ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za svojho štvormesačného pobytu v Carihrade našetril som si zo svojej tesárskej práce pekný groš a tak som sa odhodlal cestovať ďalej, a to do Afriky. Keď som si v tureckej kancelárii riadne zaopatril „pas“, odišiel som dňa 5. januára 1871 z Carihradu na parolodi Minerva. Loď bola preplnená tureckými pútnikmi, lebo každému Turkovi náboženské predpisy ukladajú, aby aspoň raz za života navštívil vo svätom meste Mekke „hrob proroka Mohameda“. „Budeže to za cesta!“ pomyslel som si, keď som pre seba nemohol nájsť ani toľko miesta, aby som mohol pohodlne stáť.

Keď podľa námorných obyčají správa lode každému cestujúcemu odobrala zbroj, začali sme sa plaviť. Turci, ktorí zaujali všetky pohodlné miesta na lodi, začali v krátkom čase šafáriť ako doma. Umývali sa podľa náboženských predpisov častejšie; tvár síce nie veľmi, ale tým viac onú časť tela, ktorá sa spomína pri dereši. Modlili sa päťkrát cez deň, fajčili a varili svoj národný pilav — hustú kašu z ryže omastenú baraním lojom. Pre ukrátenie chvíle povyzliekali si kaftany a bili rad-radom tie „biele“, ktoré Turka sprevádzajú po celý život.

To bola moja spoločnosť. Horko-ťažko som sa večer pretisol k mreži pri parostrojoch, aby som si ako-tak mohol odpočinúť. Onedlho začalo pršať. Turci boli pod plachtami roztiahnutými nad palubou, ja pod holým nebom. Pršalo celú noc. Z jednej strany tela som bol premoknutý a polozmrznutý, z druhej však od páľavy parostrojov takmer upečený. Nie div teda, že som celú noc ani oka nezažmúril. Druhý deň bol jasný a teplý a tak isto mierna bola i noc. Ale pri tom všetkom na tej mreži spalo sa nebárs pohodlne, hoci som mal i dosť dobrú prikrývku. Ale na všetky tieto neresti som zabudol, keď som na lodi našiel dvoch Európanov; jeden z nich bol saský Nemec zo Sedmohradska, druhý Bavorčan. Nikdy predtým sme sa nevideli, ale onedlho sme boli najlepší priatelia a sľúbili sme si v potrebách vzájomnú pomoc.

Dňa 7. januára okolo štvrtej hodiny ráno priplávali sme k mestu Smyrna — Turci ho volajú Ismir — v Malej Ázii. Pretože som chcel vidieť toto chýrečné kupecké mesto, dal som sa previezť na breh; a našiel som mesto stavané celkom podľa európskeho spôsobu, oveľa krajšie než Carihrad. Obyvatelia sú z najrozličnejších národov, no najviac Turci a Gréci. Keď som si poobzeral najpamätnejšie časti mesta, nakúpil som rozličnej potravy a vrátil sa okolo druhej popoludní na našu paroloď, ktorá krátko potom v predvečernom mrkaní nastúpila ďalšiu plavbu.

Dňa 8. januára plavili sme sa po takzvanom Archipelágu, majúc vždy zďaleka jeden alebo druhý z početných ostrovov pred očami. Dňa 9. januára vplávali sme do Stredozemného mora. Pevná zem sa nám úplne stratila a videli sme iba vodu a nebo. Vietor dul čoraz silnejšie a všetky znaky ukazovali na to, že prichádza morská búrka. Už o poludní zmietalo našu paroloď sem i ta ako nejakú škatuľu. Obloha sa povážlivo stmievala a čoraz viac hučali vetrom došibané penisté morské vlny. Tak prišla noc a všetky jej hrôzy. Na celej lodi bolo hrobové ticho; iba tu i tam bolo počuť krikľavé rozkazy kapitána, ktoré obratní námorníci plnili navlas, aby zachovali loď v hroziacom nebezpečenstve. Keby som mal tú schopnosť pera, opísal by som vám, drahí rodáci, hrôzu morskej búrky a zaiste by vám aj vlasy dupkom vstávali. Strašný je požiar, keď ničí príbytky a často i ľudské životy, obracajúc všetko v rumy a popol; strašnejšia je povodeň, keď zdivená rieka všetko pred sebou driape a morí; hrozná je búrka s krupobitím, keď ľadovec pustoší úrody, blesk usmrcuje ľudí i zvieratá a víchor pára storočné dubiská ako triesky. To všetko je strašlivé a hrozné, ale vonkoncom nie natoľko ako búrka na mori, kde úbohý človek má všetky zbúrené živly proti sebe a nikam nemôže zutekať.

