ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V brodoch krvi tí pýšia sa vykúpaní,
my baránkovou krvou vykúpení;
tí, jak dračica tá, vysokých Čachtíc pani,
my jak publikáni kajúci, potupení;
tí zasedali vždy sťa kŕkaví havrani,
my sťa hrob vzkriesenia slzami kropený,
tých slávu surmity, bubny zvestovali,
my vo vzdychoch žiaľu sme sa vychovali.

A posiaľ ešte rieky Váhu i Hrona,
a posiaľ ešte slovenské naše lipy —
sú nám mutné, smutné vody Babylona
a vŕby, pod nimiž pieseň zajatia chripí:
Čo sme, to kryje ešte časov opona,
a čo sme boli, to taj a nám ľudské vtipy;
údel nám je obeť, mzda naša je robota
a Kriváň nám nie je Sion, lež Golgota! —

Mučedlníkov biskup! Ty takto stojíš
muž plný viery a plný zmužilosti,
krásny Bohu, lebo len jeho Ty sa bojíš,
mocný v rečiach Ty a mocný v účinnosti,
zbraňou slova pravdy svojeť i seba zbrojíš,
spravodlivému Ti nedolie škola zlosti
a nemá lož, nemá, kde by sa podela,
keď vidí tvár Tvoju, ako tvár anjela. —

Ty váľaš dolu Molocha zlaté stany,
Ty hviezdu Remfan roníš do pekla dolu,
tresceš srdce divé a sluch neobrezaný,
Ty karháš tvrdošijných zradcov pyšnú školu
a hrmíš na vrahov, ktorí prorockú roľu
poliali krvou aj kríž predzvestovaný!
Zlobia sa tí a škrípu zubami na Teba,
a Ty, plný viery, pohliadaš do neba.

Hej, veď vy ste sa vždy duchu svätému protivili,
synovia vy, jak aj otcovia vaši,
veštcov nových dôb po zlodejsky ste bili
a noc hájili ste, v ktorej hriech duše straší,
z ruky anjela zákon ste uchytili
a zostali ste vy v nadvládnej samopaši!
Tí kričia hlasom veľkým, a prsty v uši pchajú:
Oči Tvoje na božiu slávu sa dívajú.

Mučedlník biskupov! Ten, kto s Tebou nenie,
je proti Tebe, zločinom nečinnosti:
Ale Ty berieš na seba pohanenie
iných a trpíš rád pomstu za cudzie zlosti,
svet kľaje: na Tvojich ústach je modlenie
a v krupobití skál, ku nebies vysokosti
od kolien zeme ide veľké Tvoje volanie:
Nepokladajže im to za hriech, Pane! —

Štefan! posvätná ruka leží v hradbách Budína.
Ruka, čo pätila pohanov neveru;
ruka, čo drahé veno pre dcéru Hospodina
dala, pre nebeskú bratoľubstva vieru;
ruka, ktorú vlasti syn s velebou spomína,
že vychovala voľnosť v postavy plnú mieru;
tak Tvoju, — keď Ti zastrie oči ten sen váhavý,
nech najpozdnejší Slovák, mrúc ešte, blahoslaví!

Štefan! kamene, pod ktorými krvosvedok prvý
zem tú nevďačnú za neba raj mení, —
boli tie, v ktorých sa blesk mesta toho mrví,
kde nemal zostať ani kameň na kameni:
Ježiš ten, v ktorého sväto-čistej krvi
vrah i mučedlník jednako sú zbielení —
dajže Ti, pred trónom nebies Pána —
nie smrť — lež slávokruh tamtoho Štefana!

Štefan! Ty slávnejší si nad kniežatá:
Tí majú len koruny, ale Ty si koruna,
naša koruna, — nie z mizerného zlata,
ale z dedičstva blahozvestov Soluna,
z viery našej svätej a lásky uliata! —
Nestíchne nikdy našich poetov struna,
hlásajúc, že Ty, ó blaho Slovenstva,
i máš odložený veniec blahoslavenstva!

Hospodine, Bože v Trojici jediný!
Vieme, že dáš Mu Ty viac, než my prosiť vieme,
dáš radosť, pokoj, slávu aj milé pozdné šediny,
všetko dáš, viac, viac dáš, než my rozumieme;
jedinú len prosbu dnes, mestá i dediny,
pred svätý trón Tvoj srdcom jedným nesiem:
Nech zmilovaniu Tvojmu nemilé nenie
naše — žes’ dal Ho nám — večné dobrorečenie!