ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adámek Jan, maliar miniatúr, ktorý žije dosiaľ vo Viedni.

Alexandrov, Slavorus, historický maliar nášho storočia. Roku 1805 dostal veľkú odmenu petrohradskej akadémie.

Alexejev [Fiodor Jakovlevič], Slavorus, [narodený r. 1753] v Petrohrade, dlho sa zdržiaval v Taliansku, v Benátkach bol učeníkom Canalettovým; podľa jeho maniery maľoval znamenité perspektívne pohľady na Petrohrad. † 1808 [1824].

Alexić Nikolaj, srbský maliar, učeník Arsu Theodorovića, ešte žije; maľoval posmrtnú podobizeň Sabbu [Savu] Tekeliho [Thökölyho], veľkého srbského mecéna.

Alimpy [Alimpij] Svätý (inak aj Olympus), najstarší ruský maliar, [kijevsko-] pečerský mních, maliarstvo sa vyučil u Grékov; maľoval obrazy pre mnohé chrámy, a to bez akéhokoľvek platu.

Ambrozy [Ambrosi (Ambrož)] Václav Bernard, Slavočech, narodil sa roku 1723, † 1806 v Kutnej Hore, freskár i maliar s olejom; jeho práce sú jasné a ľúbezné, farbenie čisté; celkom podľa vkusu benátskej školy. Bol mimoriadne nadaný pre obnovovanie starých obrazov. Cisárovná Mária Terézia ho vymenovala za dvorného maliara.

Ambrozy [Ambrosi] Josef, syn predošlého, maliar miniatúr, žil v Prahe roku 1733.

Ambrozy [Ambrosi] Antonín, mladší brat predošlého, v Prahe, † 1788; už ako desaťročný maľoval scény z Ovídia veľmi pochvalne, ale umrel, keď vzbudzoval najkrajšie nádeje.

Angjelović, Ilýr z Rjeky, odchovanec benátskej maliarskej akadémie, žijúci mladík.

Anisimov, Slavorus, bol v rozkvete okolo roku 1814; maľoval národné výjavy s voľbou ušľachtilých námetov a utešene ich zhotovoval.

Avraamović Dimitrij, Srb, Novosadčan, mladý nádejný maliar; maľoval belehradského arcibiskupa Petra Joanovića.

Baić Lazar, Ilýr, učiteľ kreslenia v Zombore v Uhorsku.

Balbin Filip, Čech, v Hradci Královej od roku 1559 — 1563.

Balbin Jan, Čech, maliar v Hradci Královej, okolo roku 1582.

Banrič, Bonrič, maliar, pracoval v Soľnohrade a Pasove; odkiaľ bol, nevedno.

Baranov, Slavorus, slovutný maliar národných scén a dejov v našom storočí.

Batlovský A., rodom Čech, osadený v Drážďanoch; r. 1692 ryl podľa neho podobizne M. Bodeneker.

Bažík Ferdinand [Václav], Čech, maliar a mešťan v Prahe [okolo] roku 1694.

Belopotocký Gašpar, Slovák, knihár v [Lipt.] Sv. Mikuláši; roku 1813 — 1815 učil sa kresliť na viedenskej akadémii; svoje práce má dosiaľ.

Belopotocký Miroboh [Alexander] František, Slovák z Liptova z Ružomberka, bol tri roky v Prahe, nádejný umelec v maľbe, v kameňopise, v sochárstve. Kreslil obrazy k pitevnému atlasu od doktora Václava Staňka roku 1840, potom k [Amerlingovmu] Prírodopisu.

Bendum Filip [Krištof], Čech, kvitol roku 1713, zomrel r. 1750 v Sliezsku; maľoval s pochvalou podobizne, dejiny, nočné výjavy. V kaplnke sv. Barbory v Manětíne sú od neho oltárne obrazy: Jána Nepomuckého atď.

Beneš, Čech, kanonik chrámu sv. Juraja v Prahe; roku 1312 maľoval päťdesiat historických miniatúr vodovými farbami v modlitebnej knihe kňažnej Kunhuty, dcéry kráľa Otakara a opátky kláštora sv. Juraja. Táto kniha je vraj dosiaľ v cisárskej knižnici.

Benkovich [Benković] Fridrich, z Dalmácie, il Federighetto di Dalmazia, maliar, žil okolo roku 1703 — 1740; najprv sa učil v Benátkach, potom v Bologni u Carla Cignaniho, kde získal slávu dobrého umelca. Veľa maľoval v Benátkach, potom aj v Meduláne [Miláne] a vo Viedni. Jeden z jeho najkrajších obrazov je oltárny obraz v chráme Madonna del piombo v Bologni, ktorý predstavuje sv. Ondreja a iných svätých; potom sv. Peter z Pisy atď. Skladanie zdarené a prirodzené; farby jasné, tiene silné. Jeho živá obrazotvornosť zaviedla ho niekedy k samopašnej maniernosti.

Berka František, Čech, [maliar] v Prahe [v XVIII. stor.].

Berková [Louisa], Češka, kreslí ceruzkou podobizne s veľkým umelectvom, takže ich obdivujú aj umelci.

Bielský [Beľskí], traja bratia: Ivan, Alexej a Jefim, maliari, učeníci Bona, Valerianiho, Peresinottiho; okolo roku 1780 v Petrohrade, kde maľovali dlážky, výjavy z dejín a podobizne.

Blažek František, maliar kvetov, roku 1838 vo Viedni.

Bluma Václav, Čech, žiak W. R. Reinera, † 1794, vysokovážený umelec.

Bogdan Jakub, Slovák; pozri o ňom v Cestopise na strane 5: „Je ako maliar pýcha nášho národa. Putoval do Anglicka, kde za kráľovnej Anny od roku 1699 — 1714 našiel mnoho práce i odmien. Maľoval najmä kvety, ovocie a vtákov; jeho obrazy sa vyznamenávali prirodzenou pravdivosťou a krásnou farbitosťou, preto ich aj veľmi vyhľadávali a vysoko si ich vážili. Mnohé z jeho výtvorov ozdobujú dosiaľ kráľovské paláce. V Londýne žil asi päťdesiat rokov; pre jeho šľachetný charakter si ho Angličania veľmi ctili. Jeho veľkým umením nazhromaždený majetok, nepodarený syn zanedlho premárnil. Obšírnejšie píše o ňom J. D. Fiorillo, Geschichte der Mahlerei, B. V. S. 519. a [H. R.] Füssli, Allgemeines Künstlerlexikon I, 27 o ňom píše: „Dobrý pokrok v umení možno pripísať jedine géniu tohto maliara.“ Kupecký a Bogdan sú, nakoľko viem, najslávnejší slovenskí maliari. Lebo Slovákom nechybí schopnosť k maľovaniu, ale skôr príležitosť zdokonaliť a vyznamenať sa v ňom. Ja sám som sa už v detstve a mládenectve v Kremnici, zapodieval náruživo kreslením a maliarstvom. Mojimi učiteľmi a vzormi v tom boli Krištof Šimay, učiteľ na tamojšej kresliarskej škole a potom dvaja katolícki mládenci a žiaci, Slovák Hanus a Nemec Vierer, výborní maliari, ktorí obaja nevedomky preveľmi vplývali na moju estetickú výchovu. Iste nemali vďačnejšieho učeníka a odchovanca, ako som bol ja. Tieto začiatky maliarskeho umenia mi okrašľovali a osladzovali celý môj život. Najmä na potulkách sa mi veľmi vyplatili, zaviedli ma do všetkých obrazární a umeleckých dielní, vyvýšili mi každú rozkoš plynúcu z pohľadu na maľbu a prepožičali mi spôsobilosť krásu nielen cítiť, ale o nej aj súdiť, uvedomovať si živo príčiny, prečo sa mi čo páči, mená a zásluhy slávnych majstrov, rozdiely slohov a tomuto podobné veci. Nikde som to tak neskúsil, ako na svojej ceste po Taliansku. Preto radím našim mladým Slovákom, aby v školách popri vedeckej stránke života nikdy nezabúdali ani na umeleckú.“^[1]

Z Bogdanových učeníkov sa preslávili Fr. Wilhelm Dietrich a Joh. Fr. Grahl. Aj iný Ondrej Bocdan (tak!) v druhej polovici XVII. storočia, maliar, ktorý sa vyučil v Básli [Bazilej] a umrel v Ríme, patrí azda k tejto rodine.

Bohuše Litoměřický, Čech, [okolo] roku 1259. V knižnici českého múzea opatrujú od neho knihu, okrášlenú mnohými vyobrazeniami, ktoré patria k textu a prekvapujú ohnivou farbitosťou.

Borojević Mikuláš, Srb, v Gospiči plukovník v ličanskom regimente, maliar-ochotník, maľoval krajinky roku 1842.

Borovikovský [Borovikovskij Vladimír Lukič], Slavorus, slávny podobizniar nášho veku. Roku 1804 stal sa údom akadémie krásnych umení; maľoval obraz čarovnej Kataríny II.

Božetěch, Čech, štvrtý a posledný opát slavianskeho kláštora v Sázave roku 1038 [1090 — 1096]; výtečný maliar a rezbár; vyhotovoval obrazy z kameňa i zo slonovej kosti. Svoj kláštor, chrám a iné budovy staval v novom, znamenitejšom slohu a okrášlil ich mnohými ozdobami. U kráľa Vratislava bol vo veľkej priazni. Keď pri jednej slávnosti korunu, ktorú mal kráľovi položiť na hlavu biskup Kosmas, predchytil a on položil, chcel ho Kosmas zbaviť opátstva; ale na príhovor mnohých vlastencov len takú pokutu mu uložil, aby zhotovil taký vysoký kríž ako je on sám, niesol ho na vlastných pleciach do Ríma a zložil ho v chráme sv. Petra. Božetěch kajúcne vykonal, čo mu uložili. Kronika Sázavská in Scrip. Rer. Boh. T. I, str. 100 o ňom píše: „Vie veľmi pekne maľovať, vyrezávať do dreva, alebo tesať do skaly, veľmi dobre sa vyzná aj v sústružení z kosti.“

Brailov, Rus, maľuje krajinky a je v tomto odvetví jedným z najpoprednejších maliarov.

Brandelinský Hynek [František], Čech, roku 1721 kreslil hrob [náhrobok] sv. Jána Nepomuckého, ktorý ryl Eliáš Müller; maľoval na vápne.

Brandl Petr [Jan], narodený roku 1660 [1668] v Prahe, † 1739 [1735] v Kutnej Hore, jeden z najvýtečnejších maliarov, aj keď nikde necestoval. Maľoval podobizne a tak veľa dejov, že sa zdá takmer nemožné, aby to mohol zhotoviť jeden človek za celý život. Pri tejto ľahkosti predsa len sú jeho diela prekrásne, ako napríklad sv. Václav, sv. Hieronym, Ján Nepomucký a veľa iných. Dňa 21. novembra 1693 sa oženil; v matrike u sv. Martina čítame o ňom po česky toto: „1693, 21. Novembra potwrzen ženich poctiwý mládenec pán Petr Jan Brandl, wzáctného malerského kunstu; newěsta poctiwá panna Alena Františka, pozůstalá dcera po nebožtíkovi pánu Janowi Bartoloměgi Glossowi, měštěnínu a tolikéž maléři král. Nowého města Pražského.“

Brodský Alexander, [Slovák], ešte žijúci maliar v Pešti, narodený [r. 1819] v Slovenskom Almáši, kde prišiel jeho otec z Trenčianskej stolice. Maľuje ovocie, najmä hrozno, zeuxisovský strapec; roku 1840 pohľad na more.

