ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Husár vyšiel z komory do pitvora a vošiel do izby. Kolo tanečníkov zväčšilo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot tancujúcich svojím dúdú — dúdú — dúdú — dúdú.

Ondráš si toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš stál už v polotme. No videl všetko; ako jeho Zuzka tancuje s mládenci a najmä s ním — i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá — šťastná. Hľa, mladý zať pošepol jej čosi a ona ako mu prisviedča — aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby… nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho ústa uťahovali sa rozčúlením, bôľom.

„Ako ho rada vidí. Rada vidí… rada vidí.“ A v očiach mu stemnelo. Nie — jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov a tisíc mladúch — všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu. Von — von. Tu nevoľno — nemožno vydýchnuť.

Vyšiel do dvora i pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu… Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu — jak dobre mu tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú — dúdú — počuť cele jasno. No zas tichšie, tichšie… Nečuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol neho ako v hrobe.

Snáď svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša niečo? Áno, unáša, ďalej — ďalej, ta, preč — preč…

No v izbe dupot, výskot; pre husára nezabolela nikoho hlava. Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba plná divákov, a pod každým oblokom kopa. Každý s tak živým interesom díva sa, akoby ešte nikdy nebol videl ani svadby, ani tanca. Hej, videl, videl — a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu — tí mladí dumajú, kedy pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť na seba.

V tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo:

„Horí — horí!“

Najprv od oblokov ustúpili skupiny. Nik nepovedal ani slova, akoby neponímal, čo je vo veci.

„Horí — horí!“

Ohlúpené tváre razom obživli. I z desať strán zaznela otázka: „Kde?“

„Aha — pozrite!“

Bežanovie šop stál v plameni. Vidno, ako slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena. Hudba v izbe neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný chýr.

Akási žena vstrčila do obloka hlavu a zavolala:

„Horíte, ľudia — horíte!“

Hudba zamĺkla — páry sa ešte nepúšťali. Tancom zaňatí krútili sa chvíľu — a, nepočujúc hudby, zastali v nedorozumení naprostred izby. Obruč divákov začala sa uvoľňovať — všetko tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol nič, no tým väčšmi usiloval dostať sa von.

Tanečníci ešte nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal:

„Hudci, hrajte!“

No z obloka zahrmel zase hlas:

„Horí - horí!“

Bolo po zábave. Tanečníci nechali naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k dverám. Mysleli, že vôkol nich už všade oheň; z bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý hľadel spasiť život svoj. Pri dverách stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec sa mohli dostať von: pošli k obloku. Iní zas kuchyňou. Najviac zostalo v izbe.

Ktorí už boli von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť, čo zameškali pre ten stisk, kým vyšli z izby.

„Podložil ktosi — zo šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo z kuchyne!“

„Kto? Lapiť ho! Lapte ho — chytro!“

Chumáč podnapitých svatov podišiel k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou sedí ktosi — na kolesách. Tvár má zakrytú dlaňou.

„Ideš ho sem! Zhoríš tam — poď von!“

No nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im.

„Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!“

On im prisvedčil: „Hej — idem. Kde je mladucha? Už je čas — na sobáš. Poďme!“

„Aha, veď ten — bože, odpusť hriechy — blaznie.“

„Alebo je opitý…“

„A má sviatočné šaty! Čo tu robíš — ha?“

„Po mladuchu! Na sobáš — na sobáš! Čo budeme darmo stáť!“

Hlavou starejšieho blesla myšlienka.

„Ľudia, držte ho! Ak by on bol… naozaj!“

„Veru dosť chytro… rozum mu je nie na mieste…“

Už ho držali. No husár celou silou hľadel sa im vymôcť. Svati nemohli si s ním dať rady.

„Čo chcete? Pusťte ma… idem po ňu!“

Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia:

„Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel! Ak nám obehne podpaľač dedinu, všetci ľahneme popolom!“

„Poviazať ho — poviazať.“

„Povraz — povraz!“

„Dajte sem povraz!“

Husár o chvíľu bol o plot priviazaný. Ruky mu stiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol sa hnúť.

Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť dedinu a ukázať mu cestu. Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie. Keď už bol zviazaný, nik sa neobzrel oň — nechali ho pri plote.

Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel z nej sám gazda. Prestrašený síce, no rozsudok už stačil sa dobiť na povrch.

