ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá moja starosť po vystúpení na carihradský breh bola: postarať sa o nejakú hospodu a nájsť si potom robotu, lebo môj remeselnícky mešec bol už veru náležite vyprázdnený. Veď len za samu plavbu, nepočítajúc vedľajšie útraty, zaplatil som 5 napoleondorov (našich 50 rak. zlatých). Chodím, hľadajúc hospodu, pýtam sa jedného, druhého, tretieho: každý pokrčí plecami a nakloní nabok hlavu na znak toho, že nerozumel. Tu je Grék, tam Turek, Rus, Francúz, Talian, Angličan, Armén, Poliak, Bulhar atď. A tak tu nájdeš pohromade skoro všetky národy sveta; až napokon, keď som skúsil mne už koľko-toľko známe reči, dohovoril som sa svojou, materinskou slovenskou rečou s Rusom, ktorý mi skutočne zaopatril i hospodu. Keď som už mal prítulok, dal som sa do hľadania roboty. Chodím, behám na všetky strany mesta, no nikde nič a nič. Celý tento čas som žil iba na chlebe a hrozne. Moje položenie bolo neveľmi prajné: roboty nikde a ostatný turáčik vo vrecku. Neostávalo mi nič iného, ako dožobrať sa do Odesy v Rusku a môj kufor založiť za prievoz po Čiernom mori. Náramne mi bolo ľúto strateného času a premárnených peňazí, ktoré som horko-ťažko vyrobil, keď som svoj cieľ, dostať v Carihrade robotu, nedosiahol.

Dám sa teda v prístave preplaviť na ruskú loď a chcem si vymeniť cestovný lístok, ale prítomný správca ruskej polície sa ma pýta: „A či máte od vašej vlády povolenie ísť do Ruska?“ Odpovedám, že nie. „Tak teda,“ odvetí spomenutý úradník, „nemôžem vás pustiť do Odesy, lebo to by malo pre mňa i pre vás zlé následky.“ Môžete si, drahí rodáci, pomyslieť, ako na mňa táto reč zapôsobila.

Vrátil som sa do Carihradu. Peňazí nič, roboty nikde; ani tu zostať, ani odísť. Neostávalo mi teda iné, ako odmárniť niektoré svoje veci a „čistý“ sa vrátiť o hlade a smäde aspoň do Srbska. V tomto kritickom položení prišlo mi ešte na um vyhľadať c.-k. rakúskeho generálneho konzula a poprosiť ho o radu. Stalo sa. Hneď ma k nemu pripustili. Keď som opísal svoj smutný stav a písmami dokázal, skade som a kto som, tento úradník mi sľúbil, že ma dá zadarmo odviezť po mori a Dunaji do Galacu v Multánsku. Ale razom sa zvrtla kocka a moje okolnosti sa natoľko zmenili, že som už nepotreboval tak trápne vyprosený prievoz. Dozvedel som sa totiž, že asi pol hodiny cesty od mesta pri dedine Nakrikeny stavajú železnicu, idem ta, vyhľadám a oslovím direktora prác, či by reku nebolo pre mňa dajakej roboty.

„Stolárov máme dosť,“ odvetí direktor, „ale ak chcete tesársku prácu, môžete zostať.“

Hm! Psota dobrý majster. Ostanem! Dali mi tesárske náradie a o hodinu som už stál s „pantokom“ pri brvne. Sprvu to, pravda, išlo, ako išlo; ale za štrnásť dní som postúpil už na „vicepaliera“ s denným platom našich troch zlatých. Tak som pomáhal stavať železnicu, po ktorej sa mali o niekoľko rokov viezť víťazní Rusi do — Carihradu.

Robili sme denne iba desať hodín a vyplácali nás každých štrnásť dní zlatom a striebrom. Výplata všetkých robotníkov trvala asi šesť hodín. Po nej každý utekal so svojím zárobkom domov, lebo robotníci pozháňaní zo všetkých strán sveta druh druha, kde mohli, okrádali, ba i vraždili. Izba — ak môžem miestnosť, v ktorej som s inými robotníkmi býval, takto pomenovať, nemala ani stola, ani stolca, ani postele, nič a nič. Prvú noc som spal na holej zemi v kabáte, aby mi ho neukradli. Druhú noc to už bolo lepšie, lebo sme si nanosili všakových triesok a stružlín. Rozumie sa, že v tejto spoločnosti dostal som i ja tie turecké „biele“, ktoré mi celý čas pobytu v Carihrade, teda asi pol roka, zostali verné; to už patrilo k národným zvláštnostiam tureckého života.

