ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vďaka usilovnej práci v Bejrute mal som už v lete 1872 pohromade pekný groš. Moje túžby ma zase tiahli späť do Palestíny, aby som si ešte poobzeral tie pamätné miesta, ktoré som nemohol navštíviť za svojho prvého tamojšieho pobytu.

V tom čase bol v Bejrute aj jeden Čech, menom Ján Slezák; pochádzal od Chluma a zamestnaním bol sedlár. Slezák sa krátko pred osudnou bitkou, ktorá sa odohrala 3. júla 1866 pri Hradci a na Chlume, dostal do Uhorska, potom do Terstu, kde dlhší čas vykonával svoje remeslo; odtiaľ sa konečne odplavil do Bejrutu a tu vstúpil do roboty. Bol to statočný človek a úprimný rodomil. Umienili sme si teda, že spoločne navštívime Galilejsko a brehy Jordánu. Pretože aj môj majster, onen Sicílčan, mal prácu týkajúcu sa jeho remesla v prímorskom meste Jean d’Acre, i on sa ochotne k nám pripojil.

Na túto cestu sme sa vydali v najpálčivejšom obodobí roku, totiž 19. júla 1872. Večer o ôsmej sme nasadli na ruskú loď Odesa. Spolucestujúci boli zväčša Arabi, ktorí cestovali na všetky strany rozsiahlej otomanskej dŕžavy. Mnohí z nich sa vybrali na púť do svätého mesta Mekky, ktorú každý pravoverný mohamedán podnikne aspoň raz za svojho života. Keď sme si peniaze čo najlepšie „poistili“, to jest skryli ich tak, aby sa k nim zlodejské ruky nemohli tak ľahko dostať, ľahli sme si všetci traja na holú palubu. Bolo teplučko, a hoci sme ležali na tvrdom, na čerstvom povetrí sa nám spalo dobre. Keď sme 20. júla na úsvite vstali, videli sme už pred nami chýrečnú námornú pevnosť Jean d’Acre. Táto pevnosť, zvaná za starodávna Ptolemais, mohamedánmi zase Akka, hrala v stredoveku, najmä v čase križiackych výprav, veľmi dôležitú úlohu. Potom však vždy viac upadala, takže v polovici 18. storočia skoro celkom spustla. Medzitým však arabský náčelník Šeik-Daher opanoval v ostatnej štvrti minulého storočia celú Galileu, obnovil zas obchod mesta a opravil staroveké hradby, takže jeho nástupca na jar roku 1799 mohol tu víťazne odporovať i francúzskemu vojsku, vedenému generálom Bonapartom. Teraz je Jean d’Acre zasa strediskom rozsiahleho zámorského obchodu, následkom čoho vzrástol i počet obyvateľov asi na 5000 hláv.

Loď zastala hodne ďaleko od mesta, takže nás museli na pobrežie prevádzať šajkári (majitelia člnov). Zo strany od mora vchádza sa do mesta veľkou železnou bránou, kde sme si museli dať všetky kapsičky poprezerať, aby sme nepreniesli niečo, čo podlieha clu, bez poplatku do mesta. Môj taliansky majster bol v cieli svojej cesty. Zaviedol nás ku svojmu priateľovi, ktorý nás všetkých prijal a európskym spôsobom počastoval. Po krátkom odpočinku išli sme si s mojím spoločníkom Slezákom obzrieť mesto.

