ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi dve míle juhovýchodne od Bejrutu leží predhorie libanonských vrchov, známych nielen v našom veku, ale už aj za starodávna. K týmto vrchom smeroval môj prvý výlet, ktorý som podnikol zo svojho nového obydlia v Sýrii. Na libanonskom predhorí sa nachodí kláštor, ktorého rehoľníci prislúchajú k rádu jezuitov; vychovávajú tu arabských kresťanských chlapcov. A pretože aj švagor môjho talianskeho majstra mal tam synkov, vybrala sa celá rodina v máji roku 1872 na návštevu do toho kláštora a pozvali aj mňa. Ja som sa vyhováral, že nemám ešte na to zbytočných peňazí a že neviem na bujnom koni jazdiť atď. Ale majster zavrátil všetky moje výhovorky svojím „far’ niente!“ (to nič nerobí) a sľúbil mi hradiť všetky útraty na tejto ceste, ako i to, že mi zaopatrí koňa i posluhu, len aby som išiel s nimi. A tak mi nezostávalo nič iné, ako privoliť.

Dňa 8. mája o tretej ráno pohli sme sa z Bejrutu. Majster s rodinou sa vybral pol hodiny vopred a ja so svojím stolárskym spolutovarišom Arabom išli sme za nimi. Akým babrákom bol tento môj spoločník pri remesle, takým majstrom bol na koni. Všetci Arabi sú takrečeno rodení jazdci. Im je všetko jedno, či sedia v sedle, či na vreci vypchatom slamou, alebo na holom koňovi; kôň nech má len okolo hlavy aký-taký motúz namiesto oprát, a Arab letí na ňom ani vo vetre, takže v dlhšom cvale predbehne aj rýchlovlak. Ja som síce ako chlapec tu i tam sedel na dajakej devle, ale na poriadnom koni, a to ešte na arabskom, som „podľa predpisu“ sedieť nevedel. Mali sme pekné krásne osedlané koníky, nuž tak to z mesta išlo krokom i klusom až milá vec. Sotva sme však vyšli za mesto, naše kone zazreli prvú spoločnosť; vo vzdialenosti asi pol hodiny cesty, na rovnom morskom pobreží, spoznali konských „druhov“, radostne zarehtali a plným cvalom pustili sa za nimi. Zapríčinil to, pravda, môj figliarsky spolutovariš. Stisol svojho koňa kolenami, a ten sa dal hneď do behu a za ním aj môj tátoš, ktorý sa nechcel dať zahanbiť. Kričím na tovariša:

„Stoj! Pomaly! Spadnem z koňa!“

Ale on sa len obráti, uškrnie a zavolá:

„Vy ma učíte remeslu a ja vás naučím jazdiť!“

A môj kôň sa ženie ako vo vetre za ním. Pri tejto jazdeckej skúške vypustil som opraty z rúk, chytil koňa oboma rukami za hrivu, vytiahol nohy zo strmeňov, aby som pri páde nezostal v nich visieť, a tak, ležiac na konskej šiji, čakám, či budem skoro dolu v piesku. Nuž ale predsa som sa len udržal, čo ako ťažko, na svojom koníku.

Dohonili sme ostatnú spoločnosť, a na mňa, spoteného od hlavy po päty, sypal sa žart za žartom. Sám majster so žartovným úsmevom ponúkol mi svoju pušku šnupavého tabaku dodávajúc: „É buono alla matina!“ (To je dobré za rána), z čoho som usudzoval, že to bolo bezpochyby tak narafičené, aby spoločnosť odišla vopred a my dvaja aby sme ju doháňali. Keď som znovu prišiel k dychu, pustili sme sa po drobulinkom piesku ďalej, kráčajúc pekným morským pobrežím na juhovýchod. Onedlho sme prišli k bejrutskému potoku, blízko ktorého stojí kaplnka sv. Juraja; vraj tu zabil draka, ktorý mal 12 hláv. Trochu bokom sú zrúcaniny starovekého domu, v ktorom podľa tunajších povestí býval sv. Juraj. Asi o pol hodinky došli sme k druhej osamotenej kaplnke, nazvanej Eliášova jaskyňa, lebo stojí na tom mieste, kde za čas v podzemskej jaskyni prebýval Eliáš. Konečne sme sa dostali k potoku, ktorý sa arabsky volá Nahar kelb, t.j. Psí potok. Vyteká povyše spod samého predhoria Libanonu a má teda čerstvú pitnú vodu, akú v týchto krajinách nevidieť. Je taký veľký ako niektorý z väčších prítokov Hrona. Pri tomto krásnom potoku stojí veľký arabský hostinec, ktorý býva v zime v lete preplnený ľuďmi prichádzajúcimi sem pre čisté povetrie a vzácnu vodu. Obyvatelia mesta Bejrutu prichádzajú sem najčastejšie na výlet po suchu koňmo alebo po mori. V tomto hostinci sme sa naraňajkovali; vypili sme čiernu kávu a pofajčili sme si chvíľu z nargile. Okrem týchto dvoch hlavných článkov má hostinský pre veriacich, mohamedánov, i neveriacich, ešte rozličné potraviny. Najmä sladké i kyslé mlieko, syr, vajcia, ryby, všelijakú zeleninu a ovocie, arabské cukrové lahôdky a nájde sa tu i dobré víno.