A tu hneď opíšem i náš „traktier“. Izba, do ktorej sme sa chodili „koštovať“, slúžila za jedáleň, kuchyňu, pivnicu a za maštaľ pre kone i ovce. Turci si posadali na zem so skríženými nohami; medzi ne si dali hrniec alebo misu a hltali potravu, ktorú si dávali do úst rukami. Kresťanskí robotníci sa správali pri jedení trochu „maniernejšie“. Už z týchto podrobností každý môže usúdiť, že to nebol život na závidenie. Ale bol som rád, lebo som mal veru dosť dobrý zárobok a tak i nádej na ďalšie cesty. Po dlhšej práci nás viacerých pre nedostatok materiálu na štrnásť dní prepustili z roboty, čo som využil na to, že som si náležite poprezeral sídelné mesto Carihrad.

Keď človek vidí zďaleka Carihrad, vyzerá toto mesto veľmi krásne a veľkolepé najmä preto, že i sama jeho poloha je utešená. Okrem toho vypína sa nad ním stá a stá veží a všakových kopúl ozdobených pozláteným polmesiacom; nad nízkymi tureckými domami dvíhajú sa i nádherné veľké budovy. Ale keď vkročíte do mesta, neverili by ste, že ste v „hlavnom“ meste; toľko je tu ošarpanej biedy, neporiadku a nečistoty po boku skvelej nádhery! Celé mesto s predmestiami zaberá takú veľkú plochu, že by človek potreboval 24 hodín, keby ho chcel pešky obísť. Okrem predmestia Stambul (to je obvyklý názov aj pre celý Carihrad) je mesto na morskej strane obohnané jednoduchým a od pevniny dvojitým múrom, ktorý spája 584 veží a bášt; tie sú však už zväčša rozborené. Počet domov a domkov v celom meste dosahuje číslo 90 000. Obyvateľov má Carihrad bezmála milión, a to zo všetkých známejších národov a vierovyznaní. Turci majú okrem veľkých kostolov čiže mešít (turecky džamija) na tisíce menších modlitebníc; počet všetkých náboženských budov je tu 5542, medzi nimi je 23 gréckych a 9 katolíckych chrámov, 3 arménske kostoly, potom ruský, anglikánsky atď. Duchovných a mníchov (dervišov) majú Turci tisíce a tisíce.

Turecké modlitebnice a minarety nemajú zvony. Ale keďže posvätná mohamedánska kniha korán predpisuje, že každý veriaci sa má cez deň päť ráz umyť a toľkokrát i pomodliť, strážnici na vežiach v ustanovenú hodinu vykrikujú čas modlitby. Na tento krik z veže zastane každý Turek, obráti sa tvárou k východu a vyrapoce svoju modlitbu. No aj keď sa každý deň päťkrát umývajú, Turci sú, najmä z nižších vrstiev, umazaní a zašpinení, že by sa na ich tele mohla sadiť repa.

Najpamätnejším medzi všetkými budovami v Carihrade je nepochybne staroveký kresťanský chrám Ducha svätého či Božej múdrosti, ktorý založil slovansko-grécky cisár Upravda (Justinián) roku 523. Keď Turci roku 1453 dobyli Carihrad, sultán Muhamed II. vstúpil koňmo do chrámu a svoho koňa vprostriedku obrátil. Od tých čias je Aja Sofia — ako chrám Turci volajú — prvá zo všetkých mešít. Vnútro veľkolepej budovy je veľmi krásne, ozdobené 170 mramorovými stĺpmi, na ktorých spočíva velikánska kopula. Povala je vybíjaná zlatom, spodok všade vykladaný kobercami. V chráme je mnoho nádherných lustrov. Najviac však bije, do očí, že celá budova je prázdna. Nevidíš tu ani stolok, ani stolicu, ani oltár. Je tu iba akési lešenie vyzdvihnuté ako schod, na ktoré ulema, mohamedánsky duchovný, v čase modlitby vystupuje. Každý „neveriaci“, ktorý si chce chrám poobzerať, musí zložiť svoju obuv a zaplatiť vstupné, ktoré predstavuje v našich peniazoch asi 2 zlaté. Ja som ho nezaplatil, ale stalo sa mi toto:

