ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičné a bibliografické poznámky

V štúdii Poznámky k vydávaniu diela Jána Kalinčiaka (Slovenská literatúra I, 1954, č. 3, 358 — 375) Jozef Felix uviedol dosť presvedčivých dôkazov o tom, že za autorizovaný a záväzný text pre vydávanie Kalinčiakovho diela treba pokladať text z vydania Kalinčiakových spisov v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine v rokoch 1871 — 1873 v siedmich zväzkoch, ktoré redigoval Ján Francisci. Vychádzali v edícii Slovenský národný zábavník s podtitulom Povesti Jána Kalinčáka. (Ôsmy zväzok pod titulom Básne a životopis Jána Kalinčáka vyšiel až roku 1889 a pripravil ho Ambro Pietor.) Hoci toto vydanie vyšlo až bezprostredne po Kalinčiakovej smrti, predsa i vonkajšie okolnosti i charakter zásahov do textu ukazujú, že Kalinčiak sa osobne zúčastnil na prípravných prácach tohto vydania a že ho môžeme pokladať za autentickejšie než časopisecké znenie, voči ktorému mal Kalinčiak niekoľko veľmi konkrétnych výhrad. Okrajovo ich vyslovil i vo Vlastnom životopise a veľmi rozhodne a energicky v liste J. M. Hurbanovi (pozri tu stranu 280 a n.) po odtlačení prvého pokračovania povesti Knieža liptovský v Slovenských pohľadoch. V tomto liste Kalinčiak žiada Hurbana aj o vrátenie rukopisu s tým, aby sa pre budúcnosť mohla ukázať pravá podoba povesti. Je teda viac než pravdepodobné, že Kalinčiak dal Franciscimu k dispozícii pôvodné rukopisy, prípadne upravené časopisecké texty a podľa nich si prial mať urobené nové vydanie.

Zistená autentickosť textu Kalinčiakových povestí vo vydaní 1871 — 1873 zaväzuje editora aj pri zostavovaní. Úplne a bez zmeny pôvodnú koncepciu a poradie rešpektovať však nemožno už aj preto, že v r. 1871 — 1873 išlo o malé, zošitové vydanie, ktoré si vynucovalo kombináciu dlhších a kratších próz bez prísneho ohľadu na chronológiu. Celkove sa však aj toto vydanie predsa len pridŕža chronológie podľa prvého časopiseckého uverejnenia. „Priešmyčky“ sú len malé, aj to najčastejšie len v rámci jednotlivých zväzočkov. Podstatnú odchýlku od chronologického princípu predstavuje len zaradenie Reštavrácie ako prvého zväzku Povestí. Rozhodujúce pre to boli pravdepodobne praktické vydavateľské pohnútky — obľúbenosť a čitateľská príťažlivosť Reštavrácie, ako i fakt, že jej text si vyžadoval relatívne najmenej úprav.

V našom terajšom vydaní Kalinčiakovho diela v štyroch zväzkoch sa pridŕžame zásadne chronológie v usporiadaní troch zväzkov prózy (prehodené je len poradie Reštavrácie a povesti Mních) i v usporiadaní jednotlivých oddielov štvrtého zväzku.

Do štvrtého zväzku po prvý raz v takomto širokom rozsahu sme zahrnuli známe i novoobjavené Kalinčiakove básne, jeho články a úvahy, reči študentstvu, vlastný životopis i všetku nateraz dostupnú korešpondenciu. Pretože Kalinčiakove básne vyšli súborne až roku 1889 a na príprave ich vydania sa už autor nemohol zúčastniť, pretláčame ich podľa časopiseckého znenia, pravda, v dnešnom pravopise. Ostatne medzi znením z 1889 a časopiseckými textami niet skoro nijakých podstatných rozdielov okrem pravopisnej úpravy. Iba tie básne, ktoré doteraz nevyšli tlačou, pretláčame podľa rukopisov.

Články a úvahy sme sa snažili zhromaždiť v čo najväčšej úplnosti. Ani po korešpondenčnom styku s príslušnými zahraničnými knižnicami sa nám však nepodarilo nájsť srbský časopis Svetovid z r. 1858 (resp. 1857), v ktorom podľa zmienky J. K. Viktorina v Lipe II, ktorú opakuje i Andrej Mráz (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 78 — 79) by mala byť Kalinčiakova kritika Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Nepodarilo sa predbežne identifikovať ani články v bližšie neoznačených nemeckých časopisoch, ktoré Kalinčiak pripomenul vo svojom životopise, a nie sú tu zaradené ani krátke informácie, ktoré Kalinčiak posielal o Slovensku do niektorých českých časopisov (napr. do Květov).

Zachovaná Kalinčiakova korešpondencia je veľmi torzovitá a v našom vydaní chýba z nej dôležitá korešpondencia s J. K. Viktorinom. Andrej Mráz z tejto korešpondencie uviedol vo svojej monografii Ján Kalinčiak obsiahle citáty. Citoval podľa fotokópií uložených v LAMS a podotkol (c. d. s. 18), že originály sú v niektorom budapeštianskom archíve. Predbežne sa nám však ani po niekoľkonásobnom hľadaní nepodarilo nájsť ani fotokópie, ani originály týchto listov.

Po prvý raz tu odtláčame v preklade Kalinčiakove reči študentstvu, ktoré významne dokresľujú Kalinčiakov svetonázorový profil, a sú aj príspevkom k dejinám našej pedagogiky. Nepokladali sme za potrebné v tomto zväzku uverejniť Kalinčiakove zápisy ľudových rozprávok. I z čitateľského hľadiska však pokladáme za zaujímavé niektoré Kalinčiakove začiatočnícke práce, preto ich odtláčame na konci poznámok.

V poznámkach k jednotlivým číslam IV. zväzku uvádzame len základné bibliografické údaje (hviezdičkou označený údaj znamená text, podľa ktorého pretláčame báseň alebo článok do tohto vydania) a doplňujúce edičné údaje.

Reči študentstvu.

Ján Kalinčiak bol riaditeľom nemeckého evanjelického gymnázia v Českom Tešíne. Dekrét dostal 19. apríla 1858, z Modry odišiel do Tešína 11. augusta toho istého roku. V Tešíne bol až do jesene roku 1869. Na začiatku i na konci každého školského roku mal prejav k študentom. Tieto po nemecky písané prejavy, zviazané do piatich zošitkov v modrom obale, zachovali sa v ASNM (teraz v LAMS). Tu ich v slovenskom preklade dr. J. V. Ormisa uverejňujeme prvý raz. Pretože sa niektoré otváracie a najmä záverečné formuly o vďačnosti rodičom a bohu stereotypne opakovali, rozhodli sme sa ich vynechať. Rovnako aj niektoré opakujúce sa miesta o vyučovaní náboženstva. Vynechané miesta naznačujeme radom pomlčiek. Celkove ide len asi o šesť strán strojopisného textu.