ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz obráťme svoje zraky na samo mesto a jeho obyvateľstvo. Bejrut patrí nepochybne medzi najstaršie mestá sveta. Veď už za Feničanov, najobratnejších plavcov a kupcov starého veku, teda tisíc rokov pred Kristom, bolo povestné pod menom Berytos, z čoho vznikol aj terajší jeho názov. Pri nedostatku spoľahlivej štatistiky, čo je charakteristické v krajinách tureckých^[1] vôbec, nemožno presne uviesť ani terajší počet jeho obyvateľstva. Sotva však bude presahovať 15 000 hláv, počítajúc už do toho aj dočasných obyvateľov. Stále obyvateľstvo je hlavne arabského pôvodu, a to mohamedánskeho vierovyznania; potom nasledujú pravoslávni Gréci, rímski katolíci rozličných národností a Židia. Arabi tohto kraja boli v dávnych dobách vraj všetci kresťania; neskôr ich mohamedánski panovníci obrátili z veľkej časti slovom a mečom na svoju vieru. Tak ešte podnes sa tu nachodia Arabi gréckeho a katolíckeho, ba ojedinele i protestantského vyznania. Toto som považoval za potrebné poznamenať hneď na začiatku, aby čitateľ pochopil, odkiaľ tie bitky medzi Arabmi rozličného vyznania, o ktorých sa zmienim neskoršie.

Domy a ulice mesta Bejrutu sú stavané na spôsob všetkých východných miest, totiž bez krovov a obyčajne aj bez oblokov obrátených na ulicu. Samotné ulice, okrem dvoch-troch hlavnejších, sú veľmi úzke, a ako všade a medzi mohamedánskym obyvateľstvom, nadmieru nečisté. Nie je tu nič zvláštneho vidieť, ako z prvého poschodia poprednejších arabských domov tečie nečistota zo záchodu dolu stenou na ulicu. Premávku po meste a po celom okolí vykonávajú pravidelne somáre. Chudobní majitelia týchto zvierat čakajú všade na rohoch ulíc na „pasažierov“, tak ako fiakre vo veľkých európskych mestách. Na ťažšie práce sa upotrebúvajú ťavy. Niektorí veľmi zámožní Arabi alebo obyvatelia európskeho pôvodu majú i kone. Ale vozík tu ťažko vidieť. Časť arabského obyvateľstva sa biedne živí vykonávaním niektorého remesla, iní pestujú výborný hodváb alebo všakové záhradné plodiny, ktoré potom na trhu predávajú. Iní zas posluhujú ako nosiči pri doprave tovaru z lodí a na lode atď. Obyvatelia európskeho pôvodu sa živia výlučne remeslami a kupectvom alebo sú v niektorej verejnej službe, či už u vlastnej, alebo u tureckej vlády. A keďže som už spomenul arabské záhradníctvo, hneď doložím aj to, že v okolí Bejrutu rastie hojnosť výborného hrozna. Keďže však mohamedánom ich náboženstvo zakazuje piť víno a všetky opojné nápoje, väčšinu hrozna sušia na hrozienka, ktoré sa rozvážajú po mori na všetky strany sveta. Na trhu som platil za funt^[2] najlepšieho hrozna asi naše 3 grajciare. Aj iné vzácne ovocie, napríklad figy, datle, granátové jablká atď., je tu veľmi lacné.

Čože teda pijú mohamedáni, keď víno a opojné nápoje nesmú požívať? Verejne síce tento zákaz zachovávajú a pijú len vodu, ale keď sa dobrí priatelia zídu, z toho zákazu si veľa nerobia a vedia sa náležite podgurážiť dobrým európskym vínom, lebo tunajšie vína sú zväčša len kočvardina. Arabské obyvateľstvo donáša svoje víno do mesta na predaj v kozích alebo somárskych kožiach. Tieto hnusné nádoby zavesí Arab na somára a ponáhľa sa do mesta, kde svoj tovar obyčajne veľmi lacno odmárni. Keď sme si tak dvaja-traja „neveriaci“ kúpili jednu kožu vína, nepadlo nám to nikdy drahšie ako 7 grajciarov za holbu. Raz mi prišiel ponúknuť svoje víno Arab s neobyčajne dlhou šticou na temene inak oholenej hlavy, keďže vedel, že som frandži (človek európsko-kresťanského pôvodu). Riekol som mu, že som ochotný víno kúpiť, ale len pod jednou podmienkou: že najprv on sám za pohár z neho vypije, lebo vraj sa obávam, aby ma neotrávil. On tvrdil, že víno je zdravé, ale že ho on piť nesmie, lebo by prestúpil náboženský zákon atď. Keď som sľúbil za víno dobrú cenu, konečne vypil z neho za hodný pohár. Keď sme už víno preliali do mojej nádoby a Arab mal utŕžené turáčiky v ruke, ponúkol som mu ešte pohár vína, ktorý už bez veľkého zdráhania vypil. Potom som sa začal vypytovať na oholenú hlavu a na tú dlhú šticu na temene. Očakával som, že podľa známeho „in vino veritas“ mi povie, prečo nosí tú šticu, keď má ostatok hlavy holý. I vyrozprával mi, že Arabi nosia holú hlavu kvôli čistote, aby parením hlavy, najmä v období pálčivých horúčav, nevznikli pod turbanom, okrúteným okolo hlavy, hnusné choroby. A šticu nosia vraj preto, aby mohli byť za ňu pohodlne vtiahnutí do mohamedánskeho neba. Podobne mi odpovedali aj iní Arabi, kedykoľvek som sa pýtal, prečo si holia hlavu a načo nosia šticu.

