E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Neprebudený

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Alžbeta Malovcová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 937 čitateľov


 

9

U Bežanov družina je v najlepšej vôli. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj — ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od jej lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a rečie: „Boží dar! Hej, zjedol bys’ ho ešte kedysi!“ No nik nedbá teraz na jeho vážne reči. Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal.

„No — na zdravie mladým.“ Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: „Pán boh vás živ… všetkých vospolok!“ A ocot už bol tam — nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár zváčova svedčí, že zbadal, čo sa stalo — ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako — na hostine.

Prišla aj horúca kaša — doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka, žalujúc sa, že si ruku obarila. Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčila proti nej, ale grajciariky predsa len lietali do varechy.

Modlitba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa do tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. Všetko skáče, výska, krúti sa — ako blázni; hm, mladosť-pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď preto, aby tým účinlivejšie mohol pôsobiť. Lebo on nepracuje len rukami — veď on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia — polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu — tu zastene rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. Je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným ich dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú — dľa taktu dvíhaní pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe. Zišli sa už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži — to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči — zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí — sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo kto doň vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to, že lieta — bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, strcajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi.

„Ach, iďte — nemáte rozumu ani za náprstok!“

„Var ste sa pošialili všetci.“

Daktorý i zastane toho strcaného.

„Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka, čo ste ho tak usocali.“

I stará Bežanka vyjde z kuchyne pozrieť, čo to za zhon v pitvore. Nenahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa:

„Veď ste za obludy! Veď im len taký čert zíde na um!“ A vráti sa do svojej ríše, do komory, že im pošle dáku výsluhu.

Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená ako obyčajne na tancoch býva. Ide z ruky do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale aj — bože odpusť hriechy — starejší! Jeho žena pod pecou zatína päste.

„Veď ti ja dám, starý pes! Zajtra bude stenať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby nie — od toľkého tanca! A ako ju vykrúca — na moj hriešnu… hm, ani mládenec. No, počkaj!“

Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, obhrýzala — už bola tam, v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo mu odpustenie, milosť.

Slnce zapadalo, keď do Bežanovie dvora vošiel Ondráš, husár. Nevidel tam nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je — dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť, dakam do sena — na slamu. V ústach jeho ohorok cigary — hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí.

Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby — rovno do izby. No nenie to tak snadná vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavili.

„Aha — aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.“

„Hja, nevidíš, že má novú halenu. Hí — aj klobúk nový. Ondráš — var sa ideš do paroma — ženiť?“

„Ba pozrite len, ženy moje, aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!“

Konečne dobyl sa do dverí — k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň — no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom.

„Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj…“ primlúvala sa zaň jedna nevesta z pitvora.

„Ale, hej,“ dosvedčila druhá — „ledva chodí, a oni ho začnú ešte k tomu socať. Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.“

I nechali ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, skade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve tancuje s Janom Dúbravovie — a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva — tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece — Janovi — i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračacieho zámku. Ale toto predsa nie princezná! Ach…

Husára zabolelo — zvraštil tvár.

No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty — zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov a zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je tak hlúpe — sprosté!

Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo a predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajmo vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko.

No vtom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzeral sa, kto to; vedel všetko.

„Nuž ty potvora jedna… takýto posmech — nuž ty tĺk!…“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha — porozumeli. Ženy v pitvore zastali ho:

„Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu — nech sa len pozrie a zaveselí.“

„Netreba tomu žiadnej veselosti — dosť, čo má na sebe.“

„Nieže, nie! I ten chrobák zahudie si dakedy — nieto človek. I v pekle býva raz do roka svadba.“

Vtom vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tvári hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala ju:

„Poďte, totka, aspoň do kuchyne. Ešte ste tu aj tak neboli. Ale nech ide aj on; aspoň dačo užije z nášho veselia.“

Totka neochotno, ale predsa vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu z očú. Vošli do komory — husár hneď zvolal:

„Pusťte ma — do izby! Čo ma zas držíte?“

„Čušíš ho! Ani nešuchni!“

A totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil sa k Bežanke, akoby o záštitu:

„Vidíte, takto robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len čo som im utiekol.“

„Veď je už po…“ riekla Bežanka.

„A ako?“ Uprel tázavý pohľad na ňu.

„Ja veru už — môj syn radostný.“

„A bezo mňa? Len bezo mňa bol? Ako — kto?“

„A už veru tak — bez teba.“

Totka uškľabila sa mu jedovato:

„Čakali ťa — vidíš! Radila som ti, aby si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!“

No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna.

„A kto ju — kto si ju vzal?“

„Nuž Jano — Dúbravovie.“

„Ten? No, vidíte, totka; načo ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel — čo mali robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo — darmo.“

A sadol na lavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala sa totky:

„A ako ste to s ním urobili?“

„Akože som to urobila; zaprela som ho!“

„Hej, zaprela… zaprela,“ skočil jej do reči, „a ani neviem, prečo. Mal som halenu novú, i nohavice, i klobúk — ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo… mohol som ísť. I háčky som si ako svedčí zapäl, i všetko… a nepustili ma. A teraz… už je koniec! Veď by ja bol utiekol — ale som nemohol prv, len teraz. Keby ste len boli pohoveli — no už je darmo.“ A podhodil nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami.

„Nebožiatko,“ pohladila ho Bežanka, podajúc mu hodný kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej.

„Veru nebožiatko!“ povzdychla totka. „A kebys’ ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A ten, pováž si len — zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma var zabil, ale ja som utiekla… hej veru — na staré dni. On so sekerou vošiel do komory — sňal z truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. Ja, že z rozumu podstúpi — tak plakal, keď nemohol dverí otvoriť! Uver mi, tak mi ho bolo ľúto!“ Totka zas zaplakala. Utrela si zásterkou oči.

„Nebožiatko!“

„Nebožiatko… teraz už nebožiatko…“ odvrával si husár a odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič; Bežanka nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko.

„Ale potom ste ho len pustili!“

„Veru to! On vytiahol sekerou haspru; futro celkom odtrhol odo dverí. Ach — od rána až dosiaľ mala som s ním toľko trápenia, čo nikdy. A strachu čo som podstúpila.“

„Len už nehnevajte sa na nás: verte mi, nemám preňho ani noci ani dňa.“

„Nuž nech sa stane vôľa božia. Ja všetko porúčam bohu. On najlepšie vie, čo treba.“




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.