ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noc jasná júnová a či
už augustová vari bola.
Nech dátum každý prepáči.
Má isté dáta iba škola
ľúbosti, ktorá pamätá,
hoc ako umy zapletá.
Tá iste povie, v ktorý deň
po prvý raz sa boli zišli,
po prvý raz si ruky stisli,
kto vynašiel a kedy peň,
kde sa to vonné lístky kládli
a keď si po prvý raz padli
do objemu, nuž voňal kvet,
zapískal slávik, bilo päť.

Hej, krásna noc to bola. Moc
tých pekných nocí videli ste.
Nie tak noc sama ako noc
pre jasné nebo, hviezdy čisté,
pre mesiac, ktorý nad horou
rozožiarený láskou starou
pohliadol na zem plnou tvárou,
tak túžobne a dychtive,
že v tmavý šat sa zahalila
a aby sa tak nehanbila,
v diaľ utekala stydlive,
až čul si, ako sukňou šuští,
totižto šumel vánok v húšti,
až zamokla, čo bežala,
totižto rosa padala,
až cítils’ pŕs jej udýchanie,
totižto v noci vždycky vanie;
čo po tom! Lež sluch nabystri
a zbadáš v noci krajšie veci:
Napríklad, že už skoro všetci
si políhali filistri
v humánnom svojom stálom bdení
nad mesta nášho cnosťami
vychýrenými unavení,
že vládol sen aj dámami
zostarnutými v starej cnosti,
že zostavujú udalosti
a udržujú jazyky
zaujímavé kroniky.
Hej, len to dvíha noci v cene,
že ukladajú v podušky
si svoje hlavy utešené
tí kohúti a cipušky.

Nech chrapkajú. My pozrime sa —
je jedenásta hodina —
kam podel sa a tobôž kde sa
zadržal zas náš hrdina?
Ach, bože! Kto by veril? Vstáva
od knihy privátneho práva.
Študoval práve rozsobáš.
Viem, na správnom to neni mieste,
pred snubom, svadbou, ženbou ešte,
keď v manželstve je na to čas.
On z podivného dôvodu —
nám netreba sa po ňom pýtať —
chcel vedieť ešte: vypočítať
príčiny všetky rozvodu.
No zbadal, že krem absolútnych
su relatívne príčiny,
že ani na dve hodiny
nevybŕdne z tých pádov smutných:
si zapäl vestu rozopätú,
otriasol popol cigarety
z obleku, vtiahol manžetu
cez päsť, vzal štyri sinokvety
z pohára, ozdobil sa nimi,
pred zrkadlo sa postavil,
zatriasol vlasmi sčuchranými,
prihladil ich a upravil
si bielu mašľu pod bradou,
ba, čo mi je už záhadou,
či ku dobrému patrí tónu?
na kabát nalial odkolónu,
rukávom utrel pinč a z bôt
prach postieral si uterákom,
vzal paličku a stiahol knôt,
v hasnúcom svetle bystrým zrakom
sa z hlavy do piat premeral,
chvíľočku boky udieral
a tľapkal vrecká, iste nato,
či v kapse šatku má a zlato,
alebo už ten papierik,
alebo už ten nikel podlý,
ku ktorému sa každý modlí
a ktorý neváži si nik.
Zatvoril svedomite dvere
na vrhy dva, sťa gazdiná,
čo ako zlosyn všetko berie
a vyvrieť chce vždy zlosyna.
Sekajúc tenkou palicou
prím, skond a terc, kvart proti vzduchu,
sa pohol dolu ulicou,
na hlúpe vedy mysliac v duchu,
no môže byť, že medzitým
na iné myslel. Kto by veril
že na vraždu nie: srditým
pohybom v čiesi prsia mieril,
paličkou smelo bodnúc vpred
sa učupil, sťa mačka k skoku,
aj skočil k neznámemu soku
a rapír — iste zhltnúc jed —
zas v mžiku šuchol pod pazuchu.
Opätkom svojím gumovým
nezobúdzajúc cestu hluchú,
ni žabku blízku, stromovím
čupiace bojazlivé vtáča,
najčudnejšieho tohto spáča,
na dolný koniec mesta šiel,
solídne, hladko, nahrbene,
jak na pánov sa patrí v cene,
slúžiacich druhým za model.