Pred našimi očami sa rozprestieralo najväčšie námestie, dláždené, ako všade na východe v tureckých mestách, prachom a všakovým hnojom; len tu i tam leží kameň, aby Arabi mali pri svojich často veľmi rušných „rozprávkach“ niečo poruke, čím by mohli dodať váhy svojim rečiam. Paláce na tomto námestí hodno už i preto spomenúť, že na strane do ulice je každý oblok rozlične veľký a má svoju zvláštnu podobu; v samom obloku je zase kus mreží a kus obločnice, ktorá visí na jednom čape. Skaly z múru sú vypadané, takže vidieť skoro až do vnútra domu. Brány týchto „prednejších“ domov sú pozbíjané zo všakových debien, v ktorých pán „veľkupec“ dostal nejaký tovar z Európy. Vyzerajú ako žobrácka halena: záplata na záplate. Samo námestie bolo preplnené obyvateľstvom rôznych národov, zháňajúcim sa po svojom obchode. Tu stálo krížom-krážom niekoľko kanónov, a to bez akejkoľvek stráže; v najbližšom susedstve ležala kopa rozličného dreva, ďalej zase veľké hŕby obilia a iných plodín. Tu zasa bolo celé stádo tiav, ktoré došli s dajakou karavánou, tam opäť rady somárov čakajúcich na svoj náklad. Pritom, do uší zalieha neslýchaný škrek a lomoz, a to najmä vtedy, keď tieto hoviadka zahatajú na ulici premávku. V takomto prípade zbehnú sa ľudia a palicami nemilosrdne mlátia zvieratá, až sa rozostúpia a premávku znovu uvoľnia.

Z tohto námestia sme sa dostali do hlavnej kupeckej ulice — bazára. Jeho sklady, či sklepy, najlepšie možno prirovnať ku kováčskym ohništiam, lebo sú asi také veľké a zvýšené nad úrovňou ulice. V tomto „sklepe“ má kupec svoj tovar porozkladaný na zemi alebo rozvešaný po paličkách; sám sedí vprostriedku, nohy preložené krížom, a fajčí zo svojho nargile. Keď sme si zbežne prezreli bazár, pobrali sme sa ďalej obzrieť si onu nedobytnú pevnosť, pri ktorej roku 1799 toľko Francúzov zložilo svoje kosti. Vkročíme bránou dnu, ale nevidíme ani vtáčika ani človiečika; ideme ďalej nahor, obzerajúc si mohutné zrúcaniny. O chvíľu sa dostávame k delám ochraňujúcim pevnosť. Boli to kusy celkom rozožraté hrdzou a podopreté kameňmi, aby sa z prehnitých koliesok nezrútili na zem. Pri každom kuse ležalo šesť až osem železných gúľ, ktoré boli vplyvom poveternosti od hrdze stľapkavené ako bochníky. Smutný to obraz tureckého neporiadku! Pri tomto chodení hore-dolu konečne nás zočila stráž. Boli to dvaja bosí šuhajci vyvalení pod stromom svätojánskeho chlebíka. Jeden z nich vyskočil a pobral sa proti nám. Keď sa už mal pred nami postaviť podľa reguly a spýtať sa nás, čo chceme, prišlo chudákovi na um, že si zabudol v chládku pod stromom pušku; my sme sa, pravda, museli tomu chutne zasmiať. O chvíľu sa vrátil už ozbrojený; asi päť stôp dlhá puška na jeho pleci bola hrdzavá ako líška. Postavil sa pred nás do pozoru a po arabsky nám povedal, aby sme odtiaľto odišli. Ja som mu hneď aj kývnutím hlavy prisvedčil, lebo veru nestálo to za námahu obzerať ďalej túto pevnosť v takom stave, v akom teraz bola.

Keď sme schádzali z pevnosti, žalúdok nám pripomínal, že už iste bude poludnie. A keďže tu nebolo hostinca zariadeného na európsky spôsob, boli sme prinútení vojsť do arabského hotela. Hneď pri vchode sme našli jedálny lístok, totiž niekoľko hrncov rozostavených na ohništi, a pán hostinský nás úctive zval, aby sme išli ochutnať. V hrncoch boli pripravené všakové jedlá z ryže a zeleniny; v jednom plával kus baraniny, z ktorej sme si objednali dve porcie. Sama jedáleň bola veru biedna a nechutná; vprostriedku bol rozheganý stôl, na ňom polorozbitý krčah s vodou, tri roztrasené stolce a pri stole hodná geleta s poplakmi a všakovými kuchynskými odpadkami. Hádam mala slúžiť aj na iný cieľ; čo keby tak hosťovi prišlo nevdojak zle od tej nečistoty? Dve okná na tejto izbe boli opatrené hustými drevenými mrežami, ktoré boli natoľko zanesené sadzami, že svetlo božie sotva mohlo preniknúť dnu. Konečne nám pán hostinský priniesol na jednom tanieri obidve porcie žiadaného jedla. O lyžici, vidličkách a nožoch podľa tureckého spôsobu ani reči. Len na našu výslovnú žiadosť doniesol nám potom u daktorého susedného kresťana pozhľadúvané obyčajné plechové lyžice. Keď sme zjedli prvú porciu, kázali sme si doniesť ešte dve ďalšie. Pán hostinský mal nemalú radosť, že nám tak chutí. Po tomto našom „skvelom“ obede sme zaplatili a našli sme ešte dom, kde sme si mohli vypiť po pohári dosť dobrého vína. O tretej hodine popoludní sme opustili Jean d’Acre a uberali sa pešky ďalej.

