ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som veľkú oštaru s krčmou. Nie že by som bol falšoval víno, alebo vodu lial doňho a drahšie ho predával, ako sa patrí na kresťana. Ani šnicle som nevyprážal, ani neskoro nezavieral. A predsa ma postihla veľká nepríjemnosť.

Sedel som onehdy na lavičke pred krčmou. Bolo k obedu. V krčme nikoho. Tu zrazu, akoby čert vyrástol spod zeme, ide cestou náš obecný vládny komisár Jožo Ďurček. Kráčal si pomaly ako junček, keď ide z poľa, pokyvujúc hlavou. V ruke mal motyku. Podopieral sa na ňu len tak zľahka a robil s ňou okolo seba polkruhy, ako keď sa páni prechádzajú. Iste bol zemiaky okopávať. Nestačil som ubrnknúť. Zlý človek. Hlavu má vždy spustenú na prsia, obrvy stiahnuté, oči prižmúrené, ale všetko vidí a každého pokole, s kým sa stretne. Len klať a klať. Každý sa skrýva pred ním. Pokúša. Bude haniť poriadky a keď mu prisvedčíš, udá ťa. Neraz prišiel, keď som mal zatvárať a pýta si dva deci. Keby to bol druhý, dal by mu, ale jemu nie. Ak dám, hneď ma oznámi. Nedám. Nesmiem. Odpusť. Aj včera ma nahováral: „Mohol by si mi predať masti, potreboval by som.“ No, pravda, tebe poviem, že mám, aby si mi ju prišiel zrekvirovať. Podchytáva. Sprobúva na každom úradný poriadok a svoju moc. Myslí si, že je preto komisárom, aby robil ľuďom nepríjemnosti.

Ako vravím, nemohol som ubziknúť, lebo ma už videl. Ja, somár, v rozpakoch pozdravil som ho podľa starého zvyku:

„Pán boh daj dobrý deň!“

Zastal. Odul gambu, zaťal krk, zvraštil obrvy a pohrozil mi poriskom:

„Ja ti tú krčmu vezmem.“

Otvoril som ústa od prekvapenia:

„Nuž a prečo?“

„Nepozdravuješ sa podľa predpisu.“

„Toto tu je krčma a nie úrad,“ proboval som sa vyhovoriť celkom nešikovne, „a ja som nie úradník.“

„Ale ja som úrad,“ skríkol a poklepal motykou po zemi, „úrad je všadeprítomný, tak v krčme, ako pred krčmou.“

Obrátil som sa napálený. „Aký veľký pán,“ zašomral som si pod nos, „krčmy by bral a rozdával!“ Prišlo mi na um, že má mladšieho brata. To iste pre neho by chcel moju krčmu. — Jój, zle! Teraz ma všade ohovorí. Listy bude písať! Mal som sa mu zarehotať, vziať ho pod pazuchu a ponúknuť ho slivovicou. Azda by sa bol udobril… Už je darmo. Stalo sa… Čo teraz?… Ech, čo. Mám väčších pánov známych, ako si ty! Pravda, bude treba cestovať.

To boli moje myšlienky. Ale darmo som sa uspokojoval. Nevedel som spať. Cesta ma strašila ako zlý duch. Stále okolo postele šuchotal a šepkal mi: Keď aj sadneš na železnicu, či ťa dovezie ta, kde chceš ísť? Či nebudeš musieť ísť pešo?… A vieš ty, či ti vlak ide?… A ak ide, kedy? Pokiaľ ide? Kde ti treba presadnúť, čakať desať hodín, prípadne aj dve noci prenocovať? Možno, že sa dočkáš vlaku, na ktorý by si mal presadnúť, ale je otázka, či ten vlak aj zastane na stanici, na ktorej dosiaľ vždy zastával a či neprejde pyšne pred tvojím nosom a ty môžeš kývať klobúkom ako za starým známym… Pôjdeš autobusom, kde vlaku niet, sadneš na železničku, presadneš na autobus, potom presadneš zas na železnicu-zubačku, potom na riadny vlak, potom troška na rýchlovlak a zas na motorku, potom pešo, lebo sa akýsi breh zosunul… Čo taký zlý duch nenašepce! Spomenul mi ešte aj kompu, člnok, ba aj plť. Spotil som sa od strachu a zapálil sviečku, aby mi bolo veselšie. Veru, nie je žart cestovať z Melegheďu do Bratislavy. Ale musel som. Krčmička mi bola v nebezpečí. To ako keby milovaná osoba ležala na smrteľnej posteli. Pôjdeš za doktorom aj na kraj sveta.

Keď som sadal na autobus, ktorý ide z Melegheďu do Revúcej, tri razy som sa prekrižoval a vzdychol k pánu bohu, aby mi dopomohol dostať sa do Bratislavy, kde sú väčší páni, ako je náš obecno-vládny komisár Jožo Ďurček.