No predsa, prečo tieto vzteky?
To zúrenie a pichanie?
To pobláznené skákanie?
Tie neodôvodnené seky?

Snáď preto, lebo práve dnes
je večer milej kompánie,
keď u „Hríba“ zas víno pije,
s ňou zaveselil by sa tiež,
tam pri bielom by sedel stole,
hotový s vínom lásku liať,
ku štrngnutiu si pohár vziať
a plný košík rozšírenej vôle,
bez veršov, rytmu, rýmov, fráz
zarečniť o nej šiesty raz,
že ako víno nevycedí
sa nikdy, sťa noc nebľadne,
jej zdroje bujné, záhadné
neupokoja nikdy smädy,
jej svetlo nezaženie deň,
čo akým jasným slncom horí,
hoc skrýva sa v pŕs priehlbeň,
sŕdc zaľúbených pod závory…

Pri tom myslel: nie je z tých,
čo ako koláč sľuby lámu.
Neviazal povrieslami slamu.
Čo zošil, remenný má štich.
Nerozväzuje, nerozpletá
tú vetu a tých málo slov,
kým pohľad očú, úsmev rtov
odplatou čo len trošku svieťa.

Tak teda výborný náš rek
sa sekal iba z telocviku,
len mladá radosť a nie vztek
vraz zavládla ním po chodníku.
Dnes víťazom bol poslušným:
u nôh mu krčma, víno, dym,
dnes s druhmi nebude sa lúčiť,
dnes k vede malá dievčia dlaň
ho viedla aspoň cez sto strán,
bez toho, žeby žiadal súcit
pre tiažu práce, lebo česť
alebo obdiv, že šiel za ňou
cez bodov sedemdesiatšesť,
až nad tou smutnou zastal stranou,
čo tají i tak známy bod,
to jest sedemdesiaty siedmy,
kde ľudia úbohí a biedni
opúšťajú sa pre rozvod.
Už vedomo mu, že dva pády
sú v ňom, a síce a a b.
Nie, nie. Tí, čo sa majú radi,
sa lúčia len pri pohrabe.
Nie, nikdy, čo by v onom čase
mu dávali jak výmenu
celého sveta rozsobáše,
neopustil by Elenu.
Elenu svoju útlocitnú
nenechá, nedá nikomu,
hoc knižnicu univerzitnú
by musel vedieť k diplomu!

Hej, sľuby tiché, citové!
Hej, sľuby rýchle, mládenecké!
Vás zhltli vetve lipové,
už potopili ste sa v riečke.
No kým ste k vetvám leteli,
kým dotkli ste sa vlniek v behu,
ste do sŕdc vniknúť vedeli,
rozkolísali duší nehu,
bo krsali ste aj vy tam,
po tomto vašom po chodníku
postavili ste v okamžiku
nejednu kaplnku, ba chrám.
Do týchto chrámov chodievali
najsamprv v zbožnej dôvere,
potom len aby slzy liali,
potom zakliať sa nevere,
potom s roztrasenými bokmi
vysmievať hlúposť oných čias,
akoby nebol pred pár rokmi
každučký každý hlúpym z nás!

Nadarmo. Peter, lebo Pavel
sľuboval a chrám postavil,
ni jeden z nich sa nebavil,
sám kostol cítil v tom, čo vravel.
A preto nikto neklamal,
hoc zvrtlo ho aj živobytie.
Čas keď aj chrámy dolámal,
no nezostali nedošitie
tie pekné šaty na sobáš
snáď do tretieho chrámu až.

Však toto, moje milé dámy,
uznáte mi azda i samy,
bez hnevu, grimás, debaty,
výlučne o vás neplatí.
Vy vzdychom, zachyteným rtíky,
vy so sklopeným pohľadom
stavievali ste rad-radom
nie chrámy, ale — baziliky,
v nichž obraz váš sme chválili,
postavený tam na oltári,
kým menievali ste sa v tvári
a srdcia naše drtili.
V nás rana lásky nezacelie,
kým do rakve nás nevhlobú.
Vo fraku miesto na veselie
nejeden z nás šiel do hrobu.
Netajím, že aj malinká
sa nájde pri nás výnimka.

