ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Piati slovenskí šuhaji, zčiastky žiaci, zčiastky takí, čo už opustili školské lavice, sú hrdinovia tejto rozprávky. Rok 1848 je jej počiatok.

V Dolnopolí stojí prostred mesta veľký hostinec. Priestranná chyža v tomto hostinci je terajšia hospoda našich šuhajov. Jeden z nich leží vystretý na posteli, obe ruky má za hlavu založené, čierne, malé oči do povaly upreté. Podlhovastá tvár, končitá brada, veľký nos, drobné rapiny na lícach a meno Michal Holovín sú jeho znaky, po ktorých ho priatelia rozoznávajú, od sveta a ľudí druhých.

Druhý z nich, Svetozár Bobrovec, má čierne veľké oči, bledú tvár, plné líca a malú briadku. Sedí na stole a opála nohami.

Tretí, Karol Javorský, nôti si divoké piesne. A zdá sa, že práve jeho vyvolil si štvrtý, Vrahobor Obranský, za predmet svojich vtipov.

Piaty, Vladimír Hrabina, je, ako vidno, najstarší z nich.

Medzi šuhajmi musí byť pomer priateľský; sú tu pohromade ako najlepší bratia. Smiechy, pieseň divá, chvíľami sa ako búra dvíhajúca, žarty a vtipy, sú dôkazy, že sú priatelia spolu.

„Len ty daj mojej školskej pilnosti pokoj,“ osopil sa Karol Javorský na Vrahobora Obranského, ktorý ho prekáral so školou a spytoval sa ho, či si aj po Veľkej noci spraví také poprázdniny, ako si spravil pred Veľkou nocou predprázdniny.

„Však — chceš mať pokoj so školou? Ale ten šňupák s tou maďarskou štatistikou ti ho trochu ruší!“ Domŕzal ho Vrahobor. Jeho pekné belasé oči sa pritom šelmovsky usmievaly. Stredná postava zdala sa byť hotová hneď uletieť; živé pohyby odlišovaly ho od druhých.

„Preto on dobre skákal tej noci“ — bolo priam po zábave v dolnopoľskom hostinci celú noc odbavovanej — dokladal Svetozár opálajúc dlhými nohami, a mrknúc po ostatných čiernymi očami, ukazoval na Holovína. „Ale hen náš Michal, hoc už dnes zajtra koniec bude jeho školskému trápeniu, vonkoncom sa nemohol rozkývať. Stál ako olovený vták a vydychoval ako kováčsky mech. A keď sa krásna Boženka točila s dakým po dvorane, to ho schytila dvorana a točila sa s milým Michalom.“

Javorský a Obranský sa zasmiali, Hrabina sa zamyslene prechodil medzi dverami a okny dĺžkou priestrannej chyže. Holovín sa nezdal dbať na narážku, v mysli jeho muselo trčať čosi, lebo jeho oči, tento neklamný výraz duše, v jedno miesto upreté, svedčily, že srdce sa inším predmetom baví.

„Ale počuj, Karol, je to len za krásny znáchor tá Božena,“ pokračoval Svetozár, opálujúc nohami a iskriac veľkými očami. Cmukol pritom túžobne ústami.

„Veľa mu ukradla,“ dodal posmešne Vrahobor.

„No len aby aj tebe neuškodila tým, čo mne ukradla. Och, a aká krása, vlasy ako klince, pehy pod očami a na nose, ako včely keď sa majú rojiť, chlapina ako uzol!“ Takto Karol, bledo-počernú tvár vyjasniac a hlavu na krátkom krku zo širokých, zavalitých, mocných pliec vystávajúcu narovnajúc, nepomýleného tým Vrahobora vysmieval.

Holovín vytiahol ruky zpod hlavy a pľasknúc nimi vykríkol: „Živio, Karol, len aj tomu Longinusovi na stole vysoľ takú!“ Nato znovu zaujal predošlé položenie.

