ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všeobecne; predbežné dejepisné poznámky

V rokoch 531 — 538 cisár Upravda (Justinianus), pôvodom Slavian, dal stavať v Carihrade slávny chrám Žofie, ktorý patrí k najstarším, a okrem chrámu sv. Petra v Ríme a sv. Pavla v Londýne, aj k najväčším a najkrajším kresťanským chrámom, súc dvadsaťsedem [dvesto sedemdesiat] stôp dlhý a dvesto štyridsať široký. Zaobstaranie a privážanie látky a staviva trvalo sedem a pol roka, vlastné stavanie osem a pol roka, pričom pracovalo denne desaťtisíc murárov; štyridsaťpäťtisíc dvesto libier zlata vynaložili, keď múry stáli ešte len dva lakte nad zemou. Oltár bol zo zlata, striebra, z roztlčených perál a iných drahých kameňov; práve tak aj posvätné nádoby, kalichy, kanvy atď. boli z rýdzeho zlata a striebra. Tieto kalichy mali dvanásťtisíc šatiek čiže prestieradiel popretkávaných perlami a diamantami, potom šesťsto viničových svietnikov pre hlavný oltár a sedem zlatých krížov, z ktorých každý vážil sto libier. Bočné stĺpy chrámu boli z porfýru a egyptského mramoru; štyri obrovské piliere niesli kupolu, ktorá bola obložená zlatou mozaikou v podobe malých kociek. V kupole je nápis: „Boh tento chrám založil, preto nebude zničený!“ Ale už o dvadsať rokov po vystavaní táto kupola pri zemetrasení sa zrútila a celá stavba bola značne poškodená. Pri obnove, ktorej sa ešte Upravda dožil a ju vykonal, sa kupola o pätnásť lakťov znížila. — Keď Upravda roku 538 po prvý raz do tohoto hotového chrámu vstúpil, padol na kľačadlo s rozprestretými rukami a zvolal: „Sláva buď Bohu, ktorý ma pokladal za hodného vykonať takéto dielo! Šalamún, zvíťazil som nad tebou!“ A v ten istý deň zabili tisíc volov, tisíc oviec, šesťsto jeleňov, tisíc sviň, desaťtisíc sliepok a rozdali medzi chudobných tridsaťtisíc meríc obilia a tristo libier zlata. Staviteľom tohoto chrámu bol Anthemios z Tralles, ktorý sa prvý osmelil stavať oblúkovitú klenbu. No plán a náčrt k nemu urobil sám Upravda; V Carihrade staval ešte aj iné budovy, napríklad brány, takzvané upravdovské pavlače, jeruzalemský chrám, ba aj celé predmestie, podľa neho volané Upravdovským. Porovnaj Nic. Alemanni, Notae in hist. Arcan. Procop., Venetiis 1729 ad Cap. 18: „Justinián bol taký skúsený staviteľ, že sám načrtol a nakreslil plány mnohých budov a staviteľom určil rozmery. Pri chráme svätej Žofie, pri kráľovských budovách hereánskych a pri budovaní prístavu, ako dosvedčuje Procop. L. 1. aedif. de civitate Dara L. 2, de templo Deiparae Hierosolymis L. 5 et aliis.“ Porovnaj Procop. de aedif. C. I, 2: „Justinián dal vystavať v Carihrade chrám, ktorý sa volá veľký, a to nielen svojím nákladom, ale aj podľa svojich plánov a skvelým duševným úsilím. Stavitelia plnili iba jeho rozkazy.“ Nesčíselné je množstvo chrámov, palácov a iných budov, ktoré vystaval v Carihrade a inde, takže Prokop ani nie tak ich opísaním, ako skôr len vyratúvaním naplnil celú knihu (de aedificiis); Prokop opisuje aj návrhy a náčrty, ktoré vopred dal k nim umelcom Upravda. Upravda bol v staviteľstve pôvodcom a učiteľom takzvaného byzantského slohu, ktorý vznikol z toho, že sa v ňom spojili grécke a slavianske formy a živly. Charakteristické sú preň pokoj, prostota a veľkosť (vlastnosti slavianskeho národa). Tým môžeme vysvetliť aj ustavičnú mocnú náklonnosť slavianskych kniežat, napríklad slavobulharského Borisa, Rastislava, Svätopluka, Koceľa, ruského