Lež tvrdím, že náš hrdina
je raz nie z tých, čo sľuby lámu.
Že zmočil myseľ do vína,
nakukol duchom v krčmu známu,
zarečnil nemo pri stole
o láske, to nič neznamená.
Veliké prvé „E“ z jej mena
ho potvrdilo v úkole
nateraz jednom medzi moc:
precítiac svoju lásku všecku,
keď nie jej samej, okienečku
povedať aspoň dobrú noc.
Veď možno ešte lampa kmitá
tam za ružovou záclonou.
Záhada aspoň, koho číta,
kto sa pletie do jej snov?
Veď možno, že i v okne sedí,
zaliata striebrom od hlavy
po pás, čo leje mesiac bledý.
Zosníme klobúk, pozdraví.
Veď možno, hoc sa málo svedčí,
ak by to ľudia videli,
poďakovať sa osmelí
a do tichej sa pustí reči.
Veď ak sa pustí, podá mu
na pozdravenie už aj ruku,
on bozká ju a keď nie zvuku,
dá v ten bozk mnoho významu!
Veď možno, že i vyše pliecka
zablúdi — k tvári ružovej
a pokojnú noc tíško jej
zaželá miesto okienečka…

Je ono jedno medzi päť
za lipkami dosť vysokými.
Potrafil by ta naspamäť
s očami hoci zavretými.
Sú štyri tenké lipky tam,
z nich najtenšia, z nich jedna iba
klopkáva na okienka rám
a ku spodnej sa table zhýba.
K’ konáru hociktorému
by ktoroukoľvek rukou siahol,
už vedel by, či tiež sa nahol
ku tomu oknu jednému.
Dľa lístkov veľkosti a strihu —
mať jeden medzi rukami —
on uhádol by v okamihu,
či je to z líp pred oknami?
Ba rozpoznal by, páni moji,
hoc mi to nejde do hlavy,
či je to z lipy tej, čo stojí
okienku tomu visavis?
Veď, pravda, v každom zákonníku
nejeden takýto má list,
nie sto ráz prešiel po chodníku,
uhádne, slepo môže ísť…
Kto nepozeral do okienka
z nás zvedavo len predvčerom:
či zavrela ho devulienka,
čo sedáva tak zriedka v ňom?
Či iba uličných lámp kmity,
či mesiac v tablách svieti len,
či prišla ozaj noc a sen
dvoch okienečiek zhasil svity?
Či netrepal vzdych na ich rám?
By rozlietli sa jeho krídla,
by okienok dvoch zjagal plam,
by videli sme z tieňov bydla
a zvedeli raz, čo je v ňom?
či ešte možno vkĺznuť doň?
Či vypadla už lásky mrva
z lúčistých zorníc z predvčera?
Či predvčerajšia láska trvá,
nás vyčkáva a vyzerá?

Hoj, bože! Šťastný, kto si v žiali
len tento problém predkladá.
Najblaženejšia záhada,
čo by sme radi rozlúšťali
až k drevenému lôžku már.
Ech, ale bijú v našu tvár
špinavé vlny živobytia.
Tie frknú blata v zrenice,
tie skalia čisté studnice,
tie srdca mladosť sebou schytia,
tie fakľu teplú, rozžatú
zadusia, a my podlí v stíne,
nič nevidiac, sa pokloníme
zlatému žitia teľaťu.
Za zlatým teľaťom ty stúpiš
na cestu, ktorou kráčať máš.
Len takto zo študentských čias
si starobylý splatíš úpis.
Zadovážiš si zopár siah,
na siahach domec, k domcu siahy,
v nich kopeš hroby, braček drahý,
čistote túžob, výške snáh.
Tvoj majetok je hrobitov…
V hojnosti mastnej blahobytu,
pod hruďou zlatom obitou,
tak ťažko je nájsť zrnko citu.
Ty čistý junák! Starý druh!
Jak po lete sa sčupíš smelom!
Pred búrkou ako pcháš si sluch!
Pred slnkom ako vraštíš čelom!
Pred pýtaním jak zovrieš dlaň!
Pred biedou jak sa uchyľuješ!
Pred špinavým jak hrdo pľuješ!
Ty špinavec, ty hrobár, draň!
Jak pyšno počneš nemilovať
tých svojich starých priateľov.
Jak je ti jasné zlicitovať
ich pre pár svojich halierov.
Skúsenosťami ochladený
jak povieš plný nosoviek,
že života cieľ vytlačený
je v texte veľkých bankoviek.
Spev, hudbu, prózu, poéziu
že tento text nám nahradí,
odhalí všetky poklady,
čo okršleky v sebe kryjú.
Že tento text ti otvorí
i najpyšnejšie v svete dvere,
a kým ho nemáš, pokorí
ťa denne v menšej, väčšej miere.
Text tento čarovný je prút,
čo podľa vôle všetko mení
a všetko podceniť má chuť
a ktorý nikto nepodcení.
Že tento text je v pohádke,
o ktorej všetci dobre vieme:
to je tá sliepka v záhradke,
čo zlaté vajcia nesie denne.
Že je tak ľahko ku nej prísť.
Text padá ako v jeseň list:

