ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Alexandrii som sa dlhšie nezdržal, iba tri dni, a tak len v krátkosti niečo o samom meste. Pôvod tohto starobylého mesta spadá do roku 331 p. K., keď ho založil slávny macedónsky kráľ Alexander, v dejepise nazývaný Veľkým. Za svojej najslávnejšej doby malo toto mesto asi 600 000 obyvateľov. Teraz má niečo vyše 100 000, medzi nimi do 10 000 Frankov, to jest obyvateľov európskych národností; ostatní sú ponajviac Arabi mohamedánskeho náboženstva. Časť mesta obývaná Frankami, kde bývajú i konzuli, je vystavená celkom nádherne podľa európskeho spôsobu. Život v nej je veľmi rušný a skvostný, lebo všetky najväčšie európske kupecké domy majú tam svojich zástupcov.

Zo starodávnej slávy Alexandrie pochádzajú ešte daktoré zboreniny a dve velikánske, z kameňa vykresané diela. Jedným je Pompejov stĺp, ktorý má 9 stôp v priemere; vysoký je 88 stôp. Jeho vrchná plocha je taká široká, že by na nej mohlo vedľa seba stáť 24 osôb. Druhým pomníkom starovekej slávy je obelisk kráľovnej Kleopatry vykresaný z jedného kusa kameňa. Je 60 stôp vysoký a je na ňom takzvané vtáčie — hieroglyfické písmo. Na pobreží vidieť i niektoré pozostatky onej morskej svietelne (majáka Pharus), ktorú počítali medzi sedem zázrakov Starého sveta. Z novších budov treba spomenúť okrem hlavnej mešity palác vicekráľov, ohromnú colnicu, arzenál, budovy námornej správy atď. V meste sa nachodí i Napoleonov kopec, ktorý dal roku 1798 Napoleon nanosiť a obsadiť delami, aby mohol opanované mesto držať na uzde.

Ale prejdime do susednej časti mesta obývanej Arabmi. Aký velikánsky rozdiel! Pri najväčšej nádhere európskych príbytkov najstrašnejšia chudoba a nečistota. Nechcel som veriť ani svojim očiam, keď som sa díval na tieto z blata ucápané, asi siahu dlhé a tak isto široké koliby, ktoré nemajú ani krovu ani obloka; namiesto dvier vedie do tohto príbytku biedy len asi 3 stopy vysoká diera. V týchto dierach bývajú pôvodní egyptskí obyvatelia, Arabi, za starodávna nositelia moci a vzdelanosti svojho kmeňa. Vyzerajú trochu černejší od našich cigáňov. Ich celý odev pozostáva z obyčajnej košele siahajúcej po kolená, ktorú iba vtedy vyzlečú, keď im sama z tela spadne. Ženy si okrem toho uväzujú na tvár niže očí malú zásterku, takže im vidno iba oči a čelo. Nižšie vrstvy Arabov chodia bez výnimky bosé.

Aký chatrný je ich odev, tak to vyzerá i s domácim náradím. V spomínanej diere ležia na zemi dajaké staré handry, ktoré slúžia celej rodine za postele, stôl a sedadlá; k tomu jeden hrniec, nuž a celý dom je vystrojený. Teda z môjho remesla v tejto časti mesta nevidno zhola nič. Celý majetok takejto rodiny predstavujú jeden alebo dva somáre. Smrad okolo týchto dier je na nevydržanie, lebo ich obyvatelia odovzdávajú všetku telesnú nečistotu svojej „ulici“.

Obyčajným jedlom tohto biedneho ľudu je u nás takzvaný svinský bôb (nie fazuľa, ale známa plodina s čiernym strukom), štajerská ďatelina a lucerna. Okrem týchto plodín varia i obyčajnú trávu, všetko bez masti a soli; do hrnca cvrknú iba trochu octu alebo nažmýkajú citrónovej šťavy. Miesto chleba jedia postruhníky asi 6 cólov v priemere a pol cóla hrubé. Všetky prípravy na pečenie sa robia na „peknej“ ulici. Tam leží jedna doska a všetci domáci, starí i deti tľapkajú tieto postruhníky rukami umazanými od hnusnej nečistoty. Keď som na toto všetko hľadel, prvý raz v mojom živote zmocnil sa ma z mojich ciest pocit hnusu. Nuž ale čo robiť? Už som raz tu a musím ďalej.

Ani v prednejších arabských rodinách nevyzerá to oveľa lepšie; od chudobných delia sa iba odevom, ktorý poukazuje na väčšiu zámožnosť. Tento odev, nech ho už nosí chlap alebo žena, predstavuje okolo tela obhodenú plachtu, ktorá siaha až po päty. Plachta je z belasej alebo u niektorých z čiernej hodvábnej tkaniny, takže odzadu nerozoznať mužské osoby od ženských. Všetky arabské „dámy“ majú na zásterke, ktorá zakrýva tvár, povešané strieborné alebo pravé zlaté peniaze, tak isto ako na čele; nad nosom medzi očami visí im mosadzná trúbeľka asi dva cóle dlhá a tri štvrte cóla hrubá. Keď takáto „bohatá pani“ kráča po ulici, štrngá okolo seba ako v korbe zapriahnuté kone. Ale obyčajne i ona je bosá. Ak „pani Arabka“ má obuv, tak sú to červené topánky, ktorých konce sú vyhnuté nahor ako háky.

Pri velikánskom obchodnom ruchu mesta Alexandria vládne na uliciach celý deň veľmi rušný život. V arabskej časti mesta vysedúvajú obyvatelia pred svojimi kolibami a robia rukami i nohami rozličné veci. Tuto napríklad na zemi sedí tokár. Pred ním stojí asi šesť cólov vysoká tokáreň. Keď do nej upne príslušný kúsok dreva, jednou rukou bičíkom krúti drevo, kým v druhej ruke a medzi prstami nohy drží dlátko a narába ním tak obratne, že vytočí dosť pekné maličkosti, hoci celá jeho zásoba nástrojov neprevyšuje tri rozlične veľké dlátka.