Po krátkom odpočinku sme sa vybrali ďalej, idúc už rovno k predhoriu Libanonu; nezadlho sme boli na úpätí hory. Cesta, vlastne len širší chodník, ktorý vedie na vrch, je veľmi skalnatý, príkry a hadistý. Nižšie okolité vŕšky sú celkom holé, ale na kopci, po ktorom sme vystupovali nahor, bolo vidno roztratené oleandrové kroviny, ktoré sa u nás pestujú v kvetníkoch ako ozdobná rastlina. Na tomto výlete som videl prvé arabské kopanice. Sú to osamelé domky, bez krovu, obývané jednotlivými rodinami. Hlavným zamestnaním týchto obyvateľov je hodvábnictvo v malom. Pri každom domku stojí niekoľko morušových stromov, ktorých lístím rodina odchováva hodvábniky a potom odnáša zámotky na predaj do Bejrutu. Pri týchto domkoch som videl aj niekoľko kríkov vínnej révy, ktoré však majiteľ vôbec neopatruje, neobrezáva ani neokopáva, takže výhonky sa ťahajú koldokola po skalách alebo i hore po stromoch. Pretože Arabovi náboženské predpisy zakazujú piť víno, odnáša čerstvé hrozná na predaj do „mesta“ alebo, keď sa mu urodí viac hrozna, vytlačí ho, ako môže, a toto „víno“, zašité v somárskej alebo kozej koži, ako som už spomenul, v meste odpredáva. Pri týchto kopaniciach bývajú i obrobené kúsky poľa, na ktorých seje Arab iba trochu jačmeňa pre svoju rodinu a pre koňa.

Po dlhom a únavnom výstupe dostali sme sa okolo jedenástej predpoludním na vrchol predhoria, kde je spomenutý jezuitský kláštor. Súčasne sa nám ukázala i malá dedinka Antoura, ktorá je rozložená v susedstve kláštora. Pozostáva len asi zo šiestich alebo siedmich domov, v ktorých bývajú arabské rodiny. Len čo sme sem prišli, arabské deti povybehúvali von, a keď si nás dobre poobzerali, začali jednohlasne kričať: „Bakšiš, bakšiš!“ a nezatíchli, kým sme im niečo nedali.

V kláštornom chráme boli práve bohoslužby; všetci sme vstúpili dnu a boli sme na pobožnosti až do konca. Po skončených bohoslužbách nastalo srdečné vítanie medzi členmi majstrovej rodiny a mladými synmi vychovávanými v tomto kláštore. Potom sme išli do kláštornej budovy, rozložili sme si potraviny, ktoré sme si priniesli z domu, a spoločne sme odbavili studený obed. Po obede nám rehoľníci priniesli čiernu kávu a nargile, aby sme si podľa obyčaje týchto krajov povoľkali. Za túto úslužnosť sme im dali malý peňažný darček.

Z priateľských rozhovorov, ktoré sme viedli za poludňajšieho odpočinku, vyrozumel som, že chovanci kláštora sa učia štyrom rečiam, a to latinskej, gréckej, arabskej a francúzskej, takže každý chovanec, ktorý vyjde z tejto školy, obratne hovorí v týchto štyroch rečiach. Niektorí z chovancov študujú potom bohoslovie. Po vysviacke vykonávajú služby duchovných medzi kresťanmi bývajúcimi okolo vrchu Libanon alebo ich posielajú i na misionárske stanice medzi Arabov.