Vstúpil som do chrámu bočnými dverami, cez ktoré málo ľudí chodieva. Vnútri nebolo ani živej duše. Keď som si poobzeral všetky časti veľkolepej budovy, chcel som sa tými istými dverami dostať von. Razom prikvitne starý Turek, bezpochyby vyberač tejto dane, a osloví ma. Ale na moje znaky, že nerozumiem, začne mi ukazovať, že chce peniaze. Na toto vyzvanie ako argument vyvrátim na nohaviciach svoje vrecká; ale to mi nepomohlo. Na niekoľko slov povedaných rezkejším hlasom objaví sa druhý starý Turek s červenou handrou v ruke, akiste turecký kostolník, zaneprázdnený čistením svietelníc. Obaja pýtajú poznovu peniaze; a keď čosi medzi sebou pohovorili, začne mi ten jeden okolo hlavy červenou handrou „oháňať muchy“, kým druhý mi chcel zobrať topánky. Keď som videl, že sme sami, chcel som im vysvetliť kus Starého zákona, že oko za oko, zub za zub. Pomyslel som si, že keď naši statní Ľupčania tam pod Príbojom ^[1] kedysi namastili Turkov, že i ja, ich potomok, môžem na svoju obranu proti terajším Turkom použiť pevnú slovenskú päsť. Pochytím teda jedného z nich, potrasiem ho, až mu zuby zhrkotali, a sotím ho do druhého, takže jeden sa vystrel na koberci, kým druhý sa zamotal viac krokov nazad a zastal akoby omráčený. Avšak prv než by sa boli spamätali, stál som už na ulici, a natiahnuc si v rýchlosti na nohy topánky, stratil som sa medzi ľuďmi. Neskoršie som sa dozvedel, že keby ma boli pri tejto obrane dostihli, mohlo ma to stáť niekoľko mesiacov chládku.

Z pôvodných tureckých mešít spomeniem iba mešitu sultána Ahmeda so šiestimi vežami vo vnútri skvostne ozdobenú. I tu vidieť pri dverách, ako v každej tureckej modlitebnici, na stĺpoch veľké, vodou naplnené nádoby, v ktorých si „veriaci“ pred vstupom dovnútra umývajú ruky. Na dvore tejto mešity stojí veľký, starý strom, ktorý Turci menujú vach-vach; na jeho konáre i zlopovestní janičiari (najudatnejší oddiel tureckého pešieho vojska) vešali najpoprednejších tureckých mužov, keď zosnovali nejakú vzburu. Keď však sultán Mahmud II. v lete 1826 ohňom a mečom zničil celý janičiarsky sbor, počítajúci 25 000 hláv, z konárov tohto stromu viseli hlavy janičiarskych náčelníkov.

Pred touto mešitou sa rozprestiera veľký nedláždený rínok, zvaný At-Mejdan (Konský rínok), kde sa teraz mladí Turci cvičia v jazde. Ale za čias cisára Justiniána bola vraj na tomto mieste medzi belasými a žltými (medzi stranou cisárskou a duchovenskou) krvavá bitka, v ktorej bolo na rozkaz vodcu Belizára zamordované 50 000 starcov, žien a detí. Vraj na pamiatku tejto udalosti stoja tam tie dva ihlany (obelisky), jeden 40, druhý 50 stôp vysoký, ktoré teraz ozdobujú At-Mejdan. Jeden medený stĺp stojí tam však na pamiatku hrozného moru, ktorý zúril v Carihrade pred 400 rokmi.

Nebudem tu ďalej opisovať jednotlivé budovy, ale spomeniem ulice mesta. Carihradské domy sú vo veľkej väčšine drevené, vysoké na dve až tri poschodia a pokryté žliabkovanou škridlicou. Mnohé z nich sú však také úzke, že ak si dvaja chlapi podajú ruky, dosiahnu od jedného kraja na druhý. Potom nie div, že Carihrad má 90 000 domov, a keď vypukne požiar, v niekoľkých hodinách zhorí niekoľkotisíc takýchto klietok pozbíjaných z lát a dosiek a obhádzaných blatom.

