Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Karol Šefranko, Katarína Maljarová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 131 | čitateľov |
Obsah
[1]
Spievanky, spievanky, kde ste sa vy vzaly,
či ste s neba padly, či ste rástly v háji?
S neba sme nepadly, v háji sme nerástly,
ale nás mládenci a dievčence našly.
Pri speve sa točí
Há — ju! haju! haju! na hore kalinka.
Už si spievam, už sa točím, ešte som malinká.
Bárs som ešte mladá, muožem hrdá byti,
jako veľké diovky viem všecko robiti;
súsedova Dora, vrstovnica moja,
ešte ani nevie, ako kravy doja.
Ja už viem plátno tkať, aj múku osievať,
aj žať, aj tancuvať, aj pekne si spievať.
Keď počína dievča po poli krákoriť,
muožeš mu, mamička, periny hotoviť.
Keď počína dievča po poli spievati,
muožeš mu, mamička, čepce vyšívati.
Zaspievaj si, dievča, kým si na slobode,
kým ťa neulapia jak rybku vo vode.
Rybička sa muože navrátiť do vody,
ale nie dievčatko do svojej slobody.
Dobre je mne bieliť, preto si aj spievam,
šuhaj vodu nosí, ja plátno polievam.
Žatva milá, žatva, vitaj s novým chlebom,
už budeme spievať tam pod holým nebom.
Už moj milý z lesa ide,
malované drevo veze,
spívá sobe na vozíčku:
„Mám já šumnú frajerečku.“
Ja som složiu pesničku,
milá, daj mi hubičku.
Najprú pieseň zaspievaj,
potom diovča bozkávaj!
Chodí šuhaj po ulici, pekne si spieva,
švárne dievča pod oblokom jeho počúva:
Vyndi, matko, predo dvere, shováraj sa s ním,
až si izbu a i pitvor pekne vyčistím.
Či ty, milá, nebanuješ,
keď mňa viacej nepočuješ
hor dedinou spievavati,
ani k tebe chodievati?
Jakže by nebanovala,
moj sokolček, duša drahá!
Muožeš vedieť, že banujem,
lebo ťa verne milujem.
Prídem ja, má milá, prídem nezadluha,
nič sa ty nestaraj, však ty budeš moja.
Kebych to vedela, že ja tvoja budem,
všade bych spievala, kadekoľvek idem.
Spievam si ja, spievam, veselá sa byť zdám,
žiaden človek nevie, jaký žiaľ v srdci mám.
Spievam si ja, spievam, slzami polievam,
mokré sú chodníčky, kade ja chodievam.
Ústa mi žartujú, oči sa mi smejú,
ale sa mi v srdci horké slzy lejú.
Keď si ja i spievam, predsa plakať musím,
jaknáhle si v srdci na milého myslím.
Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú,
ale od srdiečka slzy sa mi lejú.
Nie preto si spievam, by veselá bola,
ale preto spievam, by žiale zabola.
Podajme si rúčky, a to na rozlúčky,
aby si vedela, žes milého mala;
že som ti bol verný, ešte ti zaspievam,
pod tým tvojím oknom Bohu ťa porúčam.
[2]
Pri vájanku čiže sobotke.
Čomu ty, panno, neśpivaš?
Čomu śe ty na nás len dzivaš?
Sladká ľúbosc, sladky śpev,
horka pycha, horky hnev.
Spievaj, diovča, spievaj, budem ťa počúvať,
ak sa mi zapáčiš, budem k vám chodievať.
Spievala bych hlasom, nie som v poli našom,
pole je pešťanskuo, dievča je turčanskuo.
[3]
Keď si ja zaspievam v kerestúrskom poli,
muoj hlas sa uderí na tarčanské zvony.[4]
Na tarčanské zvony, na té biele domy,
na ten najbelejší, kde muoj najmilejší.
Keď si ja zaspievam na vrch Vahanova,
počuje ma šuhaj až do Námestova.[5]
Keď si ja zaspievam, pustím po hore hlas,
počuješ ma, šuhaj, ale ma nepoznáš.
Maďari, Maďari, čo spievať neznáte,
my vás naučíme, čo nám za to dáte?
Dáme vám my, dáme, tri okovy vína,
bude toho roku dobrá tokajčina.
Bože muoj, diovčence, čože by z nás bolo,
keby tých pesničiek na svete nebolo?
Veru by sme boli sťa ti Handerburci,[8]
čo nikdy nespieva, trebárs býva v Turci.
[9]
Dynom danom sedláci,
hi bratrové Rusnáci,
keď robíte, spívajte,
keď ste hladní, tancujte.
To je naše, sedláci!
Po robote, po práci,
však inšého nemáme,
všecko pánom dáváme.
Prinde voják, prinde pán,
úradník neb vicišpán,
každý pýtá, každý dre,
čo len môže, to bere.
Jestli nedáš, hned je zle,
ukáže ti palice,
bije, kričí: daj, daj, daj!
A ty kričíš: jaj, jaj, jaj!