* * *

Autobus z Melegheďu do Revúcej a železničku z Revúcej do Muráňa som šťastlivo mal za sebou. V Muráni bolo treba zase presadať na autobus do Tisovca. Vo voze nás bolo len málo. Obstarný pán s dlhou bradou a fúzmi v malom zelenom klobúčku, v žltkastom krátkom, zapätom kabátiku so zelenými výložkami, v tmavých nohaviciach za sárami čižiem. Medzi nohami držal flintu-duplovku. V jednom kútiku sedela stará pani s okuliarmi, s košíčkom s čiernym klbkom a nedokončenou pančuchou s ihlicami. V druhom kúte školák s plnou aktovkou a kapsou na chrbte. Aktovku stále otváral, bral z nej, jedol a zatváral. K šoférovi chrbtom sedel rozvalený mládenec, v pumpkách s ohromnými, zablatenými topánkami. Čítal novinky. Ja som si sadol na zadné sedadlo, aby som videl dopredku. Bolo ticho, len čo sa voz nadýmal idúc hore vrchom.

„Koľko je staníc do Tisovca?“ opýtal som sa sprievodcu.

„Jedna,“ odpovedal mi veselo a zašťukal klieštikami.

„Aká?“

„Medveď.“

Som írečitým Gemerčanom, ale takej dediny nepoznám. Vari nejaká poslovenčená Medvefalu? Ale ani takej nebolo.

„Ozajstný medveď,“ smiali sa oči a ústa konduktorove, „veď ste dali aj príplatok desať halierov na chlieb pre neho.“

Nerozumel som.

„No, medveď.“

Ukázal palcom za seba:

„Ráčte pozrieť šoférovi do vrecka. Obidva boky sú mu zamúčené od chleba.“

Nebolo treba ďalšieho vysvetľovania. Autobus zastal a šofér vyskočil z voza. Vytiahol chlieb, odlomil kus z neho a šiel s ním pred voz. Videl som cez okno, že priekom cez cestu leží čosi huňatého, tehlovej farby. Rozoznal som štyri laby, hlavu, malé oči, pysk a akýsi biely pásik na mohutných prsiach.

„Veď je to medveď,“ vykríkol som od prekvapenia.

„To je tá stanica,“ vysvetlil mi konduktor.

Všetci povstávali a dívali sa.

Medveď ležal po celej svojej dĺžke. Ani hlavu nezdvihol. Nebol zvedavý ani na rachot autobusa, ani na to, prečo ten rachot prestal, čie kroky sa to blížia k nemu. Slovom: „nepozdravil sa“, ako sa vraví, lebo normálny medveď obyčajne na každý šuchot zdvihne hlavu, pozrie, čo sa robí, a keď nič, zas ju skloní, ako čoby sa pozdravoval. Zato šofér zosňal čapicu a hlboko sa mu poklonil, otŕčajúc v pravici kus odlomeného chleba.

„Na stráž, Vaša Výsosť. Nebude sa páčiť fruštikovať?“

Macko akoby bol len na to čakal. Zviechal sa a pošiel za chlebom. Vodič položil chlieb o dva kroky ďalej ešte kus, ostatok dal na kilometrový stĺpik a vyskočil do voza. Medveď si pochutnával. Cesta sa uvoľnila a mohli sme ísť ďalej.

„To je ,kráľovský‘ medveď,“ smial sa s ostatnými konduktor. „Dar rumunského kráľa,“ počal mi vysvetľovať, sadnúc si na zadné sedadlo, neďaleko mňa. „Nemecký vyslanec má tu poľovný revír, tomu ho daroval. Dostal odrazu dvoch do daru. Druhého od ktoréhosi ministra. Preto toho druhého voláme ,ministrom‘ a tohoto ,kráľom‘. ,Minister‘ nehrá nijakú rolu, lebo len čo ho odviezli do Muráňa a vypustili z klietky, vytrhol sa chlapcom a hybaj rovno do hory aj s retiazkou. ,Kráľ‘ si vraj pekne sadol na zadné nohy a predné ak dvíha, tak dvíha k papuli, akoby chcel povedať: ,Dajte mi niečo, nemám čo žrať a chce sa mi.‘ Ani nečakal, kým ho niečím ponúknu. Jeden z chlapov ukrajoval si slaninku k chlebu, aby si zaolovrantoval. Milý medveď šiel k nemu, natiahol prednú labu a ľahkým, fajnovým pohybom mu vyrazil slaninku z ruky. Chlap sa tak zľakol, že sa od tých čias zajaká.“

