ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý policajný šéf chytil panského zlodeja, ktorého nemal chytiť. Musel ísť do penzie. Prišiel druhý. Ten zas, poučený osudom svojho predchodcu, nechytil panského zlodeja, ktorého mal chytiť. Suspendovali ho. Na čelo policajného úradu dali bývalého vojaka Hoblinu. Tak si mysleli, že keď bol dobrým vojakom, bude dobrý aj za policajnú hlavu. Čiapku nosil, bude ju nosiť i teraz, chodil v rovnošate, bude i teraz, rozkazy vyšších plnil, nižším dával, bude i teraz, vie, čo je vojenská disciplína a je dobrá figúra. Toto všetko má a bude musieť v svojom novom úrade uplatniť. Potrebujeme predsa všade bojovníka.

Podivné. Hoblina ako vojak bol dobromyseľný, dôverčivý, v jadre veselý človek a skúsený, energický dôstojník, ktorého všetci radi mali. Ako sa stal policajným šéfom, odrazu zmenil sa jeho charakter. Namyslel si, že kvôli úradnej autorite musí byť ex offo podozrievavý, v každom zlo vidiaci, vážny, zamračený, nahnevaný, prácu podriadených bagatelizujúci, niekedy zrovna zlý, bezohľadný, ba aj spupný. Najmä však cítil, že mu treba vždy a všade ukázať, ako sa on všetkému rozumie, že tú takzvanú policajnú múdrosť dávno pochlípal a v pätách zodral. Nech vedia a povedia: „Hoblina vedie svoj úrad prísnou, spravodlivou a istou rukou. Hoblina je nie bábkou v rukách svojich úradníkov.“

Páni vedúci úradov, pravda, povedia, ako by to bolo, keby taký policajný šéf videl na zemi nebo a v každom blížnom anjela, keby v úrade od veselosti stoličky preskakoval a duby váľal, keby svojich podriadených od lásky objímal, bol k nim dobrý a plný ohľadov, keby sa pred nimi priznal, že sa veciam vôbec nerozumie, že ho každý môže viesť za nos, keby tak napríklad pri slávnostných príležitostiach nešiel na svojom krásnom aute pred ministrami, ale zo skromnosti za nimi, alebo pri vítačkách veľkých cudzincov, ktorí nás prišli navštíviť, by sa im nehlásil, že je tu aj on, a teda že môžu celkom bezpečne ísť do mesta. Ako by to bolo, keby, povedzme, nemohol zastaviť všetky autobusy, električky, vozy, osoby, kde sa vezie ulicami vážny cudzinec alebo sa koná manifestácia a verejne pochodujú zaslúžilí činitelia, keby každý z obecenstva mohol len tak prebehúvať cez cestu tvrdiac, že chce ísť domov a býva hen tam, všetkého spolu na päť krokov. No, vidíte! Teraz hovorte, či taký šéf nemá byť nedôverčivý, vážny, bezohľadne prísny, podľa vás zlý, ba aj spupný? Či sa jeho charakter nemá meniť? Veď ak sa niečo stane takej vysokej osobe, praští vlastne hlava pána šéfa. A keby len hlava! Hneď mu vypovedia z úradu, a keby len z úradu! Aj z elegantného bytu, za ktorý nič neplatí, zosadia z auta, na ktorom sa zadarmo vozí, a čo je najhoršie, bude musieť platiť daň ako hociktorý obyčajný smrteľník. Uznajte mu… A to aj uznávame. Najmä od prípadu, keď aj pán šéf uznal, že aj druhí môžu byť šikovní a zaslúžia si lepšiu kvalifikáciu, ako dosiaľ mali.

