ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Nazaretu mali sme ísť ďalej do Galilejska. Nastala teda nová starosť najať Araba s dvoma koňmi, ktorý by nás sprevádzal do mesta Tiberias ku brehom rieky Jordán, na vrch Tábor a späť do Nazaretu. I napriek tomu, že hovorím aj po arabsky, bolo treba dlhého vyjednávania s majiteľmi koní, lebo pre nebezpečné zbojnícke výpady beduínov ani za dobrý plat nik rád nejde na túto cestu. Napokon som predsa našiel jedného Araba, ktorý sa za 90 piastrov (niečo vyše 7 zl.) vybral s nami. Okrem týchto peňazí a ďalších určených na nevyhnutné potreby nechali sme naše ostatné turáčiky v nazaretskom kláštore, aby nám zostalo niečo na spiatočnú cestu, keby nás beduínski zbojníci obrali. Na takú nemilú príhodu boli sme náležite pripravení; okrem strelného zbroja mali sme i veľké ostré nože a kyjaky, podobné budzogáňu, obité na spodnom konci ostrými klincami.

Krátko pred poludním doviedol nejaký Arab ku kláštoru dva utešené arabské kone, práve tak osedlané a vystrojené, ako boli somáre, na ktorých sme sa doniesli do Nazaretu. Miesto sedla mali sme i tu vrece vypchané slamou; o strmeňoch a kantároch ani reči. Vyslovil som Arabovi svoju pochybnosť o tom ako nás budú kone bez kantárov niesť. Ale on nás uisťoval, že pôjdu bezpečne a pokojne, lebo sú krotké ako barance; a skutočne aj boli. Sám vodič mal na nohách drevené topánky, veľmi ľahký arabský oblek a na pleci dlhočiznú pušku. Prv než sme nastúpili cestu, ukázal som mu jednu guľku, nabil som ju pred jeho očami do svojho revolvera a povedal som mu po arabsky:

„Čuješ! Keby som zbadal, že nás úmyselne vedieš medzi zbojníkov, túto guľku máš hneď v hlave!“

Arab vypočul moje slová pokojne a doložil, že by to neurobil nielen ako statočný človek, ale už aj z opatrnosti, aby mu zbojníci nevzali kone.

Práve napoludnie, teda v najväčšej páľave, vydali sme sa na cestu. Arab stúpal popredku pešky a naše kone za ním. No napriek veľmi skalnatému chodníku išli takým bezpečným a pokojným krokom, že sme boli hneď presvedčení, že vinou koní sa nám nič zlého neprihodí. Ale i vytrvalosť Arabova bola v tejto náramnej horúčave hodná obdivu. Vodil nás hore-dolu po rozličných skalnatých kopcoch a dolinách, pričom nebolo na ňom badať únavu. Nevideli sme nikde ani človiečika ani zviera; len citeľný nedostatok vody nás v tejto horúčosti veľmi trápil. Už okolo piatej popoludní ukázalo sa nám z vŕšku Genezaretské jazero a po krátkej hodinke sme boli v mestečku Tiberias, ktoré sa po arabsky volá Bahar Tabariah. Leží na západnom brehu jazera, ktoré sa nazýva aj Galilejským morom. Za starodávna zvalo sa podľa mestečka Tiberias aj morom Tiberiadským.

Tiberias má peknú polohu; celé mestečko je obohnané vysokými múrmi. Jeho domy sú stavané na známy spôsob bez krovov; počet jeho obyvateľov sa udáva na 2600 hláv. Bývajú tu výlučne len Arabi a Židia. Na južnej strane mestečka ležia zrúcaniny starého mesta, ktoré vystavil židovský kráľ Herodes; ten mu dal meno Tiberias na počesť rímskeho cisára Tibéria. Židovstvo počíta toto mestečko medzi sväté mestá, pretože po rozborení Jeruzalema rímskym vojskom učení židovskí rabíni sa sem utiahli a založili tu povestnú rabínsku školu, ktorá dlhé časy prekvitala.

Krátko po našom príchode, asi o siedmej večer, išli sme ku Galilejskému moru okúpať sa v jeho pamätných vlnách. Má čistú, sladkú pitnú vodu a žije v ňom ešte i teraz veľa všakových rýb. Po hroznej dennej páľave nám tento kúpeľ veľmi dobre padol. Do mestečka sme sa vrátili už za samého mraku. Pretože nám v tamojšom kláštore nedali nocľah, boli sme nútení prenocovať u istého Žida. Pani hostinská nám rozprestrela po jednom bavlnenom prikrývadle na holú kamennú dlážku, a posteľ bola hotová. Sotva sme však svoje údy uložili na toto lôžko a začali si robiť plány na zajtrajšiu cestu, vrhli sa na nás ploštice a „obrábali“ našu kožu tak, že sme boli prinútení odhodiť bavlnené prestrieradlá a ležať na holej kamennej dlážke do bieleho rána. Keď som sa potom ráno opýtal, čo sme dlžní za nocľah, hostinská, mysliac, že okrem bohatých Angličanov nik necestuje ku brehom Jordánu, zapýtala od každého z nás po jednej zlatke, ktorú sme jej voľky-nevoľky museli vyplatiť.

Prv než opustíme mestečko Tiberias, pripomeňme si niečo z jeho okolia. Prvou pamätihodnosťou je bezpochyby rieka Jordán, ktorá vteká od severu do Galilejského mora. Čo sa týka množstva vody, Jordán sa tu podobá Hronu okolo Banskej Bystrice, ba bude aj azda trochu menší. Vodu má čistú, sladkú a žije v nej hojnosť rýb.

Neďaleko mestečka Tiberias, severovýchodným smerom, nachodia sa zrúcaniny mesta Kafarnaum. Tieto pamätné zrúcaniny sú teraz celkom pusté.

Nasledujúceho dňa ráno o šiestej náš hamir už čakal s koňmi, aby sme nastúpili ďalší, najnebezpečnejší úsek cesty k hore Tábor. S naším vodcom sme sa tak uzrozumeli, že on pôjde 50 alebo 80 krokov napred, aby nás mohol včas upozorniť, ak by zbadal, že sú nablízku zbojníci beduíni. Sotva sme prešli asi hodinu cesty v takomto poriadku, zbadali sme i my i on podozrive vyzerajúcich Arabov. Vodca nám dal rukou znamenie, aby sme zastali, čo sme hneď aj urobili, majúc natiahnuté kohútiky našich revolverov. On sám sa s nimi chvíľku rozprával, potom rukou na nás zakýval, aby sme išli ďalej, že tí chlapi sú nie nebezpeční. Keď títo ľudia išli popri nás, ukázali sme im náš zbroj; chvíľku postáli, obdivovali nás a išli pokojne ďalej.