ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na severnom konci ostrova Rány, v mori Slovanskom, ako sa voľakedy menovalo terajšie more Baltické, stávala za časov starodávnych povestná Arkona, hrad a chrám veľkého boha pohanských Slovanov, Svantovíta. Prenesme sa v duchu ta. Vznesme pohľad svoj k divadlu čarokrásnemu, na ktorom vám chcem predviesť postavy zo života dávno ako sopka vyhaslého, ukázať osoby dejov temer už celkom zabudnutých. Budú to kvietky pri bledom svetle mesiačika po cintorínoch rodiny našej nazbierané, ohlasy života z hlbín minulosti na povrch našich dní vynesené, obrazy pravdy dávno vyvrátenej.

Dookola vidíš len more, bo kam ťa teraz vediem, je výbežok Rány, najvyšší vrcholec obrovského skaliska na polostrove, ktorý zo sihoti ránskej vybieha a Vítovom sa nazýva. Túto výšinu zvolila si myseľ ľudu slovanského vo veku onom, keď ju ešte neosvecovalo požehnané svetlo Syna Božieho, za miesto pre najvyššiu sebe známu a vzývania svojho hodnú bytosť. Nejeden Germán, ktorý teraz putuje na Vítov, aby sa pokochal v čarokrásnych výhľadoch a roznietil oheň duše spomienkami na veľké udalosti, nepomyslí si, že kráča po zemi, ktorá bola kedysi svätou pútnikom slovanským, putujúcim zblízka i zďaleka ku Svantovítovi.

Ak sa však dakedy, šuhaj slovanský, ocitne tvoja noha na Vítove, nestúpajže po zemi predkov bez pohnutia citov, bez pomyslenia horúceho na veľké osudy, ktoré v týchto stranách zastihly národ tvoj. Obetuj im vzdychnutie, zapáľ im cit spomienky a hoci vyroň slzu z duše užialenej — ži potom národu svojmu v pojmoch a náukách veku tvojho, ako oni žili v pojmoch a náukách veku svojho.

Skala obrovská, na temene ktorej stojíš, vypína sa nad hladinu morskú do výšky tridsiatich siah; hlboké priepasti, prudko nadol sa vinúce, sú ako strážcovia polostrova tohto, chrániac ho od severu, východu a juhu. S týchto strán márne by si hľadal prístup k vysočinám Vítova, len láska by našla s tvŕdzou a nebezpečenstvom spojené chodníčky pomedzi žľabiny a úskalia nad priepasťou visiace. Tu, na tejto výšine, stávala Arkona.

Slovania ránski videli vo Svantovítovi ochrancu svojho národa; a čoskoro sa Rána s Arkonou staly strediskom aj ostatných Slovanov, sídliacich na brehoch Baltu a v krajinách medzi Vislou a Labem sa prestierajúcich.

Dnešní mornári, brázdiaci loďami svojimi hladinu Baltu, dobre poznajú „predhorie arkonské“; čo však značilo slovo Arkona v živote miliónov Slovanov za dlhé stáročia, o tom neskorý potomok týchto kmeňov nemá tušenia.

„Do svätej Arkony!“ bývalo heslom desiatok kmeňov, rodov, pokolení a výhonkov všelijakých plemien slovanských, ktoré obývaly ono velikánske priestranstvo zeme medzi riekami Vislou a Labem. Život ľudský má veľa takých chvíľ, v ktorých si človek nevie rady, nemôže nájsť dobrú myšlienku, nemá vnuknutia vítaného: čo robiť? čo zanechať? kam sa v návale ťažkých chvíľ vrhnúť a obrátiť. Kedykoľvek takéto strasti a nehody prišly, tu zakaždým zaznelo shora, zdola po Slávii baltickej: „Do svätej Arkony!“ Domáce neshody, kmeňové sváre, župné rozbroje, útrapy a nebezpečenstvá celého národa plodily v duši Slovana myšlienku na Arkonu a povzdych: „Ach len ta, do svätej Arkony!“ Kým sa drobná pomstychtivosť, malicherné žiadosti, márna kmeňová nadutosť a pýcha ukojiť mohly, prekáraly sa a svárily jednotlivé kmene; náhle však z toho povstalo nebezpečenstvo rozsiahlejšie a búrlivé vody zlých následkov všetkým nad hlavy vystupovať začaly, takže už nikto nevedel si povedať: no takto a takto učiním; vtedy myslel už každý len na Arkonu. V Arkone bývala rada hotová; u veľžreca arkonského najlepšie sa rojily vnuknutia všelijaké v hlave pospolitého Slovana, ktorý ak v Arkone nezmúdrel, tak inde nebolo mu už rady ani pomoci.