Brokov Anton, Čechoslovák, vnuk Jána Ferdinanda, rezbára; bol maliar a básnik na dvore Karola VI. † 1721.

Brylov [Brjullov] Fridrich, Rus, historický maliar, ešte žije, vzdelal sa na petrohradskej akadémii.

Brylov Karol, [Brjullov Karol Pavlovič], Rus, brat predchádzajúceho, narodený roku 1800 [1799] v Petrohrade. V Ríme maľoval roku 1828 kópiu školy Aténskej v Raffaelovom duchu. Jeho najslávnejšie dielo je Posledný deň v Pompejach [1833], veľký obraz podľa Plinia mladšieho, ktorý teraz opatrujú v Eremitáži v Petrohrade.

Bředecký, roku 1818 maľoval veľmi zdarne zvieratá.

Byčkovský Titus, teraz v Mníchove, azda Poliak. Roku 1841 maľoval sv. Viktóriu, ako v XVI. storočí zbierala v meste almužnu pre chudobných.

Clemens [Klemens] Jozef Božetech, Slovák z Lipt. Sv. Mikuláša, [narodený roku 1817], teraz v Prahe, maľuje podobizne, má mnoho krásnych myšlienok a dejov v náčrtoch. Maľuje pre český Budeč nástenné obrazy, ktoré znázorňujú metódu vyučovania Jana Amosa Komenského; je aj dagerotypistom.

Clo [Magister], maliar v Prahe, chválený v protokole maliarov, roku 1348.

Cobař [Kovář Jan] Karel, Čech, narodený [asi r. 1709] v Prahe; maľoval na vápne a vedel dať vápnu zvláštnu trvanlivosť. † 1750 [1749] v Prahe.

Colombo, z Rjeky, odchovanec benátskej akadémie, teraz v Ríme.

Cviček Matěj, dvorný maliar braniborského kniežaťa okolo roku 1628; maľoval podobizne, výjavy z dejín a iné námety.

Cymbal Jakub, akademický maliar vo Viedni roku 1821, pravdepodobne Čech. Viac o ňom nevieme.

Čapský [Czapski], gróf, Poliak, generálmajor, maľoval prekrásne podobizne, najmä v miniatúre.

Čechovič [Czechowicz], Poliak, rodom z Wieliczky, maliar za panovania Augusta III. Vyučil sa vo Vlašsku [Taliansku] a bol prvý, čo do vlasti priniesol a šťastne rozšíril lepší vkus v maliarstve.

Čechowica Šimon [Czechowicz Szymon], Poliak, zdržiaval sa devätnásť rokov v Taliansku; maľoval výjavy i podobizne, menovite Sapiehovcov, Lipského, Dębowského, ktoré boli vyryté i v medi. † 1775 vo Varšave.

Čejč [Čeyc], Čech, rodom zo Žatca, [činný] okolo roku 1770; slávu získal výbornými poobrazmi čiže kópiami.

Čeněk František, Čech, maliar nášho veku; keď išiel cez most, spadol do vody a utopil sa; maľoval podobizne Antonína Doležálka a jeho manželky Johanny, rodičov pána direktora ústavu slepých.

Čermák, Čech, dekoračný maliar, ktorý maľoval pre divadlá v rakúskych krajinách; v Prahe okolo roku 1808.

Černínová [Černínová (Schönbornová)] Marie, grófka, milovníčka krásnych umení, okolo roku 1818 kreslila a ryla podľa malieb Teniersa a Sebastiana Bourdona.

Černý, Črný [Czrný] Jan, Čech, Pražan, [maliar], súčasník Črlíkov, spomínaný s ním v tom istom protokole.

Čížek [Číška] Martin Lukáš, Čech, okolo roku 1736 maľoval v Prahe.

Črlík [Czrlík] Tomáš, inak Tomaško [Tomško], Čech, uvádza sa v protokole maliarov pražských roku 1348. Pracoval na Karlovom Týne; niektorí si myslia, že Tomáš Črlík a Tomáš z Mutiny sú tá istá osoba. Isté je, že žili v tom istom čase.

Čutka, Slovák z Liptova, bol s pisateľom tejto knihy v bystrických školách roku 1811 a 1812, vynikal medzi žiakmi v maliarstve; potom sa stal učiteľom v Mýtnej, v Novohradskej stolici.

Dačický Daniel, v druhej polovici XVII. storočia, maľoval krajiny a podobizne.

Danil Konstantin, Srb, maliar, ešte žije.

Danilov, Slavorus, perspektívny maliar našich čias, roku 1802 sa stal údom petrohradskej akadémie krásnych umení. Jeden z najvýtečnejších umelcov.

Daršić alebo Darša Blažej, Slavodalmatínec z Dubrovníka, maliar a rytec okolo roku 1548; v maliarstve bol skôr samouk a ochotník, ako učeň a majster, no aj tak z jeho ruky vzišli mnohé vydarené podobizne. Zhotovil aj zvláštnu mapu, čiže guľu sveta ([Fr. M.] Appendini).

Daršić Mikuláš, syn predošlého, hoci od narodenia nemý, otcovou zásluhou stal sa výborným maliarom a rezbárom v Dubrovníku. Pomocou kreslenia, zobrazovania a zraku poskytol mu otec znalosti všestrannej výchovy, aké iní dosahujú pomocou sluchu, takže robil s verejnými úradníkmi kontrakty, kupoval, predával a spravoval celú svoju domácnosť. Najväčší umelci sa s obdivom vyjadrujú o jeho umeleckých dielach, ktorými bol vyzdobený Dubrovník, len škoda, že častými zemetraseniami, ohňami a vojnami už takmer celkom vyšli navnivoč (Appendini).

Dembowska C., Poľka, kreslila obraz „Śmierć Glinskiego“ v Historických spevoch [Śpiewy historyczne], ktoré vydal Nemčewič [J. U. Niemczewicz] vo Varšave roku 1819, pod číslom 16.

Dětřich, Čech, žil [činný] v Prahe okolo roku 1348 — 1375 [1357 — 1367], po latinsky Magister Theodoricus, bol dvorným maliarom cisára Karola IV., ktorý mu aj dedinu [dvorec] Mořinu v Čechách daroval. V Karlovom Týne je asi štyridsať obrazov od neho, v obrazárni na Hradčanoch jeden, dobre zachovaný, ktorý znázorňuje Karola IV., jeho syna Václava a pražského arcibiskupa Očka z Vlašíma.

Dobyašovský František, teraz vo Viedni, maliar; v Pešti roku 1842 bol od neho Saul a Dávid, potom Abrahám, Uctievanie Panny Márie.

Domek František, Moravan, kreslil obrazy k dielu A. Šemberu o vpáde Mongolov na Moravu roku 1841.

Dravecký Gabriel, Slovák, cisársky rytmajster, maliar; maľoval kvety, rastliny, dážďovky atď. Roku 1771 ho prijali za úda cisárskej umeleckej akadémie vo Viedni.

Dub Hynek, teraz vo Viedni, maliar; v Pešti roku 1841 bola od neho Švábkyňa predávajúca oháňky na muchy a Modliaca sa žena.

Duchek, Čech, maliar [v Prahe] okolo roku 1348.

Dusík Adam, Čech, maľoval [v Prahe] okolo roku 1581.

Dusnov, historický maliar v Moskve, roku 1835 ešte žil. Má aj syna maliara, ktorý sa tiež vzdelal na petrohradskej akadémii v historickom maliarstve, a dcéru, ktorá maľuje pekné podobizne.

Ďurkovič čiže Gyurkovics Anton, maliar, ešte žije v Pešti.

Ďurkovič [Djurković] Pavel, Srb, rodom z Báje, maliar; maľoval katedrálny chrám vo Veršci a podobizne, napríklad arcibiskupa Stratimirovića, Miloša Obrenovića.

Erazim [Erasmus], Čech, maliar v Prahe okolo roku 1384.

Feodor [Fiodor] Ivanovič, Slavorus, historický maliar a medirytec, pochádza z kalmyckej hordy na čínskej hranici, kde ho vo vojne roku 1770 asi päť až šesť ročného zajali a potom v Petrohrade pokrstili a vychovali. V Ríme bol sedem rokov, potom sa stal dvorným maliarom v Karlsruhe. Jeho hlavné diela sú: Paris, ktorého našiel Hektor medzi ženami, Daidalos a Ikaros, Bakchanálie, Život Spasiteľa v protestantskom chráme v Karlsruhe a iné. † 1821.

Fersov Peter, maliar-krajinkár v Petrohrade; roku 1780 maľoval tam pre divadlá.

Fontana Baltazár, Moravan, z konca XVII. storočia; maľoval chrám vo Velehrade a v Olomouci.

Gavrilović Štefan, Srb, maliar; namaľoval niekoľko dobre usporiadaných a vydarených obrazov podľa rytín; dosiaľ ich možno vidieť v arcibiskupskom dvore.

Gladysz, Poliak z Poznane, zo začiatku tohoto storočia. Roku 1800 bola od neho v Drážďanoch na výstave podobizeň správcu galérie Pechvella a jeho manželky, ktoré veľmi vychválili. Roku 1803 bol v Paríži, kde maľoval pre francúzske múzeum, napríklad Hieronyma podľa Correggia, Morskú búrku podľa Verneta.

Glovačevská (Golovačevská) Cyrilla, učnica petrohradskej akadémie okolo roku 1770, maľovala vydarené podobizne.

Glovačevskoj (Golovačevskoj) Cyril [Golovačevskij Kirill Ivanovič], Slavorus, narodený r. 1735 v Korope, zomrel roku 1825 [1823] v Petrohrade, bol profesorom akadémie. Jeho obrazy zušľachťuje šťastná voľba foriem, čistý vkus. Bol to vzdelaný a učený muž.

Glowacki Jan Nepomuk, Poliak z Krakova, roku 1839 vo Viedni; maľoval vodopád v Tatrách, tatranskú krajinku z doliny Zakopaného, Maguru v Pešti roku 1840. Vodopád v doline Koscieliska, kraj pri Krakove v dvadsiatich štyroch obrazoch a mnohé podobizne.

Gozze (Gočić?) Pavel, Slavodalmatínec, kňaz a maliar v Dubrovníku, kvitol v polovici minulého storočia. Zaobstaral si veľký počet rytín a obrazov najpoprednejších majstrov a zväčša sám sa súkromne vycvičil k dosť značnej dokonalosti v maliarstve. Maľoval i podobizne, spomedzi ktorých tá, ktorá zobrazuje Blahoslava Staya, vyniká najväčšmi (Appendini).

Gregorovský (Gregorovius) M. C., žije v Gdansku; r. 1835 maľoval ruské loďstvo v Gdanskom prístave.

Hájek Benedikt, Čech, cistercián vo Vysokom [Vyššom] Brode, maľoval všeličo (quodlibet) roku 1766.

