ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vysočinách svätých, na skale diamantovej,
na céder spásy všehriechu spoľahlá,
stála nevesta Baránkova.
Zamenila šat pokorných žiaľov
za čistý zlatohlav ligotavý,
ovinula čeľustie svätoslávou
a znamenie múk ženíchových
vložila za milostné záhrenie:
Spočinuli ústa v modlitbe lásky.
I rozhľadela sa poľom slávy,
i zdvihla ruku žehnaním posvätenú,
blesk vôle všemohúcej vynoril sa svetom
a zasadnul na duši vyvolenej:

Kde sa vzala, tu sa vzala —
družka i slúžka nevesty nebies,
družka po srdci božom, slúžka po srdci svojom,
zlatovlasá, sivooká, kruhotvará,
pani Uralu, Tatier, Balkánu,
dcéra Slávy, Slovanov mati,
oblečená v karmažín zlatorubý,
odetá kusom jasného neba.
Poklonila sa i dýchla pozdravením,
oprela mäkký lakeť na pavézu slávnu,
na štít hôr trojich a dvojeho kríža
a oprela lúč oka ľúbeznú
na ľúbezné ústa cárice-nevesty,
i zadŕžala dych, načúvajúc veleslovu.

Rozhliadla sa šírym rajským poľom
a zornicou jasnou oblietla kvetiny.
Sťaby pod dychom vetierka od Libanu
ukláňali sa kalíšky vône plné
pred zrakom bezšumným družice Pána slávy,
i kývali hlávkami dúhovými,
klaňajúc sa a ponúkajúc sa.

Nachýlila sa mati všetkých svätých, —
v ruke zorovej zabelela sa
svätomierom zakvitlá ľalia;
vystrela ruku dcéra Siona znovu, —
v prstoch priezračných hrala so slnkom
páchnuca večnosťou nebeská nevädza;
čiahla milostným ramenom ešte, —
v hrsti žiaril kvet-mak, kvet ľúbosti,
zafarbený svätokrvou, vyliatou za život sveta.

Podňala pravica bohoľúbej
kytice div biel-modro-červený,
dáva trojkvet matke slávodetí
a svätozonom zablahovetí:

TOMÁŠOVI,
môjmu sluhovi, tvojmu synovi,
miláčkovi oboch,
s poľúbením svätým —
kvet večného pokoja
i kvet bezsmrtia,
i kvet lásky božej
mladého mája dobou
vpleť do šedín posvätných.

I stalo sa! —

Zaškúlilo nešľachetné oko samoľúbych:
Hory slovanské ozvali sa radosťou svätou.