ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9] Báseň prvý raz uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach IV. 1864, č. 100. Odtiaľ bez zmeny bola prevzatá do Sokola IV. 1865, č. 1, 3 — 4. Báseň v Pešťbudínskych vedomostiach i v Sokole má názov: „Pánu Jánovi Franciscimu Jeho Osvietenosti Ľuptovskému županovi.“

Francisci koncom roku 1864 zavítal do Banskej Bystrice, kde sa mu dostalo vrelého prijatia. Sám Sládkovič považoval Francisciho návštevu za veľkú udalosť a pred jeho príchodom napísal oslavnú báseň, o čom sa dočítame zo Sládkovičovho listu Augustovi Horislavovi Krčmérymu 21. novembra 1864:

Môj a Boží Auguste!

V ktorú hodinu prijde syn človeka, župan ľubtovský, o tom, — nepoviem anjeli v nebi — ale bystrickí národovci a radvanskí povedať nevedia. — Čo ja dosial viem, je to, že niektorí naši: Turzo, Chrástek, Čulen — majú dnes do Sv. Kríža vústrety Rímovcovi nášmu vybrať sa, — s tým úmyslom, že — najdúc ho tam — doprevadia zajtra hore.

Škrabem hlavu od omrzlosti, že ani o tom svetla Ti dať nemôžem, ako sa schôdzky okolo milého hosťa zriadia. Ukáže sa to bezpochyby len potom, keď bude tu a keď o tom s ním samým prehovoriť možno bude.

V obstojatelstvách takýchto, Tebe, Gustík, tuším neprichodí jináč urobiť, len, zajtra pred večerom vybehnúť hore a osobne zamiešať sa do behu vecí, a hádam v stredu, po vykonaných prácach úradných, takže.

Pejma moja bude loviť príhodné okamženie, kde by miesta našla. — Tvoje pochválenie jej nedám za groš. —

Paulinimu naložil som dovedať sa o veci.

S Bohom, do videnia! Váš a Tvôj celou dušou

Andrej.

O Sládkovičovom vzťahu k významnému predstaviteľovi kultúrnopolitického života zachoval sa aj dokument, reč, ktorou Francisciho vítal a v ktorej sú myšlienky, rozvedené v oslavnej básni („On ale našu slávu nežiada: lebo má ľúbosť našu. On je tu náš povestník, náš vedomec, náš dobrovoľnícky veliteľ, nášho Svätomartinského Shrom. Predseda, našej Bratice slov. čestný doživotný Podpredseda, náš vôdca národný a kto vyráta všetko!…“).

Zachovali sa dva exempláre rukopisov s datovaním „O Martine 1864“, ktoré sa v ničom od seba nelíšia, ani pravopisom, ani formátom (oba sa skladajú z dvoch listov rozmerov 34 × 21 cm). Len vzhľadom k nášmu textu rukopisy vykazujú tieto odchýlky: v. 1: pacholiatko — paholiatko; v. 5: bremiatko — bremiačko; v. 7: v tušení — v tušeniu; v. 12: kerovný — kärovný; v. 15: rannú — ranniu; v. 17: vrstovníkov — vrstovníkôv; v. 19: zvykov — zvykôv; v. 22: poklon — poklôn; v. 23: svetov — svetôv; v. 28: vodca — vôdca; v. 33: vencov — vencôv; v. 34: otrokov — otrokôv; v. 35: Teba — Tebä; v. 36: prorokov — prorokôv; v. 37: berie kríž ťažký na seba — bere kríž ťažký na sebä; v. 44: členov — členôv; v. 46: Hron — Hrôn; v. 49: Maďarov — Maďarôv; v. 50: v Bakoni — v bukoni; v. 53: nepriateľov — nepriatelôv; v. 55: podmaniteľov — podmanitelôv; v. 58: vedomcov — vedomcôv; v. 63: Slovače — Sloväče; v. 77: svoj — svôj; v. 83: Tvoj — Tvôj; v. 84: vyššie — vyššej; v. 87: Teba — Tebä.