Hajníček (po nemecky Hejnitschek) z Bareutu [Bayreuth?], tkáč zlatom; ozdobil svojím dielom audienčnú sieň kráľovského hradu v Postupime. Jeho kresba je pravidelná a plná krasochuti [jemného vkusu]. Zomrel okolo roku 1750; bol azda potomkom českých vyhnancov.

Haniš [Hanisch] Jan Jiří, Čech, [maliar] v Prahe, † 1708.

Haník František, kresliarsky majster, v Prahe okolo roku 1740.

Hanus Ján, Slovák z Kremnice, maliar; teraz v Segedíne profesor cirkevných škôl a učiteľ kreslenia. Maľoval podobizne a kvety; bol učiteľom pisateľa tejto knižky v maliarstve.

Harovník Fabián [Václav] Čech, v Prahe; roku 1160 [1660] kreslil sedem scén pre veselohru Nádhera.

Havel Samuel, Čech, v Prahe roku 1720, jeho maľby vyšli aj v rytinách.

Havránek, Čech, ešte žije, maľuje krajinky.

Havránek Eustach, Čech, roku 1774 v Prahe, kresliar a kňaz, zomrel roku 1775. Zanechal tušom kreslené sväté a evanjelické dejepisy.

Hauska Jiří Rudolf Jan, Čech, [maliar] v Prahe [okolo] r. 1697.

Heb Michal, Čech, v Prahe roku 1664.

Heinsch (vari Hájniš) [Heintsch] Jan Jiří, zo Sliezska, maliar v Prahe [od] roku 1678. Snažil sa napodobiť Škrétu a, pravda, prevýšiť ho. Od neho pochádza oltárny obraz u jezuitov v Novom meste a veľa iných obrazov v Prahe. Jeho obrazy sú mnohými figúrami tak preplnené, že hlavné osoby treba medzi nimi hľadať. Zomrel roku 1713 [1712 v Prahe].

Helich [Hellich Čeněk] Vincenc [Antonín], výborný český maliar v kvaši a oleji; maľoval zátišia a kvety; umrel v mladom veku.

Hellich Josef Vojtěch, Čech z Choltíc, narodený roku 1807. Už ako dieťa viedol ho otec, milovník hudby a maľby, ku krásnym umeniam. Roku 1824 bol žiakom pražskej akadémie, roku 1832 [1830] odišiel do Viedne, roku 1832 vrátil sa do Prahy. Maľoval Madonu, obstúpenú sv. Lukášom a sv. Cecíliou, obraz na oltár sv. Juraja, obrátenie kráľa Orisa [Borisa]. Roku 1836 cestoval cez Mníchov a Benátky do Ríma, kde bol dva a pol [roka]. Namaľoval Madonnu di fuligno a Galatheu podľa Raffaela, dokončil svoje Vzkriesenie Krista a Alžbetu s Máriou. Odtiaľ odišiel cez Florenciu, Pisu, Janov, Medulán [Miláno] a Švajčiarsko do Paríža a Londýna, aby aj z tunajších umeleckých diel mohol koristiť. Roku 1839 vrátil sa do Prahy. Maľoval českých patrónov, sv. Ľudmilu s mladým sv. Václavom; Galileiho v žalári, básnika Šimona Lomnického, Jana Amosa Komenského, Večného žida. Vymenovali ho za archeológa umeleckých diel českého múzea.

Hladký Václav [st.], Čech, [maliar], umrel v Prahe roku 1807.

Hlaváč [D.], Čech, [maliar] v Prahe, žil koncom XVII. storočia, dobrý umelec.

Hodík [Hodico], Čech, maliar a pisár, roku 1376 spísal a vymaľoval knihu [Kodex] pontificale pre litomyšelského biskupa. V začiatočných literách je tam štyridsaťdva utešených obrazov, napríklad Svätenie vody, Krst, Sprievod, Svätenie zvonov, cintorína, kňaza, Korunovanie atď.

Hollar Václav, Čech z Práchna, narodený roku 1607 v Prahe, kde jeho otec, rodák z Labského Kostelca, bol právnikom; prevýtečný maliar a rytec. Pretože patril k protestantskej strane, musel po belohorskej vojne roku 1620 opustiť vlasť. Vo Frankobrode [Frankfurte] nad Mohanom bol jeho učiteľom v medirytectve Matej Merian. Potom pracoval v Londýne u Tomáša Howarda, grófa z Arundelovcov. Roku 1669 [1668] cestoval na kráľovský rozkaz do Afriky, aby odkreslil mesto Tanger, jeho pevnosti a okolie. Na spiatočnej ceste prepadli alžírski korzári loď, ale táto sa zmužilosťou marinárov, vojakov a ostatnej družiny, ku ktorej patril aj Hollar, z ich lúpežných rúk šťastlivo vyslobodila: túto strašnú scénu zvečnil Hollar v prekrásnej rytine. Tohto neúnavného umelca predsa tak skúpo odmeňovali, že žil v núdzi, upadol do dlžôb a musel si pokladať za šťastie, že ako sedemdesiatročný starec umrel roku 1677 v Londýne na žiadosť veriteľov v príbytku a nie vo väzení. Je až úžasné ako veľa pracoval, lebo počet jeho rytín prevyšuje dvetisíc štyristo. Aj jeho manželka a syn, ktorý umrel v sedemnástich rokoch, pracovali v tomto umení. Jeho diela dýchajú slobodou a ľahkosťou; ním zobrazené chrámy, kláštory, zrúcaniny, jeho zvieratá, dážďovky, slimáky, kožušiny a iné rúcha sú majstrovské, dosiaľ nedosiahnuteľné diela; v zobrazení ľudských figúr vyskytujú sa niekedy aj chyby a nepravidelnosti. Pod jeho podobizňou je nápis: „Naveky budeš žiť, Hollar, pochovaný vo svojich dielach v kove“; dobre vedeli, že taká pamiatka nezahynie. Obšírnejšie o ňom pozri Monatschrift des vat. Museums in Böhmen 1829. Jan. S. 52.

Honzátko [Honsatko] František, Čech, mešťan a majiteľ domu v Prahe, maľoval [okolo] roku 1782.

Hora T. L., v Pešti, podobizniar, ešte žije.

Horčička František, Čech, v Prahe, maliar; roku 1818 maľoval podobizeň Ignáca Cornovu, Purkyněho a historické obrazy, roku 1820 bol direktorom galérie a dvorným maliarom grófa Colloreda, kde žije dosiaľ. Majster fyziognomickej charakteristiky, zapodieval sa štúdiom českých národných tvárí. Od neho sú: Sv. Juraj na koni, Posledný súd na sv. poli Malostranskom. Objavil grécku enkaustiku, ale ju nezverejnil.

Hrdlička Matěj, maliar v prvej polovici minulého storočia; pracoval v Čechách, roku 1716 sa oženil.

Hutský Šimon, Čech z Křivoklátu, starší maliarskeho cechu roku 1600; namaľoval koňa a sedliaka ako z neho padá, s týmto českým nápisom: „Pán Bůh smutná srdce těší: Mne má ze wšech neymilejší.“

Chodowiecki Bohumir, narodený roku 1718 v Gdansku, brat nasledujúceho, maľoval krajinky, poľovačky, bitky a iné.

Chodowiecki Daniel [Mikuláš], Poliak, narodený roku 1726 v Gdansku. Maliar v miniatúre a nevyrovnateľný medirytec, pracoval v Berlíne, kde aj roku 1801 zomrel. Jeho rytiny v Basedowovej elementárnej knihe [Elementarwerk] získali mu slávu výborného umelca a jeho Rodina de Calas je opravdivé arcidielo. Ryl aj slovanské námety, napríklad Ruskí zajatci 1758, tri listy k dejom Petra Veľkého, šesť scén z vendických, dvanásť listov z braniborských, šesť z poľských dejín.

Chota, Čech, maľoval výjavy z českých dejín, najmä o Vlaste.

Chotková Isabella, grófka z Rothenhausu [Rothenhau], narodená roku 1775, kreslila krajinky z [okolia] Karlových Varov v Čechách a iné, podľa vlastného výberu.

Chvátal Martin Ferdinand, Moravan, narodený v Němčiciach roku 1736, zomrel vo Viedni [v Petrohrade] roku 1808 [1809]. V pražskej obrazárni sú od neho dva obrazy; prvý znázorňuje domáce zvieratá, ako žerú z jednej misy a dievča s prútom dáva na ne pozor; druhý chlapca, sediaceho medzi domácimi zvieratmi.

Ilić, Češljar zvaný, Srb, maliar z najpoprednejších, umrel začiatkom tohto storočia, maľoval poväčšine chrámy. Jeho diela sú v kláštore Kovil, tam v oltári je od neho aj celá liturgia Jána Zlatoústeho. Namaľoval aj pôvodnú podobizeň dejepisca Raića; v Perovom Sele je od neho ikonostas; jeho arcidielom je sv. Barbora v Pankráci.

Iljan Andrej, Ivanov Nikita, Vasiljev Sergej, slavoruskí maliari; od nich sú takzvané Tabulae Caponianae s obrazmi ruskogréckych svätých, o ktorých pozri Assemanni Calendaria [ecclesiae universae] I, 1 [Slavica ecclesia sive Graeco-Moscha].

Indrikovič Ján, z Budína, maliar krajiniek, ešte žije; zhotovil aj krásne ovocné a kvetné obrazy.

Isailović, Srb, maliar, maľoval obrazy v kláštore sv. Juraja.

Ivan, Čech, z kapucínskeho rádu, podľa jeho kresby je vyrytý obraz Márie na Hradčanoch.

Ivanelli Gregor, Slavodalmatínec v Dubrovníku, mních a maliar na začiatku minulého storočia, vynikal najmä v miniatúrach. V Stayovskom dome vidieť od neho Bičovanie Krista pri stĺpe, obraz asi na piaď veľký, je to kópia obrazu Karola Marattu [Marattiho]; potom Magdalénu, bodkovaním pera, ktorá mu získala nesmrteľnosť. (Appendini.)

Ivanov Andrej [Ivanovič], historický maliar v Petrohrade, ešte žije, súčasne je aj profesorom akadémie.

Ivanov N., Slavorus, maliar miniatúr v Petrohrade, zo začiatku nášho storočia. Bol údom akadémie a radcom kolégia.

Ivanovićová Katarína, Srbka, narodená v uhorskom Belehrade roku 1819, znamenitá maliarka, ešte žije. Jej otec Lazar Ivanović bol mešťan a kupec v Belehrade. Už v detstve ťahala ju náklonnosť k maliarstvu. Rodičia ju poslali do Pešti, kde bol jej učiteľom Pěšky (azda Čech); odtiaľ odišla do Viedne, kde sa po troch rokoch dostala do cisárskej akadémie. Pisateľ tejto knižky obdivoval od nej s rozkošou podobizne, najmä hlavy dvoch starcov, podobizeň cisára Ferdinanda, jej vlastný obraz a zátišia.

Jablonský Martin [Jabloński Marcin], Poliak, narodený [roku 1801] v Glogówe v Haliči, ale osadil sa v Ľvove, historický maliar, navštívil Varšavu, Krakov a Viedeň. Roku 1820 maľoval podobizne haličských pánov, potom Krista, ako káže na hore; do Samboru maľoval Narodenie Pána, v dominikánskom chráme v Ľvove je od neho Kristus na kríži; sú to všetko velikánske obrazy, ktoré svedčia o jeho pôvodnosti a umeleckosti.

