ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj pobyt v Palestíne, ktorý som prežil zväčša v samom Jeruzaleme, trval 14 dní, a tak už bol čas pomýšľať na ďalšie kroky mojej remeselníckej púte, a to tým viac, že som už i vo vrecku začínal cítiť povážlivý nedostatok. Aby som dostal akú-takú výpomoc na ďalšiu cestu, zašiel som na rakúsko-uhorský konzulát, ktorý je splnomocnený udeliť každému chudobnému pútnikovi malú peňažnú podporu. Avšak pán konzul, nedôverujúc hádam mojej chudobe, chcel ma odbaviť len tak naprázdno. Ale ja som si počínal odhodlane: „Vaša excelencia! Ja som rakúsko-uhorský občan, chudobný remeselník, ktorý potrebuje vašu pomoc, a ako taký žiadam si podľa práva zvyčajnú podporu 5 zl., a nepohnem sa z miesta, kým ju nedostanem!“ Z môjho tónu pán konzul videl, že veru nestojí pred ním boháč, urobil trochu príjemnejšiu tvár a dal 2 zl. Dodal ešte, že napíše do môjho rodiska, aby túto sumu uhradili moji domáci. Či to urobil, neviem, ale som presvedčený, že by som až príkorným modlikaním nebol dostal ani tieto dva zlatníky. Slušne som sa poďakoval a opustil som konzulát, aby som urobil posledné, pravda, nie veľmi ťažké prípravy za odchod z Palestíny. S mojím dočasným spolucestovateľom Antonom Rostom sme si umienili, že počkáme v Jaffe na prvý parník, ktorý ta mal prísť, a odplavíme sa s ním do Európy.

Vale Jeruzalem! S týmto lúčivým slovom poberali sme sa pešky z tohto mesta tou istou cestou do Jaffy, ktorou sme aj prišli, preto ju nebudem opisovať. Ale jeden výjav predsa nemôžem zamlčať. Asi uprostred cesty medzi Arimatiou a Jaffou videli sme trochu bokom od cesty jedného Araba „pri obede“. Sedel na zemi a mal pred sebou hŕbu pobitých kobyliek, tak asi pol druhej holby,^[7] pravda, hodne väčších, než sú naše, ktoré poskakujú na lúkach. Dával si z nich po dve až tri do úst a zajedal si k nim čerstvú ďatelinu. Tento „maškrtník“ mal teda výbornú hostinu z diviny a zo šalátu!

Šťastlivo sme sa dostali do Jaffy, ale hlavu som mal ťažkú od starostí, lebo moja kapsa sa už bola scvrkla na štyri zlatky, a do Európy bolo ešte ďaleko! V týchto starostiach som sedel hore v pútnickom kláštore a díval som sa na rozbúrené morské vlny, čo s celou silou vrážali do brehu a ktoré už nejedného pocestného pohltili. O chvíľku sem došli ešte dvaja neznámi pocestní a navrhli, aby sme si išli do susednej nemeckej dedinky zafašiangovať, keďže európska paroloď nebola ešte v prístave. Bolo totiž 20. februára a v tento deň bol v Európe fašiangový pondelok.

Súhlasili sme. Zakrátko sme prišli do malej, čistej osady, ktorú založilo asi dvesto Švábov, würtemberských Nemcov protestantského vierovyznania. Keď sme tak pri poháriku vína a pri európsky upečenom chlebe odbavovali fašiangy, prišiel k nám jeden z osadníkov a hovorí:

„Páni moji, nie je medzi vami stolár? Mal by u mňa robotu.“

„Ja som stolár, a ak máte naozaj pre mňa robotu, môžem sa ihneď do nej dať.“

„Dobre teda!“ povedal, a ja som bol rád, že si budem môcť na ďalšiu cestu niečo zhospodáriť. O chvíľu som sa rozlúčil s mojím dočasným spolucestovateľom. Hlboko dojatý a so slzami v očiach podal mi pravicu: „Zbohom, priateľ, už sa sotva kedy uvidíme na tomto svete!“

V tejto osade som pobudol štyri týždne. Za tento čas nielenže som si zaopatril prostriedky na ďalšie cestovanie, ale mal som príležitosť poznať z jednej strany týchto pracovitých a statočných osadníkov a z druhej arabských ľudí. Je radosť pozrieť sa na utešené záhrady založené Nemcami a na ich krásne polia dávajúce bohaté úrody! Pomaranče tu začínajú zrieť okolo septembra a trvajú na stromoch do apríla. Jedny plody sú zrelé, druhé dozrievajú a tretie rastú. Zimy v našom slova zmysle v tomto kraji niet. Čerstvé nové zemiaky sme mali už na Rehora, 12. marca a pomarančov som sa najedol pri svojej robote do sýtosti. Za šesták dávali 20 kusov čerstvo obratých zo stromu a veľkých ako mačacia hlava. Toto všetko má arabský ľud pred očami, ale on nechá tak úrodné pole úhorom a ide po žobraní, túlajúc sa medzi týmito osadníkmi; a to robia bez rozdielu deti, ženy aj chlapi. Keď im žobranie nestačí na výživu, kradnú, kde čo môžu.

Po štvortýždňovej robote opustil som statočnú rodinu a vrátil som sa späť do Jaffy, kde sa práve ruský parník Nona strojil na odchod; nie však priamo do Európy, ale do prímorského mesta Bejrutu v Sýrii.