* * *

„Šemšík sa neprodukuje,“ hovoril raz pán šéf policajnému radcovi Miklúšikovi sediac s ním vo svojej veľkej pracovni a mädliac medzi prstami memfisku, na ktorú si chcel pripáliť. „Je akosi málo krádeží. Keď sa aj vyskytnú, nič sa nevypátra. Zvláštne je, že krádeže zimných kabátov prestali. Ľudia sa predsa sotva napravili v tomto ohľade. To bude iba Šemšíkova nešikovnosť. Nestará sa. Nič nepodniká. Budeme musieť zrevidovať jeho kvalifikáciu.“

„Pán šéf,“ nakrivil ľavý kútik úst radca, „niet už čo kradnúť. A zimné kabáty ani nehodne. Zlodej by sa iba popŕhlil. Samá žihľava.“

„No, vaša bunda nie je zo žihľavy,“ usmial sa šéf a pripálil si na belasom jazýčku ohňa cigaretu, potom sa oprel hlavou o fotel a nafúknuc sa, počal púšťať kolieska dymu proti plafónu.

„To je bunda ešte zo starých čias. Dedičstvo po svokrovi,“ zafufnal Miklúšik.

„Hej, ale súkno je nové.“

„Stará zásoba,“ a chcejúc zalichotiť svojmu predstavenému, dodal: „Je to len štvrtá hodnostná trieda, kdežto bunda, čo má pán šéf,“ ukázal pri tom na vešiak, „je bunda prvej hodnostnej triedy. Futro včerajší pestovaný zver, vrch ešte anglický. Tá mohla stáť dvadsať, tridsať tisícok, pravdepodobne aj viac.“

„Tiež starina po otcovi,“ odtisol pochvalu šéf, „teraz sme ju vytiahli, ako ma menovali. Aby človek neodhadzoval staré handry. Teraz sa všetko zíde, — a tak ten Šemšík,“ vrátil sa k veci, „upozornite ho, aby sa usiloval, lebo sa to môže odzrkadliť na jeho postupe. Nemusí to byť zhurta. Môže to byť tento raz ešte jemne, šľachetne. Viete, takú nevinnú poznámočku: ,Šéf sa podivil, že niet krádeží, že sa ľudia mravne naprávajú, že sú iste všetci dobre zaodetí, každý má prácu,‘ a tak alebo podobne, áno?“

„Ráčte sa spoľahnúť na mňa, pán šéf.“

„Lebo, veď za ľudí vo vašom oddelení ste aj vy, pán radca, zodpovedný. Nie?… Ďakujem.“

To znamenalo, že pán radca môže odísť.

Ako je aj pravda. Radca odišiel. Dal si zavolať Šemšíka a rozpovedal mu celý rozhovor za horúca. Bolo zjavné, že radca skôr sympatizoval so Šemšíkom ako so šéfom, lebo dokončil:

„Taký vôl. Nevie, že krádeže nezávisia od nás. Iste čítal policajnú rubriku v niektorých novinkách, a tam tohto týždňa našiel iba detské vozíky. Nie žeby sa tešil. Žaluje sa na vás, že niet krádeží… A sedí to rozvalené vo foteli, fajčí, nafukuje líca, otvára ústa, robí kolieska, ale cigaretou neponúkne. A ešte ti bude vravieť o jemnosti a šľachetnosti, o nevinných poznámočkách. Krpec!“

„Nerobte si z toho nič, pán šéf. Ja sa už postarám o krádež,“ potešoval Šemšík radcu.

Radca vypleštil oči a naľakaný sa opýtal:

„A čo chcete?“

„Však uvidíte.“

„Dajte si pozor.“

„Som starý, skúsený úradník.“

„Veď to. Ale opatrne.“

„Opatrne.“

Radca sa uspokojil.

Kým tento dialóg trval, pán policajný šéf odišiel „do chodieb“. Málinko prekontrolovať, či je mnoho návštevníkov, či sú dlhé chosty pred jednotlivými dvermi a pred ktorými, kde sa ich dĺžka rýchlo kráti, kde pomaly pĺznu, kde teda „robota“ ide, kde nie a kde ju treba pomastiť alebo pohnať „leňochov“, čo tak leda-leda ťahajú. Robieval to často, keď nebol návštevný deň, niekedy aj vtedy, keď bol, ale mal prísť na rad človek, ktorému bolo treba ukázať, že sa tu ide k veľkému pánovi, nech teda počká, aby cítil autoritu.

