ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čím ďalej sme postupovali v týchto pustých, kamenistých vŕškoch, tým bol chodník krkolomnejší; lebo o ceste, po ktorej by mohol ísť čo aký vozík, nemôže byť ani reči. Nie teda div, že často, keď sme sa obzerali po tejto divokej krajine, zabudli sme na vypchatom vreci „držať rovnováhu“ a zvalili sme sa na zem. Pravda, neublížili sme si. V takomto prípade somár zastane, neurobí ani krok, pokojne stojí a zvedavo obzerá svojho jazdca ležiaceho na chodníku. Keď jazdec vstane a vyškriabe sa hoviadku na chrbát, somárik sa sám od seba pohne a stúpa ďalej svojím rovnomerným a bezpečným krokom. Veru nemálo sme sa divili, keď sme videli v hroznej páľave dňa túto nezlomnú vytrvalosť; od toho času bol somár pre nás zvieraťom, ktoré si získalo náš rešpekt.

Popoludní nás začalo znepokojovať, že náš hamir pravdepodobne nevedel, ktorý z mnohých chodníkov, sem a ta križujúcich, vedie do Nazaretu. Zastal na každom kopčeku, povážlive si obzeral celý kraj a pochybovačne krútil hlavou. Pretože som vedel po arabsky, dohováral som mu, že ak nás poriadne nezavedie do Nazaretu, z vyjednanej pláce nebude nič. Na šťastie stretli sme však Arabov, ktorých náš hamir pristavil s otázkou:

„Fen Nazir?“ (Kde je Nazaret?)

Títo neznámi ľudia si nás najprv zo všetkých strán zvedavo poobzerali a potom ukázali nášmu hamirovi, v ktorom smere leží mestečko a ktorého chodníka sa máme držať. Ja som síce chcel určovať smer našej cesty podľa mojej mapy, ale bolo to nemožné, lebo medzi týmito pustými kopcami takej cesty, ktorá by bola bývala označená na mape, nebolo.

Keď sme išli v tejto hroznej páľave udaným smerom už zo dve hodiny, a to o hlade a smäde, stretli sme zas Arabov, ktorí nám na hamirovu otázku: „Fen iži fi Nazir?“ (Kadiaľ sa ide do Nazaretu?) ukázali cestu tak presne, že by som bol už i sám ta potrafil. Len čo sme sa vydriapali na strmý kopec, ukázala sa nám ďaleko na východe svetochýrna hora Tábor, o ktorej sa neskoršie ešte zmienim. Majúc túto horu stále pred sebou, mali sme podľa slov Arabov do Nazaretu ešte asi dve hodiny cesty. Čím viac sa nám cesta krátila, tým viac sa nám natískala otázka: Ako asi bude vyzerať táto pamätná dedinka? Po netrpezlivom stúpaní, ktoré trvalo ešte chvíľku, ukázal sa nám v úbočí dom, ktorý sa zdal nie dedinský, ale mestský; potom sa vynorili ďalšie dva-tri domy a už stojíme na kopci nad Nazaretom! Ešte niekoľko minút dolu kopcom, a po deväťhodinovej útrpnej ceste sme v samom mestečku.

Tak ako všetci európski pocestní, i my poberali sme sa rovno do kláštora, kde nás láskavo prijali. Po krátkom odpočinku som zbadal, že mi z čižiem trčali temer holé prsty. Na moju vyše päťapolšúchovú^[11] postavu mal som totiž prinízkeho somára, takže som odvísajúcimi nohami zavadil o každý kameň a musel som ich často priťahovať nahor, aby som nezostal stáť na kameňoch, a somár aby spod mňa neušiel. Týmto šúchaním o tvrdé rozpálené skaly sa mi konce čižiem zodrali, čo, pravda, pri tunajšom nedostatku príslušných remeselníkov nebolo veľmi príjemné. Po zaslúženom odpočinku z útrap včerajšej cesty sme si išli hneď zrána 31. júla obzrieť Nazaret.

Samo mestečko, ktoré sa po arabsky volá Nazir a ktoré židia zovú Nazar, leží v úbočine nad nepeknou, neúrodnou dolinou na severozápadnej strane hory Tábor. Jeho domy, ktorých je asi 250, sú stavané, ako všetky domy na východe, bez krovov; podobajú sa starosvetskym baštám a sú po úbočí mestečka tak rozložené, že tu niet rovného námestia. Počet obyvateľstva sa udáva na 3000 hláv, a to kresťanov rozličného vierovyznania, židov a mohamedánov.

Najpamätnejšou budovou celého mestečka je nepochybne kláštor, ako všetky podobné budovy v Palestíne; je obohnaný vysokým múrom. Sám kláštorný kostol má iba jedny pevné dvere. V tomto chráme, vlastne pod ním, nachodia sa všetky náboženské nazaretské pamiatky. Široké mramorové schody pod hlavným oltárom vedú do kaplnky. Pri jej vchode stojí šesť kamenných stĺpov pochádzajúcich zo starovekého chrámu, čo dala cisárovná Helena v štvrtom storočí po Kr. vystaviť, ktorý však Turci rozborili. Ale ani tieto stĺpy, dopravené sem na pamiatku, nezostali celé; jeden kus z nich bol v egyptsko-tureckej vojne zlomený. Kus z neho visí teraz z povaly; druhý kus trčí zase naproti nemu von zo zeme. Podľa tureckej mienky boli tieto stĺpy naplnené vraj peniazmi; keď im však pri rozlomení prvého zuby klepli naprázdno, nuž ostatným dali pokoj. Za oltárom kaplnky sú dve jaskyne vytesané do veľmi mäkkého bieleho kameňa. Mních, ktorý nás sprevádzal, vysvetľoval nám, že tam prebývali Jozef, Mária a Kristus Pán.

Pri ďalšom obzeraní Nazaretu padol nám do očí kostol vybudovaný celkom podľa nového slohu. Bol to v celej Svätej zemi iste jediný kostol takéhoto druhu. Dozvedeli sme sa, že ho pred dvoma rokmi vystavali anglikánski protestanti. Nezabudli sme preto navštíviť ani tento chrám. Duchovný správca nazaretskej protestantskej cirkvi, ktorá má asi päťdesiat duší — ako nám to sám povedal — je rodom Angličan. Prijal nás veľmi láskave, otvoril nám pekný kostol a poukazoval nám všetky jeho pamätihodnosti; zhovárajúc sa s nami asi hodinu plynne po nemecky, vyrozprával nám všetko o pôvode malého sboru a povedal nám všeličo o duchovných a hmotných pomeroch v mestečku.