Konduktor sa zase zasmial, ale nakrátko, akoby sa bol vzpamätal, že sa nepatrí škľabiť sa nad cudzím nešťastím. Pokračoval vážne, skoro urazene:

„Nie je to na zasmiatie. Tu by bolo treba zakročiť. Ale sa každý bojí. A medveď veselo šarapatí. Rozháňa deti, keď ho dráždia, alebo ich naháňa, ak vidí, že niečo žujú. Chodí po medziach, kutí po batôžkoch a zožiera obedy robotníkom. Istá ženička niesla v batohu oštiepky a parenice na trh. Či jej batoh nestrhol? Omdlela od strachu. Nevedela chudera, že je krotký a že ho zvábila iba vôňa. Keď prišla k sebe, batoh bol prázdny. Šla sa ponosovať do úradu a žiadala si odškodné za tovar a za pretrpený strach, ale pán úradník sa zháčil:

,Jaj, totka moja, to nejde. Za tovar vám zaplatím, ale za strach nie. Keby sa za strach platilo, ja by bol najlepšie plateným úradníkom.‘

Prosím, a to hovorí úradník! Hlavný úradník v okrese! Čo máme povedať my? Radšej vyberáme od cestovateľov príplatok päť-desať halierov, kupujeme chlieb a kŕmime medveďa, keď nám zastaví voz, ako ste ráčili vidieť. Obecenstvo privyklo aj na haliere aj na medveďa. Uzná nám.“

Konduktor zavzdychol:

„Keď idem zo služby domov, bez chleba nejdem. A ak by ma medveď pristavil. Vytiahnem, hodím. Ak by nedal, išiel by za mnou, mumlal, ukazoval by si na pysk, že má prázdny. Praktické sú pagáčiky. To žena vymyslela. Zahodíte taký pagáčik, ale nie veľmi ďaleko, a medveď, hoci je tvor komótny, ide za pagáčikom, a vy medzitým prejdete hodný kus cesty, alebo sa trafí, že ide za vami iný nešťastník, ku ktorému sa pán ,kráľ‘ pripojí.“

„Mal by si ho pán držať za mrežami,“ poúčal som naivne v smiechu.

„Došli za to ponosy aj k pánovi. Povedali mu, čo aj vy vravíte: ,Držte si ho doma! My máme už dosť prirážok. Sociálna starostlivosť je pre ľudí a nie pre medvede. O svoje zvery nech sa stará pán a nie celá pospolitosť.‘ Pán ani počuť: ,Nebudem svojho medveďa zatvárať. Sloboda je nielen pre ľudí, ale aj pre šelmy.‘ ,Nech ide teda do hory‘, hovoria mu, ,tam je jeho vlasť.‘ ,To‘, hovorí pán, ,uznám. Nech teda ide do svojej vlasti.‘ Aj ho vylákali s chlebom, natretým medom do hory, tam ho nechali…“

„A čo?“

„Vrátil sa,“ hodil konduktor rukou, „už večer zastavil muránsko-revúcky vlak. Sprievodca musel chodiť po vozňoch, či majú cestovatelia niečo pod zuby. To sa vie, že na takej krátkej trati cestovatelia neberú so sebou nijaký proviant. Museli kuriča poslať pre chlieb.“

„Ale toto!“ divil som sa.

„Probovali so psami, lebo medveď sa vraj bojí psov. Čerta sa bojí. Je v Muráni pes, čo chodí nakupovať s ceduľkou. Či mu nepožral všetky rožky, čo niesol v košíku! Zložil ho síce, udatne ho bránil, štekal a skákal do medveďa, ale medveď nedbal na psa. Radšej pustil pár chlpov zo svojho kožucha. Potom pes vraj vzal prázdny košík aj s ceduľkou a plačúc sa vrátil k pekárovi.“

„Za toto ho potrescem“, povedal pán, keď mu vec oznámili. Rozkázal horárovi, aby ho zavrel do humna. Aj ho zavreli. Na druhý deň ho v humne nebolo. Hľadali ho, ale medveďa kde nič, tu nič. Až zamumlal na streche. Povážte! Prebil prackami šindľovú strechu a vykekerdil sa na hrebeň. Tam si sadol a pozeral, ako by zišiel. Volali, vábili ho, ale medveď nemohol a nemohol. Horár musel za ním so železným rebríkom. Tak potom spolu zišli. Horár mu pekne-krásne laby ukladal na stupne, aby sa nezošmykol.“

Neviem, čo chcel sprievodca ešte povedať, keď tu šofér zrazu zase zahamoval, až sme sa všetci poklonili. Poobzerali sme sa, čo sa robí? Nuž, čo? Na ceste ležal medveď. Ten istý „kráľ“. Poznal som ho po bielom pásiku na prsiach. A zas sa „nepozdravil“. „Kráľ“ sa hocikomu neklania.