Na jednej chodbe videl Šemšíka, ako ide proti nemu. — Poviem mu svoje. Čo nesedí v úrade, — pomyslel si. Ale Šemšík spravil „front“, ako sa kedysi robil arcikniežatám. To šéfa naladilo k láskavosti. — Nie, nič mu nepoviem. Vie, čo sa patrí.

Na druhom poschodí stretol sa so starým známym, s ktorým kedysi ešte ako dvadsaťjedenročný spolubojoval na ruskom fronte. To je priateľstvo, čo na celý život spojuje ľudí. Sedel na obločnej doske a akoby sťažka oddychoval. Bielu šatôčku si prikladal k čelu. — Ten bude mať nejakú ťažkú vec, — pomyslel si Hoblina. — Obrátiť sa a či nie? — Ale starý priateľ ho už zbadal. Povstal a zakýval rukou.

„Servus, Števko!“

„Ty si to Ferko?“ oslovil ho a zďaleka natiahol ruku. „Čo tu robíš? Koho hľadáš?“

„Sám neviem, koho. Chcel som k tebe na poradu, ale mi vravia, že dnes neprijímaš. Rešpektujem regule. Sám som bol úradníkom…“

„Poď ku mne. Porozprávame si.“

„Ďakujem ti. Veď mi môžeš poradiť i tu. Je to jedno slovíčko. Nechcem kradnúť tvoj drahocenný čas.“

„Za to sa netresce.“

„Predsa. Tam u teba by sme sa zahovorili. A ja sa vlastne ponáhľam na pohreb.“

„Na pohreb?“ zadivil sa Števko. „Tu nik neumrel.“

„Na pohreb do Prešova. Brat mi tam ochorel a v nemocnici zomrel.“

„Preboha! Čo sa mu stalo? Prijmi moju sústrasť…“

„Ďakujem. Ty mi veríš, ale ten pohanský poštový úradník mi neverí. Nemocnica v Prešove mi telefonovala. Našla mi meno v telefónnom zozname. Nevedela, že som ja brat nebohého, len tak naverímboha, podľa rodinného priezviska. Aby som to vraj dal znať ostatnej rodine. Letím na poštu a chcem telegrafovať bratom a sestre. Sestra je vo Viedni, jeden brat v Lučenci, druhý v Brne. A tu ma poštový úradník búši po hlave: ,Nemôžem prijať. Treba úradné svedectvo o smrtnom páde.‘ Počul si o takom poriadku? Počnem sa rozčuľovať a dokazovať, že brat zomrel v Prešove. Kým príde svedectvo, bude po pohrebe. Privátne mi verí, úradne nesmie. Má to nariadené. Nemôže a nemôže! Smrtné pády sa využívajú kvôli zaopatrovaniu víza i vtedy, keď sú mŕtvi živí a radujú sa najvýtečnejšiemu zdraviu. No, nemôže. Teda, alebo cestovať hneď do Prešova na pohreb a odtiaľ telegrafovať bratom a sestre, alebo telegrafovať do Prešova, aby mi svedectvo o smrti poslali, prípadne aby z nemocnice telegrafovali do Viedne, Brna a Lučenca. Výlohy hradím. Alebo ísť k jednému bratovi do Brna, ženu poslať do Maďarska k druhému, a dcéru do Viedne… V každom prípade bude po pohrebe, a chudáka brata nik neodprevadí na jeho poslednej ceste.“

Ferkovi prišlo ľúto.

