ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že sme my takí egoisti!
My chceme, aby pohľad dám,
ten plný, nežný, dlhý, čistý,
vše svietil, ale iba — nám,
len na nás sadal a nás hladil,
nikdy sa nami nenasladil.
A ako zrak by reči ich
nám iba ľubozvučne zneli,
vo chválospevoch večitých
vždy od nedele do nedeli,
od svitania do mrkania,
neustále, bez prestania.
A ako reči tak i zmysly
ich iba ku nám ťahali,
si nami plné srdcia tisli
a za nami len vzdychali
vzdychami z duše hlbokými,
za nami, pre nich — jedinými!
Sťa motýľ letí k jedinému
najbohatšiemu v prepychu,
najplnšiemu a najsladšiemu
na tomto svete kalichu.

My múdri! Predsa dobre vieme,
že nás je plno v záhrade,
že vo vlastnom len pohľade
sme prví a sa milujeme
najväčšmi, že to iba my
vždy myslíme na samých seba,
i vtedy, keď nás hostiť treba
skromnosti kvôli figami.
My múdri! Onú božskú chybu
veď azda denne badáme,
že kvety sa len vtedy hýbu,
keď odlietame, sadáme.
Nehybne, tíško čakajú,
kým v túžbe vhupnúť na nebesá
v závodoch, kumštoch turnaju
my krúžime a potíme sa.
My múdri! Predsa známo nám,
že dáma je sťa vo výklade
jagajúci sa drahokam,
každému, ktorý ide tade,
privábi oči jeho lesk,
kto pozerá naň, k tomu letí,
i kúpia ho i jeho blesk
každému mihá, hrá a svieti!

Od peknej nechci dievčiny,
by na teba len pozerala.
veď ona nie je hlúpa skala,
čo do jednej doliny
pozerá. Odpusť jej, keď hľadí
na druhého, kým vo zhode
tú tvoju dennú kávu sladí, —
je to už u nej v prírode.

Lež hrdina náš neskúsený,
nuž zasluhuje pardonu,
že neprišiel hneď k zákonu,
čo takýmito robí ženy,
veď neprichádza k nemu nik,
hoc v päte derie zákonník,
hoc sám ich, ako krpce z kože,
dorába celé stotiny
a odrectovať všetky môže
na polnoc spopod periny.
Skôr narastie nám šedá brada
až po trasľavé kolená,
skôr vyvolí nás za člena
bez rady najmúdrejšia rada,
skôr bude z mora pevnina,
než aby sme sa naučili,
že nemôže vždy dievčina
pozerať na náš obraz milý.
Nie, nepotrpí otázky,
že blázon svoju milú skúma,
bo pozerá len do albuma,
kde nájde samé obrázky.
Oj, nie je na nich len on sám,
je dobre, ak sa nájde tam.
A ak je sám a druhých nenie,
to album zniesli z povaly
a patrí nemodernej žene.
Ktože ho za to pochváli?

Kde mudrc ten, čo pohodí
len rukou nad tým, čo sa stalo,
pomyslí: decko zabávalo
sa, kameň prasklo do vody,
kým padne piesočnaté na dno
i zrkadlina zavrie sa
a pozerajú do nej chladno
zvysoka zasa nebesá?

Kde filozof, čo bez poznámky,
keď svoju hlúposť vyskúma,
neprevracia i ďalej stránky
nepoctivého albuma,
vo ktorom vlastnú slávu hľadal,
neprekvapil sa, nezľakol,
keď odrazu mu obsah nadal
do namyslených hlupákov?

Kde muž ten silný, ktorý tvrdí,
že pekné pyšným všade je
a krv sa mu v tvár nevleje,
nezhíkne a sa nenasrdí,
keď zbadá, že mu otáča
vysoké, krásne, snivé čelo,
čo predtým srdcia kúzliť chcelo,
pár rohov, ako roháča?

Blen miešať — trpké miešanie,
hoc k uľaveniu dobre padne,
je predsa len na skapanie,
keď človek na svoj vred si sadne.

Nuž rytier našej poviedky
v najväčšej láske bez skúmania
na tieto prišiel výsledky,
čo samoľúbe srdce rania,
čo v mozog ženú srdca krev
a tiché oči zakrvavia,
premenia lásku v horký hnev,
života radosť razom zdlávia,
za krutou pomstou volajú
pre svoje malé poníženie,
prísahu zlostnú skladajú
na smrť pre ľahké utrpenie.

Veď by bol býval z kameňa,
paličkou keby nebol trepol
o dlažbu, pomstu nepošepol,
čo krutý koniec znamená…

Lež letí čas, sťa čierny vták,
čo tmavou čiarou nebo seká.
Mih — už je deň, mih — už je mrak,
mih — škovran spieva, kuvik škrieka.
Pozrieš. Tu jaro. Prizrieš sa
mu lepšie. Leto, nebesá!
Pokým o tomto presvedčíš sa,
už nahupol si na podzim.
Sad žltne, tmavie, ale kým
sa spamätáš, tu zima lysá!
Na ľade nedokončils’ kruh
a pod nohou už sa ti láme.
Tu, Ďuro, zasa jaro máme,
sypeme dohán na kožuch.

Ech, mrzko je to od zeme,
že galopom sa vždycky vrtí
a my tak krátko žijeme
pomerne k našej dlhej smrti.
Oj, koľké oči plakali,
oj, koľko rúk sa prosbou vzpína,
by tancovala pomaly
už táto stará balerína,
veď navrtela sa už dosť,
nech nás tak rýchlo neporúca,
neláme po pár túrach kosť,
nekazí mozog, srdce pľúca,
žalúdok, svaly, žily hneď, —
zväčšiny kresťankou je veď.

Sťa zakliatou by v tanec bola,
nie, — letí ako bláznivá,
nečujne a sa nedíva,
len robí svoje staré kolá,
zaiste na takt hudby sfér,
hoc divno, túto predsa riadi
nie právnik bezfúzatý, mladý,
lež starý, vážny aranžér.

A ako tvár a toalety
prastarej tejto kokety
sa menia, pokým v tanci letí
od slnca slncu v ústrety,
tak s ňou sa i my premieňame,
ak nás len pánboh poživí,
raz plesáme, raz nariekame,
sme zelení a šediví.

A predsa, predsa ľudia žijú
i pri tej veľkej rýchlosti,
ba mávajú aj históriu
ku žiaľu, abo k radosti.
Hrdina náš nie jediný.
Ten malý rozdiel dopustíme:
niektorých značia dejiny,
tohoto zas my zaznačíme.
Ten jeden krátky letný deň
do dejín píše celé strany,
keď je to práve nie i ten
kus vyššie nami načrtaný…

Náš hrdina, náš mladý muž
u svojho ešte postál lôžka,
aj snil, aj blen zas miešal troška,
aj zobliekol si kabát už
a takto chodil hore-dolu
za jednu celú hodinu,
na krásnu kľajúc dievčinu
aj s otcom moralistom spolu.

Lež mih…

Za lásky prielomom,
plného srdca rozpoltení,
si hvízda on pod paplónom
veselo, k stene obrátený.

Elenka trošku plakala,
len trošku, lebo s otčenášom
na ústach ešte zaspala…

Tak zahojí sa všetko časom.
Raz hojí deň, raz minúta,
raz týždeň a raz mesiac trvá,
kým stiahnutá sa zrovná brva
a stíchne duša pohnutá.