Dláždených a širokých ulíc, po ktorých možno jachať s vozmi a kočmi, je len asi šesť. Ale i na tejto dlažbe môže si človek dolámať nohy. Kto sa však nechce brodiť pešky v nečistote úzkych uličiek a má k tomu zbytočné turáčiky, dá sa nosiť vo zvláštnych nosienkach; na to sú ustanovení početní nosiči. Na uliciach nieto nikde podradia, to jest popri domoch trochu zvýšenej dlažby pre chodcov. V noci je i na živých uliciach veľmi chatrné osvetlenie. V ostatných uliciach je tma ako v rohu, takže človek musí habkať nohami a matkať rukami, aby nespadol do nejakej jamy. Nuž a to svinstvo na uliciach! Tu leží hladom zdochnutý pes, tam hŕba potkanov, tam zas červivá sliepka, všakové handry a všetka možná ľudská nečistota. Jedinou „zdravotnou políciou“ v tejto nečistote sú tisíce psov nemajúcich žiadneho pána, ktorí sa vo dne v noci túlajú po uliciach. Títo polodiví psi sa viac podobajú vlkom. A pretože žijú iba z toho, čo nájdu na ulici, mnohí sú hladom takí umorení, že sa sotva môžu hýbať. Ublížiť im však nesmie nikto. Iba keď sa v noci pred daktorým domom poschodí i päťdesiat takýchto vyhladovaných psov, čo som i sám videl, a keď tam začnú zavýjať, poprikladá sa im niečo palicou, aby sa rozbehli.

Osobitnú zmienku si zasluhuje carihradský bazár (trhovisko), podľa všeobecnej mienky najväčší na svete. Celé ulice sú pokryté na spôsob šiatrov, v ktorých sa nachodí do 3000 sklepov. Beda cudzincovi, keď sa zatára do tohto labyrintu! Zaiste bude blúdiť z ulice do ulice, od sklepu do sklepu, až ho nejaký vodič zase vyvedie na otvorené priestranstvá mesta. Na tomto bazári vidno predávať články a predmety, o ktorých európsky človek nemá ani potuchy, že jestvujú. Pri kupovaní je však potrebná najväčšia opatrnosť, lebo tureckí kupci sa jednajú o cigarku práve tak ako naši priekupci o pár volov. Ja som si tam kúpil na pamiatku nargile, t. j. vodovú fajku s remennou, na 3-4 rífy ^[2] dlhou sárkou (pipasárom), aby dym vnikal do úst už ochladený. Figliar Turek zacenil mi ju asi na našich 17 — 18 zlatých. Sľúbil som mu 3 zlaté, načo predavač smutne pozrel na mňa, lebo videl, že sa nedám oklamať. On spúšťal po zlatkách, ja som pridával po grajciaroch, a tak po hodinovom jednaní dostal som ju za našich 5 zlatých.

Keď hovorím o bazári, zmienim sa tu ešte o mestských a pouličných kupcoch. Na svojich sklepoch majú cez deň prednú stranu celkom otvorenú; takže okoloidúci ľudia môžu vidieť všetko, čo je v sklepe na predaj. Dlážka sklepu je nad úrovňou ulice zvýšená asi na dve a pol stopy. Turecký „pán kupec“ sedí na zemi so skríženými nohami a fajčí si voľne svoj čibuk alebo nargile. Iba keď príde kupujúci, vstane. Tieto sklepy sú obyčajne veľmi malé, s plochou asi štyri štvorcové siahy; ba daktoré som, videl i také, že neboli väčšie než hodná starosvetská skriňa.

Pouliční kupci chodia všade po uliciach a nosia na predaj všetko, čo si len môžete pomyslieť. Jeden nosí na palici postrkané ovčie hlavy, iný pľúca, tretí nohy, štvrtý črevá, piaty cibuľu atď. Všetok jeho tovar môže stáť zopár šestákov, a vreští s ním ako milionár. Nasmial som sa neraz do chuti, keď takýto turecký „mäsokupec“ niesol na palici zo desať polozhnitých ovčích hláv, od slnka na čierno spálených, a za ním sa vlieklo okrem celého roja múch i zo dvadsať vyhladovaných psov, dychtivo čakajúcich na to, či daktorá hlava nespadne. Tu sa vôbec kupčí so všetkým, a všetko sa robí na otvorenej ulici; jeden nosí čiernu kávu, iný čaj, tretí všakové pečivo, štvrtý nejaké ovocie, tuto verejne holia, tam zas plátajú čižmy, menia peniaze atď.