Jakiš, maliar v Opoli v Sliezsku, ešte žije; jeho životopis je neznámy.

Jan Bedřich Augustín, Čech, roku 1808 maľoval miniatúry a podobizne.

Jan Jakub, syn predošlého, maľoval najprv v Oseku, potom v Prahe, kde roku 1767 zomrel; maľoval výjavy, kvety a podobizne.

Jan Jan Quirin, syn predošlého, slávny architektonický a historický maliar, narodený roku 1739, † 1802 v Prahe. Bol v Holandsku, v Nizozemsku, vo Francúzsku. Maľoval Jána Nepomuckého, sv. Štefana, podobizeň Gašpara Rojka a mnohé chrámy na vápne. Bol aj spisovateľom, [napísal] napríklad O najstarších českých maliaroch atď.

Jan (Jahn) Ondřej, Čech z Oseku [okolo] roku 1700. Nakreslil sv. Konráda, Otta, kláštor Osek atď.

Jan z Jílovej, Čech, [maliar] v Prahe, žiak Mikuláša Rohlíka, okolo roku 1348.

Jan z Prahy, inak Aliaps [Aliapars], roku 1435 ozdoboval biblie maľbami.

Janča Vavřinec, Krajinec, narodený v Prosnici, maliar; hoci samouk, predsa taký znamenitý, že upútal na seba pozornosť cisárovnej Márie Terézie. Roku 1771 získal cennú odmenu, roku 1801 stal sa profesorom akadémie a radcom, zomrel až roku 1812. Jeho hlavné diela: Panoráma Viedne, krajinky, záhrady.

Janča Valentín, brat predošlého, narodil sa roku 1724 tiež v Prosnici. Roku 1801 bol pomocným učiteľom historického kreslenia na viedenskej akadémii, † 1811.

Jandáček Matěj, Čech, [maliar] v Prahe [okolo] roku 1706.

Janek [Jan], iluminátor v Prahe, nachádza sa v protokole maliarskeho bratstva roku 1384 [1348].

Janek [Janko] Jan, [malý] Čech, [sochár v Prahe], nachodí sa v protokole roku 1348.

Janek František Krištof, Krajinec, narodil sa roku 1703 v Štajerskom Hradci. Učil sa u Mat. Vangusa. Maľoval dejiny, najmä radostné slávnosti, ktoré vedel ozdobiť krásnymi krajinkami a budovami. V malých obrazoch znázorňoval umelcov a dielne rezbárov s poznateľnými podobizňami. Pracoval vo Viedni, kde bol členom cisárskej umeleckej akadémie. V pražskej obrazárni sú od neho: Kristus s Bohom Otcom v sláve, krajinky s horami a hradmi. † 1761.

Janenko, maliar v Petrohrade, kde bol na začiatku tohto storočia údom akadémie.

Janenko Jakub, pravdepodobne syn predošlého. Roku 1827 navštívil Rím, roku 1831 vrátil sa do Petrohradu. Ale zasa po druhý raz putoval do Benátok, aby kopíroval slávne Tizianovo Nanebevzatie Panny Márie; tento obraz r. 1834 aj zdarne dohotovil.

Janković, teraz v Paríži, roku 1840 boli od neho v Pešti kraje a zrúcaniny pri Neapole.

Jarkoj, Slavorus, v Petrohrade, roku 1775 úd akadémie; maľoval pre cársky dvor, bol tavný čiže smaltový maliar (tav — email, Schmelz, od tať, taviť).

Jašek František, maliar krajín a národných krojov za našich čias, býva vo Viedni, je maliarom arcikniežaťa Ľudovíta, vydavateľ znamenitej malebnej cesty po Uhorsku a okolitých krajinách. S veľkou pilnosťou zobrazil oblečenia Uhrov, Sedmohradčanov, Hraničiarov a iných na sedemdesiatich listoch. Roku 1825 namaľoval pohľady z horného Talianska.

Jegorjev Alexej, Rus, roku 1803 v Ríme. Zhotovil: Herkula na rázcestí, Cudzoložnicu pred Kristom, Krista na ceste k utrpeniu, Dcéru, ako si otca v žalári živí svojimi prsami, Utekajúceho Kaina, Vraždenie betlehemských dietok.

Jenč [Jentzsch] Ján Bohumír, potomok míšenských Srbov, pôvodne azda Jenič, Janiš, narodený roku 1759 v Zadnom Jesene, † 1826 v Drážďanoch, bol rytcom a maliarom. Ryl krajinky saského Švajčiarska, ktoré mu získali slávu. Roku 1800 stal sa dvorným maliarom v Drážďanoch. Maľoval ozdoby pre divadlá.

Jeník Ondřej, teraz vo Viedni, maliar; roku 1842 mal v Pešti na výstave Kone s chrtmi, krajinku Gastein, obrazy z ciest.

Jenzek (?) [Jenček (Jencek)] Jan, Čech, [maliar] v Prahe, v protokole z roku 1348 je jeho meno.

Jičínský Antonín, zručný český maliar, ktorý žiaľbohu skoro umrel; maliar nášho veku.

Jinovský [Ginovský] Jozef, [Slovák] z Prešova, [narodený okolo roku 1800], teraz vo Viedni, maliar; na peštianskej výstave roku 1841 boli od neho: Sedliacky chlapec z Dolného Štajerska, Cimbalista, Vtáčnik, Vyberanie včiel; roku 1842 krajinky (akvarely), Poľovníci atď. Vo Viedni: Dievča pred kanárikom, Štyri letory, Cigáň s cimbalom, Pražská mliekárka, Ruská ovocinárka, Okolie pri Prahe.

Jiřík, Čech, v Žebráku, maliar; jeho diela nepoznáme. Dlabač píše, že ho roku 1560 zavraždili sluhovia.

Joanović [A.], Srb, nakreslil roku 1841 podobizeň Vuka Štefana Karadžića, manželku Juraja Čierneho, matku terajšieho kniežaťa Alexandra Juraja.

Johann, roku 1491 zomrel v Znojme na Morave, kde leží pochovaný v chráme sv. Mikuláša.

Josif a Nicolai, ruskí maliari, v rokoch 1340 — 1351 maľovali v Moskve chrám Archanjelský.

Jun (po nemecky Juhn) Vojtěch [Benedikt], Čech, prepošt v Jindřichovom Hradci, arcikňaz táborského kraja; kreslil české kraje a mestá, napríklad Budějovice, Písek, Plzeň, Prachatice, Rakonice [Rakovník] atď. Podobizeň pána Juna na kameňotlači farbenú zhotovil A. Machek.

Jurk [Jiří], Čech, maliar [okolo] roku 1348 v Prahe.

Kadlík, pozri Tkadlík.

Kalaus [Kalous] Maxmilian, Čech, maľoval okolo roku 1770. Jan Berka ryl podľa neho pre Schallerovu topografiu pohľad na mesto Plzeň a Jan Balzer roku 1775 podobizeň biskupa Jana Dobrovského [Dubravius] z Olomouca pre Kožíškove Abbildungen böhm. und mähr. Gelehrten.

Kalbičev, ruský maliar, chváli ho Fiorillo. Roku 1803 dostal zlatú medailu za maľovanie bitiek.

Kanešenkov Jermolaj, Slavorus, v Petrohrade. Roku 1794 bol údom maliarskej akadémie a ešte roku 1804 žil a maľoval. U Füssliho sa volá Kamešenkov.

Karafiatová Emelina, Moravanka, teraz v Pešti. Na výstave roku 1841 bola od nej krajinka z Tirolska.

Karas Viekoslav, Chorvát, rodom z Karlovca, maliar, teraz v Taliansku. Cestoval najprv do Florencie, teraz v Ríme, aby sa dokonalejšie vzdelal; veľmi nádejný umelec. Maľuje historické obrazy a podobizne. Chvália jeho Madonu, ktorú venoval svojmu dobrodincovi, grófovi Revickému, cisárskemu vyslancovi vo Florencii.

Karčewski [Karczewski Julian], Poliak, krajinár, roku 1831 zdržiaval sa v Ríme. Jeho obrazy veľmi vychvaľovali, lebo vedel verne zachytiť vzhľad prírody; aj jeho farbitosť je krásna a tvorí dokonalý celok.

Kaselowský August Bohudar, narodený [roku 1810] v Postupime [Potsdam], učil sa v Berlíne, kde roku 1836 získal i prvú odmenu za obraz znázorňujúci preteky dvoch pastierov, ktorí hrajú na píšťalu. Jeho sloh je vynikajúci. Maľoval aj historické námety.

Kastušić Petar, Slavodalmatínec v Dubrovníku, maliar, ktorý si v mladších rokoch osvojil akýsi nedbalý, často veľmi nízky a malicherný sloh, ten sa však časom a pobytom v Taliansku zmenil na kvitnúci a skvelý. Potomstvo obdivuje dosiaľ jeho podobizne, zobrazujúce Staya, Kunića, Zamaňu atď. (Appendini.)

Klas Karol Krištof [Klass Fridrich Kristián], narodený [r. 1752 v Drážďanoch] v Sasku, bezpochyby Srb; učil sa u Jána [Giovanniho] Casanovu, kreslil rovnako zdarne podľa starých malieb i podľa prírody. Jeho mladší brat sa vyučil v krajinárstve.

Klauda Karel, Moravan, kvitol roku 1751.

Klečinski František, krajinár, pred rokom 1838 žil vo Viedni. Výborný umelec.

Klimš [Klimsch] Ferdinand [Karel], český maliar, výborný v navrhovaní výjavov z dejín, menej maľoval, od neho je Horymírov skok. Žije pri kameňotlači v Nemecku vo Wiesbadene [Frankfurte nad Mohanom]. Škoda hlavy v cudzej službe!

Kněžek [Knížek] Ondřej, Čech, maľoval v Chebe [okolo] roku 1791.

Kněžek [Knížek] Pavel, Čech, v Chebe [okolo] roku 1698. Maľoval pre tamojší chrám štyroch evanjelistov, štyroch cirkevných otcov a iných svätých.

Kolonič Karel, žil roku 1779 vo Viedni, maľoval podobizne, napríklad grófa Mórica Lasku. Zobrazoval aj vo vosku.

Kolovrat František Antonín, gróf novohradský, Čech, milovník a ochotník v maliarstve; založil zbierku najznamenitejších obrazov a rytín, kde sa mladí umelci každý štvrtok učili. Po jeho smrti odkúpil túto vzácnu zbierku knieža Eszterházy a previezol ju do Uhorska.

Koruna [Josef Alexander Leopold], český maliar, ešte žije v Prahe, narodil sa v Olomouci; rád maľuje obrázky zo života (genre): Hodujúci cigáni, Baba na zrúcaninách.

Kosárek M., z Budína, maliar. Roku 1841 na peštianskej výstave bol od neho olejový obraz Hráč v šachy.

Košina Ondrej, Slovák z Mošoviec, teraz farbiar plátna v Kremnici, učil sa maľovať s pôvodcom tejto knižky v Kremnici s nemalým úspechom.