Vrhol sa k starému priateľovi:

„Pomôž mi, Števko, ak môžeš! Veď len oznámiť chcem, že umrel, aby vedeli! A ten idiot to nechápe! Som taký skonfundovaný, že to už ani ja nechápem. Počúvam, že aj železnice žiadajú vysvedčenie o nutnosti cestovania. Len tak pre osobný pôžitok sa údajne nesmie cestovať. Ženu a dcéru by som poslal do Viedne a Lučenca. Pre tie mám tu dva zročné pasy. Prosil by som o ich predĺženie. Lenže, tam je chvost na tri kilometre. Potom musím ísť k mestskému notárovi, aby mi dal svedectvo, že cieľ mojej cesty je pohreb.“

Ferko sa zastavil. Zadíval sa melancholicky na priateľa:

„A ak mi notár nebude veriť? Ak bude tiež potrebovať úradné svedectvo o smrti brata? Bože môj!“

Hoblina sa zasmušil:

„Tunajšia polícia je, žiaľbohu, nie kompetentná, lebo smrť sa stala v Prešove. Úradne by som ti to nemohol potvrdiť… Ale…“

Trošíčku porozmýšľal a povedal pevným hlasom:

„Obrátim sa na ministerstvo. Nech rozkáže, aby pošta v tomto prípade odhliadla od svojho nariadenia. A pasy ti predĺžim. Počkaj ma tu trocha. Hneď to vybavím.“

Vošiel do najbližších dvier.

Asi po hodine vrátil sa do svojej úradovne uspokojený, že priateľovi pomohol. Ferko mohol telegrafovať bez úradného svedectva aj do Čiech aj do Maďarska aj do Nemecka. Prezídium ministerstva sa úradne opýta policajného komisariátu v Prešove, či je smrtný pád pravdivý, komisariát sa opýta nemocnice, táto uvedomí komisariát, tento ministerské predsedníctvo, toto ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra a ministerstvo pôšt a telegrafov, tieto políciu a poštu a Ferko dostane povolenie na tri telegramy. V poriadku. Je to naozaj radosť, keď tak človek môže pomôcť blížnemu, hoci je nie povinný… Teraz sa pôjde troška prejsť… Je práve pol druhej. Mráz. Pekný deň. Dunaj pod ľadom… Prejde sa po nábreží akoby šiel po povinnosti… Možno, zájde na ministerské predsedníctvo. Poďakuje sa priateľovi Timkovi. Veď to len jemu môže ďakovať, že Ferkovu vec prajne vybavil. Mohol sa držať predpisov ako ten poštový úradník… Ako dobre je mať známych vo vyšších sférach… Znamenitý je to človek… Pôjdem.

Ale, hrúza!

Za ten čas, kým sa motal po chodbách, kým sa zhováral s Ferkom, kým telefonoval a pasy vybavoval, skapala bunda! Nikde v kancelárii jej nebolo. Ani na vešiaku, ani v kasni, ani v predizbe, ani u sekretára. Chodil po chodbách v bunde? Nie. Všade sa kúri. Telefonoval domov, či šiel v bunde do úradu a či nie? Šiel v bunde do úradu. Jasná vec. Ukradli bundu policajnému riaditeľovi! Policajnému riaditeľovi!! Policajnému riaditeľovi!!! Jemu, ktorý prvý má dať pozor na poriadok, na bezpečnosť osoby, majetku! Veď to bude škandál, potupa, ohavnosť! Ani krik nesmie robiť, ba ticho musí byť, aby vec neprišla do novín, do policajnej rubriky. Ako by to vyzeralo, keby nad detským kočíkom alebo pod ním bola bunda hlavy polície… Nešťastný Šemšík! — Kde je Šemšík? — Sem ho! — Ten to najskôr vypátra… Odborník…!

Šemšík sa potuteľne usmial, keď ho dal volať pán šéf. Narýchlo sa zapúdroval, obhorenou zápalkou si čiarkol pásik pod oči a vo výcval utekal po chodbách. Celkom bledý, utrápený a zadychčaný sa dostavil. Šéf bol neobyčajne zamračený. Šemšík zastal pred ním nehybne a stál ako vojak na stráži pred prezidentovým palácom, lenže nie rozkročený, len prsia sa mu dmuli, pery triasli a nohy drgali jedna o druhú v kolenách.

