ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako keby videl odrezanú hlavu s vytrhnutým jazykom, kus ruky, ktorá zviera zakrvavený bloček, na ktorom je napísané:

Nerád cestujem. Nie že by ma netešila cesta. Tá ma láka. Ako keby prevracal obrázkové noviny, keď sa dívam železničným oknom. Môžem smelo povedať, že by ma také päť-šesťhodinové posedenie vo vlaku aj oduševňovalo, keby som mohol cestovať sám. Keď cestujem s druhými, naplňuje ma zármutkom, často i zlosťou. Medzi cudzími najväčšmi pociťujem svoju chorobu, lepšie rečeno svoj neduh, s ktorým sa musím stále boriť, aby som ho potlačil. Môj neduh je moja vrodená zdvorilosť a jemnocit. Chcel by som byť tvrdým, neústupným, s hrubými, drsnými pohybmi, skamenelou, žulovou tvárou s vrásčitými prísnymi priehlbinkami, kladivovou päsťou, rúcajúcimi Samsonovými plecami, a nemôžem, neviem. Som silný, ramenatý, výtečne kopem, behám, plávam, člnkujem, závodím a môj neduh ma vždy premôže — jediným slovkom, jediným pohľadom. Odchádzam tichý, premožený a voľakde v kúte sám nad sebou smútim a zúrim.

Nešťastný jemnocit!

Keď človek cestuje, mal by všetko potrebné so sebou vziať a len svoju jemnocitnú zdvorilosť doma nechať. Urobíš opak: Zabudneš nevyhnuteľné, ale zdvorilosť, ktorá je najnepotrebnejšia, sebou vezmeš ako svoj nos.

Tak ťažko mi je vojsť do kupé, kde už sedia ľudia. Hneď vo dverách stojí akýsi rozšírený direktor, ktorý volá na celý hrtan: „Pán riaditeľ, pán riaditeľ! Poďte, tu je miestečko!“ A teba, ktorý chceš dnu, nepustí. Odstupujem zo zdvorilosti voči direktorovi a riaditeľovi. Keby chcel vstúpiť, musel by som toho pána búšiť kufríkom do hlavy. Odstupujem — a zúrim nad svojou zdvorilosťou. Ale, keby direktora vo dverách nebolo a vošiel by som bez prekážky, vyrušoval by som ostatných v ich pohodlnosti. Ten leží na celom divániku obrátený chrbtom do obecenstva, iný odpočíva priekom na obidvoch, tretí musí skočiť, lebo má nohy na poličke, štvrtý pošuchnúť sa, treba prekračovať, aby som nestúpil niekomu na otlak, neudrel dáme koleno, nebodol niekoho lakťom do pŕs. Neodpovedia mi na pozdrav. Neodpovedia mi na otázku: „Je tu ešte miesto voľné?“ Budú zazerať, kto sa to zase sem valí? Každý spolucestovateľ je hotový nepriateľ. Cítim to. Nepríjemná, chladná napätosť medzi susedmi oblieva ma studenou vodou. Mrznem. Až ma strasie, keď odložím novinky zo sedadla, aby som si sadol, a voľakto povie: „To miesto je zaujaté.“ Mohol by som povedať: „Noviny neokupujú.“ Nepoviem. Mohol by som povedať: „Veľavážený! Klobúk, palička, taštička, batoh nahradzujú osobu, ale noviny, veľavážený, sú len znakom, že tu bol kultúrny človek, ktorý číta.“ Nepoviem. Poviem: „Prepáčte!“ a idem na chodbu. Stojím, alebo si stiahnem sedadlo a sadnem, ale radšej stojím, lebo chodbou chodia ľudia, zavadzal by som.

Prekliata zdvorilosť!

Stojím, stojím, smútim a zúrim.

Podobá sa to nesmelosti. Nie je. Keď trebas som smelý. Často sa mi vidí, že by som hocikomu vyťal zaucho, kto by ma vtedy dráždil, keď som zdvorilý a následkom toho ústupčivý.

Komu neodpovedia na pozdrav, na otázku, ten nepozdravuje a nepýta sa, keď je i najzdvorilejším človekom. Tak jemnocitný stáva sa nezdvorilým a hrubým.

Stalo sa mi nedávno, že práve pre môj jemnocit bol som príčinou železničného nešťastia.

Našiel som si šťastnou náhodou oddelenie pre tri osoby, v ktorom nik nesedel. Všuchol som sa a posadil vytešený, že nikomu nemusím stúpať na nohy a zavadzať.

Netrvalo to dlho. Do vozňa vstúpilo pekné, mladé, tenké dievčatko s belasým trojuholníkom na hlave s lesklými písmenami na ňom M. B. Neskoršie som videl tieto písmená na akomsi cengáči pod jej bradou, na ruke, na náramke, na púdrenke, ktorú hneď vytiahla a počala sa pozerať do malého zrkadielka, na vreckovke, ktorou sa dotkla nosa, na futre bundičky.

