ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po tomto prvom stretnutí s pocestnými Arabmi išli sme ďalej po kopcoch a dolinách, ktoré mali už peknú polohu a úrodnú zem, ale nebolo tu nikoho, kto by ju obrábal a bral z nej hojný úžitok. Celé krásne doliny sme našli zarastené horčicou a bodľačím. Ach, pomyslel som si, keby tak náš usilovný a pracovitý slovenský ľud mohol obrábať takúto bohatú zem! Stal by sa v krátkom čase zámožným a vzdelaným národom! V takomto dumaní zazreli sme pred sebou dedinu, akú som dosiaľ nikde nevidel. Na štyroch až šiestich drúkoch zabitých do zeme roztiahnutá otrhaná plachta, a to je celý príbytok arabskej rodiny týchto krajov. Táto dedinka mala šesť takýchto prítulkov, ktoré sa zďaleka podobali našim pernikárskym šiatrom; pred každým bolo niekoľko hrncov, a to bolo všetko domové zariadenie! Daktorí Arabi sa lenivo povaľovali pod plachtou, iní fajčili zo svojho čibuka. Ženy, zaodeté len roztrhanou košeľou, donášali v rukách alebo na hlave vodu v nádobách podobných našim hampulám.^[12] Okolo týchto biednych šiatrov sa pásli kone, ťavy, kravy a somáre v úplnej voľnosti a svornosti.

V blízkosti tejto dedinky sme videli i pšeničné a jačmenné strniská. Pšenicu pestujú títo Arabi na chebus (postruhníky) a jačmeň pre kone. Z obidvoch však iba toľko, aby im vystačilo do novej úrody. Arab je zaiste prilenivý, aby obrábal viac poľa a tak si zlepšil i svoju domácnosť; so svojím „predpotopným“ plúžikom, podobným egyptskému, bude na roličke radšej obchodiť dvojcentový kameň, než by ho odvalil na kraj pozemku. Obilie sa tu mláti tak ako u nás na Dolniakoch. Stoh obilia je dva až tri mesiace vystavený slnečnej páľave, a keď Arab potrebuje trochu zrna či už pre seba, alebo pre koňa, zhádže zo stohu trochu obilia a všetko, čo má nohy: teda kone, ťavy, somáre a kravy, pomaly sa po ňom miesi, až je slama domrvená. Potom, keď je vietor, Arab vyhadzuje túto zmiešaninu lopatou do vzduchu, až namlátené zrno týmto spôsobom oveje. Okrem obilného strniska videli sme okolo týchto šiatrov aj kukuricu, ktorej steblá boli trochu vyššie než naše, ale dosť jalové. Ďalej sme tu videli bavlníkové kry vysoké na tri stopy s plodmi, podobnými veľkým lieskovcom. Keď tento plod dozreje, rozškerí sa a z jeho vnútra sa vytlačia chĺpky surovej bavlny. Túto bavlnu spriadajú arabské ženy čiastočne pre domácu spotrebu, ale veľkú väčšinu úrody predávajú európskym kupcom. Najväčšiu starosť spôsobuje tu pitná voda, lebo tu niet prirodzených studničiek a potôčikov. Potrebnú vodu dávajú len kopané studne a pocestní si ju musia kupovať.

Čím viac sa blížilo poludnie, tým na nás slnko viac pripekalo. Skvárení hladom a ešte viac smädom museli sme sa často držať konskej hrivy, aby sme sa z koňa nezvalili. Náš hamir kráčal s obdivuhodnou vytrvalosťou vždy 60 až 100 krokov pred nami. Zrazu nám dal zase znamenie, že sa približujú Arabi, aby sme zastali a pripravili si strelnú zbraň. Zastavili sme a čakali, majúc pohotove zbroj. Avšak i títo Arabi, ako potom aj ďalší, prešli popri nás pokojne. Náš vodca nám potom hovoril, že sa ich pýtal, či sa nikde nezjavujú zbojnícki beduíni. Odpovedali mu vraj, že sa táto chasa za denných horúčav povaľuje vo svojich dierach a len v podvečer za chládku vychodí z nich kradnúť a zbíjať. Túto zprávu sme s radosťou vzali na vedomie, lebo hoci sme si boli vedomí svojej telesnej sily a smelosti, predsa je lepšie, keď človek tieto svoje vlastnosti nemusí skúšať v nebezpečnom boji so zbojníkmi.

Okolo desiatej predpoludním sme šťastne došli pod vrch Tábor. Ale výstup nahor v tejto najväčšej páľave dňa stál nás veľkú námahu. Na túto pamätnú horu vedie úzka cesta alebo, lepšie povedané, širší kamenistý haditý chodník, ktorý je miestami veľmi strmý. Často sme museli kone objať okolo krku, aby sme sa nezvalili dozadu, keďže sme nemali strmene. Krátko pred dvanástou vydriapali sme sa po náramných trampotách na samý vrchol hory Tábor, ktorú mohamedáni volajú Džebel Tor. Z okolitej roviny dvíha sa tento vrch do výšky 1800 stôp a jeho vrchol je široký asi na pol míle. Vidieť tam kus poľa, niekoľko stromov a mnoho stavebného kameňa z rozbúraných budov. Podľa židovských povestí bola hora Tábor opevnená už vtedy, keď Židia prišli z Egypta a opanovali tieto kraje. Po rozborení Jeruzalema ju Židia opevnili proti vojsku rímskeho cisára Vespaziána. Vo štvrtom storočí dala cisárovná Helena na vrchole postaviť kostol. Neskoršie stál na tomto mieste kláštor, ktorý však mohamedáni v križiackych bojoch rozborili. V novoveku sa hora Tábor spomína roku 1799, keď Francúzi na jej úpätí porazili turecké vojsko. Teraz stojí na vrchu grécky kláštor, vystavaný ani pred 10 rokmi z kamenia, ktoré zostalo zo spomínaných starých cirkevných budov.

Mal som príležitosť dívať sa z vysokých tirolských Álp na okolitý kraj, stál som aj na najvyššej budove kresťanského sveta, na svetochýrnej veži chrámu v Štrasburgu a konečne díval som sa na africkú púšť z egyptských pyramíd, ale taký utešený výhľad som nemal nikde ako z vrchu Tábor! Vidno z neho celú galilejskú krajinu a časť Samárie a vo veľkej vzdialenosti na juhu pobelavomodré vrchy skalnatej Arábie. Na západnej strane sa dvíha hora Karmel, ďalej leží prímorské mesto Jean d’Acre so Stredozemným morom; severovýchodne sa tiahne brdlo libanonských vrchov, na východe vidno more Galilejské a údolie, v ktorom sa blyštia ako strieborný pásik vlny Jordánu. Velebnokrásny to pohľad!

V gréckom kláštore na vrchu si pocestní nemôžu nič kúpiť; aspoň my sme nič nedostali. Dobre nám teda padol kúsok chleba, ktorý sme si pre všetky prípady vzali so sebou. Verte mi, drahí rodáci, že by som nebol tento môj „obed“, skladajúci sa zo suchého chleba, zamenil s nijakou hostinou v paláci najväčšieho boháča. Vodu sme dostali zo studní, ktorých je tu niekoľko; vykopané sú na spôsob našich pivníc. Bola to najlepšia voda, akú sme v Palestíne našli.

Ešte raz sme sa poobzerali po tomto čarovnom, krásnom kraji, aby sa nám jeho obraz čo najdlhšie vryl do duší. Potom sme sa dali na spiatočnú cestu, lebo boli už dve hodiny popoludní, a my sme sa mali do večera vrátiť do Nazaretu. Dolu vrchom sme išli zväčša pešky, aby sme sa pre veľkú strminu chodníka nezvalili koňom ponad hlavy. Dolu sme však bezpečne vysadli na kone a stúpali sme bez väčšej prekážky, okrem veľkej horúčavy, čerstvo k Nazaretu. Nie div teda, že aj náš vodič na konci cesty akosi ustával; veď chodil hore-dolu po kopcoch a skalách v tom náramnom úpeku od šiestej ráno. Keď sme boli pri Nazarete, chudák už ledva nohami prepletal. Pri kláštore sme vyplatili nášmu hamirovi dojednané peniaze a ja som mu ešte pridal ako bakšiš jednu zlatku, ktorú prijal s hlbokou poklonou a úctivým: katrchairak (ďakujem). Veď si ju i statočne zaslúžil. Na druhý deň sme sa do poludnia zdržali v Nazarete, obzerajúc si ešte raz všetky pamätnosti. Popoludní zaviedol nás ten istý vodič na svojich koňoch do Kaify. I tam sme sa chvíľku zdržali. Poobzerali sme si ešte aj mesto Jean d’Acre a 6. augusta vrátili sme sa síce ustatí, ale nadmieru spokojní a zdraví loďou do Bejrutu.