Len odhoď cifry! Hoci voš
žeň, jestli platí za to iný.
Veselo cicaj! Skladaj groš
a kupuj lacno účastiny.
Nie, nehľaď dámam pod klobúk.
Za sukňou nebež, hoci šuští.
Ich ruky neber v dlane rúk.
Buď chladný. Boh ťa neopustí.
Bo ináč hneď sú bukréty,
cukríky, tanec v paliem stíne,
bál, kým sa na deň rozsvieti,
a máš — po prvej účastine.
To ženské oko láka, zve.
Ty ideš za ním s tuctom ľudí:
nech hudba otvorí ho, zbudí,
a ajhľa! Už si zmrhal dve.
Tie dievčie oči krásne svietia,
najkrajšie, keď si ty sám v nich,
spať nedajú a chycú dych.
Ty pri víne bdieš. Praští tretia.
Chceš i ty zraku lahodiť,
do pekného sa halíš šata,
mašľami počneš vývodiť.
Tak zmizne štvrtá, mizne piata.
Máš namiesto päť účastín
päť prvých prísnych veriteľov.
Nuž, keď vrie srdce pod košeľou,
do hlavy padá stín na stín.
Nadarmo sa ty pekne šatíš,
ozdobíš kvetom kabát svoj,
nič neplatíš, ak nezaplatíš,
neocenený pane môj!
Do cesty krajčír zastane.
A nad sebou hneď cítiš pána.
Hoc odetý si do raglána,
nestratíš sa v tom ragláne.
Veď šuster mrkne šustrovi
pre tvoje boty neplatené
a hoc ich špic je lakový,
i čižmár pritlačí ťa k stene.
Ty priateľ dobrých manierov
obchádzaš búdu židákovu,
čo kravatu ti zveril novú
a tucet tvrdých golierov…

Tak v presvedčení povieš svätom.

My? So smútkom a pomaly
sa pustíme tiež za teľaťom,
by vážnymi nás nazvali.

Už do okien sme prestali
nazízať, či sa díva stvora
tá, za ktorou sme vzdychali.
No za to kukáme, či z dvora
vychádza pekný dobytok,
a iste na náš úžitok
ním počúvať už skôr sa sluší
kotkodákanie, gagot husí…

No, nie tak hrdina náš mladý.
Hej! Do života tomu čas
pozerať, keď on v nebo hľadí.
Čože je jemu zlata jas,
keď mäkký oheň z očú svieti.
Čo peňazí mu zvonenie,
keď srdce zvoní a mu letí
v ústrety mladé túženie.
Čo jemu žitia kríže, tiaže,
keď ťaží ho len plná hruď.
Čo práce znoj a boja trud,
keď stará sa, jak srdcia zviaže,
chce dušou vládnuť iba boj,
vylúdiť úsmev práca celá
a aby vždy per „anjel môj“
tá rudá pera vravieť chcela!
Oj, bože! Myslieť na krajčíra,
keď srdcia pletú lásky sieť!
Beh pristav skalkou všehomíra!
Chci slnko hlúpou štetkou strieť!
Keď nehou vlhne očú vzhľad,
keď ruka kradmo ruku týka,
ký diabol bude rozmýšľať
o účte svojho obuvníka.
Čo po daždi a suchote,
po rôznych zdrojoch neúrody,
keď dievčie srdce lásku rodí
a hodnotu dá hodnote.
Keď hudba hrá, jak mieša sa
do sladkých tónov srdce naše.
Jak ono myseľ unáša
do čarovnej ich samopaše.
Jak vstave si sa vzduchom chvieť
bez pôdy, blata, fľakov, špiny,
jak rozšíri sa celkom iný
prelestný, vďačný, čistý svet.
Sám zuníš celý, ako struny,
sám letíš, ako letí tón,
a zlato, zlato sypeš von,
by ľahším letels’ k zlatu luny…
Tak v mladom srdci hudba znie,
tak mladý je vždy v plesnej výške,
tak mladý iba vzlietnuť smie
nad močariny, pláne nízke.