Vrahobor vyjasnil modré, žiarivé oči a zaspieval si:

Karlove líca sa polialy ohňom, ktorý sa k bledo-posmuhlej farbe jeho tvári veľmi zaujímavo pridružil. Podivno, ako mnohá sloka piesne národnej pôsobí v duši dumného šuhaja. Karol, ako čoby doňho nový život vstúpil a duša sa v inú dráhu obrátila, tak sa premenil; tvár jeho sa blýskala, kalné oko, pod hrubými víčkami sa gúľajúce, povystúpilo.

„Tys’ môj brat!“ zavolal Vrahoborovi, „zaspievajme si ju spolu! Kdeže si vypriadol túto božskú pieseň?“ a začal spievať. Jeho obyčajný, viacej chripľavý ako jasný hlas, stal sa čistým, a ukazoval, že v duši jeho akýsi úmysel rodiť sa počína. Nízka jeho postava zdala sa rásť, prsia sa mu dvíhaly, a on, celý udychčaný, až po treťom zopakovaní zastal.

„Hahaha,“ rozrehotal sa Bobrovec, a nohami opálal tak, že sa mu až päty dotýkaly stola zospodku. „Karol Javorský sa nebude ženiť!“

Ale Karlov pohľad bol privážny a Svetozárov posmech nezapôsobil na ostatných. Vidiac, že jeho vtip nejde dokola, obrálil sa po inšom.

„To bola demonštrácia proti tebe, Michal. Lebo si zaľúbený, ako —“

„Ba proti tebe, Svetozárko pekný, lebo neviem, kto sa viac blázni za dievčatami, ja a či ty,“ odvrával Holovín, a bledé rapiny nalialy sa mu krvou. Oči odvrátil so starého miesta a oprel ich do kúta, takže sa chrbtom obrátil ku Bobrovcovi.

„No, veď je nič, charissime Michael, ja sa bláznim, a preto mi závidí kýsi olovený vták, čo sa nevie blázniť,“ odpovedal Svetozár nohami už tichšie pohybujúc.

„Nestaraj sa o mňa — veď ty so svojím bláznenim doskáčeš.“

„A ty so svojím ležaním — doležíš.“

„Len sa mi nepovaďte, chlapci,“ zamiešal sa Vladimír, „aby sme neobanovali, že máme na svojich zábavách už aj krásne Slovenky.“

„Bez akých ktosi kedysi slovenské romány chcel písať,“ odvetil na to Vrahobor a očami potuteľne blyskol po Vladimírovi.

Hrabina sa usmial.

„Ak by tak bolo — že by sme sa zvadiť mali pre dievčatá, to by si ty, Svatúško Vladuško víťazný, hlavnou príčinou bol tejto neresti do kola nášho sa vodravšej. Hľa, zas si nám novú Slovenku vycitoval zo zeme. A addaniškám Hétvárych Hedviga je veľká akvizícia našej spoločnosti. Ba len nám povedz, ako si k nej prišiel?“ hovoril Svetozár rozkolembajúc oznove nohy.

„Naozaj, je to dievča zvláštnych darov,“ prisviedčal s akýmsi uspokojením Hrabina.

„Škoda len, že je oáza na tej pustatine slovenského zemianstva,“ dodal Vrahobor.

„Tým viac jej náleží chvála, že tak sama od seba prišla k povedomiu národnému,“ pokračoval Vladimír.

„Sama od seba a s pomocou Vladimíra,“ doložil Bobrovec, doprevadiac posledné slová zvláštnym prízvukom. „Len si daj pozor, aby sa ti z tej národnosti Hedviginej nevykľulo dačo takého, ako hen Michalovi. Pozri, aký je bledý.“

„Hja,“ zvolal Obranský, „náš Michal je Slovákom Božene k vôli, a bol by, hádam, jej k vôli — neviem čím; ale u Vladimíra je to nie tak!“

„Len aby nebolo! Ale ja veru neverím láske; čerta tá dbá na národnosť, a keď sa zaľúbi hoc i Hrabina, nuž bude láska — a nie národnosť — všetko i v jeho srdci určovať. Hľa, či nemám príklad na sebe, nikto nikdy tak nebude ľúbiť, ako som ja ľúbil Etelku! Ale Tüzhalomy — bodaj ho!“

„Keď si ľúbil tú Maďarku, nebol si ešte Slovákom,“ ozval sa Vrahobor.