Kotula [Kottula Dominik Jan], český olejomaliar, Berglerov žiak.

Kovář Jan Karel, Čech, [maliar fresiek]. Roku 1746 maľoval život Ignáca z Loyoly [Sen sv. Ignáca] v kaplnke [v chráme sv. Barbory] v Kutnej Hore.

Kozlov Gabriel Ignatjevič, Slavorus, historický maliar, od roku 1762 profesor na petrohradskej akadémii. Maľoval veľa a rýchlo; najlepšie sa mu darili inotajné námety a ozdoby. † 1791.

Kračun, Srb, maliar, maľoval chrám v Pribinove, Hlave a karloveckú kaplnku.

Kramolín Josef, Čech, narodený roku 1730 v Limburku [Nymburku], † 1805 (1802) v Karlových Varoch. Ako maliar vstúpil do jezuitského rádu, pre ktorý maľoval veľa chrámov a kolégií.

Kramolín Václav [Prokop], mladší brat predošlého, historický, najmä biblický maliar, zomrel roku 1799 v Limburku [Nymburku].

Kramsta (Chramosta?) [Jindřich], Slezan z Příboru, teraz v Berlíne, historický maliar.

Kratochvíle Jan Vojtěch, Čech, cisársko-kráľovský dvorný maliar v Prahe (okolo) roku 1713.

Krkwatský [Krkwakský] Jan [Janeko], Čech, mešťan a maliar pražský [okolo] roku 1713.

Krocín [z Drahobejle] Jan František, Čech, narodený v Prahe, kde aj maľoval [okolo] roku 1690.

Krumperž Hieronym, Čech, [maliar] v Prahe v XIV. storočí.

Krus Antonín, mladší, maliar historických námetov a podobizní v oleji a vo vodových farbách.

Krus Jan, starší, český historický maliar, žije v Litoměřiciach, reštauruje obrazy v kláštoroch.

Křivánková Josefina, Češka, maliarka podobizní roku 1838 vo Viedni.

Kubata David, Čech, narodený roku 1686 tiež v Chrudime, zomrel v Kroměříži. Od neho je Nanebevzatie Panny Márie na chrudimskom oltári.

Kubata [Jan Vojtěch], Čech, (maliar), žil v Chrudime r. 1686.

Kučera František, Čech, narodený roku 1807 v Lobkoviciach, učil sa v Prahe, roku 1833 navštívil Mníchov, zdarne maľuje krajinky.

Kulich [Kulík] Jan [Vojtěch], [maliar v Prahe], jeho manželku Katarínu pochovali roku 1677 v chráme sv. Martina.

Kulich Jan, syn predošlého, [maliar] v Prahe. Osadil sa tu roku 1678 a bol roku 1700 predstaveným maliarskeho cechu čiže rádu. Zomrel roku 1719 na mor. Z jeho historických malieb sú niektoré v troch chrámoch v Prahe. Jeho štetec je voľný a široký.

Kunčo [Kunczo] Prokop, bol roku 1345 [naj]starším čiže správcom maliarskeho rádu v Prahe a dvorným maliarom Karola IV. Maľoval podobizeň tohoto cisára i jeho manželky pre kaplnku sv. Kataríny na Karlotýnskom hrade.

Kuniatko František, Čech, narodený v Libochoviciach, maľoval v Prahe [okolo] roku 1750 najmä oltárne obrazy.

Kunická [Künitzová] Mária, narodená v Svidnici v Sliezsku, znamenitá maliarka, zomrela roku 1664. (Schlesische Curiositäten).

Kuniewski J. X., Poliak, maliar našich čias; kreslil slávnu poľskú hudobnícku rodinu Kantskovcov, otca, dcéru a štyroch synov.

Kunka, Čech, v Scottskej [Scottiho] obrazárni [v Prahe] je od neho obraz.

Kupecký Ján, Slovák, narodený roku 1667, umrel roku 1740. Pozri o ňom Výklad k Slávy dcere, str. 307:

„KUPECKÝ Ján, narodený roku 1667 v Pezinku v Uhorsku, umrel roku 1740 v Norimberku. Otec jeho bol Čech a mešťan mladoboleslavský, z náboženských príčin musel opustiť svoju vlasť a ujsť so svojou tehotnou ženou. V štrnástom roku dal otec Kupeckého na tkáčske remeslo. Ale to nebolo primerané jeho nadaniu. Zutekal z učenia a prišiel k [holíčskemu] zámku grófa [Adama] Czobora v Uhorsku a ako žobrák zahľadel sa uprene na maliara, ako maľuje. A vzal uhoľ a vymaľoval podľa neho niektoré podobizne na stene tak výstižne, že sa aj gróf aj maliar nad tým začudovali. Gróf Czobor dal ho potom do učenia k maliarovi [B.] Clausovi z Luzernu a tento ho po skončení práce v zámku vzal do Viedne. Tam ostal Kupecký tri roky, potom odišiel do Vlašska [Talianska], kde sa zdržiaval dvadsaťdva rokov a najmä Tizianove, Correggiove, Guida [Reniho] a Caravaggiove diela bral si za vzor. Roku 1716 [1712] išiel do Karlových Varov, aby tam vymaľoval ruského cára Petra. Ten knieža si Kupeckého nesmierne obľúbil, najmä preto, že sa s ním mohol po slovansky rozprávať. A hoci ho chcel vziať so sebou do Ruska za veľmi dobrých podmienok, nemohol ho na to nahovoriť. Lebo preňho bolo najmilšie nikomu sa nezaväzovať, a preto pohrdol službami a povolaniami, o ktoré stá iných usilovali. [J. G.] Füessli vraví o Kupeckom, že ho v celej sile prirodzenosti a farieb ani van Dyck, ani nijaký maliar na svete neprevýšil. Pozri Fr. Nowotný z Luže, Kronika Mlado-Boleslavská [1822], str. 238. Pisateľ týchto básní má od Kupeckého dve kópie Petra Veľkého a samého Kupeckého so synom v medi.“

Keďže ho zo všetkých strán zahrnovali prosbami o podobizne, tak rýchlo sa naučil maľovať, že za deň dokončil aj deväť hláv. Mimoriadnu starostlivosť na obrazoch venoval rukám. Veľa jeho obrazov vydali Bernard Vogel a Valentín Daniel Preisler v knihe: Joannis Kupecký, in comparabilis [Johannis Kupetzki, inkomparabilis…] artificis imagines et picturae, Norimberk 1740 [1745] fol. Kupeckého podobizeň maľovali mnohí, napríklad B. Vogel, J. Hard, J. Balzer, Rossbach, Elias Haid, S. Leitner atď.

Kupecký Kristián [Krištof] Ján Fridrich, syn predošlého, ukázal v útlom veku také neobyčajné nadanie v maliarstve, že veľa od neho očakávali, ale žiaľbohu už v sedemnástom roku svojho života, roku 1733 umrel.

Kutský Matěj, Čech z Křivoklátu, v službe arcikniežaťa Ferdinanda v Prahe, † 1594.

Kůn, Kuon Martin, maliar v Prahe [okolo] roku 1348.

Kvasek (po nemecky Kuwasseg!) [Karol Jozef], maliar v Hradci (Grätz) [Graz], okolo roku 1824, maľoval krajinky s verným skúmaním a napodobením prírody.

Května [z Květné] Daniel [Alexius] Alexander Z., Čech, [maliar] z Plzne, roku 1614 dostal v Prahe meštianske právo. V katedrálnom chráme v kaplnke sv. Václava spomína ho jeden nápis ako obnoviteľa jedného rodoznaku.

Kyniž [Kyniš] Petr, Čech, v pražskom protokole roku 1340 menovaný medzi maliarmi.

Kyprenský Obrest (?) [Kiprenskij Orest Adamovič], Slavorus, odchovanec petrohradskej akadémie krásnych umení, navštívil Francúzsko, Taliansko, Nemcov. Profesor C. Vogel v Drážďanoch maľoval roku 1823 podobizeň tohto umelca, ktorý dosiahol vysoký stupeň dokonalosti a slávy, ale roku 1837 [1836] zomrel. Jeho podobizne a hlavy skvejú sa krásnou farbitosťou a nežnosťou. Meusel spomína aj maliara Kyprinského, ktorý roku 1804 poslal na výstavu obraz znázorňujúci scénu z ruského pohanstva; azda je to totožná osoba s Kyprenským.

Labenský F. X., maliar a strážca cárskej galérie v Petrohrade, narodený roku 1765. Roku 1806 vydal in 4. nákresy obrazov, ktoré boli v tejto galérii.

Ladislav, maliar v Prahe, roku 1348 zaznamenaný v protokole.

Lasinský Jan Adolf, maliar krajiniek, pravdepodobne z poľského rodu, narodil sa v Koblenci [Simmern, blízko Koblenza] roku 1801 [1808]. Maľoval staré hrady, veže, zrúcaniny, hory, skaly, búrky s nenapodobiteľnou umeleckosťou. Gróf A. Raczyński (Hist. nowé krásoumy I, 255) [Histoire de l’art moderne en Allemagne, Paríž 1836 — 1841, 3 zv.] veľmi chváli tohto umelca.

Lasinský August Gustáv, mladší, narodený v Koblenci r. 1812 [1811], maľuje historické výjavy a krajinky; Oslobodenie Petra, Smrť Viliama Tella a iné.

Lasinský Viliam, maľuje krajinky a staviteľské pohľady.

Lazebka, Čech, roku 1348 zapísaný medzi maliarmi v Prahe.

Lebedov Michal [Lebe­dev Michail Ivanovič], slávny ruský krajinár; učil sa na petrohradskej akadémii, cestoval po Taliansku, kde v Neapoli roku 1837 zomrel na choleru ako dvadsaťšesťročný. Národ stratil v ňom, ako v tom čase aj v Kiprenskom a Orlovskom, jedného z troch najvýznamnejších umelcov.

Legašev Ant., Slavorus, bol nevoľníkom, dostal slobodu a učil sa s veľkým úspechom maliarstvo v Petrohrade. Neskoršie šiel s vyslanstvom na dvanásť rokov do Číny, kde sa ešte, azda v Pekine, zdržiava.

Lekowic Šimon, Poliak, maliar, od neho sú obrazy v Ríme, v chrámoch sv. Jána a Pavla a sv. Stanislava Poľského (dei Polacchi), na ktorých vzbudzujú pozornosť najmä krásne hlavy.

Leksa, Lexa Josef, Čech, roku 1820 vydal v Prahe s Antonínom Wildom obrazy pod názvom „Optische Zimmerreise“, ktoré prijali pochvalne.

Leski N. [Józef], Poliak, v Niemcewiczových Historických spevoch je od neho obraz pod číslom tridsať: Štefan Czarniecki, plávajúci s koňom cez rieku.

Leška C. Edv., maliar a kameňotlačiar v Berlíne, azda potomok tam osadených českých bratov; r. 1834 bol medzi žiakmi akadémie. Maľuje podobizne, litografoval milenku Tizianovu a iné.

Lešťan Ján, maliar, roku 1841 na peštianskej výstave bola od neho Kúpajúca sa Venuša, olejový obraz, potom Dve dievčence s holubicou.