„Bundu mi ukradli,“ počal hrobovým hlasom šéf, „tu, v tejto miestnosti,“ zabúchal päsťou na stolík. „Tu, z tohoto vešiaka,“ zagánil na vešiak. Potom akoby sa bol pomiatol, skočil k vešiaku a potriasol ním, čo sa klobúku visiacemu na vešiaku veľmi nepáčilo. „Tu, z tohoto! Kde je? Ha!? Ja vás týmto aktom zahluším, ak mi bundu nenájdete!“

A už aj bral hrubý akt v belasých lepenkových doskách s tkanicami.

Šemšík zdvihol obe ruky k hlave na záštitu. Ustúpil bleskurýchle a božekal:

„Neráčte sa rozčuľovať, pán šéf. Bundu nájdeme i zlodeja. Neušiel s ňou do Ameriky. Zlodej a bunda sú tu…“

„Kde?“ chytal sa šéf za slamku.

„Tu, v Bratislave. A čo je Bratislava pre nás? Dedina. Každý kút a každého vagabunda poznáme osobne.“

Keď videl, že sa šéf utišuje a že si sadol do fotela za stolík, z ktorého nijakú pevnejšiu vec do hlavy Šemšíkovej nemohol hodiť, vyšiel spoza palmy a zanôtil tichým, prosebným hlasom:

„Božechráň! Nechcem poučovať. Pán šéf vie, čo treba a čo nie, ale takým dobromyseľným by som predsa len nebol. Drahocennosti treba so sebou nosiť alebo ich do wertheimky zatvárať a nenechávať na vešiaku visieť v prázdnej izbe! To je potom taká bunda ako hruška na strome. Len siahnuť po nej a už kde sa podela, tam sa podela, fuč je. Máme pod nosom väznicu. Plno skúsených zlodejov…“

„Tí sa sem nedostanú,“ sekol šéf.

„Oj, a koľko ich sem príde!“ osmelil sa presvedčiť Šemšík. „Aspoň v takých pekných bundách, ako je vaša, pán šéf; prídu s briliantovými prsteňmi na rukách, vykladanými hodinkami, a pracujú tu v rukavičkách. Ruku im podávate, sedia vo vašich foteloch, fajčia vaše cigarety a cigary, odprevádzate ich do dvier, klaniate sa im…“

„Netárajte! Sem chodia len poriadni ľudia. Azda okrem vás,“ uhryzol šéf Šemšíka, ale to už nebolo také zlostné, ba akýsi tenký pásik úsmevu sa skĺzol po zakabonenej tvári prednostovej. „Nebudem sa s vami škriepiť o mravnej hodnote návštevníkov. Máte mi bundu nájsť a dosť.“

„A zlodeja,“ doplnil Šemšík.

„Hlavné je bunda. Zlodeja síce tiež, ale len preto, aby sme ho poznali. Nebudeme ho ani chytať ani udávať ani odovzdávať súdu, aby nebol posmech. Musíte pracovať potichu a tajne ako zlodej. Rozumiete?“

„Veľmi dobre.“

„Tak choďte!“

Šemšík len čo zavrel ťažké dvere na kancelárii svojho hlavného šéfa, zhodil zo seba masku strachu. Šatôčku zmazal púder z tvári, aby nebol bledý a ústa a nos sa mu opätovne rozšírili a počali sa bezočivo uškŕňať.

