ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mátoha žltá: žiarlivosť
pre slovíčok pár pricválala.
Jediným šmahom strhla most,
cez ktorý láska chodievala.
Pomedzi brehy priepaste,
nad nimi iba kliatba lieta,
jazykom plazí, na päste
by šla a síru s ohňom metá
na obraz v duši rozbitý,
pred ktorým človek predtým kľakal
a do motlitieb zarytý
spasenie svoje vrelo čakal…
Zahorklý šíri trhlinu,
čo mu len stačí zlostná sila.
Snáď rozšíri ju v dolinu,
cez ktorú pôjde cesta milá
zas k dievčaťu a ku skrýši,
až na to srdce utíši…

Včuľ ono zvírené je. Hlien
zospodku čistú vodu kalí
a múti ho a víri ten,
ktorého ešte žízeň páli.
Už po obraze Elenky
v tom pomútení nieto stopy:
zakalili sa spomienky
a celá minulosť sa topí.

Dni defilujú umom mu,
sťa vojsko pestré, cifrované,
pluk za plukom sa norí k dnu
a hrdina sám k spodku kanie,
hoc idúc mračný k domovu
mu maršom hrajú v búrnej hlave
a blýskajú sa poznovu,
sťa uniformy trblietavé.
Len utopiť ich! Žiaden stesk!
Smer falošný je, marše bludné,
patróny slepé, planý blesk.
Ta všetko na dno mútnej studne!
A aby mŕtvi ešte raz
nevynorili sa snáď márne,
utopiť celý krásny čas
šiel hrdina náš do kaviarne.

V pár lampách ešte mihal plyn
cez dymu závoj popolavý.
Lokálom dlhým, rozsiahlym
zapáchal výpar čiernej kávy
a vyfajčených cigár smrad,
zmiešaný s vôňou violety
od dámy v kase, ktorá snáď
ňou pofŕkala zvädlé kvety
na kopčeky pŕs zložené;
retiazka zlatá vôkol drieku,
na prstoch samé prstene
sa jagali v lámp papršleku.
Jej biela tvár a zvitý vlas
v ohromný účes plavý, matný
v tom lesku vázičiek a váz
a kasy mramorovej platni,
sťa nepostojný blesk a žiar
odrážali sa neustále
a s ním i obŕv čiernych pár,
pern karmín, ruky tučné, malé.
Pri peci hudba driemala.
Len basista a kontráš pili
zo spoločného pohára,
čo u nás „krígľom“ pokrstili.
Sám primáš s kaviarnikom hral
sa na biliarde starom v stávky.
Flótáš sa v karty zahrabal
so sklepníkom a objednávky
kávičky, piva, zmrzliny
pikolo konal jediný
pre hostí, čo tam ešte boli,
zívajúc za malými stoly.

On posadil ho úctive
a doniesol mu šálku čaju,
denníkov celú Himaláju.
V ne pohrúžil sa dychtive
noviniek prečítať si pár.
V Charybde žitia jak sa víri,
jak pľuje stále pravde v tvár
ten rákoš, čo sa nezapýri,
keď vlastným deťom reže krk
a hlása krvavými pysky,
že mení iba v zlato štrk,
v šľachetnú zver rod zvierat nízky,
do jednej mrcha nádoby
chce všetky horské riavy schytať,
zo sŕdc tie božské ozdoby
pre svoje tučné bruchá vyťať
a takto postaviť si cieľ:
len zbojstvo a v tom zbojstve zisky,
kým chlapci smelých rúk a čiel
cez mastné neudrú ho pysky…
No ale o tom načo viesť
takéto podaromné reči,
keď nám už iba jedno svedčí:
do vrecák strkať tvrdú päsť.
Päsť, ktorá drobí tvrdé skaly,
päsť, v ktorej kvitne skúpy hon,
päsť, ktorá váľa silný strom,
päsť, ktorá rudu v oceľ páli
a pre cudzieho kuje meč,
a valaškou len k tancu zvíja…
… No, pardon! Odbočil som preč,
zachytila ma fantázia
a strácam pôdu pod nohou.
Chcem hlavu dvíhať, v srdci čistý
sťa druhý zver a žiť, no blyští
sa topor nad ňou úbohou,
a tak…

Je pravda. Priznať nutno,
že hrdina náš v túto noc
nemyslel, že mu preto smutno,
že bied nie u nás: v nás je moc.
Nie, preto nie.