Vladimíra, srbských županov a iných, k Carihradu, ku gréckym obradom a k tomuto chrámu Žofie. Sám Pribina dal v tomto slavoupravdovskom čiže byzantskom slohu stavať svoj hrad a chrám (Salavár) nad Blatenom. Chrám Žofie bol vzorom tohoto slavogréckeho slohu, odkiaľ sa potom dostal k Longobardom do Talianska a po čase sa rozšíril po celom kresťanstve a až do začiatku stredoveku v kresťanstve vládol, ba prešiel aj k Arabom. Podľa tohoto vzoru a chrámu Žofie stavali aj chrám sv. Marka v Benátkach, sv. Vitala v Ravenne, dóm v Pise atď. Karol Veľký uviedol tento staviteľský sloh do Germánie, Vladimír do Ruska, kde chrám sv. Žofie v Kijeve je tomuto nielen slohom, ale aj menom roveň. Z tohoto slavogréckeho upravdovského slohu a chrámu Žofie zrodila a vypestovala sa novšia kresťanská rímska architektúra, ktorá germánsko-gotickú surovosť, nemotornosť a končiarovitosť do značnej miery zmiernila a zjemnila. Neskoršie osudy zbavili tento chrám jeho pokladov. Mohamed II. urobil z neho tureckú mešitu; Murat III. vynaložil päťdesiattisíc dukátov na pozlátenie obrovského polmesiaca, o ktorom Turci vravia, že na sto míľ ďaleko rozširuje na mori svoj ligot. Vieme, že medzi Turkami sa šíri všeobecný chýr, že tento chrám podľa nevyhnutného osudu (po štyristo rokoch) zasa prejde k Slovanom. — Porovnaj Prokop. de aedif. 1; Hammer, Gesch. d. Osman. O Upravdovi porovnaj Cestopis, str. 154 — 155. (Upravda bol prvý, ktorý roku 560 dal priniesť dvoma mníchmi z Indie do Carihradu hodvábnikové larvy čiže ich vajíčka a moruše, aby mohol pestovať hodváb; a z tejto carihradskej osady pochádzajú všetky európske hodvábnikové larvy, dielne a morušové stromy, či sa už dostali z Carihradu do Talianska, do Francúzska, Španielska, Nemecka a Anglicka. A tak čokoľvek, kde a kedy krásne a znamenité od Slaviana, zo slavianskej krvi a duše vzišlo, to je naše, to je zásluha a česť Slávie, ako toto upravdovské čiže byzantské krasostaviteľstvo a hodvábnictvo. Upravda s celou svojou rodinou nebol Slavianom len podľa tela, ale, nakoľko mu to jeho postavenie a úrad dovoľovali, aj podľa ducha a srdca, lebo podľa mnohých miest a záznamov u Prokopia (napríklad De bello Goth. L. 3, C. 14) k Slavianom, svojim krajanom bol láskavý, žil s nimi v priateľstve a nedával im len kraje a hrady, aby sa tam osadili, ale dával a posielal im aj peniaze a dary. Upravda ešte aj ako cisár najradšej rozprával slavianskou rečou, miloval svoju slaviansku vlasť, obliekal sa do slavianskeho kroja a žil podľa slavianskych obyčají (Prokopios, historia Arcana C. 14: „Hovoril, obliekal sa a zmýšľal podľa mravov barbarských (slovanských).“ Agathias L. 3: „Justinián podivuhodne vyzdobil rodnú Bederinu, obohnal ju hradbami štvoruholníkového tvaru a na každý roh dal postaviť vežu“; porovnaj Salavár). Ako jeho otec Iztok, jeho matka a sestra Vilenica, tak aj jeho vlastný syn sa volal Zirus, Zir, porovnaj Žir, Žirko, Kroměžír atď. Aj Upravdov vojvodca, nesmrteľný Belizar, nielenže sám mal slavianske meno (Biely a žiara), ale aj jeho kôň bol Belan, Bialan, o ktorom Prokop. L. 1, C. 18 píše: „Belisarius sa niesol na veľmi bujnom koni, ktorý bol celý čierny, len prednú časť hlavy od čela k nozdrám mal nápadne pekne bielu“ (odtiaľ Belan); takéhoto koňa volajú Gréci Phalion, barbari (t. j. Slovania) Balan (chyba je buď vo výslovnosti, alebo v písaní namiesto Belan). Aj Zrinského kôň, Pervan, podobal sa tomuto koncovkou -an.