„Nepoznáš svojich ľudí,“ šeptali mu ústa, „bude i bunda, bude i produkcia, bude aj kvalifikácia!“

To bolo o druhej poobede podľa stredoeurópskeho času, to jest, keď úradníctvo obeduje. Aj Šemšík šiel na obed do svojej krčmičky „Plnej misy“. Ani sa neponáhľal. Polievku chlípal celkom pomaly, po lyžičke, ofukoval, hoďas nebola ani horúca, mäsko na drobné kúštiky krájal a nehltal po kusoch, ba ani do novín nepozeral pri jedení ako taký, ktorý nestačí; prečítal si ich riadne medzi ryžovým nákypom a kapucínerom, cigaretu si komótne nakrútil, vyfajčil, vyfúkol do hrsti zo špičky, pritlačil, aby nekadila a stihol ešte aj rozmýšľať o § 333, to jest o krádeži, ktorý vedel naspamäť: „Kto cudziu hnuteľnú vec z držby alebo detencie iného bez jeho privolenia tým cieľom odníme, aby si ju bezprávne privlastnil, krádež spácha.“

— V mojom prípade, — uvažoval Šemšík, — by teda chyboval ten cieľ, a to: bezprávne privlastnenie. Ja si bundu privlastniť totižto nechcem. Ja nekradnem. Ja sa len starám o krádež, ako si to pán principál žiada. Konám svoju úradnú povinnosť. Otázka je len, či ju mám vykonať dnes a hneď, či len zajtra? Ak ju vykonám dnes, to bude nápadné, ak zajtra, to bude pravdepodobnejšie.

Po tomto uvažovaní sa rozhodol, že dobrý úradník koná svoju povinnosť hneď, veď aj príslovie napomína: „Zajtra, zajtra, len nie dneska, vravieva, kto s prácou mešká.“

Poobede, o pol štvrtej Šemšík už mal budnu prehodenú na ľavom ramene, pekne zloženú, vykefovanú. Niesol ju pánu šéfovi na byt ako najpozornejší krajčírsky majster. Ešte aj cestou sfukoval piliny prachu.

„Ako ste mohli tak chytro,“ divil sa principál rozradostnený, keď uvidel svoju bundu.

„To je nič,“ robil sa skromným Šemšík, „len treba poznať manýre zlodejov. Vieme, že si ukradnutú bundu neoblečú. Chcú ju hneď speňažiť, i keď na obchode tratia. A ako? Zanesú ju do záložne. Elegantnejší zlodej ju dá nosičovi, aby ju založil, a čaká v kaviarni. To je každodenné. Treba len vojsť do záložne. Ak je nie v jednej, bude v druhej, ak nie v druhej, tak v tretej. Ja som ju našiel hneď.“

„Založenú?“

„Založenú.“

„A za čo?“

„Lacno. Tristo korún.“

„Leén?“ zadivil sa šéf sklamane. „A ja som si myslel, že nosím drahocennú bundu! Vlani som dal za ňu desať tisícok. Veď mohol dostať aj dve tisícky.“

Urazene siahol po tobolke, aby vyplatil záložnú cenu:

„Zaplaťte to tomu zbojníkovi. Nechcem, aby škodoval. Škodujem ja…“

„Ešte čo, pán riaditeľ,“ vztýčil Šemšík ukazovák. „Firma vzala do zálohu vec ukradnutú. Musela ju vydať. Ešte zopäla ruky, zalamovala nimi a preboha ma prosila, aby ju neudal. Potreboval som len odhrnúť výložku na kabáte.“

„Nie, nechcem, aby firma škodovala. Veď takto stratí tristo korún a zlodej po čase môže prísť k nej s ceduľkou a bude chcieť bundu vymeniť. Ešte i cenu bundy zaplatí, a to je desaťtisíc.“

„Nepríde. Mám jeden život, aj ten dám, ak sa zlodej bude hlásiť. To oni nerobia.“ Len-len, že sa nezadušil.

„Hazardujete so životom. Môže predať ceduľku inému, a ten príde.“

„Nepríde,“ opakoval Šemšík rozhodne.

„Ako viete?“

„Poznáme svojich ľudí a veci. Firma si to predsa zaznačí do kníh.“

Druhý raz by sa bol pán šéf nahneval za takúto reč. Zvučalo to tak: „Títo šéfovia nepoznajú ani ľudí ani veci. Akí sú naivní!“ Ale sa nenahneval. Len sa podíval na bundu. Už ten pohľad ho tešil. A ani nemusí platiť. Naozaj radosť! Veľkodušne ponúkol Šemšíkovi sto korún za „štrapu.“

„To bola moja úradná povinnosť,“ odmietol Šemšík.