Cez novín riadky
pri čaji (veď tak mladý bol)
pod božou chvíľou prenikol
ten obraz jej, jej obraz sladký,
čo krute vysmial lásky reč,
čo znevažoval vážne žiale,
čo trhal k zemi ideále
pocitov — a tak krásny preds’!
Tak čistý, biely v ráme vlasov,
uvitom z lesklých pavučín
a v obrázku tom, plnom krásou,
nezabudnutých očú stín,
keď v nehe odkryl svoje čary
a skrýval pod pár mihalníc
pri pohladení bielych líc
a dotknutí sa vrúcnom tvári…

Či sen to bol? Či zdalo len
sa mu to? Iste. Ale vrelo
mu srdce… A tu prišiel deň,
keď sklamaním sa rozbolelo.

Včuľ zostal sám. Tak zdalo sa mu,
že už aj predtým sám len bol,
keď hľadal ideálnu dámu.
Cit jeho - kvet, čo vyšibol
v bahnistú lúku, ta, kde niet
tej sily sfarbiť listy nové,
korienkov rozpriasť tuhú sieť,
kvet sýtiť po dni decembrové…

Hej, falošný je ženský ret,
čo šepce ti, to láskou nie je,
hoc holduje tej láske svet,
hoc skladá svoje epopeje
poetov neprehľadný zbor,
hoc i ja biedny teraz s nimi,
pre teba žena, ľstivý tvor,
hľa, v hluchej noci kujem rýmy…
Len pozri na ten rákoš diev!
Ech! Žlčou sa mu srdce plní,
že najsladší svoj niekdy spev
len zmijám spieval na úslní,
žiariacim v farbách storých krás?
Tam v očiach — neba modrú výšu,
tam v ústach — anjeličí hlas,
tam v slovách — nehu, ktorou dýšu,
tam v teplých dlaniach — šťastia kraj.
Tam v bielej duši ako sňahy —
oddanej, čistej lásky raj,
raj jediný, raj večne drahý!

Tvár zahanbenú skry si v dlaň!
Veď každý pohľad ich bol lhanie,
zvuk slova: láska — poškleb rán,
otrava sladká — objímanie.
Zdá sa ti: teplý zurčí zdroj,
nevinná, čistá pije dúha,
a predsa lásky prameň tvoj
len jedna dievčia ryje túha:
v tom srdci, v ktorom lásky cit
v najmenších zhyboch jeho planie,
len svoje zrkadlo si ctiť,
v ňom iba sebamilovanie.
Svoj neodolateľný zrak
v tom túžbou zapálenom zraku,
tých „svojich bielych prstov“ tlak
iskrennej ruky v nežnom tlaku,
ten „úbeľ“ svojich krásnych líc
v horiacom stydlivosťou líci
a „pôvab“ rečí na tisíc
v tom vzdychu ku nej, krásavici,
tú „kyprú mäkkosť“ svojich rtov
v ševeliacej sa šťastím perne,
„peľ ramien“ v rade objemov
a zvod lži v stone, že sú verné.
Hej, víťazstvo ich vlastných krás,
to láska ich — to peklo neba,
tá láska k druhým — hajno fráz,
v nej ľúbia seba, seba, seba!
Ich láska nepribíja cit
svoj k prsiam milovaných ľudí.
Pre čipku šiat, čo obdiv budí,
sú vstave zradne opustiť,
keď fŕka na ňu dažďa struj.
Už zdá sa ti: ich oči horia,
núkajú ústa: poceluj! —
tu o klenotoch zahovoria
a ústa, zrak a hlávka — tam!
Už zdá sa ti: ich prsia dmú sa,
hneď v objem padne hlávka rusá
a zbudujete šťastia chrám
pre doživotné potešenie,
po rovu chladný, čierny mráz,
a tu si ona pripomenie,
že jej dnes dobre drží vlas,
naprávať by ho bolo treba
po takom silnom objeme…
Zabúda láska vždycky seba.
Keď milujeme — nevieme.
Ten jeden klobúk s vtáčím pierim
keď odoprieš — ach! Bože môj!
Predošlá láska už je boj.