Keď som spomenul Araba pijúceho víno, nebude od veci poznamenať ešte toto: Keď sa poprednejší Arabi „dorežú“ v priateľskom kruhu, vtedy zostanú, pravda, doma, aby svoj „mach“ úplne vyspali, a tak svet nezvie nič o ich opilstve. Keď sa však niektorý mohamedán nižšieho stavu podnapitý tacká po ulici alebo zostane ležať, zbehnú sa zo všetkých strán okolo neho mohamedánski chlapci, priviažu si šatky alebo hocijaké handričky na paličky a sprevádzajú opilca s posmešným krikom a hrozným lomozom až domov. Takáto demonštrácia proti opilstvu býva spravidla osožná, lebo ňou poctený Arab neukáže sa viac na ulici opitý. Nasleduje potom príklad prednejších: vyspí tajne svoj „priestupok“ mohamedánskeho zákona.

Nebol by však div, keby sa aj oddávali mohamedáni pitiu opojných nápojov, lebo okolitá voda, ako všade vo východných krajinách, je ozaj biedna; a ani kvapky jej nedostaneš zadarmo, lež si ju musíš kupovať. Okolo mesta bývajúci arabskí sedliaci (felahovia) nosia vodu pozbieranú v rôznych studničkách na somároch vo väčších džbánoch do Bejrutu. Každé hoviadko má na sebe štyri kusy, ktoré obsahujú asi vedro^[3] vody. Náklad každého somára predá chudák za osem až desať našich grajciarov. Táto voda je, najmä v lete, celkom vlažná. Aby sa ako-tak mohla užívať, kúpená voda sa doma prelieva do zvláštnych negliedených džbánov s úzkym hrdlom a dnom. Cez ich steny môže voda presakovať a tým, že sa na povrchu nádoby vyparuje, voda vnútri ochladne. Aby sa však presiaknutá voda nestratila, každý džbán stojí vo veľkej mise. Takto sa voda stáva nielen chladnejšou, ale aj čistejšou a chutnejšou.

*

Pri mojich remeselníckych prácach mal som dosť príležitostí ponavštevovať rozličné chudobné i zámožnejšie arabské domy. Spomeniem teda niektoré podrobnosti zo života tunajších obyvateľov.

Keď človek vkročí do izby mohamedánskeho domu, všade nájde zem pokrytú rohožou, v najprednejších domoch kobercom. Kto chce vkročiť do izby, vyzuje si predo dvermi obuv, aby túto pokrývku nezašpinil alebo neroztrhol. Obyvatelia európskeho pôvodu málokedy zachovávajú túto obyčaj; vchádzajú do arabských izieb vo svojej obuvi, ale kráčajú po prstoch. Keď niektorý známy frandži vkročí do izby, obyvatelia vstanú zo zeme (lebo sedávajú na rohožiach so skríženými nohami), podávajú príchodiacemu ruky a hovoria mu:

„Naharak said ja chovadži kifhalak? Ente iži švaj hon!“ (Dobrý deň, pane, ako sa máš? Veľmi málo k nám chodíš!)

Potom zavedú hosťa k divánu, jedinému to kusu nábytku v izbe, a ponúknu ho, aby si sadol. Na toto vyzvanie hosť si vyzuje čižmy a ľahne si na diván. Domáci si zas posadajú obvyklým spôsobom na rohož a oprú sa o stenu, pri ktorej sú poopierané veľké slamené vankúše. Potom prinesú hosťovi za šáločku čiernej nesladenej kávy a naplnenú pripálenú fajku (nargile), ktorú postavia na zem. Šáločku mu dajú do ruky a čakajú, kým hosť kávu nevypije. Potom sa rozvinie rozhovor, až kým sa hosť zas neodoberie; domáci ho odprevádzajú rozličnými priateľskými slovami.