— No, tú nik neukradne, ani jej nič neskape, — myslím si a potajme pozerám na ňu, lebo som jemnocitný a zdvorilý, nechcem, aby si voľakto o mne myslel, že rád do každého pekného dievčaťa hneď zahryznúť ako do cukrového. To by bolo pažravé. Nesvedčí sa ukazovať apetít.

Vidím: Tvárička útla, úzka, tmavá ako farba vypracovaného dreva z amerického orecha. V belasom. Trojuholník sňala. Ako čoby bola zvrtla kohútik vodometu, tak sa rozstrekli jej jagavé bledučké vlasy, počali sypať svoje jagavé vlákna dokola v slnečných lúčoch. Hodila hlavou, aby si ich ešte väčšmi uvoľnila. Rozliali sa naširoko. Oči počerné, okrúhle s akousi láskajúcou mäkkou hmlou. Takú priezračnú záclonku vidno u krátkozrakých. Do riadnych, zdravých očú púšťaš zrak ako do hlbokej studne, nič ho nezastavuje, do krátkozrakých ako do plytkého potoka, hneď si na dne, a to len tá záclonka prekáža.

Prižmúrila oči, keď pozrela na mňa letmo, skoro pohrdlivo. Azda sa hnevala, že tam sedím.

Nerád sa púšťam do hovoru s neznámymi, najmä s cudzím dievčaťom. Vžívam sa do jej myšlienok. Iste je medzi nimi otázka: — Čo sa mi prihovára? Čo chce? Aký je dotieravý! — Vždy sa mi zdá, že by som svojím oslovením iba rušil smer jej predstáv. Môj jemnocit mi predrieka: Prihovárať sa cudzím je ako nevolaný hosť v dome, najprv ho musia pozvať alebo aspoň ukázať, že bude vítaný.

Ešte raz pozrela na mňa a na chodbu. Svoj zrak som púšťal za jej pohľadom, ale tak, že keď hľadela na chodbu, díval som sa na dievča, keď mňa šibla pohľadom, pozrel som sa na chodbu. Tam stál jej veľký kufor, ktorý nosič nestačil vyložiť na poličku. Na ňom medzi rozličnými vinetkami dve čierne písmená M. B. Prešla k nemu. Probovala ho zodvihnúť. Napínala sa. Nevládala. Oprela sa doň kolenami a tak ho tisla. Nepohol sa. Skočil som. Vyložil som ho ľahučko. Nebol ťažký.

„Ďakujem, môj pán.“

„Ó, prosím, milerád.“

Kto chce hovoriť, vždy si nájde príčinu. Slečne M. B. sa chcelo. Vyzvala ma ako do tanca. Nedal som košík. Nebol by som býval zdvorilý. Hovor je tá trúba z Jericha, ktorá váľa steny, čo si ľudia nastavali medzi seba, aby sa oddelili jeden od druhého. Keď sa tieto steny zrúcajú, hneď sú si bližší a zohrejú sa. Často je tak: Človek mlčí pred človekom. Vtedy ich mysle hromžia: — Ľa, aký nenávistný nafúkanec! — A prehovoria, hneď sa hromženie mení v obdiv: — Ľa, aký znamenitý človek, a ja som myslel, spupný nadutec. — A ešte, keď sú tou trúbeľkou pekné dievčie ústa!

Počali sme hovoriť.

Čakal som soprán u takého útleho dievčaťa, a počul krásny pľúcny alt… Ide k rodine… Čas je zlý.

Myslím si: — Prečo by bol zlý. Mrzne, až tak škripí. Stromy v bielych plachtách. Osuheľ padá a poletuje vo vzduchu. Všetko sa blyští na slnci. Samé ohníčky. Zo zdvorilosti prisviedčam:

„Malo by poľaviť.“

„Ach, nie,“ vraví, „sneh by mal padať, modlím sa zaň každý večer.“

„Sneh, to áno, ale hustý, veľký,“ osvojujem si jej túžbu.

„Nie, radšej drobný, pevný, taký sa hneď nerozmočí, fujak sfúkol, čo bolo, samé holiny na vŕškoch.“

„No, áno, taký je krajší,“ prikyvujem.

„Nie len krajší, ale i lepší pre lyže.“

„To už áno, pre lyže áno. Lyžujete?“

„Velebím lyže.“

Ja nerád lyže, najmä, keď musím hore vŕškom, ale ani keď sa spúšťam. Hore je ťažko, dolu durí, musíš niekedy objímať každú sprostú jedľu. Mám v láske ľadovú rovinu a korčule, tu sa rozbehnem, kedy chcem a tíšim, keď sa mi zapáči. Na korčuliach objímam alebo neobjímam živé ženské tvory… Ale, dávam jej za pravdu, lyže s korčuľami nemožno porovnávať… Áno, áno, práve tá ťažkosť, to nebezpečie, ten let… velebím s ňou.

„Úžasne rada kino,“ prechádza na inú zábavu.

„Ja tiež, len anglický text je protivný.“

Ona sa oduševňuje za anglický.

„Niet krajších,“ súhlasím zo zdvorilosti.

„Trošku i hovorím po anglicky,“ chváli sa.

„Ja zas francúzsky,“ a veľmi mi je ľúto, že neviem po anglicky.