Na všetkých uliciach vidieť neslýchane mnoho tiav a somárov, lebo tieto zvieratá vykonávajú všetky služby vozov a kočov. Iba v najbohatšej, franskej časti mesta, ktorá je vystavaná podľa európskeho spôsobu, vidno vozy a koče. Nosiť sa na somároch je zvyk rozšírený vôbec po celom Egypte. Ako v európskych veľkých mestách stoja hromadne na uliciach fiakre čakajúce vo dne v noci na zárobok, tu vidieť dvadsať až tridsať Arabov so svojimi somármi, ktoré ponúkajú okoloidúcim v lámaných európskych rečiach podľa toho, za koho cudzinca považujú. Keď som raz prechádzal popri takejto hromade afrických „fiakrov“, pokladali ma za Nemca a takto vrešťali okolo mňa: Du Esel — Ty somár; Sie gut Esel — Vy dobrý somár; Komm gut laufen Esel — Poď dobre bežať, somár atď. Pri tomto hlučnom uctení mojej pocestnej maličkosti hľadel som sa čo najskôr stratiť v dave ľudu.

Podľa spôsobu života v Alexandrii nebolo tam pre mňa práce; odobral som sa teda ráno 15. januára 1871 po železnici do hlavného mesta Káhiry. Železničné vozne sú tu napospol otvorené; tak ako u nás vozy, na ktorých prevážajú stáda volov. Zo svojho voľného sediska chcel som si teda poobzerať egyptský kraj, ale južný vietor hnal v povetrí takú silu drobulinkého piesku, že som iba kedy-tedy mohol otvoriť oči. Zastali sme v jednej dedine; nuž čože vám opisovať, drahí rodáci, domy, či ľudí? Egyptské dediny stoja napospol na kopcoch, aby ich domy neodniesla rieka Níl pri každoročných povodniach. Ale horkýže domy! Sú to koliby ubité v podobe okrúhleho cukrového klobúka, ktoré majú v priemere asi 7 stôp a vysoké sú 9 stôp. Oblokov na nich nevidno. Jediná diera dovnútra slúži za dvere, ktorými títo egyptskí občania chodia von a dnu. Vrch koliby je pokrytý suchým kravským lajnom, ktoré im slúži za palivo, lebo dreva tu niet.

Avšak videl som i letohrádky, v ktorých prebýva arabská „tichá rodina“. Zazriem pred sebou — podľa mojej mienky — kopu hodne slamnatého hnoja; myslím si, načo je tu nakopený hnoj, keď egyptskú dolinu každoročne hnojí Níl svojimi povodňami? Obzerám kopu bližšie a vidím dieru, z ktorej sa driapu von mladí i starí arabskí obyvatelia obojeho pohlavia. Dakoľko blatnatých kolíb a 10 až 15 takýchto hnojových letohrádkov predstavuje egyptskú dedinu, okolo ktorej behajú celkom nahé 13-ročné až 14-ročné deti a žobrú. Ba i rodičov často možno vidieť v Adamovom rúchu. Riadny oblek pozostáva obyčajne z kusa handry obviazanej okolo pása. Ale i táto zástera má toľko dier, koľko do roka dní. Vozy a cesty sú v egyptských dedinách celkom neznáme. Arabi používajú na prepravu osôb i nákladu najviac ťavy; tieto zvieratá chovajú čistou slamou.

Vlak letí ďalej. Pred zrakom sa mi stále ukazujú a tratia nové dediny, všetky akoby na jedno kopyto vybíjané. V jednej z nich zastaneme a tu som videl arabského oráča v práci. Nech to nikoho nemýli, že to bolo 15. januára. Veď beh poveternosti je tu celkom iný než v severných podtatranských krajoch, o čom ešte budem rozprávať na inom mieste. Arabský pluh je nástroj veľmi jednoduchý. Predstavme si hodne hrubý drúk; na hrubšom konci má vyvŕtanú dieru, do ktorej sa odspodu vopchá drevo pristrúhané na spôsob ľudskej nohy, avšak oveľa tenšie. Za tenší koniec drží roľník svoj pluh a rýpe ním, ako môže. Títo roľníci majú však i „dokonalejšie“ pluhy, ale náš človek by veru nevedel, čo si s nimi počať. Takýto upravený arabský pluh sa skladá z drúka, ktorý je na hrubšom konci krivo narastený. Na konci tejto kriviny je pripevnený kúsok železa, často i kus dreva, a to na spôsob rýľa; k tomu jednoduchá rukoväť, a „upravený pluh“ je hotový. O kolieskach alebo o „líške“ ani reči. Obyčajne ťahúňmi takýchto pluhov sú somár s ťavou, krava so somárom alebo s ťavou. A predsa i tento biedny pluh vystačí na obrobenie zeme, ktorá nemá ani korene, ani kamenie, ale tvorí ju úrodná náplava Nílu a podobá sa našej najkrajšej záhradnej pôde.

Pri tejto hospodárskej skúsenosti dostal som nového spolucestovateľa; totiž starší Arab, ktorý tiež cestoval do Káhiry, nastúpil ku mne do vozňa. No, pomyslel som si, to bude pekná spoločnosť! Prihovoril sa mi po arabsky; čo hovoril, neviem. Zdvihnem plecia hore k hlave na znak toho, že jeho reči nerozumiem. A veru bol by som sa rád porozprával s týmto veľmi vážne vyzerajúcim človekom, aby som sa presvedčil o tom, aké asi pochopy majú títo ľudia o európskych národoch. Jacháme ďalej. On sa díva nemo na mňa, ja na neho. Razom otvorí moja chlapina plátennú kapsu, vytiahne z nej za hrsť čerstvej lucerny a či blúdovej ďateliny a začne ju so zrejmou obľubou žuvať a jesť. Od údivu vyvalil som oči ako plánky, načo mi môj vľúdny spolucestovateľ ponúkol chĺpok svojej zelenej „paše“. Keďže som nechcel uraziť jeho úctivosť, vytiahnem jednu byľku, a ako žujem, tak žujem, ale prehltnúť to nedajbože; musel som ďatelinu vypľuť. No on, mysliac, že som azda pochytil tvrdé stebielko, núka a ponúka ďalej. Aby som teda jeho štedrosti urobil koniec, spravím rukami pri vlastnej hlave znaky rohov a dodám temné mú! mú! a tenšie bééé! na znak toho, že u nás sa iba rožný statok a ovce kŕmia lucernou. Pokrútil hlavou na znak údivu, ale mne sa videlo, akoby si čosi mrmlal do brady, bezpochyby: „Nevieš, čo je dobré!“

