ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s ním dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotele, bez človeka, bez srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo tie mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom sú pretiahnuté neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.

No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohviekade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka zámku, premení sa v kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.

Mucha sadla na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste dáky chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne usmieva sa mu! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez víčka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu — no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa, zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas:

„Ondráš — Ondráš!“

Otvoril oči — ba vytreštil ich. Ten hlas — oj, ten hlas! Ani princeznin!

„A si to ty, Zuzka?“

Strojná hlavička prikývla mu — hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči — žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú — akoby ta kus oblohy vložil — zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych perál. Ondrášovi zas zišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že tie šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými očima hľadel na milý zjav: myslel, že je pred stračacím zámkom.

Zuzka, nebadajúc, čo sa s ním deje, rezko ponúkla ho:

„No, vstaň chytro a jedz!“

„Aha — aha!“ Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, aby ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od staríg po dva — pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu. Dnes chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

„A čo ti je tak náhlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu.

„Vidíš, čo je teraz!“ A pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami.

„Aha… i ty ideš… mhm, mhm!“

A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu — na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

„Na! Už sú prázdne — a choď!“

A utrel si rukávom ústa.

Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať. Začala okľukou:

„Var sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách — musíš dačo i prepáčiť.“

„No, veru — obed! Najedol som sa potiaľto!“ A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké je jedlo, ale či ho je dosť.

„A predsa sa čosi hneváš.“

„Ja? Ach, ja sa veru — nehnevám.“

Bolo poznať, že váhal tak určite upierať.

Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prv naň.

„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím; lebo hneď chodia ako sud, keď im dačo na nos sadne.“

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažnou, ani nič — i odsekol jej:

„A veru nehľaď… neopustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“

„Veď ja viem — veď ja viem…“ a Zuzka falošne povzdychla. „Pyšný si veľmi — ani neozrieš sa o mňa. Neviem prečo — ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem…“ a, klopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Just princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej.

„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Var väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa:

„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto hladkú hlavu.“

„Var ste sa pohnevali?“ Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

„Rozšli sme sa — nadobre.“

Utajejný vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

Zuzke dobre padlo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotilo jej to — chcela ešte viac počuť.

„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval…“ a mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

„A ty si želieš za ním. Neželej ty nič!“

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

Husárove líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto.“

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe pocítil trhanie.

„Šak pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No ale je už aspoň dobre.“

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej — len ďalej.

„Nuž a čo teraz?“

Ondráša otázka zarazila. Nepochopoval, ako sa nemôže dovtípiť.

„Teraz? Dopasiem a — zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“

Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči. No ona chcela sa ešte zahrať s ním.

„A jesť — čo budeme jesť?“

„Jesť? Dačo len vypasiem — to nám bude dosť.“

„Ale si moc prepásol. Koľko ti chybí husí?“

„Ani jedna. Uver, ani jedna.“ A položil si na prsia dlaň.

„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“

Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.

„Fialovu hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im z dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla dakde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“

„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“

„No veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“

„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“

„Dobre — vystavím… malý domček.“

„A v čom pôjdeš na sobáš?“

„V čom? Mám v čom.“

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedali lenovskému kroju: boli cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

„Musíš mať háby ako iní mládenci.“

„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi aj kožuštek.“

„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“ Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem si po pero.“

„Nie — pozajtra nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“

Ondráš sa uspokojil.

„Dobre — dobre!“

Zuzka strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu. „Hm… bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná… hm, hm…“

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.