E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Neprebudený

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Alžbeta Malovcová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 937 čitateľov


 

4

Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo — dnes bolo ešte na panve.

„No, synku — dnes si akosi včas stal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť — Zuzky.“

Ondráš významne usmial sa na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu podtkla: „Ondráš — ozaj — treba by sa bolo o dačo obzrieť… roky prechodia… kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“

„Veď — veď,“ horlivo jej prisviedčal. „Už som sa postaral.“

„Ba kú jazornú strelu! Aha — aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma len zavoláš! Chcela by dačo užiť.“

Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len ponúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevreli, len začínali sa peniť.

„Nemáte dačo zjesť? Šiel by som už.“

„A čo ti je tak náhlo? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny — dočkaj, kým zovrie.“

„A od večera vám dačo nezostalo? I studené zjem.“

„Veru to! Abys’ ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.“

„Zajímať chcem — zajímať.“

„A načo? Ešte ani teliec nehnali… Či chceš pred teliarom?“

Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu — jemu zdalo sa, že o rok — predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. Teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrsti švábky a odišiel zajímať — cestou dojedajúc.

Husi zajímať — to nie žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom — hľadí sa mu z očú stratiť. No Ondráš zná všetky spády svojho povolania — prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú pred ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá sa nastrašiť — ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu stariga gagoce zvolávajúc mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi osirotenou. Tu zas jedna stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí zastať — husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici i kričí: „Hinda… jáj…! U-ú-ú-ú! Haf… haf… haf!“ I napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote — a husi uháňajú.

Ale takýto strach pôsobí len na malú dištanciu — ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim — no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú vo vade. Tak povstáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja.

Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane, a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští.

Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že ten rákoš[2] sa už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou.

Kŕdeľ došiel pred dom Bežanovie. Ondráš ohliadol sa, kto vyženie husi. Nevidno nikoho — ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde — len gazdiná chodí, prezerajúc všetky úkryty.

„Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!“

„Kdesi budú schované!“ A Ondráš pomáhal jej hľadať. Odchýlil maštaľ — nič. Vošiel do nej o obrátil sa do kúta k malému cáročku — a hľa, v ňom sú utúlené.

„Hinda — hinda! Jáj — jáj!“

A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali maštaľou. Za pokutu každá, skočiac z vysokého maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou.

Ondráš mal na ceste roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu.

Na paši nepolihoval, nekradol pánu bohu deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. Bola tam húština i mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku.

Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby previedol, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná s obedom.

„Ani ma nevidíš — od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ?“

„Len…“ Nevyjavil svojho tajomstva.

„Ľaľa — koľko habariek! Kde ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba — mohol bys’ mi jednu veru dať.“

„No — túto!“

„A veru bude. Pozrite ho len — ako ju poriadne spravil. No!“ A gazdiná chytila ju medzi dlane a vrtela ňou, akoby zátrepku robila.

„Čo ti len dám za ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš…“

„Dáte mi chlp vlny — ale hodný. Je skoro najväčšia.“

„A načo ti bude tá vlna?“

„Hm — načože by bola? Na nohavice.“

„Mhm — chceš sa vystrojiť. Dobre máš. Navečer si príď — dostaneš.“

Večer, kým do pol dediny došiel, habarky mal už rozchytané. Pod pazuchou niesol miesto nich hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mu i naprihadzovali: tešilo ich, že sa už má k niečomu. Len jednej habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie hodnú viazanicu. Ženy sa uspokojili.

To bola zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu.

„Čože si nám doniesol, čo?“ usmiala sa mu gazdiná — budúca svokra.

„Habarku. Videl som, že nemáte — nuž…“

„Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“

„Nič.“

„Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani pánu bohu nemodlíme.“

Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým zišla z pôjda — Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole.

Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa.

Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru do kuchyne.

„Ty, dievča — ja neviem, čo je to… ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.“

Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa:

„Nuž?“

„Nuž ráno mi on sám husi vyhnal — to ešte nikomu neurobil; teraz nám zas habarku doniesol… nič nechcel za ňu. A včera bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený… len ženiť a ženiť. Že voľáko na teba myslí.“

„Blázon sprostý!“ a dievka vyšla z kuchyne.

Mať podkladala pod panvu i povrávala si:

„Hodné dievča — všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála pánu bohu!…“



[2] rákoš — zhromaždenie, snem; tu v prenesenom význame beseda, zmätený krik




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.