Nie, neuverím, neuverím,
čo sto ráz povieš: milujem!
Po našej láske — veta, veta!
Ó, tebe, ako ja — už viem —
je milšia tvoja toaleta…

Tak myslel si v tú strašnú noc,
po chýroch nových blúdiac okom.
A predsavzatí moc a moc
v tom rozhorčení prehlbokom
sa zrodilo.

Tak zajtra hneď
vystane ku raňajkám kvet,
i stretnutie o ôsmej ráno,
poobede i večer. Áno,
obíde vždy ich veľký dom.
Nie, nebude ho nikdy vidieť
krk krčiť pod ich oblokom
a v ohni ľúbosti sa stydieť.
Až príde v zime bálov čas,
s radostnou nepôjde k nej tvárou,
nepošepne jej: „prosím vás!“,
nepoletí s ňou v tanci sálou,
neprivinie ju s nadšením…
Nech podiví sa drahá slečna,
kam podela sa láska večná,
či hmla to bola, para, dym.
Čo rozsievať tam márnotratne
perličky citov, túžob, snáh,
kde chybí hrdlo akurátne
a chuti nieto v ramenách
nájsť kúštik tenulinkej niti
(tých nití pre druhých má dosť)
a pospájať tie perly, city
v jediný harmonický skvost…

Čo vraví ona, že ho rada?
Nač kapitán a čo chce tým?…
Vie: veta tá je srditým
a sladkým uštipnutím hada,
čo oviť chce a zlámať úd,
v zvíjaní iných hľadať kľud,
v trpení oddaných sa tešiť,
nad žiaľom blízkych smiechom zájsť,
po omdlievaní k žitiu kriesiť,
v konečnej smrti radosť nájsť…
Len v svojich prsiach krásu mať,
mať krásu v myšlienkach a slove,
čin každý do nej obliekať,
a žabu, čo si v bahne hovie,
zachytiť do tých vyšších krás
a tam ju učiť hrkútaniu:
to hlupca by bol márny špás,
či pokus blázna k posmievaniu,
to tichých sĺz by bol len prúd,
čo v granitové padá skaly,
a hoc by bila celá hruď,
ich tvrdé prsia neprevalí…

Niet, niet tu v tomto márnom svete
bezzištnej, čistej krásy viac,
nadarmo v duše zrakmi tnete,
rozčarovania tryskne plač.
Kamenie púhe egoizmu
je v nich a čo sa núka nám,
cez falošnosti prejde prizmu,
je iba fráza, lož a klam.
Hej, svet sa dávno naučil
lhať. Zalže slzy trblietanie,
lže priateľstvo i nadchýnanie,
lže slabosť v náličnici síl,
lže silu pod slabosti maskou,
lže túhu, objem, oddanosť,
lže, hnaný svojou samoláskou.
Nuž hľadaj čistotu a cnosť!

Ach, ten, kto chová v sebe cit
ten čistý, krásny, božský, pravý,
s ním ide v svet a s ním chce žiť,
je vták, čo honí jastrab dravý,
on k mäsu chce prísť cez páper,
so zlosťou krvavo ho raní.
Uštvaný dychčiac nájde mier
len v húšti neprehľadnej stráni…
V zmes čiarok splývali sa riadky
noviniek, nimiž tvár chcel kryť
a hľadieť ticho na pamiatky.
Rezultát žitia: škoda žiť!
Nech nik sa nebom nehonosí:
je peklo údel človekov.
A láska, ktorá lásku prosí,
je chlapa kliatbou odvekou
a chlap ten sám je mužstva kliatbou.
Čo žena? Svoju lásku len
postaví muža na plameň,
no podpáliť ju musíš svadbou,
a do tých čias je umný tvor,
čo rozumove oheň jatrí.
— Ak rád máš, s papom prehovor
a vo fraku príď, jak sa patrí. —
Tak na hruď bude hlávku klásť
i pocit svoj i pohľad pustí.
Hoj, potom môže prísť aj dážď
a ak chceš, nuž ťa neopustí.
No vo výhľade musí mať
na štyri metre zlatú šnôrku,
klobúkov ale dvadsaťpäť,
automobil a koňov štvorku,
„gumirádlovú“ ekvipáž,
na zimu koncerty a hody
v paláci, ktorý v meste máš,
v tých siedmich sálach na poschodí,
na leto kúpeľ morských vôd.
Len potom bude poetickou,
až potom s ideálom choď
ku nej a bude romantickou.

