ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na našej ceste po mori z Port Saidu do Palestíny neprihodilo sa nič zvláštneho, a preto ju ani nebudem opisovať.

Dňa 29. januára 1871 asi o ôsmej ráno zastal parník Hungaria pri meste Jaffa (za starodávna nazývané Joppe), kde obyčajne všetci pútnici cestujúci po mori do Jeruzalema vystupujú z lode. I my sme teda vkročili na pevninu a poberali sme sa do blízkeho mesta. Nepovažovali nás tu za obyčajných vandrovníkov, ale za pútnikov, a ako takých nás ubytovali v kláštore, ktorý bol určený pre chudobných. Tu nás podľa predpisov tohto ústavu cez jeden deň a noc dobre a zadarmo zaopatrili. Mesto Jaffa, ako všetky východné mestá, je stavané z hranatých kameňov celkom jednoducho; domy sú bez striech, ulice úzke a tak dláždené, že si tu má človek krky dolámať. Má asi 4000 obyvateľov, väčšinou Arabov a niečo i Grékov.

Taký biedny ľud, ako je toto arabské obyvateľstvo, nevidel som ani v Egypte! Chlapi nosia na hlave zahodenú šatku, okolo hlavy na spôsob party dva razy obkrútený povrázok, na pleciach dlhý, plachte podobný plášť s čierno-bielymi pásmi. Ak ho nemajú, nosia po kolená siahajúcu košeľu stiahnutú okolo bedier povrázkom a v ruke dlhú palicu. To je arabský mužský odev na piatok i na sviatok, na deň aj na noc, a majiteľ ho nosí tak dlho, kým mu nespadne z tela. Ženy nosia belasú, tiež po kolená dlhú košeľu, na hlave majú šatku takej istej farby, ktorú nikdy neperú; na nose majú však zásterku ozdobenú striebornými peniažtekmi. V samotnom meste je ženský kroj trochu úhľadnejší. Pozostáva zo širokých nohavíc, na ktorých Arabky nosia ešte sukňu. Tvár majú zakrytú polopriezračnou šatkou a napokon si celé telo zakrútia do veľkej bielej plachty.

Aký biedny je život tuzemských Arabov, videli sme aj na trhovisku mesta. Predávali tu medziiným trávu pre arabské somáre. Za pár peniažtekov si gazda kúpil za náručie trávy, položil ju na zem, sadol si k nej a z jednej strany sa hostil somár a z druhej jeho gazda. Iní zase zbierali na zemi odhodené pomarančové korky a iné na ulicu vyhodené hnusné kuchynské odpadky a hltavo ich jedli. Ideme trochu ďalej a nachádzame celú arabskú spoločnosť, ktorá bola v pravom slova zmysle na paši: ľudia sedeli na zemi a trhali i u nás rastúcu zelinu pagačicu, nazývanú aj božie chlebíčky alebo syrčeky (Malva rotundifolia) a jedli ju od koreňa až milá vec!

Pretože o vykonávaní stolárskej práce v Jaffe nebolo ani reči, umienili sme si nastúpiť hneď na druhý deň cestu pešky do Jeruzalema, ktorý bol vzdialený od tohto pobrežia asi na štrnásť hodín chôdze. Takáto cesta je výlučne pre chodcov alebo jazdcov, či už cestujú na koňoch, alebo somároch. Cesta z Jaffy do Jeruzalema bola z väčšej čiastky opravená roku 1869, keď kráľ František Jozef po slávnostnom otvorení Suezského prieplavu navštívil i Palestínu a tiež vykonal koňmo cestu z Jaffy do Jeruzalema. Z Jaffy sme teda odišli 30. januára predpoludním. Po triapolhodinovej ceste sme prišli do dediny Ramleh. Aj tu nás na noc a pol dňa zadarmo ubytovali a opatrili v kláštore.

Dňa 31. januára sme pokračovali v ďalšej ceste do Jeruzalema, ktorá mala trvať ešte asi desať hodín. Je to smutný, divý kraj! Samé skaliská, nikde ani domčeka, ani stromčeka, ani studničky na občerstvenie. Medzi týmito skaliskami sa ukrývajú v dierach zlopovestní beduíni (túlaví Arabi na púšti, nemajúci stále obydlie), ktorí žijú takmer výlučne len zo zbojstva. Nejeden pútnik prišiel tu o život prv, než mohol uvidieť Jeruzalem. Teraz je to už trochu lepšie; asi na každej pol míle je ozbrojený strážnik, zvaný kavas, ktorý vo dne v noci chodí pešky alebo koňmo po vymeranom úseku cesty, aby chránil pocestných. Lenže zabiť a obrať pocestného netrvá, pravda, dlho. Beduín vyskočí zo svojej diery neďaleko cesty, a i keď má dlhočiznú pušku, predsa zriedkakedy vystrelí, aby buchotom neupozornil kavasov; pocestného usmrtí krivou tureckou šabľou alebo nožom a oberie ho. Aby sme teda takéhoto „šuhaja“ mohli náležite privítať, išli, sme hore úzkymi dolinkami pomedzi samé skaly každý s natiahnutým revolverom v ruke.