Ku kárateľom nevďačný som.
O každom filistrovi viem:
Zobliekol kabát s jedlopisom,
o tvrdú praštil fľašku zem,
to mokré, holé ako skala
zablýskalo sa temeno,
lomiace vystrel koleno,
keď do uší mu hudba hrala,
keď pobelavá ruka mu
fúz hladila a šla v srieň brady -
aj odzemok by pre dámu
bol krepčil peknú, ako mladý…

Nech nežiadajú od nás viac
tí šedí, ktorým život skyslel,
by mladoch na života plač,
na koliesočká zadné myslel.
Poúčať žiť je márny klam,
na všetko život učí sám.
Oj, príde druhá polovička,
do zablatenej do zeme
zapadnú zafarbené sklíčka.
Svet v pravom svetle uzrieme.
Však je to blízko, do tých čias
pohľaďme do okienka zas…

Nechcem byť sladký. Klopím zrak
pred bozkami, čo v okne padli.
I tiché pauzy nechám tak,
čo pred bozky a za ne kládli.
Pre zaľúbených tichý kút
je najhlučnejšou plesnou sieňou.
Kde halení sú hustou tieňou,
tam zvykli oni vybĺknuť.
Je príkrym, odporným až k zlosti
ten spomínaný lásky med
pred zrakmi sveta v svetle hneď.
Nuž, nechcem škandál v spoločnosti
a klebetný tiež nechcem byť.
Dlaň na klebetné kladiem ústa.
Je plachý každý vrelý cit.
Z dna srdca potajme sa púšťa
a nerád ľudské hovory,
keď s dušou býva v rozhovore,
sťa vtáča, ktoré večer v hore
na tenkej vetve švitorí.
Veď keby, čo sa šepotalo,
tie naše tetky zvedeli,
ach, tie by toho namleli,
že v sýpky by sa nepratalo.
Už nejedného vsypali
v svoj záčin, hoc bol čistý, tuhý,
a pichali a sekali,
až dotrhali lásky stuhy.
Odpusť im boh. Ja odpúšťam
im tiež, kým sedím sám pri káve,
no keď ju piť v ich krúžku mám,
odpúšťať vôbec nie som vstave.
Snáď o tom ani nevedia,
že s ustavičným trkotaním,
s koláčom, kávou, zaváraním
vše všetkých ľudí pojedia.
Na ústa teda zámku načim,
bo párik ešte ožobráčim.

Lež slovko treba povedať…

Rad lipiek v okno stíny hádzal
a ten ich vábil, ten ich zvádzal,
až počali sa spovedať.
On že vraj slovo drží pevne,
že veru od tých strašných čias,
čo počul filipiky hnevné,
neberie život ako špás.
Sa učí stále, čo aj rozum
zabieha chvíľami i sem
k nej, ale bude rigorózum
už svätosväte na jeseň.
Počiatkom jari druhé zloží.
Na takto rok je doktorom.
Až potom pustí na svet boží,
čo pod pevným má zátvorom
tam v najtajnejšej schránke hrudi, -
ak ona s tokom diaľnych dňov
ho zo svojich pŕs nevypudí,
ním bude plná, sťa on ňou…

Oj, ona veru bude verná.
Otecko darmo môže húsť:
druhému nevysloví perna,
čo sľubom vyšlo raz z jej úst.
Veď, bože drahý! Bože svätý!
Čo povedal by na to svet,
by ten, čo dlžobu si platí,
si zaplatené pýtal späť.
Jej slovo jemu odzvučalo
s prísahou večnou bezmála,
že by sa ono vrátiť dalo,
že by ho naspäť volala?!

