E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Neprebudený

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Alžbeta Malovcová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 937 čitateľov


 

3

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny. Ona je už vdova — a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len v svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata hádzať a vodu do koša liať — no jej energičná povaha nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľom — kým len jedna vrana kvákať bude.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho na biedu, strádanie — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

„Totka — keby ste vedeli!“

„Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“

„Nuž poviem vám čosi!“

„No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa… Oči jej zvlhli — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No veď už len povedz, ak je dačo dobrého.“

„Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“

„Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“

„Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš.

„A koho berieš — či metlu?“

„Zuzku Bežanovie.“

„Nože ma, prosím ťa, nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak — Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani Cigánka nepôjde — nieto Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona dačo prečítal. Zuzku Bežanovie!“ A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal.

„Hej Zuzka… pôjde za mňa — povedala.“

„Iba ak jej rozum za sáru padol!“

„Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.“

„Veď ťa on starý zosobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť — tylom ti jazyk vytiahne.“

„Ale keď Zuzka chce…“

„Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča žobráka, najkrajšie dievča — strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.“

„Ale už nebudem — odo dneška!“

„A ty — vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. V jar pomáhal u Bežanov orať — i teraz tam kosí. Nuž tá by var Dúbravovie nechala a teba chcela!“

„Už sa rozišli. Že ho nechce.“

„Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.“

„Ona mi povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.“

„No? Ale radšej ti mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal — mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.“

„Hej — kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi klobúk a jančiarky, a potom…“

„Choď do hory a naodlupuj z kôry drevených grošov. Ak ti za ne ušijú nohavice i halenu — dobre.“

„Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.“

„Ty? Nikdy nič, ani grajciara. Všetko si prepásol. A ja, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“

„Ja budem mať háby — ušijú mi. Ja som neodpásol ani jednej husi — zvaľujú na mňa.“

„No dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“

„Starý nám dá sádok — v ňom vystavím dom.“

„Iba ak ho ulepíš z blata, alebo hliny…“

„Z dreva bude — z dreva.“

„Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys’ rukami tak robiť ako jazykom… to by bolo!“

„Len kúpte vlny na háby. Upradieme ešte do jesene, kým dačo bude…“

„Synku — kým dačo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie — ten ti väzy vykrúti.“

„Ja nepopečkujem — ani nebudem. Mne povedala — a budem sa ženiť.“

„Mlč mi ho — bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech — dosť, že ho druhí robia. Modli sa bohu, aby ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.“

Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci.

Bežanovie gazdiná len vytreštila oči, čo hľadá u nich stará totka.

„Joj — veď ste už dávno u nás neboli. Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo?“

„Ale, pomysli si len; ten chlapec, čo si vzal zas do hlavy — chce sa ženiť.“

Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru:

„Ach, už len nepovedajte.“

„A, stvorička,“ pokračovala totka, „že si tvoju dievku vezme.“

Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom zarazenia.

„Ach, choďteže — choďte!“

„Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul — len dnes sa ňou pochválil.“

„Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono tá jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.“

„Pravdaže — bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.“

„Nuž?“

„Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene má byť i veselie.“

Bežanka rozosmiala sa chutno.

„A veru možno! Zas jej dáky parom posvietil — možno!“

„Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja mala s ním trápenie.“

„Pravda… pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zafrantuje. Od malička bolo také milé a všetečné — čo nedaj pane bože — div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu — neborákovi.“

„Hej, prosím ťa — povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“

„Nuž a akože? Pravdaže vyjde!“

A rozišli sa v najlepšej zhode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre osoby.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.