Nuž ale dakto z mojich rodákov by chcel ešte vedieť niečo aj o remeselníckych pomeroch v Carihrade. U rodených Turkov sú remeslá veru v „predpotopnom“ stave. Presvedčíte sa o tom, keď vám stručne opíšem dielňu jedného stolára. Môj „pán kolega“ mal asi na desať cólov vysokú lavicu, na ktorej bol na jednom konci pribitý kus laty, aby sa mu doska položená na lavici nešmýkala. Sedel, pravda, na nej a hoblíkom pidlikoval a škrabal hore-dolu až milá vec. V robote mal akúsi truhličku a musel som sa veru tejto práci zasmiať. Ale pán majster, ktorý, nevediac, že pri ňom stojí „kolega“, uškŕňal sa tiež a pidlikoval ďalej, akiste v sladkom povedomí, že obdivujem jeho zručnosť v práci.

Neďaleko tohto majstra mal som príležitosť vidieť tureckého zámočníka. Sedel v nízkom „varštate“, nohy pod sebou nakríž, za sebou mal oheň s malým mechom a pred sebou nákovku, na ktorej vyklepával kľúčik. Nuž ale nech som dobrý, náš „more“ by bol pri tej práci nepochybne obratnejšie pokračoval. O väčších remeselníckych dielňach niet u Turkov ani reči.

Ešte niečo z domáceho života. Turci si vôbec tykajú ako u nás Tirolčania. V ich izbách nevidíš ani stola, ani stolca, ani postele, ani iného náradia, aké je u nás zvyčajné. Nie teda div, že „stolárov“ nepotrebujú. Ale v tureckom dome nevidíš ani obrázka, lebo náboženské zákony zakazujú napodobiť nielen človeka, ale i hocijakého živého tvora. Spodok izieb je pokrytý u bohatších vzácnymi, u chudobnejších obyčajnými pokrovcami. Všetok nábytok pozostáva u bohatších z divána, ktorý sa podobá našej kanape, u chudobnejších z drevenej lavice, vysokej asi 18 cólov. K tejto lavici si Turci so skríženými nohami posadajú k jedlu; potravu vyťahujú z hrnca alebo z misky pravou rukou, lebo ľavá je nečistá. O vidličkách niet ani chýru ani slychu. Ale Turek, keď sa mu práve zachce, naje sa i na ulici. Pokuká do hrncov vystavených na chodníku, ba i ochutná, siahnuc pravicou do hrnca. Ak nájde jedlo po chuti, dá si nabrať; v opačnom prípade kráča ďalej a kuká zase do iných hrncov.

Zvláštne oddelenie domu je hárem, prísne uzatváraný pre všetkých mužov, okrem samého majiteľa. Tam bývajú jeho ženy. Mohamedánska viera dovoľuje mnohoženstvo, čo má za následok, že Turci sa hodnotia čo do zámožnosti podľa počtu žien. Slobodný Turek vezme si prvú ženu za pani domu. Deti z tohto manželstva sú zákonní dedičia a ako takí chodia i do verejných tureckých škôl. Okrem tejto prvej ženy naberie si potom Turek ženštín, koľko chce; ale takúto súložnicu môže odohnať hocikedy, pričom ona nemá právo požadovať nijakú náhradu. K tretej „sorte“ prislúchajú zjednané ženštiny. Turek ide do domu, kde zbadal ženštinu, ktorá sa mu páči; potom dojedná s ňou „kupnú sumu“ a koľko jej okrem tohto základného kapitálu bude ešte dávať na deň. Po zložení kúpnej ceny — ktorá býva najmenej našich 100 zlatých a na deň najmenej 50 grajciarov — zosobášia sa svojím spôsobom. Keď však takáto kúpená ženská chce opustiť muža, ide ku kadimu — sudcovi — a položí pred ním pantofľu hore podošvou. Na túto žalobu dá kadi zavolať príslušného muža a vysloví „rozsobáš“, po ktorom ani žena ani deti nemajú nijaký nárok na mužov majetok. Deti ženštín, okrem tej prvej, rastú ako drevo v lese, bez všetkého vyučovania.

