ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hvozdiak, básnik, ináče poštový úradník, akokoľvek (hocijako) sa tešil, že mu verše vyšli pod názvom Oblaky a že dostal za tridsaťpäť strán päťsto korún honoráru a desať výtiskov (výtlačkov), keď si ich doma pri stolíku stojačky s nadšením deklamoval (prednášal), zrazu zastal, rozzúril sa a knižtičku (knižočku) praštil do kúta. Chuderka, ani nie zošitá, rozletela sa a niekoľko stránok z nej vypadlo. Musel ju znova pozbierať, poskladať, ak chcel v deklamovaní pokračovať. Urobil to, ale teraz si už prisadol k stolíku a vzal plniace (atramentom plnené) pero do ruky s úmyslom, že si chyby v knižke teraz už sám poopravuje.

Veď on napísal každodenne, lebo sa to rýmuje s do pečene. Každodenne — do pečene.

To tam v tej starej tlačiarni majú typografa, o ktorom sa hovorí, že je to jediný Slovák, ktorý vie dobre po slovensky písať. Tomu zverujú korektúru a ten sádžuc litery (písmená) hneď aj purifikuje (očísťa) text (osnovu) od cudzích vplyvov. On je v jednej osobe typograf, korektor, purifikátor (sadzač, opravač a čistič).

Keďže Slovenská reč,^[3] mesačník pre záujmy spisovného jazyka, napísal (napísala): „Miesto každodenne je dosť povedať denne, prípadne užiť akuzatív časový: každý deň alebo deň po deň,“ purifistický typograf alebo typografický purifikátor každodenne opravil na každý deň.

Hvozdiaka nadvihlo na stoličke, akoby ho bol niekto šidlom pichol.

„A veď som robil sám korektúru!“ zahulákal básnik a pobúchal lakťom o stolík tak, že z pera, ktoré držal v ruke, odkvaplo troška atramentu na knižku. „Toto je nie čistenie reči, toto je kazenie čistoty verša, čistoty a cvengotu rýmu, čistoty a pravidelnosti metra! Ten typograf chce byť nielen sadzačom, nielen korektorom, nielen purifikátorom, ale aj versifikátorom.^[4] Aby mu poslal polovicu honoráru! Každý deň, deň po deň, deň čo deň ti poklepať drúkom po hlave! Pokazil mi verš, rytmus, rým!“

Hvozdík prešiel k inej svojej básni:

Prekliaty, namyslený sadzač! To zas on rymoval skrini — tieni, nie tak, ako Hvozdiak napísal, stíni. Skrini — stíni. To je rým, ako pán boh prikázal. A nie skrini — tieni! Pravda, zo Slovenska zmizli všetky stíny a ostali len tiene.

„Ty, ty, ty — zatienená hlava!“ zadudral básnik nahlas, vrtiac hlavou ako panák na komíne.

Čítal ďalej.

Hvozdiaka opätovne trhlo.

Typograf vysádzal miesto melký — plytký, lebo nepozná už ani melkosť ani melčinu, a tak vyšiel riadok strašne ošklivý:

Dva razy plytký v jednom riadku! Aká hanba! A k týmto veršom sa má on — Hvozdiak priznať?!

„Och, ty plytká hlava!“ zvolal do ďaleka…

A tu ďalej v inom verši.

Básnik napísal: „… cesty kľúdi“. Typograf to opravil na čistí, lebo kľúdiť sa podobá na české „klidiť“. Ale typograf — versifikátor už nevie, že kľúdi sa rýmuje s budí a na čistí by bol dobrý rým napríklad hlísty. „Ty, ty, ty nekľudník!“ zahrozil sa päsťou Hvozdiak, „tak si teda básni ty a netypografuj!… A toto tu je čo?“

Ako to on napísal?

Ako krásne to Hvozdiak myslel. Slivky, čo sa rozkvitli, chcel porovnať s novými vystretými, kvetnatými slnečníkmi. Typograf-korektor-purifikátor-versifikátor prekorigoval slnečník na slniečko. Ale preboha? Ako môžu slniečko rozprestrieť rozkvitnuté slivky?

Tu už básnik nemohol sedieť na stoličke. Vyskočil. Zas chytil knižtičku a chcel ju hodiť o stenu, ale buď bohu chvála, zavčasu mu prišlo na um, že knižtička je vlastne celkom nevinná. Iné by bolo, keby ju tak mohol otrepať o hlavu korektorovu! Otrepal by ju, že by sa rozletela (knižka, nie hlava) na všetky štyri strany sveta, do výšky a nížin!

Žiaľ, že žiadanej hlavy v blízkosti nebolo a tak sa sám básnik pobúchal päsťou po hlave, akoby si vyčítal, že šiel so svojím plodom k Slovenskému otcovi. To bolo nakladateľstvo a vydavateľstvo, ktorému ľahkomyseľne nešťastné verše poslal. Po pobúchaní sa po hlave so zaťatými päsťami predstavoval si, že drží purifikátora za hrdlo. Trvalo to len chvíľku, lebo sa hneď presvedčil, že fantazíruje. Hej, ale jeho pokazené verše sú nie fantáziou, ale faktom. Ony zostanú takto geniálne očistené na veky vekov, lebo, ak sa po tridsiatich rokoch nájde blázon, ktorý sa bude azda zaujímať o starovekú slovenskú literatúru, prídu mu do rúk i jeho Oblaky v pôvodnom prvom vydaní a prečíta si, keď nie iné, aspoň meno autora, a to bude jeho poctivé meno, meno Milutína Hvozdiaka.

— Nikdy sa nedostanem s takýmito Oblakmi k najvyššej sláve slovenského básnika — do školských učebníc. Nikdy sa moje verše nebudú učiť! Nikdy ich nebudú citovať!

Zaklial a počal tuho rozmýšľať, čo má urobiť? Najlepšie by bolo Oblaky odtajiť. Myšlienka sa mu zapáčila a napísal do Literárneho svetla:

„Vyšla knižtička veršov Oblaky, ako 19. zväzok v knižnici Produkty Majstrov, ktorú vydáva Slovenský otec, obálku upravil Štefan Podrážka, vytlačila roku 1941 Tlačová spoločnosť v Turčianskom Svätom Martine v päťsto exemplároch typmi tieman antiqua, brožovaná cena osem korún. Stala sa veľmi nepríjemná chyba. Za autora týchto veršov označili mňa nižepodpísaného, kdežto autorom týchto veršov je pán Ján Záhorák, náš výtečný a dávno na slovo vzatý básnik, rečový odborník, všestranný pracovník u Slovenského Otca a znamenitý sadzač Tlačovej spoločnosti v Martine. Prosím slávne čitateľstvo Oblakov a pánov literárnych kritikov, aby toto moje oznámenie láskavo v známosť vzali. S úctou Milutín Hvozdiak.“

Po týždni dostal takýto list.

„Veľactený Pane! Ráčte mi teda láskave poslať honorár per 500 korún, slovom päťsto korún a desať kusov výtlačkov Oblakov, ktoré ste, ako som sa presvedčil, od Slovenského Otca už dostali. S úctou Ján Záhorák.“

„Hach! Na jeho strane žart, na mojej pomsta,“ zasmial sa Milutín, nepošlem mu ani brka. Dosť, keď má slávu, nepotrebuje ešte aj honorár k nej.

Tak si prefúkal slávu Milutín Hvozdiak, ale, keď už nie slávu, ponechal si aspoň honorár. Efekt jeden a ten istý. Aj sláva aj honorár sa pominie.