„Do svätej Arkony!“ ozval sa hlas na prednom i zadnom Pomorí, s tejto i tamtej strany Persanty, na Odre i Labe, nad Ránou i Fembrou, nad Travnou i Havolou, keď nastaly zážinky roku 1058. Na zážinky sa najradšej chodievalo k Svantovítovi; lebo hoci tento sviatok národný slávili na počesť Svantovíta po celej Slávii pohanskej, predsa každý, kto sa mohol na dlhšiu cestu vystrojiť, vybral sa zasvätiť ho na Arkonu.

Čas k slávnosti zážiniek nastal obyčajne vtedy, keď obilie na poliach dozrievalo a celé požehnanie letné sa už ľudským očiam ukazovalo. Na túto slávnosť tešieval sa malý i veľký, mládenec i panna, starček i starenka, a často bolo vidno pod lipami arkonskými pradeda i prababu s pravnukmi svojimi prinášať bohom obete, a najviac štvortvárnemu Svantovítovi sa klaňať. Roku spomenutého išlo sa však na Vítov do svätej Arkony ešte pre iné príčiny. Veľké nešťastie vlieklo sa totiž už dlhé časy nad národom týmto, a nevedelo sa napospol, „čo si počať, čo zanechať, kam sa vrhnúť“. Všetko, čo sa podnikalo, nešťastne sa skončilo. Na všetkých stranách bolo počuť náreky a žalovania. Susední Nemci ustavične siali sváre medzi Slovanov, a Slovania nemúdri nevedeli šliapnuť hadovi na hlavu. Lutici boli prvou obeťou, ktorú si vyvolili ich susedia; dlhé vojny s Nemcami skončily sa žalostne pre Luticov. Olúpili ich najprv o majetky, potom pokúšali sa podmaniť ich vplyv svojmu aj vo veciach vnútornej správy. Tlačili ich so dňa na deň viac k zemi, miatli a mýlili ich v župnej i krajinskej správe. Štvali županov proti županom, kniežatá proti kniežatám, kmene proti kmeňom. Napokon našli si náboženstvo ako prostriedok útokov svojich a začali im posielať mníchov nemeckých, župy biskupom podriaďovať, nové, nevídané dane ľudu nakladať. Tam bola „podajnica“, tuto „biskupnica“, hen zasa „kláštornica“, inde „desiatnica“, všetko to mená všelijakých daní, Slovanom dotiaľ neznámych a nemilých, keď šly kresťanstvu vzápätí. Mnísi nemeckí neboli tak apoštolovia Ukrižovaného, ako viac nositelia krížov a trápenia do krajín týchto; lebo ešte nebola ani jedna duša získaná pre Krista, už sa dediny a župy nachádzaly v lakomej kapse biskupovej; obce a župy slovanské, predtým slobodné, staly sa naraz majetkom to kláštora, to biskupa, to opáta. Lutici niesli to najťažšie, lebo živo ctili starobylé svoje zriadenia a nie tak ľahko dávali sa zmámiť novotami, ktoré iné kmene, s Nemcami susediace, ľahšie prijímaly. Pre tento svoj vzdor boli Lutici stále v boje zapletení s onými nositeľmi kresťanstva a civilizácie. Cisár nemecký Henrich II. obetoval veľa peňazí i ľudu nemeckého na vojnu proti Luticom, ale títo statočne odporovali, a najmä Sasov, ktorých cisár štval proti nim, na hlavu porážali. Po smrti Henricha II. zasadol na trón cisársky Kunrad II., ešte ukrutnejší nepriateľ Slovanov ako jeho predchodca. Tomuto sa o ničom toľko nesnívalo, ako o konečnom ponemčení slovanských kmeňov, pridŕžajúcich sa zvykov a jazyka rodného. Na nesčíselné kmene a kmeníky rozdrobení Slovania prišli predsa po mnohých nehodách k rozumu a spojili sa proti Kunradovi. Lutici a Polania, sjednotiac sa, porazili vo viacerých bitkách Nemcov. Darmo sa Nemci celé jedno storočie namáhali vydobyť si nazad, čo raz utratili. Kunrad uzavrel pokoj s Luticmi, takto zmohutnevšími, čo, pravda, len naoko bolo, lebo v skutočnosti chystal vojnu proti Slovanom, stavajúc hrady a robiac prípravy k bitke tvrdošijnejšej, než boly predošlé. Medzi jeho prostriedky patrilo, pravda, podvodné štvanie jedných proti druhým a rozsievanie semena sváru a nesvorností mnohonásobných.

