ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaujíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku.

Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami, iní dívali sa, ako horí — so založenými rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde k nemu ktosi a zavolá naň:

„Ondráš — Ondráš!“

Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.

„Čo tu robíš?“ pýtali sa ho ešte raz.

„Idem — idem. No, poďme — na sobáš. Pozri; ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba — teraz priviazali ma zas o plot.“

„A prečo ťa priviazali?“

„Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby; i nohavice, i halenu. Klobúk mi ktosi vzal. Ale preto nič — poďme!“

„Ale si priviazaný.“

„Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia… tak mi stŕpli!“

Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané oplecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz.

„Nedá sa — mocne ťa zviazali.“

„Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.“

Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári — zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.

„No, a teraz poďme. I večer nás zosobášia.“

„Ale ja som už — s Janom Dúbravovie.“

„Ozaj — ozaj! Už mi povedali — zabudol som. Oneskoril som sa… šak ste ma dlho čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť ako teraz. Ach, totka… totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?“

Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju.

„Nečakala som ťa — nečakala. Ja som nechcela ísť za teba — to som ťa len klamala. Vieš? Klamala som ťa, chcela som ísť za Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto nás pán boh takto potrestal!“

No husár nepochopoval, čo mu to vraví. „Oneskoril som sa, hej… ale ja som nie vina. Keby nie totka… ale do komory ma zaprela.“

Zuzka mu chcela všetko vysvetliť, aby videl skutočnosť tak, ako je. Chcela, aby ju preklial — snáď by bolo jej srdcu trochu odľahlo.

„Vieš, Ondráš — ja som ťa klamala. Mňa nestrojili za teba, ale za Jana Dúbravovie… Vieš?“

„Hej, za Jana Dúbravovie — hej. Keď som nechodil ja, šla si za Jana Dúbravovie. No, už je neskoro — neskoro!“

Zuzka zalomila rukami.

„O rozum prišiel — o rozum! Bože, ja som všetkému vina — nik iný!“

Oheň už neprešiel na izbenný krov; striekačka mu zahatila cestu. Zadné stavy prašťali: zbožie, čo bolo v záčine zvezené, doháralo. Od striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať, čo by bolo ešte ratovať. Tu a tam obďaleč vidí husára a pri ňom dcéru. Zišli jej na um husi.

„Kde sú husi? Moje husi radostné?“

Bežala k striekačke, či nikto nevypustil jej husi. No nepochválil sa jej tým nikto. Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ a zavolá:

„Šura-šura! Šurička moja… šura-šura!“ Z maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom.

„Ľudia — ratujte! Ľudia!“

Od striekačky pribehlo pár chlapov.

„Čože je zas, čo?“

„Husi… moje husi v maštali! Zhoria mi, nebožiatka — ratujte!“

„A ja že čo!“ ozval sa hrubý hlas z tlupy. „Čo len husi — preto ešte môžete gazdovať.“

„Ale to je nie hus ako hus! Tá vyvedie po dvanástoro z roka na rok. Ja sa tu pominiem, ak prídem o ňu!“

„A už veru prídete! Pozrite, povala už hneď prehorí. Ktože bude vážiť životom — pre hus!“

„Joj — moja hus! Nikdy — nikdy ťa neuvidím!“

Husárovi až teraz otvorili sa oči: akoby mu bol závoj spred nich sňal. Hľa — čo vidí? Všade oheň, plno ľudí, čo bránia. Iba on stojí ako ten kolík v plote. A tu Zuzka i testiná, ako želejú za husou, za tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zhodil halenu a smelo vbehol do maštale. Cestu vedel dobre; už raz vypúšťal husi z malého cárku, čo je tam v kúte. Dymu plná maštaľ — no on vie spôsob. Zohol sa; nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval.

„Hybaj von! Hybaj… chytro!“ kričali naň zvonku chlapi. „Pusť ich von, veď ony pôjdu! Šura-šura!“

No husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel do klietky a vyhnal ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal za nimi: „Hinda — hinda!“ A Bežanka spred maštale: „Šura-šura!“ I stariga podišla k dverám, ku gazdinej, hútoriac svojim mladým, čo za ňou sa zakrádali: „Ta-ta-ta, ta-ta-ta…“

Stariga skočila z vysokého prahu, berúc sa ku gazdinej — tu zhrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont.

Nad maštaľou už niet povaly — prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal — nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom úžase hľadeli na dielo.

Hus, zostrašená hrmotom, oslepená žiarou, dala sa do letku a padla do maštale s obškvŕknutými krídlami — k svojim mladým a husárovi. Plameň ju ustretú, ako nejakú lahôdku oblizoval.

„Vodu sem… vodu! Háky — striekačku!“ kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu.

„Háky, vodu — chytro! Na husára povala padla!“

„Trest boží, že podpálil…“ poznamenal múdry starejší.

A už boli všetci pri maštali, oblievali steny; niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových. Vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie — k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho…

„Môj syn — môj syn radostný! Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!“

To bola stará totka. Všetci sa jej ustúpili a so sústrasťou zdieľali jej bôľ. Múdry starejší poznamenal:

„Hja, trest boží — trest boží! Podpaľači mu neujdú!“

Totka nepočula, čo vraví.

Maštaľ dohasili, zrub skoro celý zostal. Ani izba sa nechytila; nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač neobehol dedinu.

Na druhý deň, keď Bežan čistil pohrebisko, medzi hlavňami našiel čosi obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo, nemohol nikto…

Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. V jednej truhle husár aj tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi hlavňami.

Zváča nemohli nikde nájsť. Múdry starejší nepoznamenal teraz:

„Hja, trest boží — trest boží!…“