„To nás predbehol, kým sme sa na Dielik driapali“, zahromžil hlasno nahnevaný šofér, „máte tam ešte niečo?“ obrátil sa do voza.

Konduktor vytiahol kúštik údenej klobásky a pagáčik.

„Jeho Výsosť vydiera,“ zahundral, „a nech mi ešte niekto povie, že je medveď nie prefíkaný.“

Procedúra sa opakovala.

— Koľko bude ešte staníc? — opýtal som sa sám seba v duchu. — Ešte i medveď porušuje cestovný poriadok. Dobehneme na stanicu?

* * *

O polroka neskoršie som zase cestoval tým istým autobusom z Muráňa do Tisovca. Nebolo medvedích staníc. Pri „Šťavici“ som sa opýtal známeho sprievodcu:

„Pán ,kráľ‘ už nevydiera?“

„Nie,“ odpovedal mi ľútostivo, „,Minister‘ zabil ,kráľa‘. Sám pán boh vie prečo. Či sa dopočul, že kolega žobre u ľudí, že ich nesvedomite vyžiera a robí zlý chýr populárnym medveďom a či mu závidel, že kým ,Excelencia‘ musí zháňať pokrm po horách, trápiť sa, nebezpečiu sa vystavovať, že ho kedykoľvek môže trafiť guľka poľovníkova, ,Jeho Výsosť‘ sa len vyvaľuje na cestách, krm mu donášajú k papuli, klaňajú sa mu, dávajú tituly. Bohvie. Ale je fakt, že ,zahorel pomstou‘. Rozprávajú, že ako to páni majú vo zvyku, i on si išiel raz zapoľovať do hory. Zažiadalo sa mu horskej sladkosti a mravčej kysloty a vyšiel si, ako vravím, do hory na maliny a mravce. Tu práve, keď si robil chuť na ktorýsi konárik (aj to vedia), skočil ,minister‘ zo štyroch krokov diaľky (odmerali), zdvihol sa na zadné nohy, prednými objal ,kráľa‘, až mu kosti zapraštali, že to bolo počuť v Muráni. Zabil ho a ušiel do hory.“

„To bude legenda,“ zapochyboval som.

„Oj nie. Svätá pravda. Že vraj zvery netrpia v svojej spoločnosti zvera, ktorý sa stal bezcharakterným, premenil svoje prirodzené zvyky, keď mal byť divým a je krotkým alebo krotkým a je divým, keď je od prírody zeleným a ukáže sa červeným. Žltého vrabca do smrti dobodajú strakavé vrabce. Strakavého kanárika prenasledujú žlté kanáriky. Ale veď je to tak aj medzi ľuďmi. Zo svojej prírody zoblečeného človeka ľudia netrpia medzi sebou…“

„A či sa nebránil?“ pretrhol som konduktorove prírodovedecké uvažovanie, mysliac na zabitého medveďa.

„Nie. Taký bol prekvapený, že len oči vyvalil, keď ho pán ,minister‘ nezavolal na obed ,Na mravčí kopec,‘ alebo ,Pod malinový ker,‘ ale ho počal objímať a vyobjímal ho potom do smrti. Ľudia takí neboli. Tí mu vždy verne platili chlebovú daň, keď bolo treba, hoci možno i neradi, len aby dal pokoj. To je už v našej ľudskej náture.“

— Hovorí konduktor — po latinsky, — myslel som si.

„Škoda medveďa,“ doložil smutno — tak sme navykli na neho, uctili sme si ho a radi mali. Chudák, veď len žrať chcel. Ale zato nás neraz rozveselil, zarmútil i strachu nám nahnal. Za kúštik chleba bolo po smútku a po strachu a veselosť zostala. Cesty neboli také fádne…“

Čakal som, že povie: „Pokoj prachu jeho.“

Nedávno nám nariadili, že musíme držať časopis „Naša zverina“. Tam som videl fotografiu „divého“ medveďa. Hrklo vo mne. Veď divý medveď by sotva pripustil fotografa bližšie k sebe. Ušiel by. Prizrel som sa lepšie obrázku. Aha! Biely pásik na prsiach. To medvede obyčajne nemávajú. A tento má! Po pásiku mi bol hneď celý medveď známy. Veď je to náš „kráľ“. Pravdaže je to on. Pysk ma zdvihnutý. Iste mu niečo hádžu. Krásny, vytučený, asi šesťročný exemplár. — Podarilo sa nám odfotografovať z blízkosti nič netušiaceho „divého“ medveďa, — písali v texte. To sa vie, že sa vám podarilo. Napísali by ste „krotkého“ medveďa, celý obrázok by nič nestál… Teda ho nezabil divý „minister“. Náš „kráľ“ žije!… Žije!… Nech žije!