ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú — a zachádzajú; akoby sa čosi naozaj zjaviť chcelo — ale zas zapadlo, nemôžuc kôru svojho zrodenia prelomiť.

Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa len chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, aké sú tie Tatry. A preto, kto už privykol na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo v nej nič také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto je ešte čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria každé zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten nájde aj v týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odblesk tatranskej pravdivosti. Všetky časy majú svoje pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu. Pravda teda, že tí, čo už zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie potreby pre ľudské pokolenie, že tí všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také odsúdenie je len ako hlas ustatého pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že on tak nechodieva. Orly letia — a pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste…

Ale aby sme sa už k môjmu rozprávaniu priblížili, teda začneme hneď všetko od počiatku. V temných teda Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú, tam leží mestečko. Obkolesené je dookola horami, len jedna dolinka vedie von z neho a potok by ti povedal, keby svoje meno vysloviť vedel, ako sa to mestečko volá. V tomto teda mestečku, ktoré my len troma hviezdičkami *** budeme označovať, bývala rodinka, v ktorej vyrástol mládenec, o ktorom bude naše ďalšie rozprávanie. Bol to dom Boleslavského a jeho syn sa volal Vladimír.

Boleslavský bol fiškál vychýrený v mnohých panských rodinách. Hoci ani nebol zeman, predsa veľmi mnoho znamenal u všetkých okolných pánov, takže skoro ani jeden bez neho nič vážne nekonal. Mal len jedného syna, už spomínaného Vladimíra, a preto všetko možné vynakladal na to, aby mu dôkladné vzdelanie a vychovanie dal.

— Ktovie, — hovorieval vždy pred svojou ženou, — na čo povolal pán boh nášho synka. Naša je len tá povinnosť, aby sme mu, ako len môžeme, dali najlepšiu výchovu. Veď si už potom udalosti sveta a života z neho vycibria a stvoria zvláštneho človeka. To je s človekom tak ako s pltníkom. Pltník si len svoju plť musí náležite pripraviť; už ho potom Váh ostatné naučí. Aj človek si musí pripraviť len takú plť, na ktorej by po Váhu života plával. A tá plť sú dôkladné znalosti a zošľachtenie srdca. Život ho potom aj ďalej ta zanesie, ako by sa bol spočiatku osmelil žiadať.

Neďaleko od mestečka *** ležala dedinka so starým porúcaným zámkom. Hory a doliny, hole a skaliská boli pre toto okolie strážcami aj hrôzy aj okrasy. Na konci dedinky, hneď pod zrúcaným zámkom, stál kaštieľ, zvonku nie veľmi krásny, lebo ho nestavala novšia móda. Bol ešte dedičstvom dedovským, voľakedy v polovici minulého storočia stavaný. V tomto kaštieli býval vnuk istej slávnej zemianskej rodiny, ratolesť otcov, čo v starých a už oddávna stíchnutých vojnách bojovávali. Pán ***ský zdedil dedinu i kaštieľ. Teraz v dostatku všetkého a zvyšku žil aj so svojou paňou a jedinou dcérou na svojich statkoch. A pretože už spomenutý pán Boleslavský mal veľmi dobrý chýr, vzal si ho za svojho fiškála a spoznajúc v ňom statočného muža, veľmi rád sa s ním aj pomimo povinností stýkal. Ich priateľstvo bolo veľmi tuhé a úprimné. Dedinka a statky pána ***ského neboli ďaleko od mestečka, v ktorom Boleslavský býval. Mária, tak sa volala jediná dcéra pána ***ského, bola skoro vrstovnicou s Vladimírom, Boleslavského synom. A že sa otcovia veľmi radi mali, bár Boleslavský priateľstvo svojho pána nenadužíval, aj v týchto dietkach sa rozmáhalo veľké priateľstvo. Boleslavský totiž brával so sebou svojho Vladimírka do susednej dedinky, kde medzitým, čo sa otcovia o procesoch a inších veciach zhovárali, dietky si vedeli nájsť svoje zábavky.

Boleslavského žena to síce ťažko niesla a často mužovi aj dohovárala, ale on sa nedal mýliť a vždycky hovorieval na jej dohovárky: — Nech sa učí chlapec smelosti, beztoho je akýsi plachý. V panskom dome vidí okresanejšie mravy, naučí sa pohybovať vo vyššom svete a má viac príležitostí vyvinúť sa.

— Ale sa aj pokaziť skôr môže, — odpovedala starostlivá mater.

— Aj aj, len by si sa ty nestarala do toho, čo je moja starosť. Len ho ty oper a nauč spievať a o jeho nepokazenosť nechaj sa starať mňa.

Boleslavská bola žena počestná a skromná, ktorá nepchala do všetkého svoj noštek ako mnohé dámy, ženy a ženičky, preto ona, bárs si aj starostlivo vzdychla, predsa ale sa tak ďaleko do hádok so svojím mužom nepúšťala, aby to k dačomu horšiemu bolo viedlo. Svojho Vladimírka ale tajne sťahovala z chodenia do susednej dedinky, lebo pozorovala, že si jej synček už aj sám ta zabehne. Ale osemročný Vladimírček bol predsa raz materin zákaz prestúpil. Potom ale prísne potrestaný zmúdrel a vynašiel nový spôsob schádzania sa s Máriou pri hračkách. Nemyslíme však celé Vladimírovo detstvo tuto vystavovať. A preto zaznamenáme len príklad a jeden výjav z jeho detského života, aby sme ho poznali už ako maličkú šelmičku.

Šiel raz jeho otec z prechádzky a ako sa hájičkom medzi mestečkom a dedinkou tuto spomínanou poberal, začul hovoriť svojho Vladimírka. A preto sa zastavil, pozrel, kde a s kým by sa jeho synček zhováral. A on vskutku zazrel pri ňom Máriu, pôvabné dievčatko, dcérku svojho pána. I chcel zvedieť myšlienky týchto dietok. Keď sa na fizolky hrať prestali, sadli si vedno do trávy pod kríček. Mariška začala dohovárať Vladimírkovi, že už nechodieva tak často k nim, a pýtala sa, prečo by bol radšej, keby sa v tomto hájiku spolu hrávali. Ale Vladimírček začal tak vážne hovoriť, že otec čudujúc sa, že počuje svoje dieťa s takou rozvážnosťou rozmýšľať, začal od radosti slziť.

— Vidíš, Mariška, — hovoril Vladimír, — ja by som chodil k vám, ale čo z toho, keď by ma za to moja mamuška ubila. Vidíš, však je to nie pekne, keď taký chlapec, ako som ja, bitku dostáva. Keby som sa ja nebál, len by som môjmu tatuškovi povedal, on by mi to dovolil, lebo ma rád má.

— No a mamuška ťa nemá rada? — opýtala sa bystrá Mária.

— Ale čo by ma nemala rada, — odpovedal maličký miláčik, — aj mamuška ma rada má, ale ona práve preto chce, aby som sa vždycky okolo nej hral.

Nato sa schytili a zas nanovo začali sa hrať na fizolky, až sa im otec ukázal a skončil ich hru.

Uviedli sme teda tento výjav preto, aby sme mali predstavu o týchto dietkach, ktoré už v ich chlapčenskom a dievčenskom veku na scénu tohto rozprávania uvádzame.