Slovania žili v neobmedzenej slobode čeľadí, dedín, hradov a žúp svojich. Osobná časť, župná bezpečnosť boly im nedotknuteľné poklady; pravda, i slabá strana, lebo za túto obyčajne Nemci sa chytávali, keď sa im meče polámaly o hroty slovanské. Vypínanie sa jedných nad druhých, často v najmalichernejších veciach, bola u Slovanov chyba osudná: ak nepriateľ polichotil jedným, ľahko ich potom štvať mohol na iných spolubratov.

V samých Bodriciach vyvolávala síce táto náklonnosť k Nemcom veliký odpor v pospolitom ľude, ale zavčasu sa tam utvorila trieda prednejších, „znať“ menovaná, z ktorých zasa kniežatá povstávaly, čím tvoril sa pozvoľna stav príbuznejší nemeckému zriadeniu, kde šľachta a vojvodcovia viedli verejné veci národa. Bodrická znať s kniežaťom v čele počínala sa teda nemčiť, prijímajúc mravy susedov svojich. Čeľade bodrické krútily hlavami nad týmito zmenami a otcovia čeľadí púšťali mladú chasu do ďalekej Slávie za rozličnými dobrodružstvami. Starešinovia sedávali so svesenými hlavami v hájoch pod lipami a plakali nad hynutím starých dobrých zvykov a mravov. Župani starí, preslávení v dejinách domácich, odhadzovali správu župnú, odchádzajúc na svoje dediny a hrady; kupci na more a do ďalekých krajín za kupectvom sa rozutekali; vedenie obecných znatí čím ďalej tým viacej sa národu odcudzovalo.

Lutici ťažko znášali túto náchylnosť k Nemcom a čakali na vhodnú príležitosť, pri ktorej by sa dalo včas predísť ešte väčšiemu nebezpečenstvu. A príležitosť vskutku čoskoro prišla. Keď cisár Henrich III. v Itálii sa bavil, napadli Lutici Germániu a v dvojročnej vojne víťazne bojovali, až roku 1056 pri Preslave rozhodné víťazstvo dosiahli, poraziac Nemcov na hlavu. Po tomto víťazstve mohlo skutočne dobre byť v Slávii pobaltickej, keby sa neboly vyliahly nové spory a nesváre medzi kmeňmi slovanskými. Bodrici závideli Luticom preslavskú slávu vojenskú — to bola s jednej strany príčina rozporov; s druhej strany pevný sväzok náboženský, ktorý Luticov spojoval s Ránmi, bol tŕňom v očiach Nemcom. Títo, vediac všetkého využiť k prospechu svojmu, ihneď nastúpili obvyklú cestu a začali štvať Bodricov márnomyseľných a závistlivých proti Luticom, tvrdiac, že títo, hrdí na svoje víťazstvo preslavské, vraj záhubou hrozia blahobytu bodrickému. Naproti tomu sľubovali Bodricom pomoc, ak budú nadržiavať Nemcom, takže Bodrici budú vraj zas, ako voľakedy, vývodiť medzi Slovanmi. Bodrici sadli skutočne na lep. Prvé bolo, že sa sami pustili cestou lesti a klamných intríg. Prehovorili Dolencov a Ratarov, aby so súkmeňovcami svojimi, Črezpieňanmi a Kyšanmi, nechodievali slúžiť bohom na Arkonu, ale aby sa snažili povýšiť Retru, ktorá kedysi bývala slávnejšia než Arkona, na predné miesto. Aj boh retranský Triglav bol už v očiach bodrických štváčov znamenitejšou bytnosťou ako sám Svantovít. Takým spôsobom podnecovali oheň domácich svárov a nepokojov. A Dolenci s Ratarmi vliezli im do osídla. Začali rozhlasovať po rovinách ukranských a odranských: „I my sme takí dobrí ako Lutici hen za Pienou alebo tuto Kyšania, a naša Retra bývala kedysi slávnejšia ako jej terajšia sokyňa Arkona, a konečne, či Triglav náš nie je práve taký mocný boh ako Svantovít? Načože my máme chodiť do Arkony? Ránovia, Črezpieňanci a Kyšania do Retry? Či sú svätosväté výšiny retranské, s ktorých vládne Triglav nad troma svetmi, nie práve tak hodné návštevy všetkých Slovanov ako výšiny Vítova?“ A začali sa schádzať v Retre.