Levickij Dmitrij Grigorjevič, Slavorus, maľoval podobizeň kniežaťa Alex. Galicina, Alex. Lanského, kňažnej Daškovej atď., ktoré vyšli aj v rytinách. Roku 1760 stal sa údom akadémie. † 1804 [1822].

Lewicki J., Poliak, kreslil obrazy v knižke Les Costumes du peuple Polonais par Léon Zienkowicz à Paris 1841, in 4.

Lhota Antonín, Čech, z Kutnej Hory, narodený r. 1813 [1812]. Maľoval v Martinickej kaplnke u sv. Víta fresku Posledný súd, sv. Františka, domáce výjavy.

Lhota Josef, Čech, maliar, teraz žije v Prahe, namaľoval Zjavenie na Vyšehrade, kniežaťa Oldřicha v rakve.

Libay Ľudovít [Karol], Slovák z Banskej Bystrice, [narodený roku 1816], roku 1838 vo Viedni, namaľoval Slovenského chlapca, Vápenicu v Zvolenskej stolici a iné.

Libich [Liebich] František, Čech zo Zákop [Žibřidíc], kresliar, učil sa v Prahe. Roku 1803 dostal za kresbu Amora a Psyche ako odmenu zlatý peniaz.

Lichočepský [Lichocevský] Jiří, Čech, v Prahe okolo r. 1715.

Lisiewský Juraj [Liszewski Jerzy], Poliak, narodený roku 1674 v Olesku, maliar. Maľoval v Berlíne najmä portréty, na ktorých je znamenitá farbitosť. Sú od neho aj rodinné scény a obrazy, ktoré hodno vidieť. Zomrel vo vysokom veku.

Lisiewský Juraj [Liszewski Jerzy Kristian] Fridrich Reinhold, syn predošlého, narodený roku 1725 v Berlíne. Ako dvadsaťjeden ročný stal sa dvorným maliarom Anhalt-Desavského [Dessau] dvora, kde maľoval princa Eugena Desavského na koni. Ten kôň sa vraj zo štyridsaťkrát opakovaného státia nakoniec zbesnel. Roku 1768 maľoval v Drážďanoch, roku 1779 bol dvorným maliarom vojvodcu velehradsko-zverinského [Schwerin] a † 1794 v Ludwigsluste.

Lisiewská [Liszewska] Anna Dorota, mladšia dcéra Juraja, narodená roku 1722 v Berlíne, maliarka portrétov a historických obrazov, z ktorých urobila veľké kompozície. Roku 1760 [1766] odišla do Paríža, kde ju zvolili za úda kráľovskej akadémie. Známa je aj pod menom svojho manžela Terbuša alebo Derbuša. Zomrela roku 1782.

Lisiewská [Liszewska] Júlia, dcéra [sestra] Juraja Fridricha Reinholda, maľovala podobizne a obrázky zo života (genre).

Lisiewská [Liszewská] Anna Rozina, staršia dcéra Juraja, narodená roku 1716 v Berlíne; už v desiatom roku maľovala kňažnú z Anhaltského Serbišťa [Zerbst] v Štetíne. V prvom manželstve sa vydala za maliara D. Matthieua. Po jeho smrti roku 1755 bývala v Serbišti, kde pre Salon des beautés krásne namaľovala asi štyridsať ženských obrazov. Roku 1760 vydala sa za asesora pána z Gaśčow; roku 1769 sa stala údom drážďanskej akadémie. † 1738. J. Haid a J. E. Jerike ryli podľa nej. Roku 1765 ju pozvali na brunšvický dvor. Aj jej dvaja synovia a jedna dcéra sa venovali maliarstvu, starší syn vo Zveríne, mladší v Berlíne. Register ich obrazov uvádza Meusel pod menom Gaść.

Lišewská [Liszewská] Fridriška [Júlia], narodená roku 1772 v Berlíne [Dessau], plodná na podobizne a výjavy zo života, od nej boli ešte roku 1838 podobizne na výstave v Berlíne.

Liška [z Rottenwaldu] Jan Krištof, rodák [z Vratislavi] zo Sliezska, maliar, kvitol okolo roku 1680, učil sa u svojho tesťa [nevlastného otca] Michala Willmanna. Maľoval utešený obraz Povýšenie Kristovho kríža na oltári chrámu červenokrížových rytierov v Prahe roku 1660 — 1692. V pražskej obrazárni sú od neho: sv. František, ako ho držia anjeli, a mužský, ktorý padá na cudziu ženu a ako ho druhý, vavrínom ovenčený, prekole. V kostole sedleckého kláštora boli od neho obrazy českých patrónov L. Lugarda, Štefana, Benedikta a Bernarda. V drážďanskej obrazárni je od neho veľký historický obraz, ako istý vojak prináša [Achilles podáva] Júliovi Caesarovi Pompejovu hlavu.

Losenko [Anton Pavlovič] Ivan, Slavorus, učil sa roku 1759 na petrohradskej akadémii, cestoval do Paríža a Ríma, po návrate bol profesorom a direktorom akadémie, † 1773. Jeho diela sú: Petrovo [Zázračné] lovenie rýb, obraz kňažnej Rognedy [Vladimír a Rogneda], Hektorova rozlúčka s Andromachou. Bol veľmi slávny, najmä ako kresliar.

Lubienecký Bohudar [Lubieniecki (Lubinetzky, Lubiensky) Bohdan], brat nasledujúceho, narodený roku 1653 v Krakove, učil sa u Juraja Štura. Braniborský volenec vymenoval ho za riaditeľa maliarskej akadémie v Berlíne. Jeho dejepisné a krajinkárske obrazy veľmi chválili, najmä ten, kde sedia pod stromom traja mudrci. Umrel roku 1706 [1729] v Krakove a hlásil sa k sekte sociniánov.

Lubienecký Krištof [Lubieniecki Krzysztof], narodený roku 1659 v Štetíne. Pochádzal zo staropoľskej rodiny, † 1726 [1729] v Amsterdame. Maľoval podobizne a výjavy silným slohom, ale s bedlivosťou a príjemnou farbitosťou.

Lubinský Antonín, Moravan, v druhej polovici XVII. storočia, výborný maliar.

Lublinský Martin Vint. [Antonín], narodený roku 1643 [asi roku 1630] v Lešnici [Lešniciach] v Sliezsku, žiak Škrétov; tento umelec kreslil rozličné návrhy, ktoré do medi ryli Ambling, Kilian, Hainzelmann a Küssel. Bol kňazom v Olomouci, kde roku 1690 umrel. V Olomouci maľoval aj fresky a mnoho oltárnych obrazov. Zaslúži si čestnú pamiatku ako umelec.

Ludík J. V pražskej obrazárni je od neho niekoľko krajiniek so skalami, stromami a mostom.

Lunda, Čech, [maliar], v Prahe okolo roku 1348.

Luza K., Čech v Prahe, kreslil chrám na Bielej hore pri Prahe.

Macháček Josef, Čech, historický maliar, žije v Kolíne, bol vo vojenskej službe a popri tom chodil do akadémie.

Machek Antonín, Čech, narodený roku 1778 [1775] v Podlažici [Podlažiciach], v Chrudimskom kraji; obrazy od neho sú v Dejinách českých v kameňotlačou zhotovených obrazoch roku 1824 v Prahe [Antonín Machek, Dějiny české v obrazích kamenopisně vyvedených, predstavených od sjednocených umělcův akademie Pražské, s objasněním od V. Hanky, Praha 1822 — 1834], menovite: Príchod Čechov do Bojohemu, Voľba Přemysla za vojvodu, Učilište v Budči atď.; podobizne Jungmannova, Preslova, Gajova a iné. Jeden z vychýrenejších umelcov, stále ešte pracuje, hoci je už starý. Zachytil v obrazoch následnosť kniežat a kráľov českých od Sama až po Ferdinanda I., čo až dosiaľ u seba opatruje.

Majoš [Majoss] Gabriel, Čech, [maliar] v Prahe okolo roku 1637 (1627).

Malovec Emanuel [Josef], slobodný pán [barón z Malovíc], Čech, kreslil české hrady, ktoré potom ryl V. Berger.

Malovcová Josefina [barónka z Malovíc], manželka predošlého, vykreslila hrad Slatinov [Slatiňany] roku 1802, ktorý do medi ryl A. Herzinger.

Malý [Ján, (1804 — 1839)], český maliar krajiniek, [údajne pochádza zo Slovenska], bol najprv klobučníkom, kým ho vlastný prirodzený pud nepriviedol k maliarstvu, v ktorom sa zanedlho vyznamenal. [Zomrel v Prahe.]

Manes Antonín, Pražan, narodený roku 1784, maľoval krajinky, kreslí výborne stromy. Cisár Ferdinand kúpil od neho obraz Karlov Týn.

Manes Josef, starší syn [predošlého], maliar podobizní našich čias, v Prahe.

Manes Václav, Antonínov brat, Čech, tri roky bol v Ríme, v kameňopisných Dejinách českých roku 1824 je od neho obraz Voľba Libuše za kňažnú; maľoval Útek do Egypta, Soptiaci Vezuv.

Maneveč (Manovec?), maliar, učiteľ nemeckého maliara J. R. Huberta.

Marček, Mareček (chybne Martschke, Maetschke) Kristián, žil v druhej polovici XVII. storočia v Lipsku. Maľoval obrazy, z ktorých niektoré vyšli aj v rytinách. Bol buď Čech, buď Srb.

Markov, Slavorus, narodený roku 1810, učil sa v Petrohrade a v Ríme roku 1836. Maľuje výjavy z dejín.

Markovský Václav [Ign. Leopold], Čech, narodený roku 1784 [1789] v Prahe; v kameňopisných Dejinách českých, ktoré vydal Machek roku 1824 je od neho desať obrazov; napríklad Libušina smrť, Založenie Prahy, Víťazstvo Vlasty nad Samoslavom, Bořivojov krst, Milada v Ríme, Korunovanie [kráľa] Vratislava [I.] atď. Potom Jan Nepomucký, Husitská kázeň atď. Veľa maľoval z vojen husitských, kde najmä v pancieri osvedčil svoje majstrovstvo.

Martinek Jan Bernard, Čech, [maliar] v Prahe [okolo] r. 1724.

Martinov Ivan, maliar a kameňopisec v Petrohrade, narodený roku 1762. Maľoval krásne krajinky a divadelné ozdoby. Roku 1821 vydal zbierku tridsať litografických obrazov znázorňujúcich malebnú cestu z Moskvy do Číny, in 4., ktorá stojí dvesto tridsať rubľov. Aj tridsaťšesť nových prospektov Petrohradu.

Masovský, narodený roku 1800 v Haliči, učil sa vo Viedni, potom bol v Ríme a konečne profesorom kreslenia v Ľvove; maľoval podobizne.

Massanec [Mazanec] G. [Jiří] Filip, v Prahe, (okolo) roku 1664 maľoval Jana Nepomuckého, roku 1666 oltár.

Massey Alexius, Slavorus v Petrohrade, žil v čase B. Zacchariho, s ktorým maľoval dva obrazy pre cársku zbierku v Petrohrade.

Mašav (?) [Maschau] Ulrich, [maliar fresiek], žil [okolo] r. 1630 v Prahe, kde obnovil Žigmundovu kaplnku v dóme.