A on? Má kviľby poézie
a odbor krásny: pravdu, jus.
Chce žiť? Z tamtej sa nevyžije
a tento dá mu chleba kus
i medu ešte naň mu natrie.
Človeče! Čo chceš? Paliem sad
na zubatej a sňažnej Tatre?
Chceš v chmárach orať? V zore siať?
Chceš hviezdy dostať pod opraty?
Sťa na voz sadnúť na orkán?
Vyletieť po ten mesiac zlatý,
na rožka jeho sadnúť hran?
Tam zahaliac sa v mračný chalát
sfér neďalekých koncert čuť?
A po polnoci domov cválať
vo svojej diery čierny kút,
tam srdce svoje miesto sviece
zapáliť a sa pri ňom hriať
a plamienkami farbiť štetce
a štetcami tú, ktorú rád?
Popritom sliny glgať vlastné,
ponoriac prsty v siete strún,
a tak sa sýtiť?

Hrnce mastné
sú krajšie sťa kmit hviezd a lún!
Tá tvoja trojuholná chyžka
je tmavá, mokrá, studená.
Tam hore kyvoce sa šiška
na strome, ešte zelená.
Zraz kameňom ju múdrym vedy,
do novín daj a na plagát,
že šiška padla naposledy
s firmičkou: „eďvéd, advokát“.
A potom nech tá tvoja hlava
v ekonómii práva pláva,
že totiž o ňom tam je reč,
kde skrivodlivosť zdvihla ruky
a akže nemáš dobré drúky,
odkuľhá nehanebne preč.
Nad kameň lepší chlebík z raži
a dáma v starom foteli
(jejž očká k pravde privreli)
vie dobre, kedy zlato zváži
(prax starú šatka necloní,
to hovoria i zákony).
Veď načo je nos starej dáme?
Zavonia ona chytrá hneď:
či huňu prevesenú máme
na pleciach a či vonia kvet
parfumom z prebohatej šaty.
A uši tiež si neschová:
Vie či to krpec ku nej chváti,
či topánočka laková.
A keby pre meč a či vážky
dlaň mohla dať tá panička,
uhádla by: či mozoľ ťažký,
či rukavička anglická
do spravodlivej ruky zašla.
Nemusela by uvidieť,
že v dlani svojej dukát našla
a detinsky sa zastydieť,
že v náhlosti sa pomýlila
(ju slabú ľahko vezmú v reč)
a v pravú vážky zachytila
a v ľavú ruku slávny meč…

Zas odbočujem…
Tam pri stole
úžasný krútil v hlave zmes
a vrtel štítom pevnej vôle,
že nebude viac myslieť dnes,
ni zajtra, ani nikdy potom
o chladnom zdroji krás a vnád.
On musí rátať so životom
a dosiahnuť svoj doktorát.
Do práce strčí obe ruky,
viac rozumu, než citu brať:
zacvendžia lahodivé zvuky,
tak sa dá zlato vypaprať.
V nepretrhnutom lásky snení
svoj celý mužský život viesť
chce iba kvintán zaľúbený,
nie kto má rokov dvadsaťšesť
a komu život volá: Stoj!
Do ruky hlavu! Maľovaná
sa zatvára už jara brána.
Tu leto. A tak práce znoj!
Nie citov a sĺz babských toky.
Nie na to rozum boh ti dal,
by srdcom si ho rozlieval,
keď démon pozrie modrooký
a vetríš jeho sukieň šum…

A predsa v rozbehaný um
mu zavše chvíle prichádzali
radostné, keď s ňou býval sám…