Ideš pánom žalovat,
musíš s sebou dary brat:
capy, husi, telata,
slépky, morky, prasata.
Neboráci sedláci,
plodia sa jak chrobáci,
v každém kúte na peci
váľa sa krdeľ detí.
[10]
Na koníčka sedal, milá vodu brala,
ja som si zaspieval, ona zaplakala.
Na koníčka sedal, pekne odpytoval:
„Odpusť mi, má milá, v čom som ťa rozhneval.
Odpusťže mi, odpusť, aspoň tie dve slová,
čo som ti povedau, keď sme šli z kostola.“
S modlitbami nábožnými
a písnemi veselými
všudy se tešiti budem,
zármutky všecky zabudnem.
Smutne slávik spieva v klietce ulapený,
keď sa rozpomenie na hájik zelený.
Veru si i ja tak nevesele spievam,
keď sa na predešlé časy rozpomínam.
[12]
Piesne moje, piesne, ver vás ja veľo viem,
keď ja ztato puojdem, kdeže vás ja podiem?
Ver vás ja zakopem pod moj matky stenu,
keď ja ztato puojdem, slzy ma zalejú.
Piesne moje, piesne, ver vás ja mnoho mám,
veru vás ja všetky do moj truhly schovám.
Kerá je najkrajšia, navrch ju položím,
keď ma muž nabije, pred neho predložím.
A keď si ja budem dieťaťu spievati,
budem si po jednej z truhly vyberati.
Všecky piesne zahynuly, krema danaj zostau;
danaj, danaj, chvála Bohu, že si sa mne dostau!
Kde Slovenka, tam spev,
kde Maďarka, tam hnev,
kde Nemkyňa, tam je faleš,
kde Cigánka, tam je krádež.
Jedenásta hodina,
skončila sa hostina.
Po jedle a pijatyce
dajme sa do spievanice.
Dávajú ma za mäsiara.
Mäsiar mäso váži,
s cudzíma sa dráži — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za mlynára.
Vo mlyne sa práši,
to sa mi nepáči — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za pisára.
Pisár píše mnoho,
nemá osoh z toho — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za krajčíra.
Krajčír šije v noci,
pokazí si oči — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za čižmára.
Čižmár Boha nezná,
kopytom sa žehná — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za kováča.
Kováč mechy dúcha,
ženu mlatkom búcha — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za hajdúcha.
Hajdúch vždycky blúdi,
pritom bije ľudí — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za krčmára.
Krčmár robí škodu,
mieša v nápoj vodu — nepuojdem zaň!
Dávajú ma za sedliaka.
Sedliak spieva v poli,
to je mne po vuoli — ja puojdem zaň!
Spievaj si, ženička, ako si spievala,
bývaj mi veselá, ako si bývala.
Bývaj mi veselá, ako si bývala,
keď si niekdy za mnou dvere zatvárala.
Umrem, umrem, neviem kedy,
ale umrem kedy tedy!
Ej, keď umrem, ležať budem,
preto si ja spievať budem.
[18]
Ej, s vršku do doliny, z kvetu makového,
čiže by si bola do humna pre hrable.
Ej, súsedové Mara za chlapci pozerá,
ale kraviar ráno zatrúbiu na trúbe.
Ej, dávno povedajú, že ja mám frajerku,
ale mi muoj gazda málo chleba dáva.
Ej, keby si ty, Martin, tej našej Marteše
v Ratkovej[19] na trhu šervenie šišme kúpeu.
Ej, po doline dážď prší, muoj milý má mrcha klobúk,
keď ho stretneš, rozdrap mu ho, nak naňho dážď neprší.
Ej, nechoďže ty, nechoď, popred naše vráta,
lebo ani nezvieš, keď na teba padnú.
Ej, keď som ťa videla velmi pijaného,
tak som sa nazdala, že sa to pán dvorský.[20]
Ej, nechoďže ty, nechoď, v noci po dedine,
lebo v meste chodia s flintami hajdúci.
[1] Kucharski
[2] šarišská
[3] PS I, 75.
[4] Kerestúr, Tarčany — dediny pri Pešti
[5] Námestovo — mestečko na Orave
[6] revalo — uplakané dieťa (prezývka)
[7] Bučany — v Nitrianskej, okres Hlohovec
[8] „handerburci“ — dnes „handrbulci“, obyvatelia nemeckých osád v hornom Turci, pri Kremnici a pri Handlovej
[9] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 377
[10] Z piesne vandrovnej
[11] Z vohľadných piesní
[12] PS I, 35 — prvé dve dvojveršia (ostatok IV, 247). PPU 1817, 28 — 29. SNP II, 70.
[13] Ľubeľa — Zemianska i Kráľovská, dediny v Liptove.
[14] trenčianska. Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 377.
[15] trenčianska. Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 377.
[16] ľuľa — citoslovce
[17] zahalákať — zaujúkať
[18] Káranie a vysmievanie zlých veršov a zlého spevu
[19] Ratková — dedina pri Revúcej v Gemeri
[20] dvorský — šafár
— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam