ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som už opísal arabskú svadbu, nemôžem obísť ani „poslednú česť“, ktorá sa vzdáva mohamedánskemu človeku. Mŕtve telo tu leží iba 12 hodín, lebo najmä pri letnej horúčave dosahujúcej často až 35 °R^[9] hneď sa začne rozkladať. Za môjho pobytu v Bejrute zúrila tam nadmieru strašným spôsobom i cholera. Koho napadla, mohol to byť i mladý a silný chlap, bol obyčajne za hodinu mŕtvy. Ľudia padali na ulici ako muchy; očerneli a v hrozných kŕčoch zostali vo chvíli na mieste mŕtvi. Tých, pravda, ako aj všetkých, čo zomreli na nákazlivú chorobu, nenechávajú ležať ani 12 hodín, lež ich čo najskôr pochovajú. Každé mŕtve telo zakrútia príbuzní hneď do bielej plachty a tak sa potom čaká na pohreb.

Vlastný pohrebný sprievod prebieha takto: Do domu smútku prinesú chlapi máry, o ktoré je pripevnená truhla; v nej vynášajú na cintorín mŕtve telá všetkých dospelých ľudí bez rozdielu veku a pohlavia. Truhla sa nepodobá našej, ale vyzerá ako štok, t. j. štvorhranná, z dosiek zhotovená debna, ktorá je však pri hlave trochu širšia. Podľa zámožnosti najme rodina zomrelého tri až šesť žien, ktoré za dva-tri piastre (18 — 24 našich grajciarov) s krikom a plačom odprevádzajú mŕtve telo na cintorín. Okrem týchto najatých „plakáčok“ príde k domu celý húf žobrákov, z ktorých každý má v ruke asi päť stôp dlhú palicu; ďalej sa zhromaždia i mužskí príbuzní zomrelého, ktorí odbavia všetky pohrebné obrady, lebo vyjmúc oných najatých žien žiadna mohamedánska žena (podobne ako u židov) nejde na pohreb.

Keď sa pohrebný sprievod pohne, začnú žobráci spievať pieseň určenú na túto príležitosť. Prirodzene, že o nejakej harmónii tohto spevu nemôže byť ani reči. Každý kričí a vreští podľa svojho. Iba v tom sa títo speváci zhodujú, že na konci a na začiatku každého veršíka vykrikujú tie samé slová: „Haj aj il Allah, il ala Mohamed rai cal Allah.“ (Jeden je boh a Mohamed je prorok boží.) Najaté plakáčky idú za truhlou a robia taký vresk, že ho európske ucho takmer nemôže vydržať; lebo čím viac niektorá vreští, tým ju väčšmi chvália a tým sa jej ujde aj lepší a častejší zárobok. Pohreb sprevádza i mohamedánsky duchovný, ktorý sa však ničím nelíši od iných mužských; iba keď začne na cintoríne mrmlať z koránu predpísané slová, Európan zbadá, že je to kňaz.

Jamy na cintoríne sú podobné našim, len sú o niečo hlbšie. Keď chlapi vydvihnú mŕtvolu z truhly, ktorá je pripevnená o máry, položia ju na spodok jamy, na povrch bezduchého tela poukladajú už prihotovené tľapkavé kamene a všetko obvyklým spôsobom zahrabú. Tu tedy nepočuť ten desný hrmot, ako pri našich pohreboch, keď skaly búchajú o truhlu; práve tieto zvuky bolestne prenikajú prítomných, najmä ak umrel človek, ktorý by bol ešte býval veľmi potrebný na svete. Pravda, títo Arabi si ani z toho nič nerobia, keď tľapkavé kamene sa zošuchnú nabok, a keď potom na samotnú mŕtvolu rúcajú i niekoľkofuntové skaly.

Najzámožnejší Arabi si dávajú pre seba urobiť osobitné truhly, v ktorých ich potom aj pochovávajú. Ale tieto truhly potom nenesú na márach, lež najsilnejší chlapi chytia truhlu do rúk, zdvihnú ju nad hlavy, a tak ju nesú až na cintorín, čo, pravda, vyžaduje veľké vypätie síl; preto sa nosiči často vymieňajú. Ale túto namáhavú prácu považujú za česť, najmä ak zomrie nejaký arabský pohlavár. Potom sa chlapi, čo sú na pohrebe, vadia a strkajú, lebo každý chce niesť truhlu.

Mŕtve telá dietok nosievajú jednotliví chlapi v truhličkách spôsobom, aký je im najľahší: niektorý si položí truhličku na plece, daktorý na hlavu, iný ju zas nesie pod pazuchou alebo pred sebou. Keď je po pohrebe, žobráci dostávajú do daru všelijaké handry na odev. Plakáčky, ktoré sa pred niekoľkými minútami „zachodili“ od hrozného plaču, teraz, keď je už mŕtvola v hrobe, berú na seba zase svoju prirodzenú veselú „náturu“; svoju „šichtu“ si už odbavili a čakajú už len na svoju vyplakanú plácu. O kare Arabi nič nevedia, a to je veru veľmi múdre; nič neuráža citlivé ľudské srdce tak, ako keď na našom kare začne dajaký ožran hulákať, ako keby sedel pri oldomáši, po dobrom jarmoku.