Roku 680 južní Slovania sa odriekajú uctievania obrazov a nechcú prísť ani na Carihradský snem, kde sa o tom rokovalo, aby ich neprinútili podpísať. Porovnaj Concil. Tom. II, fol. 18: „Naše pokorné zhromaždenie celého koncilu čakalo, že všetci sú zato, aby sa len časť prítomných dozvedela o čo ide, iní aby to nevedeli. A to predovšetkým preto, lebo ako medzi Longobardmi, tak aj medzi Slovanmi vedeli o veľmi mnohých našich poddaných, že sa o to neprestajne a horlivo usilujú.“ Ondrej Vengerský, Slavonia reformata, str. 6, pridáva k tomuto miestu túto poznámku: „Z tohoto miesta vidieť, že Slovania boli ešte v tom čase proti obrazom, lebo sa báli ísť na koncil, kde sa zapodievali predovšetkým otázkou obrazov.“

Rok 840. Pribina, najprv knieža nitrianske, potom blatenské, bol milovníkom maľby a nasledovníkom slavogréckeho staviteľstva, porovnaj Anonymus Salisburgiensis u Kopitara, str. 75: „Arcibiskup Luiprammus poslal Pribinovi majstrov staviteľov a maliarov zo Soľnohradu.“

Rok 860. Boris, bulharské knieža, bol obdivovateľom maliarstva; porovnaj Symeon Logotheta ap. Stritter II, 571: „Bulharské knieža Boris dal si vymaľovať vo svojom dome maliarom Metodom posledný súd a odplatu.“ A na tom istom mieste Cedrenus: „Pretože knieža Boris náruživo rád poľoval, chcel sa tým potešiť nielen vtedy, keď bol naozaj na poľovačke, ale aj vo svojom voľnom čase; dal si postaviť nový dom a rozkázal mníchovi Metodovi, aby ho celý vymaľoval poľovníckymi výjavmi. Akýsi náš rímsky mních pobadal túto jeho záľubu, a preto išiel za maliarom Metodom. Keď z božej vôle a prozreteľnosti stál pred ním, vravel mu: „Nemaľuj vraždenie ľudí vo vojnách a zabíjanie divých zvierat, iba to maľuj, čo divákov už pri pohľade napĺňa strachom a čo ich privedie do úžasu pestrosťou a množstvom farieb.“ Ale ten si myslel, že nič nie je strašnejšie ako druhý boží príchod a namaľoval ho s celým svojím umeleckým zanietením. Na jednej strane zobrazil spravodlivých, ako čakajú odmeny za svoje útrapy, na druhej zasa hriešnikov, ako ich pokutujú za spáchané zločiny, ako ich sudca odsudzuje na ťažké tresty a neľútostne ich od seba odháňa. Keď bol obraz dokončený a knieža ho videl na vlastné oči, pochopil božie tajomstvá a ešte v hlbokej noci dal sa pokrstiť.“

Roku 877 dal Koceľ, Pribinov syn v Koceľove (Hezilsburg čiže Veszprém) stavať chrám sv. Michala archanjela. O Koceľovi porovnaj našu úvahu [Kocel knjže nitranské slowenské] v Zore z roku 1840, str. 275. (Rod Cilsky, Celsky, Cilia pokladá sa za jeho potomkov: azda pôvodne Ko-celsky Ko-cilský? tak, že predpona ko- odpadla.)

Roku 987 Vladimírovi, veľkokniežaťu ruskému, akýsi nemenovaný mudrc, ktorého poslali Gréci, vysvetlil obsah Písma svätého a potom mu ukázal obraz znázorňujúci posledný súd, kde spravodliví idú do raja a hriešnici zasa do večného zatratenia. Pohľad na to Vladimíra tak rozrušil, že hlboko zavzlykal a povedal: Blaho spravodlivému, beda zlému. A to ho naklonilo prijať kresťanské náboženstvo. Porovnaj Nestor pri tom istom roku.

Roku 996 vystavali chrám čiže kaplnku sv. Vojtecha v Ostrihome v Uhorsku. Pod oblúkom brány bol obraz Panny Márie, ktorá sedí, šat má z modrého mramoru a na rukách drží Krista. Na lavici stál kráľ Štefan s anjelom držiacim meč, a strom; na pravici biskup Vojtech s kňazom držiacim kadidelnicu, aj vedľa nich strom. — Kráľ Štefan mal na ruke takýto nápis: „Prijmi do ochrany moje kráľovstvo, svätá Panna Mária.“ — Panna Mária tiež na ruke: „Prijímam ho do ochrany, ak bude Vojtech vykonávať posvätnú právomoc ako si želáš.“ — Aj sv. Vojtech na ruke: „Podvoľujem sa, Panna, tvojmu rozkazu a vykonám, čo si želáš.“ — Zrúcaniny kostolíka sv. Vojtecha sa zachovávajú ako veci posvätné v novej veľkej bazilike v Ostrihome. (Porovnaj J. N. Mathes, Veteris arcis Strigon. Monumenta, Strig. 1827.)

Roku 1081 českí vojvodcovia poslali do daru pasovskému biskupovi Altmannovi, ktorý vysviacal gothwický [göttweihský] kláštor v Rakúsku, obraz Panny Márie napodiv krásne na grécky spôsob (porovnaj Upravda) maľovaný.

V rokoch 1184 — 1202, porovnaj Slovo o pluku Igorovom, vydanie Václava Hanku, str. 42: „Igor jedet po Boričevu k sviatej Bogorodici Pirogovščej,“ Slavorus Pirogošť priniesol obraz Matky božej z Konstantinopolu (porovnaj Upravda a chrám Žofie) do Kijeva, neskôr ju preniesli do Uspenského chrámu v Moskve a volajú ju Vladimírska Bohorodička.