Veľžrec arkonský čoskoro sa dozvedel o nebezpečnom kvasení. Ránovia, Črezpieňania a Kyšania, vidiac ohrozenú jednotu svoju národnú a náboženskú, tým mocnejšie sa túlili k stredisku svojmu, k Arkone, kde bol spojený aj stred vlády a správy krajinskej. Všetky predchádzajúce deje a udalosti hrozivo ich k tomu napomínaly.

„Sotva vstrčí Nemec nos do Slávie,“ vraveli si navzájom, „už je v nej celou hlavou i nohami.“ Zaumienili si teda vyjsť v ústrety nebezpečenstvu a zamedziť násilné šírenie sa živlu nemeckého na sever a východ slovanský. Zobrali silu vojenskú z Rány a z krajín pred Pienou i za ňou ležiacich, udreli na Dolencov a Ratarov a potrestali ich ľahkomyseľnosť, s ktorou otvárali nepriateľom bránu za Odru a na Pomorie. Ale tým strčili len prst do hniezda osieho. Dolenci a Ratari hájili udatne svoje župy a dediny, vidiac však, že sami by sa neubránili, hľadali spojenca.

V Bodriciach v tom čase panovalo knieža Gottšalk. Tento si násilným zavádzaním kresťanstva do žúp slovanských odcudzil národ, kedysi taký príchylný a oddaný kniežaťu svojmu, a opieral sa už iba o platených desiatnikov a o čaty, najaté z rozličných dobrodruhov. Dáni a Sasi nahradili však hojne, čo chýbalo na silách domácich. Takouto teda pomocou zaopatrení Dolenci a Ratari napadli bratov svojich za Pienou a na Ráne osadených a pomstili sa im za nedávnu porážku. Roku 1057 slávili svoje víťazstvo, vydajúc krajiny Črezpieňancov a Ránov Dánom a Sasom, ktorí divo ich vyplienili, najmä Arkonu, ktorá oplývala bohatstvom a pokladmi nesmiernymi.

Na toto národné nešťastie prišla zima a po dlhé večery mali rozvadení bratia dosť príhodného času k rozmýšľaniu o márnostiach svojich a o zlých radcoch národných. Prišla jar a krajiny obživly, dychom prírody zo sna sa prebudiac. Rána zajasala v bujnej kráse svojich lesov. Dediny a hrady dvíhaly sa zo zrúcanín svojich. To sme už teda v tom čase, keď sa uprostred leta 1058 všeobecne po zemiach slovanských ozvalo kajúcne vykríknutie: „Do svätej Arkony!“

Na túto tisícimi žilkami prirastený bol národ. Všetkým svitlo jasne a zreteľne v hlavách, že vrahovia vždy hlbšie a hlbšie sa predierajú do Slávie a že, ak sa inak nerozhodnú, ak si iné nezavedú poriadky medzi sebou, čoskoro sa kresťanským umieráčikom môže odzvoniť všetkým slovanským kmeňom pobaltickým. Lež čo tu robiť? Kam sa vrhnúť? To bola otázka života a smrti, a tak veľmi ťažká na rozlúštenie! Keď sa to každé z tých nešťastných desatoro, dvadsatoro mien a krajov, žúp a obcí do svojho osobitného kútika ťahalo, neprístupným sa činiac veľkým záujmom národným. Ako však po lanskej vojne zaplakal nielen Svantovít na Arkone, ale aj Triglav na výšinách retranských, ako totiž z celej tej vojny domácej, v ktorej brat brata vraždil, len Dán a Sas užitok mali, poplieniac Luticov a oberúc o poklady Arkonu, tak v tomto veľkom skúsení a skusovaní nehôd a následkov nemúdrosti splodila sa jednota duchov a dala prvý výraz života v túžbe po svätej Arkone, vyslovenej ako by jednými ústami.