Ešte toho istého dňa, 15. januára, došli sme šťastne do Káhiry. Len čo vlak zastal a cestujúci vyšli z vozňov, hneď sa okolo nás nahrnuli húfy otrhaných alebo i celkom nahých arabských detí, ktoré cudzincov z Európy poznajú nielen po šatách, ale i po tvári a prenasledujú ich krikľavým žobraním: bakšiš, frandži, bakšiš! — Darček, Frank, darček!

Horko-ťažko som sa vymotal z húfu tejto otrhanej, dotieravej chasy a začal som hľadať hospodu. Po dlhom chodení sem i ta, trvajúcom dve hodiny, zastihol ma aj večer, až sa mi konečne podarilo nájsť hostinec, ktorý mi už boli odporúčali; bol to hotel Allemand pod podivnou viechou „Zum Schwertfeger“, (K brusičovi mečov). Unavený ľahnem si spať; ale o nočnom pokoji a odpočinku ani reči. Oproti mojej izbe bola umiestená arabská kaviareň. Každú noc bola v nej taká hudba, ako keby človeku šidlami do ucha pichali.

Prv než prikročím k ďalším zprávam o svojom pobyte v Káhire a jej pamätnom okolí, vidí sa mi potrebným rozpovedať niečo o samom podnebí a poveternosti. Káhira leží pod tridsiatym stupňom zemepisnej šírky, teda neďaleko onej čiary, pod ktorou sa začína horúce pásmo sveta. Celé okolie má takzvané subtropické podnebie, ktoré sa ohromne líši od nášho podnebia tatranského. Vysvetlím to na príklade, ktorý vezmem z našej domoviny. Slovensko leží z veľkej časti medzi 48. a 49. stupňom zemepisnej šírky; ale jeden kútik Banátu, ktorý zasahuje najviac na juh, leží na 45. stupni zemepisnej šírky. Celý rozdiel oboch menovaných krajov sú iba tri stupne zemepisnej šírky, a predsa aký odchodný je priebeh poveternosti u nás v porovnaní s Banátom! Akýže rozdiel bude teda medzi krajinami, ktoré sú od seba vzdialené 18 stupňov! Z toho nasleduje, že najdlhšie dni trvajú v Káhire len 14 hodín, keď u nás v tom istom ročnom období slnko svieti 16 hodín; ale naproti tomu v zime, keď na Vianoce mávame veľmi krátke, iba osem hodín trvajúce dni, v Káhire trvá deň o dve hodiny dlhšie, teda celých desať hodín. V Egypte je teda skoro nepretržite leto.

Tak je! Zimu, mráz, sneh, ľad v Egypte nepoznajú z vlastného videnia, okrem tých ľudí, ktorí navštívili severné európske krajiny. Keď som prvé ráno po svojom príchode do Káhiry vstával, pred oblokmi hostinca štebotali lastovičky ako u nás o Jáne; lebo táto okrídlená rodinka našich domov prezimúva tu v Egypte a vôbec po celej severnej Afrike. Preto teraz už ani to nebude nápadné, že som tu 5. januára videl orať.

Predtým v Egypte nikdy nepršiavalo; ale od tých čias, čo egyptský vicekráľ Mehemed Ali dal okolo Káhiry a vôbec po dolnom Egypte vysadiť milióny rozličných stromov, pršiava dva-tri razy do roka, i to len v decembri a januári. My také pršanie voláme mrholením; lebo keby tu nastali také pľušte, aké u nás trvajú i týždne, zo všetkých dedín a veľkej časti egyptských miest zostali by len kopy blata.

Horúčosti v letných mesiacoch bývajú hrozné, a to najmä vtedy, keď zo susednej púšte Sahary duje horúci vietor chamsin. Tento vietor ženie so sebou celé oblaky rozpáleného drobulinkého piesku, takže pocestní alebo ľudia pracujúci na poli, keď ich zastihne chamsin, ľahnú si tvárou na zem, aby ich nezadusilo. Keď však nepozornému človeku chamsin napráši tohto horúceho piesku do očí, pôsobí to veľmi škodlivo na zrak. A ak sa táto nehoda častejšie opakuje, človek i oslepne. To je prirodzená príčina, že je v Egypte tak neobyčajne veľa slepých ľudí.

Hoci v Egypte zem nikdy náležite od dažďa nenamokne, predsa údolie rieky Nílu patrí medzi najúrodnejšie kraje celého sveta. Táto rieka, veľká tu asi ako Dunaj pri Pešti (lebo i parníky po nej plávajú), vylieva sa pravidelne každým rokom asi v polovici augusta; a keď cez september voda opadne, začnú hneď orať, alebo, lepšie povedané, rýpať, a sejú pšenicu, jačmeň a ryžu, sadia fazuľu, bôb a máličko zemiakov; o tri mesiace, teda okolo Vianoc, je už žatva. Po Novom roku zase orú a sejú, takže mávajú do roka dve úrody. Ale aby mohli zúrodňujúce vody Nílu krajinu čo najďalej zvlažovať, rozvedené sú na všetky strany početné priekopy — kanály; lebo kam nezasiahne povodeň Nílu, tam je holá púšť. Tu sa rodí i všakové ovocie, primerané horúcemu pásmu sveta, napríklad banány, sykomory, datle, ananásy atď. Kávu vraj nepestujú pre nepríhodnú zeminu, zato však hojne bavlny. V Egypte nieto ani hrozna, lebo mu je tu prihorúco. Nápadné mi boli zvlášť na poli divo rastúce veľké nopály (kaktusy) a palmy, potom rozličné stromy a kružiny, ktoré podľa mena nepoznám.