O samej dedinke Antoure nebudem veľa rozprávať, lebo život jej obyvateľstva je celkom podobný životu obyvateľov kopaníc tohto predhoria, ktorý som už opísal. Nemôžem však premeškať, aby som našim slovenským vinohradníkom neopísal v krátkosti spôsob, ako títo Arabi dorábajú víno. Na túto prácu majú veľmi jednoduché a lacné zariadenie: sú to hrnce asi štyri stopy vysoké, o priemere asi dve stopy, ktoré sú až do polovice svojej výšky zakopané do zeme. Pri každom hrnci je tľapkavý kameň, ktorý má vprostriedku malý žliabok. Na tento kameň naloží Arab toľko hrozna, koľko sa len vmestí, hrozno prikryje druhým tľapkavým kameňom a tak ho miesi, aby tekutina z vytlačených hrozien vtekala žliabkom spodného kameňa do hrnca zakopaného v zemi. A aby sa hroznové „mlato“ mohlo čo najlepšie vytlačiť, vykročí Arab na vrchný kameň, oprie ruky o bedrá a „tancuje“ po ňom dokola;, ako keby tlačil v sude kapustu. Vytlačený mušt sa ponechá v týchto hrncoch bez ďalšej opatery, až kým náležite nevykysne. Potom ho nalievajú do kozích alebo somárskych koží a tak ho nosia do Bejrutu na predaj. Veľmi chutne to síce nevyzerá, keď Európan prvý raz vidí zo somárskej kože spúšťať víno, ale časom i na to privykne. Tu sa roznáša v somárskych kožiach nielen víno, ale aj iné potravné články, napríklad mlieko, med, múka, syr atď.

Teraz sa ešte v krátkosti zmienim o horách Libanonu a o jeho obyvateľstve. Arabský názov tohto brda je Džebel Liban (Biele či Snežné hory). Tu na samom predhorí, pri dedinke Antoure je celý chlm krásny ako záhrada; oku sa naskytuje utešený výhľad na všetky strany, najmä k mestu Bejrut a Stredozemnému moru. Odtiaľto by bolo vidieť aj starodávne slávna mesto Damašek, nachádzajúce sa neďaleko Bejrutu na juhovýchod, keby neležalo ukryté na úpätí skalnatých kopcov, zväčša holých. Ale čím ďalej sa tiahne toto brdo vrchov od Stredozemného mora do vnútrozemia, tým vyššie sa dvíha, tým divšie sú jeho stráne a doliny; jeho najvyššie kopce dosahujú výšku až 10 000 stôp. Povestný cédrový háj, pozostatok to veľkých cédrových lesov, z ktorých kráľ Šalamún 1000 rokov pred Kr. bral vzácne drevo, leží ešte ďalej vo vnútrozemí, vraj vo výške 6000 stôp nad morom. Ale i tu na predhorí vidieť niekoľko cédrov, z ktorých som si vzal kúsok dreva na pamiatku.

Mohamedánske obyvateľstvo Libanonu je známe pod menom Drúzovia, ktorí hovoria síce arabsky, ale z náboženského hľadiska tvoria zvláštnu mohamedánsku sektu. Takzvaní Maroniti sú zase obyvatelia kresťanskí, ktorých duchovný správca, nazývaný vždy Peter, nosí podľa mesta Antiochia titul antiošský patriarcha. Maroniti sú síce nábožensky s Rímom spojení, ale ich kňazi sa ženia a pri bohoslužbách používajú materinskú reč. Kde to kraj dovoľuje, sú pilnými roľníkmi a záhradníkmi a pre svoju triezlivosť a statočnosť sú široko-ďaleko vychýrení.

Keď sme si dobre odpočinuli a keď sa majstrova rodina natešila so svojimi synkami vychovávanými v kláštore, bolo nám už treba pomýšľať na spiatočnú cestu. Išli sme sa teda všetci ešte do kláštora rozlúčiť, potom sme vysadli na kone a poberali sa nazad dolu vrchom tou istou cestou, ktorou sme vyšli nahor. Všetky arabské deti nás vyprevádzali hodný kus cesty svojím krikom: „Bakšiš, bakšiš!“ Dolu strmým vrchom sa nám nešlo veľmi dobre; ale keď sme po častejších zastávkach zišli na rovné morské pobrežie, cesta nám rýchle ubúdala a po šiestej večer boli sme už šťastne doma.

Ja však skoro celý týždeň, kedykoľvek som si chcel sadnúť, musel som myslieť na svoj krkolomný cval toho rána, pričom sa môj spolutovariš len potajomky usmieval.