„Statok — statok! Poďte mi pomôcť: vyvedieme statok! Chytro — podusí sa!“

Chlapi vbehli za ním do maštale. Pri každom volovi bolo ich i päť. No tým ťažšie im šla robota. Čo jeden odopäl — to druhí zakosílili. Boli bez rozumu.

Statok vyviedli do dvora.

„Do poľa ho vyhnať, do poľa!“

Bežanka ako zbláznená behala po dvore, kričiac:

„Ratujte nás — ratujte!“

V zmätku zviazala periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala a kričala po dvore. Vybehla i na cestu a kričala:

„Horí - horí!“

Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným domom.

Pred domom i vo dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali domov vynášať. Čo je podpaľač aj chytený, čo aj nepôjde ďalej oheň — ale pre bezpečnosť. To už taká obyčaj.

Niektorí doniesli sebou kanvy a vane, naplnené vodou. To priviedlo ľudí k rozumu.

„Hasiť, hasiť! Strechu dolu! Vodu nosiť, vodu!“

Tlupa rozbehla sa po vodu. Každý vzal nádobu, kde mohol. U Bežanov boli už všetky rozchytané. Hrnce, v ktorých bola pred chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce — boli už naplnené vodou. Ich obsah — pán boh vie kde!

„Voda je tu!“

„Striekačku — striekačku!“ zakričal jeden chlap.

Až teraz im zišla na um striekačka. Rozbehli sa k richtárovi po kľúč od búdy dedinskej, kde bola striekačka.

No pán richtár poprehadzoval všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba.

„Kľúč — kľúč!“

„Veď… veď!“

„Kdeže je?“ kričali netrpezliví občania.

„Žena ho mala… kdesi ho položila — neviem.“

„Richtárku hľadať! Kde je richtárka?“

„Na tom nešťastnom veselí kdesi.“

Rozbehli sa do Bežanov a mali dosť práce, kým našli richtárku.

„Kľúč… kľúč!“ kričali jej i desiati.

Pani richtárka nepochopila.

„Čo za kľúč? Od sypárne — či od armarky?“

„Od búdy… striekačku… kľúč!“

Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu kľúčov. Prebrala ich po jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil.

„Ja ho nemám… bude dakde pod povalou.“

Chlapi bežali k richtárovi a jeden nad druhého kričali:

„Pod povalou… pod povalou!“

Ale pána richtárova povala nebola malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár, utvorených doskami a na ne pokladenými. Hľadá pán richtár, hľadajú chlapci, navyťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek — úradných prípisov. Tam bol aj obecný archív. Jeden našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte — no kľúča nič. Pán richtár šúchal rukou po polici a vykríkol:

„Tu je — chytro po striekačku!“

Chlapi uháňali po striekačku. Otvorili búdu, odpratali richtárove konope a snopky tam naukladané a konečne dodrgáňali sa s ňou k ohňu.

Oheň za ten čas nezaháľal. Maštale, humno i záčin stáli v plameni. Strecha nad maštaľami už spadla, začína prehárať povala. Oheň začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z pôjda, čo možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera sa tomu:

„Nechajte mi moje veci! Idú ma obkrasť — všetko mi berú!“

A každého, kto dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla za vodu, do sadu. No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov drží. Ach, človek osprostie, keď príde do takého nešťastia.

Na striekačku vysadol jeden gazda — ostatní nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú do kasne, tým viac vyteká z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou.

„Zamazať ju… hlinou!“ kričali čo múdrejší.

„Zamazať… zamazať!“ kričali za nimi čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu — nebolo hliny.

Konečne skočí ktorýsi k Bežanke.

„Dajte mi múky… máte?“

„Nemám ja už ničoho! Obkradli ma… ozbíjali… podpálili… poodnášali všetko!“

„Kde sú múčnice?“

„A ja viem? Tam kdesi…“ ukázala do sadu.

Chlap bežal do sadu, nasypal do kanvy múky, nalial do nej vody — vyhrnul rukávy. Kým prišiel do dvora, už v kanve bolo cesto.

„Preč… preč! Zamazať… zamazať!“

Špáry zamazali a o chvíľu striekačka bola plná. Dvanásť chlapov ťahalo sochor; hrubý prúd vody lial sa na šinkový krov. O zadné stavy neozrel sa už nik. Tým nebolo pomoci.