Keď chce niekto z európskych obyvateľov navštíviť tieto kraje, volí si na to obyčajne mesiace našej zimy, teda november až koniec januára. Ja a môj spoločník na cestách boli sme tu, v januári, a predsa z nás každodenne tiekol cincúrom pot.

Po tomto stručnom opise egyptského podnebia pozrime sa trochu bližšie na hlavné mesto Egypta Káhiru. Arabsky sa toto mesto nazýva Mesr el-Kahira, to jest víťazná; v európskych rečiach je to Kairo alebo Cairo. Leží na pravom brehu Nílu, práve tam, kde sa delí na osobitné ramená vtekajúce do mora, ktoré majú podobu obrátenej gréckej litery delta. Preto i celá krajina medzi týmito ramenami má názov delta. V susedstve mesta sú nepatrné kopce, Mokatam. Počet obyvateľstva presahuje 400 000 hláv, zväčša arabského rodu; ostatní sú Kopti, Gréci, Arméni, Židia, černosi a osadníci skoro všetkých európskych národov, takzvaní Frankovia (arabský frandži). Celé mesto sa delí na dve hlavné časti: starú a novú Káhiru. Tá prvá má domy stavané napospol z čiernej hliny a kameňa, bez krovu, vysoké na dve až tri poschodia; ulice sú krivé, nedláždené a také úzke ako azda nikde inde na celom svete, lebo sú len asi na dva kroky široké a miestami ani toľko. Rozumie sa, že do týchto ulíc môže slnko zasvietiť iba v čase vysokého leta; v iných čiastkach roku zostávajú ulice vo dne v noci tmavé a všakovou nečistotou sú také preplnené, že hrôza na to pozrieť. Izby spomenutých domov sú značne vyššie než naše a majú často dva obloky nad sebou, aby v náramných letných páľavách bol v izbe aký-taký vetríček, ktorý má občerstviť omdlené telo. O poriadku v usporiadaní oblokov, ktoré nemajú nijakého skla, niet ani reči; jeden väčší, druhý menší, tretí nižšie, štvrtý vyššie položený. Všetky sú však vybavené silnými drevenými mrežami, niektoré zas takými šramkami, ako bývajú u nás na jatkách. Vonkajšia farba týchto domov je čierna, podobná suchému blatu z čiernej zeme. Netreba nám teda dokladať, aký smutný je pohľad na ulice starého mesta Káhiry.

Nová Káhira stavaná zväčša podľa arabského (saracénskeho) spôsobu v niektorých čiastkach sa predsa len podobá veľkým európskym mestám; ulice sú širšie a natoľko zarovnané, že po nich môžu jachať vozy i koče. Mnohé domy majú riadne rozložené obloky a majú aj krov. Keď sa terajší egyptský vicekráľ vrátil zo svojej európskej cesty domov, hrdo vraj povedal: „Káhira bude o dvadsať rokov ako Paríž.“ Nuž ale keď bude napredovať iba tak ako dosiaľ, veru nie o dvadsať, ale ani o dvesto rokov nebude sa môcť rovnať Parížu.

Život na uliciach mesta je nadmieru ľudnatý a rušný; hoci Káhira stratila svoj obchodný význam, ktorý mala do 16. storočia ako stredisko obchodu medzi Východom a Západom, prv než bola objavená námorná cesta okolo Afriky do Indie, predsa obchod je i teraz veľmi rozsiahly, najmä s tovarom a rozličnými plodinami z krajín položených pri rieke Níle alebo vo vnútri Afriky.

Tento čulý obchod sústreďuje sa na ulici zvanej Musky, rozchýrenej široko-ďaleko po celom mohamedánskom svete. Táto ulica je asi hodinu cesty dlhá, 4 — 5 siah široká a deň čo deň od svitu do mrku je obrazom „večitého“ jarmoku, kde však človek môže veľmi ľahko utŕžiť niečo i na chrbát. Mnohí z drahých rodákov už iste mali príležitosť vidieť daktorý veľmi hlučný jarmok s jeho krikom, stiskom a všakovými tu veselými, tam smutnými výjavmi; ale to všetko sa ani zďaleka nemôže prirovnať hluku na ulici Musky. Na všetky strany je preplnená zväčša polonahými ľuďmi rozličných afrických národov, medzi ktorými vynikajú najmä černosi v dotrhaných, veľmi krikľavých oblekoch. Stisk ľudstva zvyšujú ešte ťavy, somáre a celé húfy vyhladovaných psov. Tento neslýchaný hluk zvyšujú ešte i obyvatelia susedných domov, lebo všetky svoje práce vykonávajú na ulici. To isté platí aj o remeselníkoch.

Zastavil som sa pri jednom robotníkovi s drevom, ktorý robil práve klietku. Sediac na zemi, držal medzi bosými nohami drevenú paličku a rukami vybíjal do nej dierky, za každou dierkou potisol paličku nohami ďalej a išlo mu to veľmi šikovne. Tam zas jednému pod stenou holia hlavu; pri ňom šramotí plechár kladivkom; otrhaní černosi vláčia sa po zemi za vlasy, keď iní pod stenou chrápu; tu matka nadája svoje „murínča“, tam remeselník mastí svojho učňa atď. Keď sa však v tomto stisku stretnú dve ťavy s nákladom, zvalia hneď celý tucet ľudí a niekoľko šiatrov, lebo každá pre seba potrebuje asi dve siahy priestoru. Tovar sa kotúľa po zemi, ľud sa naň vrhá a strháva sa krik, lomoz a bitka na všetky strany, kým niektorí robia odvrchu palicami poriadok.

Aby som pohodlnejšie videl priebeh tohto jarmoku, oprel som sa o stenu a medzi neprestajným chutným smiechom hľadel som na tú trmu-vrmu. Razom sa strhol neobyčajný krik, lebo sa približoval koč a pred ním asi na desať krokov cválal — bežec! Títo bežci sú zväčša černosi; na sebe majú červenú čapicu, bielu košeľu s veľmi širokými rukávmi, gatky po kolená, náprsník veľmi krikľavej farby a taký istý opasok. Všetci sú bosí a na znak svojho, najmä v letných páľavách ťažkého „úradu“ majú asi päťstopovú palicu. Ich povinnosťou je kliesniť kočom cestu v tomto dave ľudu; preto bežec kričí, čo mu sily stačia. Ľud skáče na obe strany bližšie k domom; ale tých, čo nestačili odskočiť, začne bežec mastiť dlhou palicou po hlave, po chrbte a kde len zachytí, rozdávajúc ešte i zauchá. Ľudia všetko toto prijímajú pokojne, akoby to tak muselo byť. Ak by sa v tomto húfe ľudstva nadaril nejaký „veľký pán“ a bežec by ho poznal, tomu síce nepriloží palicu na hlavu, ale dá mu lakťom medzi rebrá tak, že druhý raz vyhne i on. Prichodí druhý, tretí koč a pred každým zase bežec, takže tieto výjavy sa neprestajne opakujú. Ale sotvaže odbehol ďalej, už je za kočom nový stisk a nová bitka. Nasmial som sa tu do chuti. Ale vediac, že pri suchom i mokré zhorí, držal som sa obďaleč, aby sa i mne neušlo dačo z týchto bežeckých povinností.

Teraz niečo o budovách novej Káhiry. V ich čele stojí pevnosť s veľmi starými hradbami, vystavaná na briežku Mokatamu. Vnútri má zboreniny paláca slávneho sultána Saladina, skvostné obydlie terajšieho vicekráľa a krásnu mešitu s veľmi štíhlymi vežičkami. V tejto pevnosti dal Mehemed Ali roku 1811 posekať zlopovestných Mamelukov. V nej sú i velikánske zbrojnice, rozličné fabriky a svetoznáma „Jozefova studňa“. Je to naozaj obrovské dielo, vytesané v štvorhrannej podobe; každá strana studne je asi tri siahy dlhá. Hlboká je 276 stôp, teda asi 46 našich siah. Celý vnútrajšok je vyzdobený tesaným kameňom a opatrený schodmi, takže človek môže zostúpiť až k vode. K tomu je vždy pohotove spoľahlivý sprievodca, ktorý pocestného sprevádza dolu so svetlom, za čo potom, pravda, dostane svoj bakšiš.

Celé mesto je podelené na štvrte, medzi ktorými je i zvláštna štvrť Frankov, t. j. európskych obyvateľov. V tej sa nachodia i dva františkánske kláštory a niekoľko gréckych kostolov. Sami mohamedáni majú tu vyše 300 mešít, medzi ktorými mešita Hassanova je pamätná preto, že v jej susedstve sa nachádzajú vyššie mohamedánske školy. I Židia majú tu početné synagógy. Medzi remeslami, ktoré chcel najmä bývalý vicekráľ Mehemed Ali udomácniť, ujalo sa ešte najlepšie garbiarstvo.

V hlavnom meste Egypta, v Káhire, neukazovala sa mi nádej, že by som mohol dostať stálejšiu a výdatnejšiu stolársku prácu. Preto som si zaumienil poobzerať si ešte staré i novšie divy a zázraky dolného Egypta; myslím tým pyramídy a Suezský prieplav a potom odcestovať ďalej do Ázie.

Vybrali sme sa teda zavčasu ráno 18. januára 1871 v trojici, ja a dvaja moji známi. Jeden bol sedmohradský Sas a druhý Prus. Boli sme náležite zásobení potravou, každý mal v ruke hodný kyjak a vo vrecku nabitý revolver. Najprv sme si chceli poobzerať staviteľské arcidiela najdávnejších čias, pyramídy, ktoré ležia asi tri hodiny cesty od Káhiry na juhovýchod. Sotva sme sa vzdialili na štvrť hodiny od hlavného mesta, došli sme k rieke Níl, cez ktorú vedie ošarpaný plťový most. Hneď za ním začína sa pekné stromoradie agátov, ktoré vedie až k samým pyramídam. Na ceste obzreli sme si letnú vicekráľovu rezidenciu Gizeh, stavanú v európskom slohu, podľa ktorej sa nazývajú i tieto pyramídy gizežské. I na iných miestach Egypta nachodia sa totiž pyramídy, pravdaže, oveľa menšie a čiastočne už i rozváľané.

Stojíme teda pri svetochýrnych pyramídach! V piesočnom poli nachodia sa tri veľké a osem menších pyramíd; my sme obrátili svoje kroky k najväčšej, ktorá má meno od staroegyptského kráľa Cheopsa. Asi o ôsmej ráno sme sa už driapali nahor, čo je však dosť nebezpečné, keď človek vystupuje bez sprievodcov. Práve v tom čase boli na vrchole pyramídy Angličania, ktorých arabskí sprievodcovia nahor viacej vytiahli, než vyviedli. Na samý vrch nedostal sa z nás nikto, lebo v tejto ohromnej výške, keďže tu niet ani najmenšieho zábradlia, začali sa nám krútiť hlavy. Ja som predsa však vystúpil na 40 siah, kým moji spolucestovatelia iba na 37 a 32 siah. Keď som asi pred dvoma rokmi stál na najvyššej veži celého sveta, na münsteri v Štrasburgu, a díval som sa z neho na tie krásne úrodné nivy Francúzska, vzbudilo to vo mne akési sladké povedomie. Celkom inak som sa cítil teraz, keď som stál na najvyššej a najohromnejšej budove celého sveta, starej vyše 4000 rokov, a predsa ešte nepohnutej, na skvelom to pomníku niekdajšej slávy starého Egypta. Rozum zastane človeku, keď si pomyslí na to, akým spôsobom dvíhali starí Egypťania tieto veľké, pol druha kubickej siahy majúce kamenné balvany do takej ohromnej výšky!

Teraz ešte niečo o rozmeroch Cheopsovej pyramídy. Každá zo štyroch kosovitých strán tejto stavby má podľa môjho osobného merania 360 krokov, teda celá pyramída má pri spodku 1440 krokov. V anglických cestopisoch udáva sa dĺžka jednej strany na 764 a výška na 481 anglických stôp. Všetky tieto gizežské pyramídy sú stavané zo žltosivého kameňa, ešte jemnejšieho než obyčajný brús. Jednotlivé balvany sú dve siahy dlhé, tri stopy vysoké a toľko i široké; poukladali ich však na seba tak, že každý balvan predstavuje jednu stupku — schod; alebo aby som sa zreteľnejšie vyslovil: na všetkých štyroch stranách pyramídy je na samom spodku, od kraja do kraja, jedna dlhočizná stupka. Na týchto stupkách ležiace kamene sú ďalej dnu potisnuté tak, aby povstala zas nová, druhá stupka, na tej tretia a tak ďalej až na samý vrch. Takto všetky štyri strany pyramídy sú nepretržité velikánske schody, z čoho teda vidno, že vystupovať na pyramídy sa môže iba zvonka. Na aký cieľ boli stavané tieto ohromné budovy? O tom sú rozličné mienky; pravdepodobne sú to hrobky starovekých egyptských kráľov.^[3] Je známe, že keď konzul Napoleon viedol na poli pod pyramídami roku 1789 bitku s egyptskými Mamelukmi, na oduševnenie vojska nepovedal nič iného než tieto slová: „Vojaci, majte na pamäti, že z týchto pyramíd hľadí na vás vek 4000 rokov!“ A Francúzi tam potom zvíťazili. Rozpráva sa i to, že Napoleon dal zhodiť vrchol tejto najväčšej pyramídy a že si tam pripravil „fruštik“; bezpochyby neprišlo mu vtedy na myseľ, že o 72 rokov Parížska komúna zhodí pomník jeho slávy, stĺp vendómsky!

Len čo sme si poobzerali pyramídy, už nás v blízkosti čakal druhý predmet obdivu, takzvaná sfinga, ktorá vraj mala byť obrazom úrodnosti Egypta. Nech však už znamená čokoľvek, je to dielo hodné najväčšieho obdivu. Sfinga je ohromný, z kameňa vytesaný lev, ktorého poprsie a hlava má ženskú podobu.

To veru nie je nič divného! — pomyslí si niekto; akýže je to lev? Ale keď povieme, že veru nie je podobný tomu na reťazovom moste v Pešti, nuž zaiste bude ináč súdiť. Samo telo velikánskeho leva je už, pravda, zasypané pieskom, lebo silné vetry zo susednej Sahary nesú celé oblaky drobulinkého piesku do Egypta. Ale i to, čo ešte vidno zo sfingy, poukazuje na velikánske rozmery tohto diela. Celé telo je obrátené tvárou k východu a tá časť levieho tela, ktorá trčí z piesku, je dlhá, ako som zistil, 49 mojich krokov, teda aspoň 20 siah. Sama panenská hlava má od brady po vrch čela do 30 stôp, teda 5 siah, a ešte teraz vidno, že toto velikánske hlavisko je vkusne a súmerne vytesané z jedného kusa kameňa; len nos je už z tváre zväčša urazený. Sám kameň je tvrdší a černejší než ten, z ktorého sú vystavané pyramídy. Nakoľko som oddola z hĺbky mohol rozoznať, sfinga má na hlave ozdobu podobnú našej parte. Ako nám rozprávali, na vrchu hlavy má byť diera v priemere asi 2 stopy, z ktorej vraj starovekí egyptskí kňazi prorokúvali. Pravda, my sme na vrchu hlavy neboli, lebo nemali sme aspoň osemsiahový rebrík, aby sme ho mohli oprieť o čelo a tak vyliezť nahor.

Po našom skromnom obede poobzerali sme si v tejto púšti ešte všakové zrúcaniny staroegyptských chrámov a čo najhlbšie dojatí týmito velikánskymi dielami ľudských rúk vrátili sme sa celkom uspokojení asi o piatej večer do Káhiry. Sem, k egyptským pyramídam, zájdite si, páni stavitelia, „na vandrovku“, aby ste sa presvedčili, že náš vek nemá týmto dielam čo podobného!

Keď som sa vrátil od pyramíd, prišiel za mnou Bavorčan Anton Rost z Augsburgu, ktorého som poznal ešte z Carihradu, a rozhodol sa, že pôjde so mnou do Ázie, najmä do Palestíny. Pretože však nedostával akosi svoj pas, bol som prinútený vydať sa na cestu sám; sľúbili sme si, že sa zídeme v Izmailiji. Dňa 21. januára 1871 pohol som sa teda z Káhiry vlakom idúcim na východ. Okrem strojníka, vlakvedúceho a niektorých jeho pomocníkov bol som jediný Európan medzi Arabmi a černochmi. Napoludnie sme došli do stanice Zagazig, odkiaľ vedie odbočka do Mansuri. Sedím si pohodlne a dumám o tom, čo všetko som už skúsil; o chvíľku ideme ďalej, až prichádzame na nasledujúcu stanicu. Úradníci tu prezerali cestovné lístky, a keď mali v ruke môj, začali sa medzi sebou arabsky rozprávať, a potom sa ma čosi vypytovali, doista to, kde idem. Nerozumel som im, čo hovorili, tak som len opakoval: „Ismail, Ismail!“ a oni mi ukazujú, že musím ísť naspäť. To bola veru galiba ísť dve hodiny cesty nazad, a ktovie, kde už medzitým bude môj vlak.

Stúpam teda pešky nazad a pri jednej dedine, chtiac si oddýchnuť, sadol som si na zem. Sotva ma však niektoré arabské deti zazreli, strhol sa krik a z dier sa húfom hrnuli ku mne nahé a polonahé deti, medzi nimi aj odrastené dievčiny a šuhajci; obklopili ma a kričali:

„Bakšiš, frandži, bakšiš!“

Na tento krik a lomoz začali už i starí Arabi vychodiť zo svojich dier, čakajúc na dobrú korisť. V tomto položení uznal som za najlepšie vziať nohy na plecia a zutekať. Ale celý ten kŕdeľ tiahol za mnou s krikom: „Bakšiš! Bakšiš!“, a keď videli, že predsa z neho nič nebude, odprevadili ma hodný kus za dedinu hrudami a kamením.

Krvácajúc z dvoch rán, stúpal som ďalej, ale nezazlieval som nikomu; iba mi hneď napadlo, že pre takéto cestovateľské skúsenosti mi nebolo treba ustávať sa do Afriky. To som sa mohol i doma vo vlasti vybrať minulého roku 27. septembra do Nitry, nuž i tam sa mi mohlo dostať takých „arabských“ surovostí od ľudí, ktorí nosia meno kresťanov a „slobodných občanov“.^[4] Lenže v tomto prípade by som sa bol i ja preukázal bakšišom svojich tvrdých pästí zbojníckej luze.

Po takýchto nie priam milých skúsenostiach a rozpomienkach dostal som sa šťastne nazad do Zagazigu. Prenocoval som tam a zaplatil za chudobnú večeru a biedny nocľah 1 zlatý a 50 grajciarov v našich peniazoch, pričom som mal to šťastie, že mi môj cestovný lístok ďalej neprezerali, takže som nemusel znova platiť.

Na druhý deň ráno išli sme železnicou ďalej k Izmailiji. Sotva sme boli asi hodinu na ceste, zmizli úrodné polia a my sme sa dostali na piesočnatú pustatinu, kde nebolo ani stromčeka, ani trávičky, ani nič zeleného, iba nebo a holá púšť! V tejto piesočnatej pustatine leží nové mestečko Izmailija, do ktorého privádza dlhý kanál od samej Káhiry pitnú vodu; jedno rameno kanála ide k Suezu pri Červenom mori, druhé k Port Saidu pri mori Stredozemnom. Obyvatelia tohto mestečka, Gréci, Francúzi a Taliani, sú samí kupci a krčmári, lebo tu je stanica neďaleko ležiaceho Suezského prieplavu; v susedstve, tiež uprostred piesočnatej púšte, leží jazero Timsah, cez ktoré prechodí spomínaný kanál.

Môj spolucestovateľ Anton Rošt ma skutočne v Izmailiji dohonil; boli sme tam spolu iba jednu noc (ja dve), lebo tamojšie hostince majú také ceny ani Hotel Grand v Paríži. Tak napríklad za kúsok mäsa a pohár vína na večeru sme platili našich 90 grajciarov. Najprv sme zamýšľali dostať sa Suezským prieplavom k Červenému moru a odtiaľ do Jeruzalema; keď sme však videli, že plavba po kanáli by naše vrecká vyprázdnila, umienili sme si nastúpiť cestu iným smerom. Dňa 23. januára sme teda opustili Izmailiju a pustili sme sa pešky smerom na Port Said. Sotva sme išli asi hodinu, mestečko sa nám stratilo z očí a videli sme iba piesok a nebo. Slnko pálilo ako u nás v „psích dňoch“ — tu však nemáš nikde ani stromčeka, ani kríčka, kde by si si trochu mohol odpočinúť.

Mali sme už asi pol druha hodiny cesty za sebou, keď sa tu zrazu ukáže pred nami svetochýrny Suezský prieplav, dielo skutočne ohromné, keď uvážime, že museli ho vykopať v tejto pustatine a čiastočne vystrieľať v skalách. Všade na brehoch vidno zanechané čiastky všelijakých strojov a celé kopy dolámaných vozov a fúrikov; nie div teda, že tento prieplav stál do 400 miliónov frankov. Pri vrchu je široký vyše 50 našich siah, na samom spodku 10 siah; hĺbka vody je však 4 siahy, takže i najväčšie kupecké lode hnané parou alebo plachtami môžu pohodlne prechádzať z Červeného do Stredozemného mora a naopak. Všetky lode sa v prieplave pohybujú pomaly, nepochybne preto, aby nespôsobili veľké vlny a nekazili brehy. Kupci, pravda, majú osoh, že nemusia obchádzať Afriku, keď idú do východoázijských území; chudobní pocestní sa však nemôžu touto cestou plaviť pre náramne vysoké ceny za prievoz. Za tú cenu by aj viedenský fiaker zaviezol človeka na určené miesto.

Stúpame teda popri kanáli ďalej, ale všade je pusto, nikde ani hostinca ani dedinky; iba každé dve-tri míle stojí domček pre strážnika prieplavu, kde však nič nedostaneš ani za peniaze, tým menej zadarmo.

Celý boží deň sme sa lopotili v tom piesku a nejedli sme ani hryz chleba; až napokon podvečer dostali sme sa k väčšiemu domu, kde býval francúzsky kapitán strážnikov prieplavu. Bol večer a my sme boli hladní ako vlci; vkročíme teda dnu. Ja ho oslovujem po francúzsky a prosím o nocľah a o nejaké jedlo za peniaze. On z prirodzenej francúzskej zdvorilosti kázal sa nám zložiť a vzal ma na skúšku, lebo kamarát Rost z celého rozhovoru nič nerozumel. Tešilo ho, keď som mu rozprával, že som rodák z uhorskej zeme a že som dlhší čas robil v Paríži; ale na môjho kamaráta sa prísne pozrel, lebo práve vtedy Bavorčania s ostatnými Nemcami dobýjali Paríž. Po skromnej večeri nám určili miesto na odpočinok v maštali na holom piesku; ale mali sme aspoň strechu nad hlavou a boli sme medzi ľuďmi, a tak sme spokojne odpočívali.

Včasráno dňa 24. januára 1871, poďakujúc sa prívetivému Francúzovi za pohostinstvo, nastúpili sme ďalšiu cestu na sever. Smutné bolo veru toto naše putovanie, hoci obloha nad nami bola jasná ani oko. Ale okolo nás len holá piesočná púšť, nikde ani stromka, ani zelenej bylinky, ani človeka, ani vtáčika! Celé predpoludnie sme sa lopotili v nesmiernej horúčosti v piesku, majúc Suezský prieplav vždy po boku; až konečne napoludnie dostali sme sa k osamotenej krčme na prieplave, kde asi lode na chvíľku pristávajú. Bol to už druhý deň, čo sme takmer o hlade putovali. Pýtali sme si teda niečo zajesť; dali nám po kúsku suchého neslaného chleba za — pol zlatníka! Po krátkom odpočinku kráčame ďalej a obdivujeme všelijaké stroje na brehoch prieplavu. O chvíľku stretávame malú arabskú karavánu, ktorej ťavy niesli samé kozie kožky. Zakrátko nám však i ona zmizla z dohľadu v púšti.

Chýlilo sa už hodne k večeru, a nám sa ani zďaleka neukazoval nijaký domček, kde by sme mohli nájsť nočný útulok. Zrýchlili sme teda kroky a stúpali sme s dvojnásobným napätím síl dopredu v nádeji, že azda pred úplným zmrknutím predsa len dosiahneme dajakú striešku. Ale nič a nič! Tichá noc zaťahovala celý obzor a my sme stáli osamotení v africkej púšti.

„Kde len a ako prenocujeme?“ pýta sa ma kamarát.

„Tu na piesku pod holým nebom!“ odvetím.

„A keď nás prepadne ľudožrútska hyena?“ dodáva môj spolucestovateľ.

Ja mu odpovedám, že tiež nemám chuť bližšie sa zoznámiť s týmto arcidravcom, ale na všetko musíme byť pripravení. Môj kamarát zmĺkol; zastali sme, natiahli revolvery, k sebe položili otvorené nože a železom obité drúky, ktoré sme si zaopatrili z pozostatkov strojov pri kanáli. O spánku nemohlo byť ani reči. Stáli sme nepohnute na jednom mieste v tichosti, aby sme neprezradili svoju prítomnosť dravým šelmám. Noc bola tichá, krásna, akú v našich severných krajoch nikdy nevidieť; na tmavo-jasnej oblohe ligotali sa nespočetné hviezdy, ktoré pre čistotu vzduchu vydávali jasnejšie svetlo ako u nás. Povetrie bolo teplučké a od severu, od Stredozemného mora, vial tichý občerstvujúci vetrík. Nuž, bratia vojaci! Nebude medzi vami mnoho tých, ktorí by ste boli za nebezpečnejších okolností mali nočnú stráž ako my tu na tejto púšti. Chvíľku sme stáli, chvíľku sedeli a šeptom si rozprávali o trampotách, ktoré sme už podstúpili a ktoré nás azda ešte čakajú. Vyznali sme si, že na prekonanie takýchto ťažkostí treba silného tela, železného zdravia i neohrozeného ducha a nezlomnej vytrvalosti.

Konečne sa na východnej oblohe ukázalo akési bledé svetielko, známka, že začína svitať. Noc teda šťastne pominula, a len čo sa trochu rozvidnelo, pohli sme sa už celkom vyhladovaní ďalej, aby sme ešte za chládku prešli hodný kus cesty a našli dajaké ľudské obydlie. Od hladu a únavy sme už ledva v piesku nohami prepletali, a slnko zase tak pálilo na naše hlavy ako u nás o Jakube. Na naše šťastie mohli sme si aspoň naše vyschnuté hrdlá občerstviť trochou vody, lebo, ako som, už spomenul, pozdĺž celého Suezského prieplavu vedie vodovod, ktorého potrubie zavedené v zemi je asi na každej míli otvorené, aby sa pocestní mohli občerstviť a napojiť svoj statok. Pravda, i táto voda bola teplá a nie veľmi čistá, ale pre africkú púšť predsa len dobrá.

Bolo už zas poludnie a my sme od predvčerajška popoludnia nemali v ústach ani omrvinky; a okolo nás nič, len holá púšť! Ale práve keď už od hladu a únavy prichádzali na nás mdloby, zazreli sme na prieplave Araba s člnkom; dávali sme mu rukami všelijaké znamenia, aby nás vzal k sebe do loďky a odviezol k mestu Port Said.

Dorozumeli sme sa s nimi a sľúbil, že nás odvezie k mestu, každého za jeden zlatý; ale jedlo ani tento chudák nijaké nemal. Myslel si hádam, že si v čas núdze pomôže, tak, ako to robievajú jeho rodáci, kobylkami a slimákmi; veď takéto arabské hostinky sme vídali častejšie. Náš Arab nás vysadil na breh asi na pol hodiny chôdze od mesta a my, prinútení neskrotiteľným hladom, dali sme sa po arabsky do slimákov, hoci neboli ani varené, ani pečené, ani podľa nemeckého spôsobu obložené chrenom. Po tomto olovrante sme sa, predsa len, keď už bola tma, dostali do Port Saidu, kde sme si po našich trojdenných trampotách odpočinuli.

Toto veľmi rýchle vzrastajúce mesto leží pri Stredozemnom mori na začiatku Suezského prieplavu. I tu je v každom dome kupecký sklep a krčma. Najkrajšou časťou mesta, hoci ani na nej veľa nieto, je Lessepsovo námestie, pomenované na počesť Francúza Ferdinanda Lessepsa, ktorý je hlavným pôvodcom tohto prieplavu. Obyvatelia sú zväčša Európania, najmä Gréci a Taliani. Hlavným zamestnaním týchto ľudí je zamieňanie rozličných peňazí na mince bežné v Egypte, pričom človek nemôže byť dosť opatrný, aby ho neoklamali.

Na prievoz do Palestíny sme museli čakať tri dni; využili sme teda tento čas na prehliadku mesta a zaobstarali sme si na cestu potraviny. 27. januára, keď u nás od zimy vyskakujú klince zo striech, kúpali sme sa hodnú chvíľu v otvorenom mori, aby sme si očistili telo od piesku africkej púšte. Konečne ráno 28. januára vyplávali sme na rakúsko-uhorskom parníku Hungaria do Palestíny.