Maškov, maliar bitiek, žijúci v Petrohrade. Roku 1814 namaľoval bitku proti Napoleonovi pri Lipsku. Jeho dielo oživuje sila a súmernosť.

Matheovic, maliar hydiny v prvej polovici minulého storočia. Jeho meno je v katalógu obrazárne slobodného pána z Häklov.

Mattei Peter, Slavodalmatínec z Dubrovníka, básnik a maliar, učeník slávneho Blahoslava Staya; chudoba mu nedovoľovala znamenité vlohy cestami, antikami a prírodou tak si pestovať, ako by to bolo žiadúce, preto všetko vytváral zväčša podľa vlastného dôvtipu, odtiaľ sú aj časté chyby v kreslení. Jednako jeho obrazy, plné rozmaru a života, boli obľúbené a mnohé chrámy sa nimi honosia, napríklad katedrálny chrám (sv. Bernard), chrám benediktínov (hlavný oltár), chrám de Meleda (sv. Blažej a sv. Benedikt) a iné menšie maľby v takzvanej Krásnej kaplnke. Pritom aj básnil v obidvoch rečiach, vo vlašskej a slavoilýrskej. Umrel r. 1726 v biede a núdzi v špitáli (Appendini).

Matvejev Ivan [M. Andrej Matvejevič čiže Merkurievič], narodený roku 1704 [1701] v Novgorode; roku 1719 [1716] poslal ho cár Peter I. do Holandska učiť sa maliarstvu, potom navštívil Rím [?], roku 1732 [1727] vrátil sa do vlasti. Maľoval podobizeň cára Petra I., ktorú pokladajú za najpodobnejšiu Petrovi a za najhlavnejšie dielo tohoto umelca. Potom maľoval cárovnú Annu s murínom a iné osoby. Aj chrámy v Moskve a v Petrohrade majú od neho obrazy. Dožil sa len tridsaťdva [tridsaťosem] rokov, † 1736 [1739].

Matvejev Teod. [Fiodor Michajlovič], syn predošlého, maliar krajiniek, jeden z najváženejších umelcov, jeho sloh bol pôvodný, silný, rázny; zhotovil Mont Cenis, Neapol, Tivoli atď. † 1826.

Mechov (po nemecky Mechau) [Jakub Viliam], narodený r. 1748 [1745] v Lipsku, potomok míšenských Srbov, maliar, učil sa v Berlíne u Bernarda Rodeho a roku 1770 na drážďanskej akadémii. Ryl Bakchantku [Bakchanálie] podľa J. Carpioniho, maľoval krajinky a historické obrazy podľa vlastného výberu. V pražskej obrazárni je od neho kraj Monte Oreste s dejom zo života Cincinnatovho.

Mengs Antonín Rafael, narodený roku 1728 v Ústí nad Labem v Litoměřickom kraji v Čechách z otca Izmaela, ktorý sa narodil v Kodani v Dánsku. Roku 1740 nasledoval otca do Ríma, kde už podal dôkazy majstrovstva. Keď sa vrátil z Ríma, poľský kráľ August III. vymenoval ho za dvorného maliara. Po čase zasa odišiel do Ríma, potom do Madridu. Bol šťastným učeníkom [diel] Raffaela a Correggia. V Drážďanoch je od neho Nanebevstúpenie Pána. Písal aj knihu o maliarstve. Aj českým rodiskom aj poľskou službou patrí, aspoň sčasti, Slavianom. Jeho matka bola zo Žitavy z Lužíc, manželka menom Quazzi (azda Kwaś?). Jeho kresby odkúpila cárovná Katarína za obrovské sumy. Petrohradskú obrazáreň obohatil kupovaním obrazov, radil pri umeleckých ústavoch. Maľoval cárovnú Katarínu na alegorickom obraze.

Merkurijev Ivan, Slavorus, Peter Veľký poslal ho do Talianska. V petrohradskom chráme sv. Simeona je od neho Simeon, ako drží v náručí dieťa Krista, obraz plný pôvabu a umeleckej zložitosti. † [okolo roku 1710] v Moskve za panovania cárovnej Anny.

Meršiko Petr, Čech, v Prahe, chválený v maliarskom protokole od roku 1348.

Metod, narodený v IX. storočí v Soluni v Macedónii, ako sa zdá, zo slavianskych rodičov, lebo sa tu už v mladosti naučil slaviansku reč a Slaviani sa už v VI. storočí rozložili po Macedónii; mesto Soluň dobyli, takže nielen v jeho okolí, ale aj v samom meste veľká časť obyvateľstva rozprávala slavobulharským jazykom. To, že Metoda Cedren a iní spisovatelia hneď Grékom, hneď zasa Rimanom nazývajú, treba rozumieť tak, ako keď Pavla Apoštola, hoci bol rodený Žid, predsa Rimanom alebo rímskym mešťanom, alebo Upravdu (Justiniána), Basila, Belizara a iných, hoci boli rodom Slaviani, predsa nazývajú Grékmi alebo Rimanmi. Metod bol nielen slavianskym apoštolom, ale aj maliarom; vyobrazením Posledného súdu obrátil na kresťanstvo Borisa, panovníka Bulharov aj s jeho národom.

Městecký (Miestezek?) Jan, Čech, z Vizova (Bydžova?), roku 1679 maľoval v Brne.

Micka Jiří František, Pražan, v službe kniežaťa-biskupa wűrzburského; roku 1717 maľoval v Bamberku obrazy pre chrámy.

Miekš, Mietsch, Mietzsch Kristián Bohumil, narodený roku 1742 v Drážďanoch, azda z českých bratov, † 1800, bol kresliarom, maliarom a rytcom.

Michailov Alexander, maliar miniatúr v Petrohrade, v našich časoch. Jeho podobizne boli slávne pre vysokú dokonalosť.

Michailowský [Michalowski Peter], Poliak, ešte žije v Paríži, maliarstvu sa venoval iba v dospelom veku okolo roku 1833, ale zanedlho sa zdokonalil, najmä v maľovaní zvierat. Gróf Raczyński uvádza ho v tomto odvetví na prvom mieste.

Mikuláš [Mikulák] Jakub, Čech, [maliar] v Prahe [okolo] roku 1348.

Mila Pavel, vlastne z Milej, alebo Milský (po nemecky Mühlau), starosrbská rodina v Míšni [Meissene], ktorej dedičstvom je tamojšia osada Milá. Narodený roku 1798, maľoval v Ríme podľa Tiziana svätú a svetskú Lásku, Krista a Samaritánku, a potom podobizne vznešených osôb.

Milec, Slovák, narodený v Bratislave, maliar nášho veku, maľoval obraz dozorcu ev. a. v. cirkvi a profesora Pavla Bilnica.

Miletovický čiže Bartolomej z Miletovíc (po nemecky Miltwitz), maliar z Gdanska, mal mimoriadne nadanie pre komponovanie dejepisných obrazov. Vedel výborne zobrazovať a mnohými figúrami oživovať vnútro chrámov a iných stavieb. Jeho sloh je plynný a zdarne napodobuje prírodu. Zomrel roku 1655.

Milic [Millitz] Ján Michal, podobizniar vo Viedni roku 1770 [od roku 1747], učil sa u Martina Meitena [van Mijtensa]. Haid, Nilson a iní vydali jeho obrazy v rytinách.

Milinković Sofron, Ilýr, učiteľ kreslenia v Karlovci v Chorvátsku.

Minič Dominik, v Prahe roku 1797 sa od neho ešte nachádzali [obrazy] Chlapec a Dievča s ovocím, ktoré on maľoval.

Miropolskij Leontejev, Slavorus, úd akadémie roku 1794. Jeho maľby nepoznáme.

Miroslav, Čech, mních, pravdepodobne sázavský, [okolo] r. 1102. Maľoval obrazy a litery v knihách, najmä v rukopise Mater verborum, kde sám stojí nakreslený pod literou P a obrazom Panny Márie s nápisom v rukách: „Ora pro illuminatore Miroslao A. MCII“ (Oroduj za maliara Miroslava roku 1102). Všetky ťahy a farebné ozdoby sú namaľované s pevnou istotou.

Mišković Mojžiš, Srb z Banátu, teraz v Pešti, výborný maliar na hodvábe; maľoval Zrinského bitku pri Sihoti, Krista v Getsemane, ako ho posilňuje anjel atď.

Moracziński Jan, Poliak zo Žytomira, roku 1839 navštívil mníchovskú akadémiu, aby sa školil v maliarstve.

Moravský Matěj, po latinsky Moravius, písal roku 1476 bibliu, v ktorej sú pekné kresby, kreslené jeho rukou. Tento exemplár je teraz v Neapole v knižnici kláštora Monte Olivero.

Morawa Maciej, maliar a rytec z Poľska, okolo roku 1650. V zbierke grófa Sternberga-Manderscheida sú od neho štyri obrazy.

Mrkos Václav, Čech, v rokoch 1797 — 1802 kreslil krajinky pre rytcov.

Mrňák Hynek, Čech, kresliar na normálnych školách v Poľsku.

Mrňák Josef, Čech, žije, v kameňopisných Dejinách českých roku 1824 je od neho obraz: Proroctvo Libuše, okrem toho maľoval Mojžiša, Smrť Ábelovu, Prosby Otčenáša atď.

Mutina Tomáš, Čech, rodom z Mutiny [Mutěnína], najstarší slávny český maliar olejom. Na konci minulého storočia našli v Karlovom Týne v Čechách olejomaľby, na jednej z nich je nápis:

„Tvorcom kto tohoto diela?, pýtaš sa, čitateľ drahý, Tomáš, vedz, Rabšinov syn, oba pôvodom z Mutiny boli.“

Niektorí ho pokladajú za Vlacha, pôvodom z Modeny, ktorá po latinsky sa volá Mutina. Vlach Federici udáva mesto Treviso ako jeho rodisko. Ale známa staročeská rodina Mutina, dedina Mutina, otcovo meno Rabiš, Rabišin, a aj samé obrazy nájdené v Čechách, sú dostatočným dôvodom na to, že patrí nášmu slavočeskému národu a že sa môže líšiť od vlašského, ktorý mal podobné meno, ale žil neskoršie, roku 1353. Ostáva po ňom oltárny obraz Panny Márie medzi českými patrónmi Václavom a Palmáciom. Sv. Václav je zobrazený celkom v českom národnom duchu a slohu, v pancieri, v prešívanom odeve, v čiernom plášti, v rukách drží koruhvu a štít. Tento krásny a pamätný obraz bol až do roku 1780 v Prahe, odkiaľ ho na rozkaz Márie Terézie previezli do Viedne, kde je v obrazárni v Belvederi. Ďalej Ecce Homo, Madona a iné. Pozri Vlastimil 1842, I. r., str. 61. Žil asi v rokoch 1250 — 1297.

Myslibek, Čech, maliar; reštauruje obrazy.

Navrátil Josef [Matěj], akademický maliar v Prahe, narodený roku 1768 [1798], venoval sa s úspechom krajinkám. Nielen v kvaši (Quache) [gouache], ale aj v maľbe na stenu vynašiel také spôsoby, že sa aj vodou môžu umývať a veľmi sa podobajú pompejským obrazom.

Náko Jan, Srb, maliar; roku 1842 v Pešti: Stroskotanie lode pri pevnosti St. Malo.