O chvíľu sme stretli peknú spoločnosť pocestných. Ôsmi tureckí ^[5] kavasi viedli asi tridsiatich beduínov do chládku. Všetci boli priviazaní jeden o druhého silným povrazom. Strašný bol pohľad na týchto divých zločincov! Košeľa po kolená, bez rukávov, na hlave miesto čiapky handra, tvár divá, ušpinená, nohy bosé; takto kráčali títo synovia divej slobody za sebou po chodníku, ako keď sa mladé husi poberajú večer domov za starou. Títo beduíni zviazaní jedným povrazom predstavovali mi najvýstižnejšie právnický výraz „in solidum“, to jest všetci za jedného a jeden za všetkých.

A len stále sme postupovali hore a hore o hlade a smäde, posilňovaní sladkým povedomím, že ešte dnes budeme v Jeruzaleme. Odrazu sme sa dostali na otvorenejší kopec; práve sa zmrákalo a pred sebou sme zazreli — Jeruzalem! Zrýchleným krokom sme sa ponáhľali k mestu. Hneď pri vchode do Jeruzalema nás zastavil akýsi Žid a preukázal nám tú službu, že nás zaviedol do „rakúskeho pútnického domu“, kde nás veľmi láskavo prijali, dali nám chutnú večeru a potom nám pripravili aj dobré postele na odpočinok. Túto prvú noc v Jeruzaleme snívalo sa mi o všetkom, čo sa mi minulého dňa hlboko vrylo do duše.

Len čo sa rozvidnelo, vstali sme a išli sme na prvú prehliadku mesta.

Nepatrí to k môjmu remeslu ani k úlohe tohto cestopisu, aby som podrobnejšie opisoval všetky pamätnosti mesta Jeruzalema; obmedzím sa teda len na hlavnejšie údaje. Najprv niečo všeobecného o meste a okolí.

Terajší Jeruzalem, ktorý Arabi volajú Elkods a Turci Kudsi-Šerif, leží na úpätí vrchu Sion, väčšinou na dvoch výšinách zvaných Akra a Moria. Pretože cesta z Jaffy popri morskom brehu neprestajne viac-menej stále stúpa, nebude nám divné, že Jeruzalem leží o 3000 stôp vyššie než prímorské mesto Jaffa. Počet obyvateľstva, ktoré sa skladá z rozličných národností, udáva sa na 25 000 hláv. Polovica z nich sú mohamedáni rozličných kmeňov, štvrtina židia a štvrtina kresťania rozličných vierovyznaní, z ktorých je najviac katolíkov a gréckych katolíkov; potom nasledujú arméni, nestoriáni, kopti atď. Máličko je aj protestantov. Mesto je obohnané v dĺžke asi tri štvrte hodiny chôdze múrom so siedmimi bránami, medzi ktorými sú napríklad: brána Jaffanská, brána Damascénska, brána Sionská atď. Najpamätnejšia je však medzi nimi brána Milosrdenstva, arabsky zvaná Bab el mahmat, ktorá je vždy spolovice zatarasená, lebo Turci veria, že ak kresťanstvo ešte raz proti nim povstane, touto bránou víťazne vtiahne do mesta. Ale aj všetky ostatné brány zatvárajú hneď po západe slnka.

Ulice mesta sú krivé a nečisté; niektoré sú celkom zasklepené, a to tak nízko, že trochu vyšší človek, ak by sa nezohol, mohol by si na klenbe rozbiť hlavu. V týchto podivných tuneloch vládne večná tma; na vrchu tohto sklepenia sú obývacie izby. Väčšina súkromných domov je stavaná z kameňa, lebo tohto materiálu je všade okolo mesta dosť. Zato však vidieť aj z blata ucápané domce. Domy sú vôbec nízke a zriedkakedy majú oblok na ulicu; niektoré sú tak stavané, že neznámy chodec bude hodnú chvíľu chodiť dookola, kým nájde nízky vchod do domu. Bezpochyby sú tak postavené z bezpečnostných dôvodov. Väčšina domov nemá vôbec strechy, takže na ich rovnom povrchu rastie tráva; niektoré domy síce majú strechy, ale tie sú veľmi nízke. Medzi verejnými budovami prvé miesto zaujímajú chrámy a kláštory ôsmich rozličných kresťanských vierovyznaní, ďalej turecké mešity a tri židovské synagogy.