Inak vyzerá návšteva, keď vojde Arab do arabského domu. Po prvom pozdravení sa obyčajne opýta:

„Šu fi ždid? E maba arif ana abaden, ba arif ente ši?“ (Čo je nového? Ja nič neviem, azda ty niečo vieš?)

Na to hlava domu odpovie prichodiacemu, ak nevie nič nového, krátko a ostro: „La!“ (Nič!); pri tomto slovíčku trhne hlavou nazad a hore a jazykom luskne tak, akoby niekto dakoho nahlas bozkal.

Okrem hlavného kusa nábytku — divána — vidieť ešte v izbe, podľa zámožnosti obyvateľov, menšie alebo väčšie zrkadlá, ale nijaký obraz. V niektorom kúte leží na zemi hŕba pamukových prikrývadiel a matracov, ktoré sa večer po izbe rozprestrú a každý si ľahne jeden popri druhom ta, kde sa vmestí, asi tak ako naši slovenskí plaviari, keď popri Hrone idú zadkom.^[4]

Naše čitateľky iste bude zaujímať i kuchyňa arabských domov. Keď si pripomenieme, čo som už povedal o strave u môjho prvého majstra, hneď vám bude zrejmé, že arabská kuchyňa je veľmi jednoduchá a skromná. Chudobnejšie obyvateľstvo len zriedkakedy varí a uspokojuje sa so surovou zeleninou a ovocím, ako ich ročné obdobie so sebou prináša, a k tomu pridá niečo syra a mlieka; v lepších domoch varia i trochu ryže a kávy. Podľa toho i ohnište je chatrné a kúri sa v ňom výlučne len uhlím. Chudobnejšie arabské rodiny majú miesto sporáka hodný, našim kvetníkom podobný hrniec, ktorého boky majú diery; doň nasypú menšie kusy dreveného uhlia. Keď sa ono rozžeraví, postavia na tento veľký hrniec trochu menší, a arabský sporák je hotový. Bočnými dierkami na spodnom hrnci dúchajú, aby bol lepší oheň.

Mäso sa medzi arabskými jedlami zriedkakedy nájde, a ak, tak výlučne len baranina. Varená baranina s ryžou je hlavná arabská vára poprednejších domov. Skvostný život, ba zámožnosť daktorej rodiny sa posudzuje podľa toho, koľko chlebíčkov (chobusov) si môže naraz niekto dovoliť zjesť, aby pritom neschudobnel. Tieto chlebíčky sú vlastne postruhníky (tľapkavé pagáčiky), ktoré majú v priemere šesť až osem cólov a hrubé sú asi pol cóla. Zámožnejší pečú svoje chobusy z bielej pšeničnej múky, chudobnejší z múky černejšej a trochu menšie. Tie prvé sú dobré a chutné; i ja som sa ich dosť najedol, lebo veď iného chleba tu nevidieť. Jeden takýto postruhník som poslal i s inými pamätnosťami pre matičné múzeum v Turč. Sv. Martine. Spomínané chlebíčky používajú čistotnejší Arabi i miesto našich lyžíc. Keď má totiž Arab pred sebou nejaký riedky pokrm a nechce ho chlípať dlaňou, ako to robieval môj majster, nuž zohne si ten pagáčik, začiera ním do misky alebo do inej nádoby a naostatok zje, pravda, aj lyžicu. Raz som sa opýtal jedného veru nie tučného Araba:

„Kem chobus biakol enté?“ (Koľko chlebíčkov zješ?) Odvetil mi so zrejmou spokojnosťou na tvári:

„Tletí bez!“ (Tri mám dosť.) A potom ešte s hrdým výrazom doložil:

„Ana mitlo hadid.“ (A som ako železo.) Chudák! Človek by ho bol mohol zraziť na zem mokrou handrou alebo slameným vechťom. My sme si zajedali v našej európskej dielni chobus ako „majetní“ ľudia.

Všetky súkromné i verejné práce sa vykonávajú v Bejrute, podobne ako aj v ostatných východných mohamedánskych mestách, či v zime, či v lete, len od východu do západu slnka. Keď slnko zapadne, všade vo všetkých dielňach nastane úplné ticho. Na ulici sa nik neukáže, okrem najsúrnejších prípadov, keď treba nejakú pomoc; celé mesto vyzerá, akoby vymrelo. Aký to rozdiel medzi životom Bejrutu a Paríža! Tam, v hlavnom meste Francúzska, začína sa v teplejšom období najrušnejší život po ulici večer o desiatej a trvá do včasného rána, takže keď jedni idú spať, obchodníci a robotníci už idú po svojom zamestnaní. V teplom období je však i cez deň na uliciach Bejrutu rušný život. Pretože slnko náramne pripeká, niektoré ulice sú prikryté plachtami od jednej až po druhú stranu, v takejto pálčivosti, presahujúcej v tieni až 30 °R,^[5] európsky robotník hodne trpí. Tak i ja, hoci som bol len v spodnej šate a na nohách som mal iba papuče, mal som pri mojej ľahkej rezbárskej práci predsa mláčky potu pod sebou. Túto stratu vody som musel nahrádzať ustavičným pitím. Na mojich spolurobotníkov, domorodých Arabov, nemala táto pálčivosť nijaký vplyv, hoci vykonávali ťažšie práce pílkou a hoblíkom. Keď sme si na slnku prihrievali glej, oni so zrejmým výrazom príjemného pocitu sedeli na slnečnom úpeku.

A keď už hovorím o prácach v našej dielni, niekto by sa ma mohol opýtať, akými peniazmi ma vyplácali. Veru všelijakými; európskymi i arabskými.^[6] Raz som dostal za prácu medzi inými peniazmi aj jeden nový, novučičký kremnický dukát. Ej, zadivil som sa veru tomuto žltému „rodákovi“, ktorý sa tam doma ani dobre nezohrial; poslali ho hádam hneď z Kremnice sem do druhej časti sveta a jeho ostatný osud bude taký, že ho daktorá mohamedánka začne nosiť ako ozdobu nosa, ako to s peknými peniazmi robievajú. Pri pohľade na dukát mi ešte vhuplo do hlavy, či naozaj bude mnoho našich rodákov doma, čo videli za svojho života taký nový kremnický dukát. Nemyslím; náš ľud sa zaobíde s červencami^[7] a šestáčikmi, a keby len i tých bolo!

*

Mnohému z drahých rodákov azda už sedí na jazyku otázka: Ako to vyzerá s verejnou bezpečnosťou v Bejrute, kde toľko všelijakých národov žije pohromade? Odpoviem aj na túto otázku, ktorá však nemôže priaznivo vyznieť. Tak ako po celej tureckej dŕžave, ktorú som už videl vo všetkých troch častiach Starého sveta, i tu v Bejrute je verejná bezpečnosť a poriadok vôbec na slabých nohách. Hlavnou príčinou je to, že Arabi, ktorých je tu najviac, sú na veľmi nízkom vzdelanostnom stupni. A ešte k tomu veľmi radi vyvolávajú výstupy a bitky, čo majú takrečeno v krvi. Nuž akože by to aj mohlo byť inak u ľudu, ktorého deťom sa v rodičovskom dome nedostane takmer nijakého vzdelania a výchovy! A turecké úrady sa starajú o všeličo iné, len nie o to, o čo by sa mali. A čo robí vojsko? Nič takého, čo by mohlo poslúžiť poriadku.

Pozrime sa na takého tureckého vojaka od pechoty. Nemyslite si, drahí rodáci, že tunajšie „vojsko“ má nejakú jednotnú rovnošatu. Kedysi ju možno malo, ale sa dotrhala, a tak vojak oblečie na seba, čo práve pochytí, takže mnohí z nich sa podobajú v pravom slova zmysle žobrákom. Jeden má na sebe miesto kepeňa staré vrece, druhý si veľmi vážne vykračuje v nohaviciach, tretí má zase holé kolená, štvrtému vyzerajú lakte z rukáva, piaty má na jednej nohe papuču a na druhej čižmu atď. Tak vyzerá aj výzbroj mužstva. Skoro všetci tunajší vojaci mali ešte starosvetské veľmi dlhé pušky na kremeň a panvicu a nosia ich na pleci tak ako u nás nádenníci motyky alebo hnojové vidly, keď idú do poľa. Nuž a ten ich pochod a ostatné vojenské pohyby! Na tom sa dá iba chutne zasmiať. A pretože aj títo vojaci majú rovnaké zlozvyky ako ostatní Arabi, veľmi často sa teda medzi sebou bijú a tým znepokojujú celé obyvateľstvo. Čo robia v takom prípade ich dôstojníci? Sedia si spokojne pred kaviarňami na zemi, akoby sa ich to ani netýkalo, pijú si čiernu kávu, fajčia z nargile a dívajú sa na tieto všakové „manévre“ svojich vojakov. A dobre, že nejdú medzi nich robiť poriadok, lebo aj im samým by sa ešte niečo dostalo na chrbát alebo i po hlave; ba vraj sa aj stalo, že táto chasa svojich dôstojníkov aj pobila.