Tak vravela, hoc v inej forme,
no predsa z duše hlbiny.
Vraz bez zovňajšej príčiny
reč počala o uniforme:

— Mestského znáte kapitána?
Je driečny, štíhly, vysoký.
Dnes popod naše obloky
šiel kolo pol deviatej zrána.
Od čákova až do ostrôh
bol voňavý a vynovený.
Do sveta trčal namastený
na tvrdo fúz, sťa volu roh.
Chvoj na čákove z konskej srsti
mu pravé oko zakrýval,
na mňa sa druhým zadíval,
ku strieške zdvihol zo tri prsty,
a kým mu ono žiarilo
sťa gombičiek rad na kabáte,
erb mesta, šabľa, šnúry zlaté,
sa usmial na mňa premilo.
Na srdci ruku, hlavu sklonil.
Tak s ohybnosťou šarvanca
sa dievča pýta do tanca.
Minútu ostrohami zvonil,
kým spustil svoju krátku reč.
Ja že to kašle v napružení,
bo štyridsať má dávno preč.
Nie, s kvetmi začal natešený,
že donesie mi poobede,
bo vraj sa oteckovi sľúbil
a radosť spôsobiť by ľúbil
mne — svojej peknej susede,
ak totiž radosť urobí mi…
Ja na to, že mu neverím…
Povážte len, aj prišiel s nimi.
Ak chcete, nuž vás podperím.
Sú voňavé a farbené
na žlto, sú aj čisto biele,
sú, ako krv, tak červené,
sú spoly ružové a cele.
Znak ľúbosti je červená.
Vám takú dám.

A zoskočila
do chyžky z okna nadšená,
aby mu kytku pripravila.

On odpovedať nestačil.
Len cítil, že mu kameň padal
do srdca studne, v ňomž sa zhliadal
obrázok, ktorý zmrzačil.
Tvár, ktorá do nej pozerala
sťa v čisté, hladké zrkadlo,
keď úderom sa rozpadlo,
i ona sa s ním roztrieskala…

— Koketka! — Tak si pomyslel.
— Od kapitána ruže berie.
Odrazu prichlopuje dvere
pred ním, len aby neprišiel,
keď kapitán im dlážky maže
od obeda do večera.
Ach, to je jasná nevera,
juž ako skalu v tvár mu hádže!
A kým ju hádže — nebesá! —
i nad ním i nad kapitánom
cynicky, hrdo smeje sa
na obličaji doráňanom.
Jak čudáka ho opisuje,
no nadšene ho prijíma.
Oduševnene zaďakuje
za ruže, ktoré odníma
od neho s vábnym uklonením.
Nežnúčko na ne pohliada.
S úsmevom sladkým, velebením
ich do vázy hneď odkladá.
A zatým, pred ním bez prekážky
už štyridsiatky spomína,
po tomto jemu na znak lásky
červenú ružu pripína,
jedinkú jednu z celej kytky,
podrží na znak lásky šesť,
či sedem, osem. Aký plytký
to cit je, aká vetchá česť!…
Hoc bozkal ju i viac ráz, hoc
do noci sa s ňou rozklebetil,
rozlúčku bozkom neposvätil,
nepovedal jej dobrú noc.
Nedočkal ruže. Strmým krokom
odišiel ďalej zronený.
List nevzal z lipiek zelený.
Neobrátil sa za oblokom.

Elenka z okna spanilá
tú ružu za ním hodila.
Červená ruža to byť mala,
lež keď sa v prachu pováľala…

Končila polnoc bez potechy,
s tmou, so súmrakom na líci.
Za čierne padol mesiac strechy
a stín sa rozlial v ulici,
po oknách tiene dokola,
sťa keď sa privrie oka riasa.
Len veže kríž a kupola
v striebristom svetle blýskala sa
a hviezdy hore nad zemou.
Sa triasli listy v nočnom vane
a oné lúče dolámané
pŕs studňou ťažko zmútenou…