Turecký deň sa začína ránom. Keď my máme 9 hodín ráno, Turci majú 3; na naše poludnie pripadá u Turkov šiesta a na našu šiestu večer turecká dvanásta hodina.

Turecký pozdrav je buď nemý, alebo hlasitý. Nemý sa vykonáva takto: keď Turek vyššieho stavu ide po ulici, zostane chatrnejší stáť, až ten prvý príde k nemu; vtedy položí ten vyšší ruku na srdce, potom na ústa a na čelo. Medzitým i chatrnejší spraví s hlbokou poklonou tie isté znaky, čo ide veľmi rýchle. Pri hlasitom pozdrave položí si Turek ruky na prsia a povie: Salam alejkum — pokoj vám! Na to pozdravený, ktorý si tiež položí ruky na prsia, odpovie: Alejkum essalam — i vám pokoj.

A nakoniec opíšem ešte svojim rodákom, ako som sa zúčastnil v Aja Sofii na mohamedánskych bohoslužbách.

Bola decembrová džuma (turecká nedeľa svätená v piatok). Hneď za rána kolovala z úst do úst zpráva, že dnes o štvrtej ráno budú „dvorské počestnosti“. Nedivte sa tomu, že to malo byť o štvrtej hodine rannej; treba vedieť, že Turkom „nejde hodina“ tak ako iným smrteľníkom. Štvrtá hodina ranná je u Turkov naša desiata hodina predpoludním. Tam musíš byť reku „prístojacím“!

Pred palácom Dolma-Bagdže, do ktorého môžu vstúpiť len máloktorí smrteľníci, zhromaždil sa zástup ľudu, najviac „veriaceho“. I vojsko, svetskí hodnostári a duchovní sú tu prítomní. Priblížila sa určená hodina. „Vysoká porta“ sa otvorí a voľným krokom vchádza na utešenom arabskom koni Abdul Aziz, „slávne panujúci cár veriacich“. Hudobný sbor hrá hymnu, vojsko a hodnostári sa hlboko klaňajú.

„Padišah čok jašša!“ reve ľud a všetko sa hrnie za šťastným Abdulom Azizom tak ako u nás chlapci za komédiou, a to do džamie (chrámu) Aja Sofia Námestník prorokov mal na sebe tmavomodrú rovnošatu, na hlave fez a na prsiach sa mu skvela hviezda „prvej veľkosti“. Hoci bol v najkrajšom mužnom veku, predsa bol už z dvoch tretín šedivý. Či je to následok veľkých panovníckych starostí, a či ho azda „láska morila“ — neviem Abdul Aziz je šťastlivejším panovníkom než Napoleon III., myslel som si. Nie nadarmo sa skvie na jeho prsiach tá ohromná hviezda: je to slnko, osvecujúce krásny deň Abdulovho Azizovho panovania. Pohrúžený v takýchto myšlienkach kráčal som voľným krokom do Aja Sofie.

Džamia Aja Sofia bola preplnená „veriacimi“, no pretisol som sa ku dverám. Bohoslužby sa už boli začali. Turecké kostoly sú vôbec prázdne. Celé zariadenie tvoril i tu len jeden schod, ktorý vyzeral ako murárske lešenie. Dlážka bola pokrytá kobercami. Pretože Carihrad je „dláždený“ blatom, Turci nosievajú do modlitebníc dvojakú obuv: na ľahkej obuvi má totiž každý natiahnuté črievice, ktoré si pred džamiou vyzuje a zablatené nesie dnu v ruke nad hlavou a tam, kde zastane, položí ich na koberec hore podošvami. Aby mi neukázali, kde murár nechal dieru, vyzul som i ja svoju obuv a vstúpil som dnu. Na spomenutom schode stál ulema a derviš (čert ako diabol) a čítal z koránu jednotlivé sady. „Veriaci“ hneď stoja, hneď si sadajú, hneď sa hádžu na kolená, pričom kladú hlavu na zem. Sultán sedel skoro pod takým istým šiatrom, ako u nás mávajú pernikári.