„Nuž a čože som bol?“

„Nebol si upovedomeným Slovákom,“ objasňoval Vrahobor.

„Hľa, filozof! Upovedomený — neupovedomený,“ posmieval sa Svetozár.

„Teraz som upovedomený, a preca — sto bohov paromov — keby som Etelku videl…!“ Čierne veľké oči vyvalily sa zpod víčok a bledá tvár sa poliala milou červenosťou.

„Dal by tebe Tüzhalomy,“ riekol Vrahobor, chcejúc prerušiť hádku.

„Dal nedal, čo ťa po tom, ale kde je tvoja filozofia? Ja, upovedomený Slovák, vzal by som si Etelku, a rád by som videl toho filozofa slovenského, ktorý by mi ľúbosť zo srdca vydišputovať vedel,“ kolembajúc nohami ohnivo rozprával Svetozár.

„No už, braček,“ zamiešal sa do hádky i Hrabina, „neobstojí, čo hovoríš. Inšie sú ciele národnosti, a inšie pletky a dôležitosti ľúbosti; kto tamtie týmto podradiť chce, ten nič iného nedokazuje, ako že je sveták a Slovanstvo mu je iba pekné divadlo dievčat, do ktorého len zato chodí, aby oči pásol.“

„A zdá sa, že ani ty sa neobraciaš okolo Hedvigy zato, aby si sa díval u Hétvárych na tú starú komornú —“

„Aby o jednu Slovenku z vyšších vrstiev národa viacej sme mali, ktorá by apoštolovala medzi odrodilými synmi, o to pracuje Hrabina,“ dodával Vrahobor, a tvár jeho svedčila o netrpelivosti vnútornej a mrzutosti nad rečami Bobrovcovými. Modré oči jeho sypaly iskry na Svetozára, chladnokrvne nohami svojimi opálajúceho. Hrabina na Bobrovcovu poznámku hodil rukou, a prísno pohliadnuc na priateľa, pohrozil mu: „Nože no, Svetozár, ale pamätaj si, že tvoje ľahké pochopovanie sveta i úloh národných zamotá ťa ešte raz do mrzutých odporov.“

Bobrovec sa zasmial, a pozrúc najprv na Vrahobora, odsekol jemu: „Hahaha — apoštolovanie dievčaťa medzi maďarónmi je taká práca, ako poslať kozičku štiepky strážiť do záhrady. Ona, tá kozička, bude ich, tie štiepky, objímať a bozkávať, lebo každá kozička ľúbi štiepky.“ A stiahnúc tvár, prísno sa obrátil ku Vladimírovi: „Keď ma osud zamotá do mrzutých odporov — braček zlatý, vtedy si ja nebudem filozofiou pomáhať, ani nebudem človečenstvo z jeho pádu dvíhať, ba ani nebudem lietať v ríši ideálov — ale budem ženy karazirovať, a tie mi iste skôr pomôžu, ako všetky filozofické formulky: „Bewusst und unbewusst, unmittelbar und mittelbar, Sein und Wesen,“ a ako ešte znejú tie hegelčiny. Hahaha! Nuž ale sa nehnevajte, veď je nič. Poženíme sa všetci — a to pokolenie, čo z nás povstane…“

„No už je dosť,“ skríkol Karol; hlava sa mu triasla na zavalitých pleciach, kalné oko sypalo oheň, a zavretou päsťou uderil na stôl: „nech je už dosť toho oslovstva! Ak máme mať takých Slovákov, ako je Bobrovec, čo len všetko osmieva, tu mohol aj on pri Etelke svojej ostať.“ Hnev sa ho zmocnil. Ale Svetozár chladnokrvne odpovedal:

„Veru by som jej vernejším bol ostal, ako Hrabina Ľudmile, a ty Karolko, mohol si radšej namiesto do stola do Vladimírovho chrbta buchnúť, lebo ti sestru nechal stáť, a točil sa len okolo tej aristokratickej Hedvigy. Či vy Slováci tak milujete svoje Slovenky?“

Toto dopálilo Karla. Jeho dve sestry boly spomínané. Náruživosť vstúpila mu do očí, tvár bola celá v oku jeho skryštalizovaná, takže len oči jeho vidno bolo a päsť podvihnutú nad hlavu. „Vyšparuj si ty zuby svojimi frajerkami, nie mojimi sestrami, ledakto!“ skríkol a zastal si ako mstiteľ proti Bobrovcovi.

Hrabina, vidiac, čo sa môže stať, skočil medzi oboch a povedal:

„Naozaj, Svetozár, mohol by si už raz nechať tie večné žarty a vtipy, a ty Karol, neber zas všetko tak vážne.“

„Takí ste vy Slováci,“ kričal z postele Michal, „len sa vždy vadiť; radšej by som ta so židmi do Hamstrdámu išiel, ako…“

„Držte už raz huby —“ okríkol ich Hrabina.

„Všetkého je príčina Bobrovec,“ dokladal Holovín.

Bobrovec prestal si všímať poznámok svojich druhov, skočil so stola a zahľadel sa do okna, obráteného na námestie dolnopoľské. „Reku čo za grófa,“ hovorí sám sebe, „a ono Répáši novomódny. Nech som Kubo, ak neletí do Hlohovca žalovať Hétvárymu na Hedvigu, že sa poslovenčila.“

Hrabina a Vrahobor podišli k oknu. Bobrovec pokračoval vo svojich poznámkach: „Sedí si po veľkopansky v bričke. Len keby sa mu kabát tak neblýskal a jeho koňom tak kĺby do mesiaca netrčaly. Hľa ho — už je pod Šulmachajkou, nech som Kubo, obracia sa po hlohovskej ceste!“

„No, máte sa o koho starať,“ volal z postele Holovín, „nevídali Repku, lumpa, a teraz Répášiho, blázna, odpadlíka, maďaróna, máte sa za kým dívať.“

„Tak, veď je to nie starosť o Repku, ale o Hedvigu, čo aj tuto Hrabinu pritiahla k oknu,“ povedal Bobrovec.

Vozík sa stratil v uličkách predmestia pod Šulmachajkou a Hrabina, nedbajúc na Bobrovcovu narážku, zamyslel sa nad čímsi.

Bobrovec hrýzol si pery a blýskal hneď po jednom, hneď po druhom očami. „Aha, môj milý teológ,“ zvolal odrazu, hľadiac v druhú, východnú stranu námestia dolnopoľského, „toto je do porazenia. Nepočuješ ho o inšom hovoriť, ako o večnosti ducha, o absolútnosti teológie ako vedy, vraj, najdokonalejšej, o večnom zákone panujúcom v zmätkoch sveta, o veľkom určení slovenčiny, ktorá už toľko pekla narobila. Ó, pán Jaroslav, ty iste nejdeš do Javorských ku Karlovi!“

Holovín sa strhol s postele a bežal k oknu, zahľadiac sa túžobne v tú stranu, kde stál dom pána Javorského.

„Už ho neuvidíš, Miško môj,“ zasmial sa Bobrovec, tľapnúc Michala po pleci, „vkĺzol pod bránu, ako čoby sa ponáhľal na dogmatické kolégium alebo na filologické prednášky o slovenčine. Miško, Miško, Jaroslav Obranský ťa predbehne v pokrokoch lásky.“

„Ba ku mne ide,“ ozval sa Karol Javorský, podívajúc sa na hodinky a poberajúc sa z chyže.

„Počkaj, Karol, idem i ja,“ zvolal Holovín, „s touto pačmagou je to už nie na vydržanie; Hrabina, nože mu daj škáles a vyšulmajstruj ho.“

Obaja sa pobrali preč.

Holovínovi bil sa kabát o päty. Vrahobor Obranský díval sa za ním a nôtil mu na cestu:

„Naozaj, Svetozár, nemal by si všetko len vtipom a posmechom odbavovať,“ napomínal Hrabina Bobrovca. „Mám rád žart, ale keď sa i sväté úmysly len na žart berú, je to bohapustá ničomnosť. Škoda by bolo do nášho mladého sveta túto hyenu vpustiť. Láska má svoje hlbiny, o ktorých sa ani nesníva tým, čo v nej drahé hodiny žitia márnia; národné ciele prijímajú z ruky lásky odvahu a zápal, a v ďalekohľade snov lásky obarvujú sa dojímavo. Ale bez tamtých cieľov — je láska len rosa hynúca.“

„No, braček,“ odpovedal Svetozár, „dobre i pekne si to povedal, ale, po prvé, Holovín nie je bota z tohoto kopýtka, a po druhé, nie sme mnísi, aby sme sa vždy len modlili. A vlastne ani za to nemôžem, že sa mi všetko usmieva, čo vidím alebo čujem.“

„Čo po Holovínovi,“ pokračoval Vladimír. „Nejde mi o jednotlivca; ale sa mi zdá, že mladý náš svet rád počína prijímať do seba nákazu ľahkosti; ver mi, že z tohoto nového života, ktorý, v tebe, zdá sa, má zástupcu hlavného, nevykvitnú pre národ voňavé ruže. Ide čas, v ktorom bude treba silných chlapcov; mľandravé papuče a chlapčiská na rozkoše privyknuté — neznesú dňov budúcich, horúčosti a zimy.“

„Uži času ako hus klasu, hovorí príslovie,“ odvrával Bobrovec.

„Nie tak,“ ozval sa Vrahobor Obranský. „Myslím, že užívaním sa trávi a troví čas, a len obeťou, len zaprením, sa časná chvíľa na večnú slávu premieňa.“

„Poznať v tebe brata tvojho,“ odpovedal Svetozár, ale akási myšlienka zastrela jeho tvár vážnosťou. Pekné, čierne oči pod plnými víčkami opreli sa v jedno miesto. Až o chvíľku pokračoval v reči: „ten tiež vždy s večnosťou a duchom a zaprením a obeťami má do činenia. A mne sa zdá, že práve teraz nie je na to čas. Mám na to dôvod zakaždým, keď sa pozrem na ulicu. Len sa podívajte, či sa neraduje každý, či nebežia všetci zachytiť svoj čas, užiť ho — kuvať železo, kým je horúce.“

„Práve to by nás malo ponúkať zavrieť sa do seba a myslieť na to, kde by človek seba najplatnejšie udať mohol, ako dobrý peniaz, nie ako šupku z pomaranča, ktorú zahodia po malom pôžitku,“ hovoril mladý, modrooký, úložitý Vrahobor.

Svetozárovi sa pomaly strácala veselosť s tvári.

„Nuž a myslíte, že som ja nie dobrý Slovák?“

„Dobrý si Slovák, ale máš trochu viac svetárstva, ako by si ho mal mať,“ odpovedal mu Hrabina. „Veď ani ja nesmýšľam celkom tak, ako Vrahobor; je nám treba života, spoločnosti, vplyvu. Práve zato som i odstúpil od predošlých svojich náhľadov a chcel by som viac na život spoločenský pôsobiť. Preto som sa aj s Hedvigou soznámil. A i naši mešťania sa viacej ohlášajú odkedy im zábavy poriadame.“

Svetozár sa usmial a bledosť na jeho tvári zazdala sa veselšou. „Len sa teda obracaj okolo Hedvigy, bo inak ti z nej Répáši spraví maďarónskeho apoštola. Istá vec, a neprestanem to opakovať — jeden zemiansky dom nám v týchto časoch viacej pomôže, ako všetky naše básne, verše, povesti, filozofia o obetiach a večnosti, ako celá vaša slovenčina, ktorú už opúšťajú najhorlivejší Slováci, a pre ktorú Čechoslováci odchádzajú už do tábora Košútovho.“ Hrabina sa zamyslel. A v myšlienkach pohrúžený sberal sa preč, podávajúc ruku Bobrovcovi. I Vrahobor vzal svoju hrubú palicu z kúta, buchol ňou do zeme, a vypnúc hlavu vozvysok, zablýskal jasnými očami a zaspieval si na odchod: