ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v prvej tretine februára roku 1871, keď sme sa s mojím dočasným spolucestovateľom Antonom Rostom rozhodli navštíviť mestečko Betlehem. Vybrali sme sa teda 8. februára ráno cez bránu Bab el khalil (brána Zamilovaného) z Jeruzalema a kráčali sme rezko nie po veľmi dobrom chodníku k juhu. Kraj bol divý a skalnatý. Sotva sme mali za sebou hodinu chôdze, ukázala sa nám lepšia cesta a aj okolie bolo zaujímavejšie; tu i tam bolo vidieť už aj úrodnú pôdu. A keď sme prešli dobrú míľu cesty, ukázal sa nám Betlehem. Nuž komuže by nebolo toto meno — Betlehem — známe už z útleho detského veku? V krátkosti vám teda, drahí rodáci, rozpoviem, ako vyzerá terajší Betlehem.

Toto mestečko, ktoré okolití Arabi nazývajú Beitel Ham, leží, ako je už z predchádzajúcich riadkov zjavné, asi na míľu južne od Jeruzalema, a to na vŕšku, ktorý má trochu radostnejší vzhľad ako ostatná pustatina týchto krajov. V okolí Betlehema vidieť nielen role, ale i záhradky s figovými, olivovými a morušovými stromami, medzi ktorými sa rozťahuje i vínna réva. A ako už za čias Kristových bol Betlehem známy pre svoje úrodné okolie,^[6] tak je to i teraz; nikde inde v Palestíne nevidieť také dôkazy dobrej hospodárskej práce ako tu. Najmä polia ležiace asi pol hodiny na východ od mestečka sú dodnes pokryté dobrým trávnikom, aký nevidieť v celej Palestíne.

Celé mestečko Betlehem má asi 120 domov vystavených zväčša z kresaných skál; ba daktoré sú celkom v kameni vyrúbané. Nebudeme sa tomu diviť, keď uvážime, že celá vyvýšenina, na ktorej mestečko leží, okrem plytkej povrchovej vrstvy zeme je zo samého kameňa. Domy, okrem nepatrných výnimiek, majú rovný krov a vyzerajú tak, akoby nemali nijakej strechy. Niektoré zas majú strechu na spôsob klenby, čo, pravda, vyzerá dosť divne. Ak počítame na každý dom priemerne desať hláv, celkový počet obyvateľstva bude asi 1200. Polovicu obyvateľstva tvoria kresťania katolíckeho a gréckeho vierovyznania, ostatní sú Arabi a Turci. Všetci však žijú v príkladnej svornosti, dávajú každému občanovi to, čo mu patrí, a sú na rozdiel od iných obyvateľov Palestíny čistotnejší a pracovitejší. K pocestným sa vôbec správajú úctivo, a ak treba, neodoprú ani malú službičku, za ktorú si nežiadajú nijakú odmenu. Živia sa čiastočne obrábaním pôdy; keďže to však nepostačuje, pretože väčšina chotára je kameň na kameni, živia sa teda i priemyslom, ktorý je tomuto pamätnému miestu primeraný: vyrábajú rozličné články náboženského významu, predovšetkým kamenné krížiky, potom ružence z olivového dreva a všakové drobnosti z morských lastúr, ktoré predávajú pútnikom „na pamiatku zo Svätej zeme“.

Aj nás hneď poznali, že sme cudzinci, a divná vec: Arabi, ktorí vybehúvali zo svojich domkov, ťahajúc nás za ruky a kabáty, volali nás dnu lámanou nemčinou: „Koms maj Fabrik šau!“ — Poďte obzrieť moju fabriku! Tak sme teda vkročili s jedným Arabom do domu, aby sme sa pozreli na tú jeho „fabriku“. Na zemi sedeli traja Arabi, a to boli všetky stroje a nástroje nášho „fabrikanta“. Jeden z Arabov držal medzi prstami bosých nôh kus kameňa a rýpal doň oboma rukami celkom naničhodným dlátom, a predsa mu to išlo dosť dobre od ruky. Druhý mal pred sebou rozložené lastúry, ktoré donášajú sem arabskí kupci z Červeného mora, a dosť obratne z nich vypiľoval malé krížiky; tretí sa namáhal pílením olivového dreva na malé kúsky. Tieto výrobky predávajú potom títo „fabrikanti“ veľmi lacno. Aj keď moje vrecko bolo už náležite vyprázdnené, keďže som si pri svojom remesle nič nemohol zarobiť, kúpil som si predsa asi za našich 60 grajciarov dva dosť pekne obrobené kamene. Keď sme si „fabriku“ náležite poobzerali, vyprevadil nás majiteľ úctivo až na ulicu a my sme pokračovali v obhliadke mesta, pričom sme sa už nikým nedali zvábiť do domu.

Avšak najväčšia pamätnosť Betlehema neleží priamo v mestečku, lež niekoľkosto krokov za ním, na jeho východnej strane. Je to kláštor vystavaný do tvaru kríža, do ktorého vedú iba jediné maličké dvere. V tejto budove aj nás ako pútnikov láskavo prijali a cez celý náš trojdňový pobyt v okolí Betlehema aj bezplatne opatrovali.

Celá kláštorná budova má dva dvory, lebo okrem rehoľníkov rádu sv. Františka býva tam aj niekoľko mníchov arménskeho a gréckeho vyznania. Ale oni pomáhajú opatrovať pocestných akéhokoľvek vierovyznania. A pretože tento kláštor leží vysoko, je z neho utešený výhľad, najmä na východnú stranu; vidieť rieku Jordán a Mŕtve more, do ktorého rieka vteká.

Čo sa týka tohto starovekého betlehemského chrámu, zmienim sa aspoň o jeho hlavnejších pamätihodnostiach. Jedna štvrtina kláštornej budovy, vystavaná v podobe kríža, je chrám; sú tu miestnosti, na ktoré sa viažu príbehy narodenia Krista. Už v mojich zprávach o Carihrade som spomínal, že keď Turci roku 1453 dobyli toto hlavné mesto gréckeho cisárstva, víťazný sultán Mahmud II. vošiel na koni do chrámu sv. Žofie a pred oltárom obrátil svojho koňa. Takéto veci vystrájali i susední Arabi v tomto betlehemskom chráme. Preto rehoľníci dali hlavnú bránu kláštora zamurovať a ponechali iba bočné nízke dvierka, ktoré sú teraz jediným vchodom do budovy. Chrámové stĺpy sú z bieleho mramoru, no krov z cédrového dreva pochádzajúceho z Libanonu. Z boku tohto chrámu vedú schody dolu do jaskyne vytesanej v kameni, ktorá je teraz premenená na kaplnku. Táto jaskyňa, 36 stôp dlhá, 12 stôp široká a 9 stôp vysoká, bola tou chudobnou maštaľou, v ktorej sa narodil Kristus. Leží asi pod organom samého chrámu, po bokoch je obložená mramorom, zdobená je tiež niekoľkými mramorovými stĺpmi a po jej stenách visia rozličné strieborné obrazy.

Keď sme bedlivo poobzerali miestnosti samého kláštora, venovali sme ostatné dva dni nášho pobytu v Betleheme návšteve pamätnejších miest na okolí. Dňa 10. februára vybrali sme sa pozrieť chýrečné Šalamúnove studne, ktoré sú vzdialené južne od Betlehema asi dve hodiny cesty. Sú to obrovské vodojemy vystavané nad sebou na spôsob terás, do ktorých sa v zimnom období zhromažďovala voda a odtiaľ sa odvádzala až do samého Jeruzalema. Teraz je celé toto dielo spustnuté, avšak svojimi pozostatkami pripomína skvelú dobu, ktorú prežíval židovský národ za čias kráľa Šalamúna.

Dňa 12. februára dali sme sa na cestu do dedinky sv. Jána, vzdialenej od Betlehema asi na dve hodiny, aby sme si prezreli tamojšie pamätnosti. Už som chodil pešky po troch čiastkach sveta, po všakových krajoch, ale po takejto ceste som ešte nikdy nešiel. Nebolo tam vidno ani najmenšieho chodníčka; driapali sme sa teda po kameňoch veľkých ako pece na juh a na celej tejto namáhavej ceste nestretli sme živej duše. Ale ani sme si nežiadali vidieť „človeka“ v tejto strašnej pustatine. Bol by to iste len zbojnícky beduín, s ktorým by bolo bývalo treba vyskúšať odvahu i zbroj. Často som prestrel na skalu mapu a na ňu položil kompas, aby sme sa nakoniec nestratili v tomto skalnatom labyrinte. Nakoniec sme sa predsa len šťastlivo vydriapali do dedinky sv. Jána. Dedinka má asi desať domov a v tamojšom kláštore sa nachodí Jánova jaskyňa, v ktorej sa narodil sv. Ján Krstiteľ. Ešte toho istého dňa, 12. februára, hladom a chodením po púšti skvárení, vrátili sme sa do Jeruzalema. A opakujem ešte raz, že taký smutný, pustý a divý kraj som ešte nikdy nevidel, ako je tento kraj v zasľúbenej zemi.