Okolo deviatej večer morské vlny sa už valili v celej svojej hrôze. Hrobové ticho na lodi premenilo sa už na všeobecné polohlasité modlenie a vzdychanie, medzi ktorým pre nesmierne hádzanie lode zboka nabok zachvátila väčšinu pocestných zlopovestná morská choroba. Jedni vracali, iní ležali už na palube ako polomŕtvi. Uprostred tejto všeobecnej hrôzy som vstal; ale sotvaže niekoľko minút stojím so široko rozkročenými nohami, začne i mňa hrozne napínať. Sadol som si teda a pri silnej povahe môjho tela mdloba mi zase prešla. Medzitým búrka zúri čím ďalej tým väčšmi. Turci, ktorí sa podľa náboženských predpisov modlia postojačky, s tvárou obrátenou na východ, modlili sa tak polohlasne i teraz. Vtom vrazí do lode vlna, a už všetci ležia na zemi; ktorí ešte majú vlády, poznove vstávajú, volajúc svoje úzkostlivé: Alah! Alah! — Bože, bože! — a hneď zase ležia na zemi. Medzitým hrnce, kotlíky, tanistry a všetko pohyblivé náradie v lodi lietalo sem i ta. Ja som sa kŕčovite držal mreže pri parostrojoch v očakávaní, čo to s nami len bude. Vtom s hrozitánskou silou udrie na loď veľká vlna, až vo svojich útrobách spraští; zúfalý výkrik cestujúcich, a loď sa začína noriť. Vtom narazí do lode druhá vlna, zdvihne ju do výšky veže a zhodí zase do priepasti, takže v okamihu bola celá paluba pokrytá vodou. Bez chvály môžem povedať, že patrím medzi smelých mužov, ale i mňa striasol po celom tele mráz, keď som videl pred sebou, tešiac sa ešte zo života a pevného zdravia, otvorený mokrý hrob; a nemal som nádej, že by známi a priatelia vhodili doň za mnou hŕstku zeme.

Po strašlivej noci nad ránom 10. januára búrka utíchla. Z uspokojených morských vĺn vyšlo slnko a s ním sa vrátila i nádej k životu. Deň bol jasný a teplý, ale na tvárach cestujúcich bolo vidieť, že každý podstúpil hrozný duševný boj. I nasledujúca noc bola tichá a krásna a ľudia na lodi pokojne odpočívali. Tu razom na svitaní 11. januára prebudili ma z môjho dumania v polospánku radostné výkriky: „Afrika! Afrika!“ Ani na Kolumbusových plavcov, ked hľadali nový svet, nemohli radostnejšie účinkovať slová: „Zem! Zem!“, ako na mňa pôsobili spomenuté hlasy. Po toľkých hrôzach na mori mal som o niekoľko hodín zase stáť na pevnej zemi, a to v inej časti sveta!