„Veď je tak,“ prikývol šéf, „za konanie úradných povinností sa odmeny nedávajú. Za to nás platia. Napríklad, vašu šikovnosť by som musel denne odmeňovať. Ale… Viete čo? Sú tu metále ,Za vernú službu,‘ alebo ten najnovší: ,Víťazovi nad zlom‘. Navrhnem vás.“

„Ach, pán šéf,“ sklopil oči Šemšík, „ďakujem. Som poctený už týmito láskavými slovami. Pán šéf by musel návrh odôvodniť a tak odhaliť aj túto krádež. A to azda pán šéf nechce.‘

„Veď je tak… Nie, nie… To by sa nehodilo.“

Odložil tri stovky do tobolky a tobolku do vrecka. Vstal a podal ruku Šemšíkovi:

„Tak vám ďakujem srdečne. Potom, pri kvalifikácii dám pozor,“ zamihal významne.

Šemšík sa hlboko poklonil a bez bundy, ale so šťastlivým úsmevom vyšiel. Šéf ho odprevadil až k dverám. To sa vari ešte nestalo, že by šéf úradu, a takého vysokého úradu, odprevádzal svojho úradníka skoro na chodbu, tisol mu ruku, a tak srdečne ďakoval.

Kvalifikácia by teda bola zaistená. Šemšík v svojej úradovni si chytil pravou rukou ľavú, naklonil blahosklonne hlavu a zablahoželal si hlasite:

„Gratulujem ti, Šemšík. To si dobre vykonal. Mohol si si ešte aj zarobiť. Tristo korún! Keby si nebol svedomitý. Ale ty si svedomitý úradník. Ani metál si nechcel.“

Sadol si za písací stolík, odtisol stoličku a vyložil si nohy naň. Pozerajúc si na topánky, v myšlienkach kládol si otázky, kto by mohol byť medzi úradníkmi-kolegami taký šikovný ako on. Nenašiel nikoho. Potom sa mu myšlienky zachytili o pekný, strakavý kabát pána šéfa. Či by nebolo dobré na jar zopakovať „krádež“ aj s týmto kabátom, aby bola kvalifikácia ešte lepšia? Pri tomto krásnom kabáte dotkol sa v duchu aj kvalifikácie šéfov vôbec, a svojho zvlášte. — Nie je spravodlivé, — myslel si, — že nás oni navrhujú na kvalifikáciu. Rozum im dávame my, úradníci. Akým právom teda? Šéfov kvalifikovať by sme mali my, podriadení zamestnanci. Tí najlepšie vedia, ktorý je na voľačo súci a ktorý nevie nič. Ja by dal našej úradnej hlave „celkom nedostatočnú“.

Plecia sa mu zatriasli od smiechu nad obrazom, ktorý tiahol pred jeho očami. Ako sa klaňal bunde na vešiaku, ako ju prosil, aby ho aspoň ona navštívila, keď už pán šéf nikdy nepríde k nemu, ako jej ponúkol svoje rameno, ako bunda šla pod pazuchou s ním, neopýtala sa ani sekretára, ktorý sedel v susednej izbe napravo, ani sluhu, ktorý bdel v predizbe naľavo, šla tretími veľkými dverami, čo viedli na chodbu, pobavila sa u neho tri hodiny, ako ju potom potľapkal, pošúchal vlastnou dlaňou, poofukoval úradný prach, čo sa nalepil na ňu v skrini, vzal zas na rameno a odprevadil drahého hosťa domov a pri rozlúčke pohladiac ešte raz jej mäkkú srsť, ako zašeptal do rukáva:

Ruky bozkávam, milostivá… A neráčte zabudnúť intervenovať za mňa u vášho pána!“