Tak to šlo. — Pekné dievča, je ako maslo, hodiny sa kĺžu pri ňom ako mastné halušky dolu hrdlom a čas sa míňa. Počal som sa zaľubovať. Čoraz som sa bližšie šúchal k nej, že ju chytím za ruku. Len moja zdvorilosť mi prekážala. A ak by ju urazil. To by som nerád. Radšej sa jej nedotknem… Je milá… Veľmi milá… Šteboce ako kanárik. Viem už všetko o nej a ešte raz sa dozviem a ešte raz, že je úradníčkou, ide k rodine, odtiaľ pôjdu lyžovať do Tatier, a po sviatkoch do úradu… Ako sa teší tým pár dňom… Jej slová sa už lyžujú, dýchajú prudko, letia s vetrom… Ukazuje mi a vysvetľuje, ako treba vstávať, keď lyžiar padne, ako sa hojdať, ako narovnať, ako zaukrúhliť beh, palicami narábať. Oči jej žiaria pri tom. Smeje sa radostne, od srdca.

Blížila sa väčšia stanica.

„Pôjdem von,“ hovorí mi.

Pomohol som jej do kabátika… Vyšla… Nechcel som sa natískať, že ju odprevadím, keď nevolala. Zato som ju sprevádzal pohľadom. Šla do staničnej jedálne. A bol by jej doniesol, čo by bola chcela. Zoškrabal som ľad z obloka, vydýchal si výhľad, aby som mohol pozorovať, kedy sa vráti… Škrabem i na druhom, aby som lepšie videl… Nejde… Už mohla i dva párky zjesť… Už aj tri… Guláš k tomu… Nejde… Dávajú znak k odchodu. Ľudia bežia k vozňom. Len ju nevidno… Tá sa opozdí, strachujem sa… Vlak počína fuňať. Chcelo sa mi kričať: „Postojte ešte! Moja dáma chybuje!“ Fu, fu, fu, fu, pohýna sa vlak… A jej kufor na poličke… Aspoň ten ratovať! Čo si počne bez neho? Najprv kričím z celého hrtana:

„M. B., M. B. Poďte! Kde ste? Vlak už ide!“

Vykladám kufor chytro a volám k neďalekému idúcemu nosičovi:

„Počujte! Tento kufrík do reštaurácie!… Tam je dáma M. B.“

Hádžem mu päťkorunák, ukazujem na kufrík a vzdychám obľahčene.

— Iste ju nájde.

Zas som chcel byť jemnocitným, pozorným a zdvorilým. Gratuloval som si v duchu, že som to tak krásne vybavil. Dostanem iste poďakovaciu kartičku… Sedím sám… Idem sám… Smutno mi je. Dívam sa na biele pamukové nite zinovatelých telegrafných drôtov, na stromy v bielych tógach, prevesených na hlavách, na ramenách. Háje ako zástupy bielych mníchov hrnú sa hore vŕškami akoby do chrámu, ktorý je kdesi na vysokej holi. Kde-tu vyfúkané polia so žltými cestičkami hrúd, obryv s bielymi pásmami snehu…

— Lyžovať by sa dalo, — myslím si na rozhovor so slečnou, — len nech troška pomastí, — prisvedčujem ešte i v jej neprítomnosti… Dobre, že som ten kufor vyložil… Škoda, že je nie tu…

Beriem novinky do rúk a čítam. A ako to už býva, duňanie vlaku ma uspáva…

Neviem, či som spal, či len tak sníval. Čosi tresklo a otvoril som oči.

Tu sa počína železničné nešťastie.

S rachotom odtisli dvere.

— Kto to ide sem? — zvŕtam hlavu.

Kto?

Moja M. B.

Ako čoby bol pod vlak padol. Všetko sa mi počalo krútiť. Myslím, že mi odseklo celú hlavu a vytrhlo jazyk. Ostal len nehybný trup. Krv sa mi v minútke vycedila. Uši ešte pracovali, lebo som počul zďaleka ako spoza hôr:

„Zišla som sa s priateľkou. Sedí v susednom voze sama. Presťahujem sa k nej. Nepomohli by ste mi, milý pán? Aj vy by ste mohli prejsť.“

Nehýbal som sa.

„A kde je môj kufor?“

Bol som mŕtvy.

„Kde je môj kufor?“

Nič.

„Vy ste tu boli.“

To už nezvučal príjemný prsný alt, ale chripľavý, nastrašený hlas:

„Odhryzli ste si jazyk?“

Neprišlo mi nič na um nuž, pravda, keď som bol bez hlavy, nemohol som mať pri sebe ani jazyk. Neobrátil som sa k nešťastnici, nevstal, nešiel hľadať, nelamentoval s ňou. Moja hlava sa gúľala pod kolesami. Krvácalo mi srdce. V posledných trapiech vydal som bľabotajúci zvuk:

„Odhryzol.“

A smrť ma natiahla.

„Och, vy…“

Nedopočul som, čo povedala. Čosi o nezdvorilosti. Odpovedať som nevedel… Ale to nebola smrť… Železničné nešťastie spravilo zo mňa hluchonemú kaliku…