Máme skutočne pred sebou Afriku, a to pobrežie, kde leží prímorské mesto Alexandria. Ale pretože toto mesto nemá vhodný prístav, lode v hodnej vzdialenosti od brehu spúšťajú kotvy a cestujúci sa dávajú previezť na člnkoch až k mestu. Len čo naša loď zastávala, už zďaleka sa proti nám hrnuli na svojich člnoch prievozníci, aby každý mohol dostať čo najviac pasažierov. Stisk a trma-vrma na lodi a okolo nej do zbláznenia! Spomenutými prievozníkmi boli zväčša hnedočierni Arabi, potom ako žúzoľ čierni muríni rozličného mena. Všetci lámu hlavnejšie európske reči natoľko, aby sa s cestujúcimi mohli ako-tak dorozumieť. Ja i moji spomenutí európski priatelia zjednali sme si prievoz asi po našich 20 grajciarov za osobu. Sadneme na člnok a traja polomuríni začnú s nami veslovať ku brehu, pričom si čosi medzi sebou hovoria vo svojej materčine. Keď sme boli asi v polovici cesty medzi loďou a brehom, zastanú a začnú žiadať od každého z nás 1 zlatý a 45 grajciarov. Nielen títo čierni šarvanci, ale takmer všetci prievozníci používajú takéto fígle. Keď cestujúcich nie je viac ako veslárov, zastanú uprostred mora alebo sa krútia s člnkom a vydierajú od pocestných i desaťkrát toľko, ako sa za prievoz dojednali. V takomto prípade prosba neplatí nič a hrozba veľmi málo. Veď darebáci dobre vedia, že máloktorý z pocestných ich bude potom, žalovať. Keďže pocestní nemôžu ako z vozíka zoskočiť a ísť pešky, opustí ich trpezlivosť a zaplatia čokoľvek, len aby sa mohli šťastlivo vyslobodiť z rúk týchto dráčov.

Ale každej veci spôsob! Mňa ešte v Carihrade upozornili na toto vydieračstvo s náradou, čo sa má v takom prípade urobiť. Moji európski priatelia sa pýtali medzi sebou, čo si teraz počať, lebo za taký kúsok prievozu predsa nechceli vyhodiť toľký groš.

„Nebojte sa,“ hovorím, „robte len všetko za mnou, ale rýchle a smelo.“

Vytiahnem zjednanú cenu prievozu a hodím ju na dno člnka; moji spolupocestní urobili to isté. Nato pozriem prísne na poločiernych šarvancov a skríknem:

„Vesluj!“

Nehol sa mi ani jeden, ale všetci v akejsi pokojnej sebodôvere odvetili:

„Dajte viac peňazí!“

Ja skočím a zahromžím:

„Veslo sem!“, a už bolo v mojej hrsti. V tej chvíli vydrapili aj moji priatelia ostatným prievozníkom veslá a pre udržanie potrebnej autority ukázali sme im päste. Skrotli a my sme pokojne veslovali ku brehu. Keď však naši dráči videli, že to obyčajným spôsobom už nepôjde a že odťahovaním sa od práce prídu o ďalší zárobok za prievoz, pýtali veslá, že nás sami zavezú. Dali sme ich, ukazujúc im päste. Veslovali teda o milých päť, a neminula ani štvrťhodina, už sme boli na brehu.

Len čo sme vkročili do mesta Alexandria — Arabi ho volajú Inskenderjeh —, egypské úrady odobrali nám na čas tunajšieho pobytu naše „pasy“. Potom nás istý Žid zaviedol do hostinca zariadeného podľa európskeho spôsobu, ktorého viecha bola „K nemeckému spolku“ — Zum deutschen Bund. Po krátkom občerstvení unaveného tela chcel som si ešte toho istého dňa poobzerať mesto. Ale následkom dlhej plavby po mori krútila sa mi neprestajne hlava, takže som nemohol ani stáť a musel som, ostať sedieť a držať sa stolíka, aby som sa nezvalil na zem.

Tak prišiel prvý večer v Afrike. Dostal som posteľ poukrývanú zo všetkých strán plachtami. Myslel som si: načo to? Aby som mal čerstvé povetrie, nechal som ešte i dvere na izbe otvorené. Iba keď som ráno vstával, videl som, že mám celé telo červené, doštípané od komárov. To mi vysvetlilo celú vec, pravda, prineskoro.