Ach, neraz spolu v parku stáli.
Noc bola. Mesiac ku horám
sa skláňal. Stromy dlhé tiene
vrhali v striebro jazera.
V ňom hviezdy neba zapálené
sa plahočili zvečera.
Srieň mesačného svetla driapal
sa po pňoch tenkých topoľov
vše vyššie, koruniek sa lapal,
nad čiernou postál zápoľou
a vážne redikal sa k chlmu
pahorkov. Šumel rieky tok.
A svrčky, ako bez rozumu,
sťaby neboli aspoň rok
robili koncert, čvrlikali,
raz ten, raz ten, raz tu, raz tam,
raz nablízku, raz v malej diali.
Človeka nikde. Len on sám
a pri ňom ona, bledej tvári.
Jej ruku tisne jeho dlaň.
Jej zrak sťa rozkvitnutý ľan
modrými kvetinkami žiari.
Kto nepozná ten divný prúd,
keď v prúde tom sa človek trasie
sťa v strmej vode slabý prút…
Ramenom prelomenú v páse
ju tisne k prsiam…

Chvíľa… Vzdych.
Šepoce čosi: „Ja ťa rada!“
A srdce zachytáva dych,
či bozk, kam duša lásku vkladá…

… Raz zasa ples bol. Skvostná sál
zvučiacou hudbou, bleskom plná…
Hej, cigán práve valčík hral.
On niesol v tanci ju, sťa vlna
odnášala by pestrý kvet.
Jej oči záhadne sa smiali,
až zletel pohľad na parket
a bledé líca sčerveňali.
Sa dmuli ňadrá. S tlkotom
sa srdce na reč ozývalo.
— Ach, taká, taká šťastná som! —
mu v takte uši pohladkalo.
— A príčina? — Vy, drahý môj!…
Ó, bože, či sa chvíľa vráti,
to rozčúlenie, nepokoj,
oduševnenia záchvev svätý?
Či, ak sa nevráti už viac,
zažije ešte chvíľu božskú,
keď srdca najšťastnejší plač
v najblaženejšom zamrie bozku?
Či mäkké ústa pocíti?
Či ešte niekdy drahú hlavu
na svojich prsiach zachytí
a hladiť bude vlasov riavu?
Na okamženie krátke len
či trasúce sa čuje perny,
keď vravia: „Ja ťa milujem
oddane, večne, veľmi, veľmi!“

… Tu zasa raz.
Že večer bol,
podotknúť ani nemusíme,
dvoch zaľúbených duší bôľ
a radosť rady chodia v stíne…
Chodníček parku pustol už.
Prechádzajúci roztratili
sa, aby po prechádzke kus
si brušká svoje opatrili.
Až sami zostali tu stáť,
potom si sadli na lavičku.
A… Ale načo spomínať,
že priľnulo zas líce k líčku,
že rúčka v ruke, v dlani dlaň
a šepotanie: „Rád ťa mám!“
Dosť, keď ich počúvali kríčky.
Nie veliký je lásky duch:
ten istý pozor, jazyk, sluch,
to isté zakončenie vždycky…

… Raz, zas bol večer. V čierny plášť
oblieklo jasné nebo seba
a v tichý, drobný letný dážď
sa premenili slzy neba,
sťaby sa v onen čierny mrak,
nímž krylo si líc záblesk milý
a rozžialený modrý zrak,
už viacej slzy nemestili.
I dušu zvrtla pohoda:
Hlas zlomil sa mu v srdca tlku.
Veď nazdával sa, že mu ruku
na rozlúčenie nepodá
po slovách tých, čo z citov rieky
vytryskli ako vodomet,
voň blysli očú papršleky
a každá krupaj bola kvet,
čo idúc zo sŕdc v srdcia padá,
splývajúc v jeden teplý prúd:
veď vravela mu, že ho rada,
len mojím buď, len mojím buď!…
Po toľkých časoch, toľkom boji,
húdb tichých pod ich oblokom,
ichž harmónia nerozdvojí
tú niť, čo šije snenie k snom,
len sladkosť leje v mladé zmysly
a dvíha duše hviezd vo zmes.
Po toľkých kytkách, čo na ples,
na koncerty a žúry prišli,
tak nenazdajky čakaných.
Po toľkých nocí hlučnom bdení,
po čardášoch s ňou skákaných
a zaľúbenom nejedení!…