V porovnaní s egyptskými mestami je život na uliciach Jeruzalema tichý; nepočuješ tu hrkotanie vozíka alebo koča. Za celý môj pobyt v Palestíne nevidel som ani v Jeruzaleme ani v iných mestách vozidlo; všetko sa nosí a cestuje na ťavách, alebo na somároch. Verejná bezpečnosť je tak v celej krajine, ako aj v samom hlavnom meste veľmi slabá. V najbližšom okolí Jeruzalema páchajú zlopovestní beduíni časté vraždy a lúpeže na pútnikoch, ktorí navštevujú susedné, kresťanom posvätné miesta. Najmä cesta do Nazaretu je veľmi nebezpečná. Sám som videl dvoch úbohých pútnikov, ktorí sa takmer nahí, zakrytí len vyžobranými handrami, vrátili do Jeruzalema, a ešte ďakovali bohu, že im tí arabskí zbojníci darovali aspoň život.

Toľko žobrákov, ako som videl v Jeruzaleme, nevidel som nikde na svete. Platí to najviac o jaffanskej ceste, po ktorej dochádzajú pútnici z Jaffy do Jeruzalema. Po oboch stranách sedia žobráci asi na štvrť hodiny chôdze husto pri sebe. Jeden prekričuje druhého, majúc pred sebou geletku, do ktorej si ukladá almužnu. Vo vnútri mesta prepadnú človeka celé kŕdle žobrákov, bezočive a dotieravo prídu až k samotnému pocestnému a s krikom žiadajú almužnu tak, akoby ju museli aj dostať. Keby chcel človek uspokojiť celý ten húf na jaffanskej ceste, musel by nosiť so sebou hodne ťažké vrecko peňazí. Nie je teda nič zvláštneho vidieť na ulici pocestných, ako túto lenivú žobrač odháňajú nie turákmi, ale päsťami, aby mohli ísť ďalej. Všetky spomenuté nedostatky verejného poriadku a bezpečnosti vyplývajú z nevedomosti a neschopnosti tureckých úradníkov.

Hneď v prvých dňoch pobytu v Jeruzaleme som sa presvedčil, že o vykonávaní môjho stolárskeho remesla tu nebude ani reči. Z čoho by tu aj vyžil hociktorý remeselník, keď tu nijakého obchodu niet? Karavány (kupecké spoločnosti, cestujúce pre bezpečnosť vedno), ktoré zo susedných arabských pustých krajín idú k Stredozemnému moru, pristavujú sa síce v Jeruzaleme, aby niektorý svoj tovar predali obyvateľstvu, ale to je všetko, čo by sa tu dalo povedať o obchode. Samotný priemysel je obmedzený len na výrobu predmetov týkajúcich sa náboženských obradov, ako sú napríklad kríže, pátričky a podobné predmety, ktoré sa vyrábajú väčšinou z morských lastúr alebo nimi sa ozdobujú. Tieto výrobky majú dobrý odbyt, lebo každý pútnik chce priniesť či už pre seba alebo pre svojich známych nejakú vzácnu pamiatku z Jeruzalema. Olivový olej dorábajú najmä Gréci, pretože ho potrebujú ako potravný článok.

Okolie mesta Jeruzalema, na pohľad veľmi divé a skalnaté, vyznačuje sa mnohými miestami, ktoré sú každému kresťanovi podľa mena známe. Neďaleko mesta tečie potok Cedron, ktorý má však málokedy v lete vodu, pretože tu za šesť letných mesiacov skoro nikdy neprší. Preto cez zimu, keď prší, obyvatelia chytajú vodu a zlievajú ju do zvláštnych vodojemov, lebo tu nieto ani studní v našom slova zmysle, ba ani studničiek. V lete potom ten, kto má zásobu pitnej vody, predáva ju za dobré ceny. Kupec ochutná vodu a ohodnotí ju podľa jej kvality. Takéto kupčenie s vodou sa robí vo všetkých tureckých krajinách, ktoré som na svojich cestách videl. Medzi kopcom, na ktorom stojí Jeruzalem, a susednou Olivetskou horou je hlbočizné údolie Jozafat, ktoré, tak ako za starodávna, aj teraz slúži ešte Židom za pohrebisko.