Roku 1129 Soběslav, české knieža, dal vymaľovať steny chrámu Vyšehradského kláštora (depingi fecit). Hájek menuje pri tom maliara Tomíka, ktorého druhí nepoznajú práve tak, ako aj za Neklana, Miroboja.

Roku 1348 [založili] v Čechách, v Prahe maliarsky rád čiže školu. Pozri Fr. Palackého, v Časopise Česk. museum V, str. 169: „V histórii maliarstva stredného veku v Európe sa pochvalne zmieňujú aj o českej škole maliarskej, ktorá sa aj od nemeckej aj od iných vtedajších škôl podstatne líšila; medzi jej hlavné znaky sa počíta ušľachtilý výzor obličajov svätých a svätíc, čisto kreslený, ale temer jednotvárny a bez plastického dokončenia; nedbalosť vo formách rúk a nôh; naproti tomu prirodzená ľahkosť a grácia v záhyboch odevov. Zo zachovaných pamiatok vidieť, že už aj pred cisárom Karolom IV. prospievalo v Čechách maliarstvo; ale za tohoto panovníka sa tak rozvilo, že pred husitskými vojnami maliari v severných krajoch Európy obyčajne z Prahy získavali svoju náuku. A tu už roku 1348 zriadili osobitné maliarske bratstvo ku cti sv. Lukáša, ktoré sa udržalo až do minulého storočia. S maliarmi boli v spoločnom stavovskom zriadení aj rezbári, sochári, maliari na skle, tkáči zlatom, iluminátori, lištári, štítári, zlatotepci a sklenári.“

Roku 1404 maľby na stene v Prahe. Porovnaj Hájek v tom istom roku: „Jakub a Kunrad z Kandelberku, Angličania, bývali u jedného gazdu, ktorý sa volal Lukáš Velenský, jeho dom bol na Novom Meste pri Čiernych Kosoch na priekope. A požiadali toho gazdu, aby im dovolil, že si chcú dať vymaľovať mazhaus, a on pre ozdobu svojho domu aj tak urobil. A rozkázali namaľovať na jednej strane pašie Krista Pána a na druhej obcovanie [verejné vystupovanie] pápeža. Najprv ako pápež ide slávne na koni v zlatohlave do Ríma a kardináli za ním tiež na koňoch prikrytých drahými odevmi. Na druhej strane ako ide Pán Ježiš pokorne do Jeruzalema a učeníci za ním pešky a bosí. A zasa ako pápež má trojnásobnú zlatú korunu a Pán Ježiš hlohovú a tŕňovú. Majster Jan Hus často sa zmieňoval v kázňach o tejto maľbe.“

Roku 1495 v Poľsku v Krakove maliarsky rád. Porovnaj Powszechny Pamiętnik nauk i umiejętności, Krakow 1835, II, str. 311: „Ešte z roku 1497 zachované sú predpisy mestskej rady pre cech sklársky, maliarsky a zlatotepecký, vedno spojených v Krakove, ktoré roku 1581 kráľ Štefan Báthory vlastnoručným podpisom potvrdil; uvádzajú ich týmito slovami: „Kto sa chce stať medzi maliarmi, sklármi alebo zlatotepcami majstrom, musí sa najprv prihlásiť v cechu a musí dva roky pracovať u niektorého majstra. A v každom umeleckom odbore alebo remesle musí sa osvedčiť, ako je napríklad: obraz Panny Márie s Ježiškom, po druhé kríž, po tretie svätý Juraj na koni, ktoré diela musia majstri prezrieť, [aby sa zistilo], či je vo svojom umení zbehlý. — Maliara, ktorý maľuje na skle a sklo v ohni nevypáli, aby držalo farbu, treba pokutovať šiestimi grošmi pre nedbalosť.““

V Krakove v kostole Panny Márie nachádzajú sa nad veľkým oltárom tri rôznofarebné obloky z čias Kazimíra Veľkého; ich maľby znázorňujú výjavy z Písma svätého, najmä zo života Krista Pána. Je to výborná národná práca.

K najstarším rezbám, vari až k časom obrátenia Slovanov na kresťanstvo, patrí držadlo čiže skôr rukoväť zo starej biskupskej berly (Bischofsstab), ktorú našli na začiatku tohoto storočia v sliezskej Vratislavi pri kopaní fundamentov jedného stavania pri Svätomatejskom chráme. Sú na nej vyrezané mnohé a krásne obrazy svätých, cherubov a výjavy zo života Kristovho, všetky s vysvetleniami cyrilským písmom. (Wiener Jahrbücher III, 67.)