A tu mi prichodí spomenúť bitky medzi Arabmi rozličného vierovyznania, ako som sa o nich už v krátkosti zmienil. Kedysi sa veľa o nich písalo vo všetkých novinách. Sám som bol očitým svedkom a môžem teda o nich hodnoverne rozprávať. Čitatelia sa iste ešte pamätajú, že tunajšie arabské obyvateľstvo je síce z väčšej časti mohamedánske, ale už sú medzi nimi aj Arabi kresťanského vyznania, a preto medzi týmito tábormi vládne veľká nenávisť. Prvá hrozná bitka medzi týmito nepriateľskými živlami bola v marci roku 1872. Na ulici v blízkosti pravoslávneho kostola pobili sa totiž mohamedánske deti s kresťanskými. Zbehlo sa tam veľké množstvo ľudí; detská bitka prešla aj na dospelých mužov a tí sa začali medzi sebou zúrivo mlátiť. Keď Arabi mohamedánskeho vyznania zbadali, že sú vo väčšine, nadutí pýchou, že prislúchajú k „štátnemu“ náboženstvu, oborili sa v divej zúrivosti na kresťanov, či už Arabov, alebo Grékov, na chráme vylomili dvere, všetko kostolné náradie roztĺkli, potom sa vrhli na blízky cintorín a kosťami tam pochovaných kresťanov mlátili okolo seba a hádzali ich na hlavu tým, ktorí chceli urobiť koniec tejto nezbede. Rozumie sa, že strach zachvátil aj tých kresťanov, ktorí boli od bitky ďaleko. Konečne sa ich podarilo rozohnať a hlavní „hrdinovia“ bitky boli odsúdení na jednoročný až päťročný žalár.

Druhá, ešte krvavejšia vzbura udala sa 25. mája toho istého roku. Akýsi kresťan chcel vkročiť (pre nevyhnutnú menšiu potrebu) do jedného mohamedánskeho domu blízko našej dielne. Majiteľ domu vyskočil hneď surovo na tohto človeka a začal ho bez všetkej príčiny mlátiť. Napadnutý sa však statočne bránil. Na hluk tejto ruvačky zbehlo sa za niekoľko minút 400 až 500 chlapov ozbrojených kolmi a kyjakmi, ktorí sa začali medzi sebou biť. Razom pribehne akýsi turecký pohlavár, vytrhne handžár (krivú šabľu) z pošvy a zareve divým, zúrivým hlasom: „Dolu s kresťanmi!“ Keď som videl toho štváča, zovrela vo mne všetka krv; pochytím teda v dielni spomedzi ležiaceho dreva drúk a bežím na ulicu, aby som ho, nepomysliac v pobúrenosti mysle na možné následky, jedným ovalením zrazil na zem. Na moje šťastie stál už pán majster, ten Sicílčan, v otvorených dverách domu, držiac v ruke anglickú pílku, zvanú v našskej stolárskej reči veľký fukšvanc, a kyjakmi ozbrojeným mohamedánom, ktorí sa chceli vodrať do domu, privolával hromovým hlasom po arabsky:

„Kto položí nohu na prah môjho domu, je synom smrti!“

Majster, keď zbadal, že som chcel s drúkom vybehnúť na ulicu, pristavil ma a prísne mi dohováral, aby som nevydával svoju osobu i slobodu nebezpečenstvu, ale aby som zostal doma brániť náš majetok, ak by to bolo treba. Uznal som pravdivosť majstrovej výstrahy a vrátil som sa do dielne, kým hurhaj bitky ešte stále trval. Ale aby som predsa nejako pomáhal kresťanom v boji, podával som im cez oblok laty, nohy zo stoličiek a všelijaké stolárske odpadky z pevného dreva, aby sa lepšie mohli brániť.

Až keď zakročili konzulárne kresťanské úrady, baša^[8] predsa len zobral všetky svoje ozbrojené sily, ktorým sa podarilo tomuto ohavnému výstupu urobiť prietrž. Cez túto ruvanicu boli všetky kresťanské domy, všetky obchody a kaviarne pozatvárané. Nik sa neopovážil vyjsť na ulicu, vyjmúc tých, čo sa chceli biť. Mŕtvy síce nezostal na mieste nik, ale po uliciach ležalo mnoho ťažko ranených a ľahko ranených ešte viac, až ich konečne poodnášali. Najsmutnejším sa mi pri týchto bitkách videlo to, že sa na nich zúčastnili 10 — 12-roční chlapci. Či môže potom z takej mládeže niečo dobré vyrásť?