ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas míňa sa ako z husi voda. Tečie chytro — ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečaká vše ten boží deň. I robotou skracuje si ho, i všetko — a predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A ako by nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň má mu padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a konečne — sobáš.

Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej noci. Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej — a to je moc.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná — a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, jak ľahko ide prísť k novým hábam: musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borôvkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i dáky groš — lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom ku svadbe je len vrabčí skok.

„Hm… prišiel som k žene — ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia — ale akoby aj nie! Husi som im vynašiel — i habarku doniesol. A teraz,“ Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo — „teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel hubu! Bude ten pamätať!“ Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási obava. „Hm… čo ako, ale my by sme sa len mali dakedy zísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero… ona, pravda, síce sľúbila… hm, ale pero — to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No — a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma — ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku… No!“

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome — krem starej nevidel tam nikoho.

„Var nám zas dačo nesieš?“

„Mhm…“ prisvedčil jej Ondráš.

„Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali na posmech!“

Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.

„Nie — nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov — ako by ja to vzala darmo?“ I podávala mu čosi bieleho — šestáky.

On vložil ruky do vrecka, aby sa dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že nechce.

„No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma!“ A tisla mu šestáky. No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť.

„Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý deň dačo a vziať nechce nič. Na, vezmi si a — choď.“

Ondráš pozrel do tváre gazdinej — jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril — veril! Gazdiná hľadela spod jeho vlivu sa vymôcť, i pokračovala:

„A prečo nechceš?“

On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal:

„To by ma nectilo!“

„A mňa by var ctilo! Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí — ako chceš; ale ani ja nechcem tvojej opálky. Ktože by vzal od žobráka palicu?“

Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal:

„Ja som nie žobrák. Ešte ich mám päť — tie predám. Od vás neprijmem ani grajciara.“

„Nuž a prečo?“

„Preto!“ A významne pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho: „No, už bys’ len mohol povedať!“

„Nuž mal som vám pri robotách pomáhať… ale nemohol som — nemal som kedy… nuž…“

„Pomáhať? Hm — hm…“

„Hej, mladí zati pomáhajú… mne by sa tiež bolo patrilo, ale, ako povedám…“

Gazdiná usmiala sa naň posmešne.

„Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!“

On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. Veď on nie vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije — i ona má proti nemu povstať? Pohliadla naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy.

„A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom?“

„Kto?“ Ústa mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka.“

Stará prikývla hlavou, akoby to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla.

„Nie, tejto radosti mu nepokazím — nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať. Čudo — takejto zámäty narobiť!“

No hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom mu povedala:

„Choď, syn môj domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti povedala…“

„Nie, ani živej duši. Totka už, pravda, vie; ale tá nikomu nepovie.“

A rozradovaný husár odišiel domov.

Bežanku táto vec náramne trápi. Je stiesnená, akoby jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár vzrušená horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť.

Večer, keď už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku za otázku:

„No, už si ty vykázala, čo budeš robiť!“

Zuzka pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva stačila vypovedať:

„A čo?“

„Nuž s tým husárom?“

„Ejha! No veru!“ A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila na ňu:

„Myslíš si, že to žart? Ej ba, ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami — už muselo čosi byť.“

Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom oči — zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo:

„Nič — nebolo nič.“

„A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep neblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto, čo nikdy.“

Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz poňala dosah svojho skutku.

„Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon — mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“

„Nešťastné dieťa, čos’ to urobila! Prídeš do rečí, nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku. Ale nám to bolo treba?“

A stará začala zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo. Jej samouverenie bolo otrasné — predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyseľný krok — vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať rukami i ona — a narážali si s matkou, ale len pošepky. Báli sa starého — ten vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy.

„Veď som mu ja len povedala, že…, že…“

„No, čo za že? Var že ho rada?“

Zuzka pokrútila hlavou, popierajúc.

„Že pôjdeš zaň?“

„Ani to — len som sa mu požalovala.“

„Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala?“

„Na Jana — že ma nechal.“

„A to bolo pravda? Naozaj ťa nechal?“

„Večer sme sa boli pohnevali — ale potom pomerili sme sa.“

„Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať! Načo — načo!“

„Veď načo! I ja želiem. Radšej keby bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, akoby sme ani neboli z jednej dediny. To ma mrzelo — chcela som mu dačo len povedať… nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!“

„No už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si dáko do reči neprišla — ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec…“

Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu ako tresce. Hej, keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom — od gazdinej až po varešku.

„Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“

„Ej, veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a — ja by sa potom radšej neviem kde dela. A Jano — ten by zamlčal? S otcom sú ako jeden palec: ten by tiež nezamlčal.“

Dcéra v nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nebola schopná — rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku:

„Čo robiť?“

Matka mu porozumela.

„Veď čo — veď čo! Ktože ti tu dá rady? Najlepšie by var bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.“

Dcéra chytila sa tej myšlienky:

„Keby — naozaj: keby!“

„Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli — môžeme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije — poriadi: bože môj…“

„Ako chce — sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len v sviatočných. Veď sú i to pekné a máme ich toľko, že sa nik nenazdá, aby to boli len sviatočné. A obliečky na periny — no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny — tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.“

„Veď už hej — ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte s otcom.“

„Nuž?“

„Hm… tak sme zostali na slove, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme duriť — myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.“

„Dá — prečo nie?“

„Čo ten raz povie — to je už ani pod pečaťou.“

„Veď mu my nepovieme, ale — Jano.“

„Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len ty povedz Janovi, nech podurí otca — azda ešte všetko bude dobre.“