Od mesta dolu na juh je morské pobrežie celkom rovné, takže po vlhkom piesku môže voz pohodlne jachať popri samom mori. Sadli sme si teda na dostavník, ktorý patril nemeckým osadníkom, a za cenu 1 zl. od jedného zaviezli sme sa v krátkom čase do Kaify. Kaifa je úhľadná osada, ktorá leží na morskom pobreží. Založili ju pred troma rokmi protestantskí Švábi (Nemci) z Würtemberska. Kaifa má asi 240 obyvateľov. Ulice dedinky sú rovné, široké a veľmi čisté. Domy sú stavané, ako všade vo východných krajinách, bez krovov. Obyvatelia sú veľmi pracovití, nábožní a k cudzincom vľúdni. Ubytovali sme sa teda v hostinci zriadenom na európsky spôsob, kde nás za nášho dvojdňového pobytu veľmi dobre obsluhovali. V Kaife sme sa za tých pár dní dobre cítili, ale pri účtovaní nám to predsa len trochu krivo vypálilo, keď sme každý museli platiť po 11 frankov (vyše štyroch r. zlatých).

Asi hodinu cesty od Kaify do vnútrozemia dvíha sa povestný vrch Karmel, prislúchajúci k brdu vrchov, ktoré sa už v starom zemepise volali Antilibanon a oddeľovali kraj Týrus od Galiley. Pravda, v porovnaní s našimi tatranskými velikánmi je to hora dosť nízka, ktorá však v tomto rovnom prímorskom kraji predsa dosť vyniká. Za starodávna boli tieto vrchy vychýrené pre husté bujné lesy a pre svoje veľmi úrodné doliny, zavlažované čerstvými vodami, takže i židovskí proroci často spomínajú krásu karmelskej hory. Veď už samo meno Karmel znamená asi toľko ako úrodná záhrada alebo vinica Pána. Po celom tomto pohorí sú početné jaskyne, v ktorých sa za starodávna ukrývali kresťania; aj mnohí pobožní pustovníci trávili svoje dni v týchto jaskyniach.

Na tento vrch Karmel vybrali sme sa z Kaify pešky dňa 29. júla ráno. Po zdĺhavom výstupe v náramnej horúčosti dostali sme sa na vrchol, kde stojí kláštor rádu karmelitánov, ktorý bol založený na tejto hore. Tento kláštor bol pôvodne vystavený ako pevnosť, ktorú však Turci roku 1821 rozborili, aby nemohla slúžiť za útočište Grékom zúčastneným sa na ozbrojenom povstaní. Teraz je už kláštor zase znova vystavaný. Tamojší rehoľníci nás veľmi láskave prijali a poukazovali nám všetky miestne pamätnosti.

Ráno dňa 30. júla, poďakujúc sa týmto vľúdnym a pohostinným rehoľníkom za jednodennú a nočnú opateru, zbehli sme dolu nazad do Kaify. Keďže sme chceli ďalej putovať do Galiley, boli sme prinútení nájsť si vodiča a dva somáre na jazdenie, lebo v tejto hroznej horúčave by sme túto cestu pešky nevydržali. Nebolo ich treba dlho hľadať, lebo v meste už stáli Arabi so svojimi somármi, tak ako veľkomestskí fiakristi v Európe, čakajúc na nejaký zárobok. Vkročil som teda medzi nich a prihovoril sa im, ako to býva vo zvyku:

„Ente hmar?“ (Ty si somár?) a každý mi odpovedal hrdo:

„Aiva!“ (Áno!)