A tu ti vystrie slnečník!
Že bola na nej blúzka nová,
a dážď!… Tak tíchnu srdca slová,
a zmĺka búrnej lásky vzlyk,
keď s vetrom šľahne bezohľadne
i nebeských sĺz vlažných pár
na panny líca biele, vnadné,
na milú ustrašenú tvár.
Jej sukienočka pozaviala,
červený zatriasol sa mak,
čo na klobúku novom mala,
zavlhol nových črievic lak
na hladko-mokrom trotoáre,
hoc vo svetle lámp večerných
sťa čierny mramor v slnka žiare
sa jagal. V svetle tône ich
na chrbty svoje krpce vzali:
raz utekali pred nimi,
raz za chrbty sa sťahovali,
bez tvaru s fľakmi čiernymi.
Nuž zo svetla len tône pás,
z požiaru uhoľ pozostane…
A ona stratila sa v bráne.
Len šepla: „Zbohom! Druhý raz!“
Nepozrel ani do oblokov,
či ešte uvidí ju tam.
Len vie, že v tú noc päť ráz zmokol
a potom išiel s bandou sám
pod okienka jej tmavé, známe,
kde cigáň veľmi smutne hral
o šuhajovi, ktorý klame
a pekné dievča rozplakal,
o láske nikdy nehynúcej,
o mesiaci, čo svieti v sad,
o šepkaní a túžbe vrúcej,
o tom, že iba jednu rád,
o tom, že ako ona rada,
o tom, že ver mi, dievča, ver,
že ktosi v mdlobe lásky padá
u prahu starých, drahých dvier.
A podobne. Nuž moc a moc
ten cigáň piesní k oknám zlákal.
Na samý koniec: „Dobrú noc!“
zahúdol a on s kontrou plakal…
Hej, pamätá sa, pamätá,
že v okienečkách svetlo vzbĺklo,
horela duša zažatá
a malým bubnom srdce tĺklo.
A keď pred samým obedom
z postele dvíhal svoju hlavu:
jak dvíhal k svojim suchým rtom
obálku úzku zelenkavú
s jej pekným písmom, kde mu čas
zas ponúkla ich postretnutia,
jak bozkával on zas a zas
ten lístok jej bez pretrhnutia!…

Pred modly svojej obrazom
to srdce ľudské keď sa klania,
želaním, smiechom, rozkazom
a ostrým bičom vysmievania
nadarmo voláš biedny um:
zapadne každá silná vôľa
v rozkolísané vody vĺn,
sťa ťažkým kameňom by bola,
ňou nedajbože na dne hnúť,
skryjú ju toky teplej riavy.
Len keď už schne a padá rtuť,
sa ukazuje kečka hlavy
a oči schopné ku práci
a nos, čo nielen ruže vonia,
a uši, ktorým nestačí
reč zaľúbených striebrozvonná.
Až vylúpne sa celý muž,
hrať chlapský zástoj zasa súci,
nie na telo len, bradu, fúz,
lež murár pravý, murujúci
tie snahy v pevný, silný hrad,
nímž chráni národ žitie svoje,
čo každý musí murovať,
kým v nás je to, od boha čo je…

A chvíle míňali sa len
v tej kaviarni, v tom smrade, dyme.
V rozume deň a v duši sen
s tým predsavzatím: uvidíme,
či neroztrhá lásky sieť,
nestrasie ohyzdné jej putá,
zo srdca nevymetie smeť
a prach, nímž duša zapadnutá…
Nie, neobráti viacej zrak
k nej. Nie, nepomyslí viacej,
kam nôh jej zmizol plytký šľak,
kam padol obraz neľúbiacej,
kam podel sa ich veľký dom,
kto zvesil bránu maľovanú,
kam údajne ju, milovanú,
tak často odprevádzal on.

— Je koniec lásky a či bludu.
Nuž ďakujem i za ten blud.
Ja čakal zlato — dostal hrudu.
Pozdravená i za to buď!
Ty vyviedla si ma z tej noci
oslepeného. Riekla: deň
je pre mňa; vo dne vidia oči,
nech na noc zamknú sa: je tieň.
Naučila si ma, jak dívať
sa na svet tento múdry mám.
Čo povedať, čo v sebe skrývať,
čo počuť, keď už počúvam,
kam kročiť nohou, keď už kráčam,
kde postáť, keď sa zastavím,
kde plakať, keď sa slzou máčam,
kde plesať, keď sa zabavím,
kde mudrcom byť — naposledy:
keď ľúbiť — koho, kde a kedy…

Tak polohlasne hundral on.
Čaj ochladol už pred ním cele.
Tak vychlipol ho. Napokon
sa k tretej pobral do postele.