi,^[11] synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora, kde aj smutne skonal.

Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma,^[12] čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu Engelschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal.

A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí.

Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si sám pre seba: — Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel, aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! — Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. — Ale nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože, pomáhaj mi sám v tomto svätom predsavzatí.

Ach, ale ako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať! Ako ma to bolí! Hoci, — pokračoval po malej prestávke, — najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo, keby som uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých podmienok? — Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znovu sa začal prechádzať po komnate. — Áno, — začal hovoriť, — to bude najbezpečnejšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do rúk ostatné prostriedky.

Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený!

Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil, že oblok na kráľovskej komnate bol dlho osvetlený.