Somár sa totiž volá po arabsky hmar, ale sám majiteľ, ktorý je zároveň vodičom zvieraťa, volá sa hamir; avšak toto druhé slovo sa veľmi zriedka používa. A tak Arabi sú takí pyšní na slovo hmar ako niektorí z veľkomešťanov na slovo domový pán. Zjednal som teda na deväťhodinovú cestu z Kaify do Nazaretu tri somáre, a to dva na jazdu pre nás a jedného pre vodiča, všetko asi za naše tri zlaté a 30 grajciarov.

Dňa 31. júla ráno o šiestej vydali sme sa na novú obťažnú cestu. Naše somáre boli osedlané po arabsky, t. j. mali vrece vypchané slamou, preložené krížom cez chrbát a popriväzované všakovými motúzmi; to bol celý náš „jazdecký“ výstroj. O ohlávke nebolo ani reči. Arab nás podvihol hore za nohu, a keď sme sedeli na vreci, museli sme rovnováhu naozaj držať, aby sme sa nezvalili. Potom zvrtol náš vodič zvieratá na východ, kam nás mala viesť cesta, a popohnal somáre.

Náš sprievodca bol oblečený v dlhej košeli stiahnutej okolo pása; na nohách mal drevené topánky a kráčal pešky za nami. Ale my, tak ako všetci Európania cestujúci v týchto krajoch, mali sme veľké slnečníky a na klobúkoch biely závoj, ktorého konce nám viseli z klobúka aj do tváre.

Hneď na začiatku cesty, vlastne chodníka, otvorila sa pred nami krásna, asi na tri hodiny chôdze dlhá dolina; na morskom brehu bola míľu široká a čoraz viac sa zužovala, takže mala podobu trojuholníka. Na začiatku doliny prešli sme cez malú olivovú horu, za ktorou sme našli utešenú dolinu zarastenú horčicou, takže vyzerala, akoby bola pokrytá žltým súknom. Z tejto buriny sa kde-tu dvíhal bavlníkový ker. Je to hriech a náramná škoda nechať bez úžitku ležať také úrodné a krásne polia. Lebo Arab okolo svojej koliby len toľko zeme obrobí, lepšie povedané, naprtí, koľko potrebuje na svoju biednu výživu. Nie div teda, že i dve arabské dediny, ktoré sme v doline videli, vyzerali veľmi biedne. Domky mali ucápané z blata na spôsob egyptských kolíb, ktoré som spomínal na inom mieste. Kopce, ktoré obkolesujú krásnu dolinu, sú pokryté rozličnou krovinou, agátmi a stromovím podobným našej osike; medzi ním stojí tu i tam pekný strom svätojánskeho chleba, ktorého suché sladké struky možno dostať v každom našom skliepku.

Z tejto doliny dostali sme sa na kopec porastený dubmi, ktoré neboli väčšie ako obyčajné jablone. Z kopca sme zišli na rovinu, kde sa rozbiehali chodníky na všetky strany; či však náš Arab vedel, ktorý je ten pravý, čo vedie do Nazaretu? Medzitým slnko čím ďalej tým viac pripekalo. Okolo poludnia vytiahnem teplomer a vidím, že na slnku ukazuje 41 °R.^[10] Takáto páľava u nás na Slovensku, ba ani v južných krajinách Európy nebýva; môže ju teda vydržať len človek pevného tela. Odvrchu sme boli dosť dobre chránení, ale tým viac nás pálilo odspodu, lebo piesok a kamienky na chodníku boli horúce ako pahreba. Najhoršie bolo to, že nám voda, ktorú sme mali so sebou, celkom oteplela. Potôčikov je v týchto kamenistých vrchoch len veľmi málo, a keď sme sa tu i tam dostali k vode, tiež bola teplá ako lúh, nepitná. Na šťastie sme natrafili na niektoré trochu lepšie stavané arabské dedinky, kde sme sa mohli napiť čerstvejšej vody, pravda, za jeden piaster.