ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste bude čitateľov zaujímať, ako Arabi mohamedánskeho vierovyznania odbavujú svoje svadby. Pri tomto mám na mysli prvé manželstvo, z ktorého dietky sú zákonití dedičia rodinného majetku.

Keď má teda mladý mohamedánsky Arab „v čape“ daktoré dievča, začne sa vyjednávanie medzi ním a rodičmi vyvolenej: Koľko asi za ňu dá. Lebo svoju nevestu si musí takmer kúpiť. Toto vyjednávanie nerobí nikdy sám mládenec, ktorý sa chce ženiť, ale rozliční cudzí poslovia, takže často ubehne aj rok, kým sa rodiny zjednotia v tom, koľko dá mladoženích neveste a ona jemu. Keď sa napokon obojstranne dohodnú, začnú sa prípravy na sobáš. Najsamprv týždeň pred sobášom chodieva mladoženích spávať do domu svojej nevesty, pričom ho však nesmie nikto vidieť, hoci o týchto návštevách vie nielen celý dom, ale i susedia na široko-ďaleko.

Ráno v deň sobáša prídu staré ženy z rodinnej „príplety“ (len ďaleké príbuzné) do nevestinho domu, donesú jej tri prstene, podľa zámožnosti zlaté alebo strieborné, ktoré pochádzajú od otcov ženícha a nevesty, a keby tí už neboli nažive, od ich najbližších príbuzných. Tieto šperky dajú neveste na prsty a medzi dva a dva prsty zastrčia jej podľa zámožnosti zlaté alebo strieborné peniaze, ktoré ženy dostali už vopred od svadobčanov. Napokon vyzlečú mladú nevestu do Evinho rúcha a začnú ju od hlavy až po päty umývať, aby sa dostala „čistá“ do mladoženíchovho domu. Keď sa umývanie skončilo, umývačky dostanú peniaze, ktoré držala mladá nevesta v rukách. Pri delení tohto daru sa obyčajne tieto ženičky pobijú. Keď je nevesta takto pripravená na sobáš, prídu ženy z rodiny mladoženícha, dajú si predložiť nevestino veno a skúmavým okom ho zo všetkých strán prezerajú. Veno pozostáva obyčajne z týchto vecí: najsamprv strojené kvety, jedna truhla, u zámožnejších skriňa na vyťahovanie, odev, zrkadlo, strieborné (pri bohatších svadbách zlaté) retiazky, náramnice, prstene atď. Pri tomto donášaní a prezeraní vena počínajú si rodičia nevesty veľmi skúpo a smiešne. Keď napríklad donesú pred túto ženskú komisiu, ktorá posudzuje veno, nejaký predmet, a ženy po náležitom posúdení vyslovia svoja: „Hajda moštajib!“ (Toto nie je dobré!), prinesú po tomto výroku podobný, len trochu lepší kúsok, na ktorý zas posudzujúce ženy povedia: „Hajda mafi kvais!“ (Toto nie je pekné!), a tak to ide jedno za druhým, trikrát až štyrikrát pri každej veci, kým len majú rodičia čo nového donášať.

Keď už ženská komisia všetky články dokonale posúdila a prijala, ide sa do modlitebnice na sobáš; veno zostane zatiaľ v nevestinom dome. Na sobáš idú chlapi s mladoženíchom osobitne svojou cestou a ženy tak isto s mladuchou. O náboženských obradoch pri sobáši nemôžem nič povedať, lebo „neveriaci“ frandži nemá k nim prístup. Po sobáši ide zas každé pohlavie osobitne domov: chlapi s mladoženíchom do jeho domu a ženské s mladuchou do jej domu. O chvíľu nastane hlavný akt celej svadby, totiž prevedenie mladej nevesty do mladoženíchovho domu. Na čele sprievodu rozhadzujú sa dvaja arabskí tanečníci v dlhých a širokých nohaviciach z modrého súkna. Pri chudobnejších svadbách majú modré gate, krátky, po pás siahajúci kabátik z podobnej tkaniny, prehodený len tak cez plecia, a na hlave červený fez. Títo šarvanci majú v pravej ruke holú krivú šabľu, v ľavej ruke im visí na ramene okrúhly kus plechu v priemere asi 10 cólov, na ktorý pri vyskakovaní, prehybovaní a prekrúcaní tela bijú šabľami do taktu. Za tanečníkmi ide svadobná hudba; veľký bubon, jedna alebo dve píšťalky a dve železné pokrievky, ktoré širokými stenami zrážajú k sebe, aby hodne cvendžali. Je to asi podobná banda, akú vídať u Talianov, keď chodia s medveďom po ulici. Za hudbou kráča mladá nevesta, od hlavy po päty zakrútená do veľkej bielej plachty, v ktorej sa rozhadzuje, aby svet videl, ako nerada ide za mužom; a čím sa viac myká a vzpiera, tým ju budú arabskí diváci viac chváliť. Za mladuchou idú všetky svadobčianky, ktoré nesú v rukách zdvihnutých vysoko nad hlavou jednotlivé kusy vena; neprestajne ich ukazujú naokolo, aby diváci všetko náležite mohli vidieť. Na samom konci sprievodu vlečú tri alebo štyri ženy svadobnú truhlicu a potom nasleduje húf nevolaných detí, žobrákov a obyvateľov európskeho pôvodu, ktorí túto pouličnú komédiu ešte nevideli.

Keď tento svadobný sprievod príde k mužovmu domu, nevkročí medzi chlapov, ale do osobitnej izby určenej pre ženy; na bohatších svadbách sú chlapi v jednom a ženy v druhom dome. Toto podivné rozlúčenie je vysvetliteľné podľa mohamedánskych obyčají: totiž „opravdivá, statočná“ manželka nesmie nikdy pred svojím mužom vziať nič do úst, čo by to bol i len kúsok ovocia; jedáva vždy osobitne. Keby pred mužom jedla, náramne by ho urazila, a keby sa táto jej vina častejšie opakovala, nasledoval by rozsobáš. Preto už dvanásťročný arabský chlapec nesmie jedávať s matkou, ale sa utiahne na stranu otcovu. Podľa tejto obyčaje aj obaja tanečníci i muzikanti vkročia vo svadobnom dome medzi chlapov a potom sa začne hostina. Pozostáva zo samých lahôdok; o mäsitom pokrme niet ani reči. Podáva sa len čierna káva, limonáda a všelijaké cukrové konfekty a sladké zavárané ovocie, pričom pravda, každý mužský hosť fajčí svoje nargile. Keď sa chlapi do chuti najedli, napili a nafajčili, začne hudba hrať, pričom mladší hostia, držiac vysoko nad hlavou biele šatky, jeden proti druhému všelijako vyskakujú podľa taktu veľkého bubna. Starší chlapi sedia na zemi s nohami krížom preloženými, fajčia z nargile a tešia sa z tejto „výbornej“ hudby a krásneho tanca. Podobne i ženy; keď ich čierna káva a limonáda hodne rozpálila, začnú spievať a po izbe skákať, ktorá ako vie a chce, až od únavy nemôžu ďalej. Tieto radovánky trvajú v chudobnejších domoch iba v deň svadby, v bohatších rodinách však aj tri, štyri dni. Po zavŕšení svadobných slávností nasleduje odovzdanie mladuchy mladomanželovi, ktorý na ňu čaká samotný v jednej izbe; avšak ona, prv než by k nemu vkročila, musí viac ráz zutekať, a až keď ju on nakoniec dochytí, vtiahne ju za sebou do izby, a svadba je skončená.