Nečer [Netscher] Kašpar, Čech, narodený roku 1636 v Prahe [roku 1639 v Heidelbergu]. Oženil sa vo Francúzsku s kupcovou dcérou, potom sa osadil v Haagu v Holandsku. Jeden z najlepších maliarov; vedel výborne napodobiť lesk atlasu a vlásenie tureckých kobercov.

Nejebse [Nejepsa] Jan [Křtitel], Čech, maliar podobizní, do roku 1839 vo Viedni.

Nevta (či Nevet?), Rus, v Petrohrade, ešte žijúci maliar. Květy 1838. Príloha 44.

Nikolaus [Mikuláš], Čech, z Chotěbora, maľoval v Prahe v XIV. storočí. Spomína sa v protokole roku 1348.

Niger Ambrož, Čech, starší maliarskeho bratstva v Prahe [okolo] roku 1445.

Nikitin Ivan [Maximovič], Slavorus, syn podtajomníka Petra Veľkého, ktorý ho v štrnástom roku poslal do Amsterdamu učiť sa maliarstvu. Jeho arcidielo je Ukrižovanie Krista v kaplnke Aničkovského paláca.

Nikitin Mikuláš, brat staviteľa toho istého mena, ktorý maľoval v Petrove.

Nikonov Michail, učil sa roku 1792 na petrohradskej akadémii, kde toho istého roku dostal na výstave odmenu. Maľoval podobizne.

Nosecký Siard [Siardus] František [Kristián Ezechiel], syn nasledujúceho, narodený roku 1693 v Prahe. Aj keď vstúpil do premonštrátskeho rádu, usilovne pestoval maliarstvo; zanechal mnoho diel nástenných i olejov.

Nosek, Noska, Nosecký Václav Jindřich, zvaný Václavíček, Čech, maliar v Prahe okolo roku 1697; zdržiaval sa najprv v Jihlave na Morave, potom v Prahe. Maľoval dejepisné výjavy, prostrednej hodnoty.

Novák, Čech, vzdelaný na viedenskej akadémii, maľoval podobizne aj na stene a zdržiaval sa roku 1793 v Chotovíne [Chotovinách].

Oleszczyński Antoni, Poliak, profesor na akadémii vo Florencii, ešte žijúci maliar a rytec. Vydal Rozmaitości polskie so scénami a podobizňami z poľských dejín, prekrásne ryté a vo farbách tlačené. Okrem toho namaľoval Kościuszkovu podobizeň.

Opic [Opiz (Opitz)] Jiří Emanuel, Čech, narodený roku 1775 v Prahe, maliar a kresliar. Maľoval podobizne, ale predovšetkým prostonárodné scény, najmä z parížskeho života; ďalej Tábor kozákov na Elyzejských poliach pri Paríži 1814, Spomienky na Karlove Vary, Scény z Lipského výročného trhu; všetko výborné práce.

Opic Jiří, roku 1809 maľoval v Prahe podobizne v oleji.

Opic J., azda totožný s predošlými; kreslil nasledujúce slavianske námety a osoby, vybraté z Lutherovho životopisu v knihe Leben und Werke Dr. M. Luthers von F. W. Genthe, Leipzig 1841, ktoré sú v rytinách: 1. Mesto Jutroboh (po nemecky Jüterbock) na štyri míle od Vítoboru (Wittenbergu), ako v ňom roku 1517 predáva Tetzel odpustky. 2. Karol Miletický čiže z Miletic (po nemecky Miltitz), slavosrbský šľachtic, pápežský vyslanec, ako má r. 1519 v Starohrade (Altenburg) s Lutherom rozhovor, napomína ho k pokoju a saskému vyvolencovi Fridrichovi prináša zlatú ružu, ako dar od pápeža. 3. Ján Bernevičko (po nemecky Berlepsch), vodca zakuklených rytierov, ktorí na návod Fridricha, vyvolenca a kniežaťa saského, Luthera, ktorého dal pápež i cisár do kliatby, v Turínskom lese pri dedine Waltershausen dňa 4. mája 1521 z koča uchvátili a odprevadili ho kvôli bezpečnosti na hrad Wartburg. Rod Bernevičkovcov pochádzal od moravsko-slovenských hraníc. 4. Sobáš Kataríny Borskej čiže z Bory s Lutherom dňa 12. júla [13. júna] 1525, ktorý odbavil Ján Bugenhagen.

Orel Ondřej, maliar, ktorý bol v Londýne v službách kráľa Henricha VIII.

Orfelin, Srb, maliar a medirytec, maľoval hlavný chrám v Karlovci, ale umrel pred dokončením diela. Zhotovil v rytinách podobizeň Lazara, metropolitu Nenadovića a iných. (Serb. nar. list.)

Orlov, podobizniar, ešte žije v Petrohrade, jeho diela patria k najznamenitejším.

Orlowski Alexander [Osipovič], Poliak, ale čoskoro prešiel do Petrohradu, kde chodil na tamojšiu akadémiu. Roku 1812 stal sa tam dvorným maliarom. Najväčšmi sa preslávil maľovaním bitiek a koní. † 1837 [1832]. Jeho podobizeň nachodí sa v Drážďanoch u dvorného maliara Vogla.

Osolsobě Jan, Moravan, z Olomouca, zomrel v Pešti r. 1831, znamenitý dejepisný maliar. Pozri o ňom Výklad k Slávy dcere, str. 309:

„— Osolsobě. — Porovnaj Výzvu umeleckého vydavateľstva Ferdinanda Tomalu v Pešti vlasteneckým milovníkom umenia na predplatenie troch obrazov z uhorskej histórie od Johanna Osolsoběho, nebohého maliara historických námetov v Pešti, a to: Zrinského hrdinská smrť na Sihoti 8. septembra 1566; Kinizsi zachraňuje Báthoryho vo víťaznej bitke na Chlebovom poli 13. októbra 1479; Dobytie Ofenu 2. septembra 1686. Všetky tri originály sú gvaše a drobnomaľby. Kto pozná ťažkosti, s ktorými musí zápasiť gvašová maľba, len čo sa zameria vyššie, na všetkých troch maľbách bude obdivovať zoskupenie a farby, ale ešte väčšmi svedomité vypracovanie drobnomaľby, ktorá znesie aj skúšku zväčšovacím sklom. No znalec starožitností bude sa kochať v svedomitosti a vernosti, s akou sú do najmenších podrobností vypracované zbrane a kroje. Osolsoběho kompozícia je vôbec nanajvýš originálna a historicky verná v najvýstižnejšom a najsvedomitejšom zobrazení miesta, zbraní a krojov.“

Pačić Ivan, Srb, narodený roku 1771 v Bajši, básnik a maliar, teraz žije v Budíne; má množstvo obrazov maľovaných vlastnou rukou, na ktorých zobrazuje slovanské, najmä ruské, poľské, srbské kraje a kroje.

Paliská, slobodná pani [grófka], milovníčka krásnych umení a maliarka. Mark ryl podľa nej Cimona a Pera.

Palko čiže Balko [Palcko] Ant. [Gašpar], Slezan, maliar, narodený vo Vratislavi, otec nasledujúceho Františka Antona a Františka Karola; býval vo Viedni a v Bratislave, maľoval sväté histórie, spoločenské obrazy čiže scény z tovarišstva ľudského v maličkých figúrach, z ktorých niekedy na dosť malý papier vedel umiestiť a pekne vypracovať päťdesiat aj viac. † 1754 [v Bratislave].

Palko [Palcko] František Anton, starší syn predošlého, jeden z najslávnejších maliarov podobizní a historických námetov. Jeho ohnivá farbitosť, správne kreslenie, znamenité rozloženie svetla a tieňov vzbudili údiv. Bol vo Viedni dvorným maliarom kniežaťa Eszterházyho. V chráme sv. Salvatora sú od neho oltárne obrazy sv. Františka Xaverského a Ignáca, v katedrálnom chráme sv. Štefan, vysokej ceny. V pražskej obrazárni je od neho Ján Krstiteľ.

Palko [Palcko] František [Xaver] Karol, maliar a rytec, narodený roku 1724 vo Vratislavi, maliarstvu sa učil v Bratislave u staršieho brata; na viedenskej akadémii získal za obraz Judita a Holofernes veľkú odmenu; v Taliansku sa oddal obzvlášť benátskej škole. Po návrate býval v Bratislave, kde maľoval mnohé oltárne obrazy, z ktorých sú viaceré v Bratislave u trinitárov, v Prešove, v Táte, v Brne, v Drážďanoch a inde. Roku 1752 stal sa dvorným kráľovským sasopoľským maliarom. Pre poľskú národnú kaplnku v Ríme maľoval sv. Kazimíra; v Prahe v jezuitskom chráme je od neho nástenná maľba, † 1767 v Prahe. Z jeho rytín, plných ducha i umu, sú: Kristus a Samaritánka pri studni, Madona s dieťaťom, Adam, ako dostáva od Boha život.

Palkov, Slavorus, maliar prostonárodných scén okolo r. 1814.

Panic Jan, Petr, Václav, traja českí maliari v Prahe okolo roku 1348.

Panić Mikuláš, Srb, maliar v Pešti, v našom veku, kreslil Kráľoviča Marka roku 1827.

Paperic Gustáv Fridrich, narodený v Drážďanoch, nepochybne 20 slavosrbských predkov (porovnaj pero, páper, páperie). Maľoval krajinky.

Paudic, Baudis Krištof [Pauditz, Paudiss Christopher], narodený okolo roku 1618 v Dolnom Sasku, žiak Rembrandtov. Namaľoval niektoré krásne obrazy pre rezenského biskupa a vojvodcu Alberta Žigmunda z Bavorska. Paudic čiže Paudič maľoval s norimberským umelcom, menom Roster, o preteky, a stratil odmenu. Tak ho to rozmrzelo, že od toho aj [roku 1666 alebo 1667 vo Freisingu] umrel, mnohými oplakávaný. Ostré kritiky v krásnom umení bývajú viac škodlivé ako osožné. Nie je isté, či Paudic a Baudic sú jedna osoba; isté je to, že druh maľby je u nich rozdielny; onen maľoval obrazy a deje, tento zvieratá a mŕtvych vtákov. Meno a koncovka -ic svedčia o tom, že boli potomkami Slavianov.

Pazaurek [Pazourek] Matěj, Čech, maliar v Dobřanoch, kde † 1729.

Pecka Jakub, Čech, [maliar], spomínaný v pražskom protokole roku 1445 [1348].

Pecka Matěj, Čech z Klatov, okolo roku 1560 v Prahe u slávneho Jana Táborského, u ktorého písal české knihy piesní a ozdoboval ich krásnymi maľbami.

Pekel, český maliar podobizní vodovými farbami, v Prahe. Kreslil kriedou podobizeň pána Ladislava Čelakovského na kameň.

Perlín [Perlyn] Ondřej, maľoval v Prahe okolo roku 1692.

Peroutka František, Čech, maliar vo Viedni; maľoval štyri čiastky roka na porceláne; bolo ich možno vidieť na umeleckej výstave v Pešti roku 1841.

Pešký Jozef, maliar v Pešti v našom veku, kreslil srbské knieža Lazara, cára Dušana, Kastriotića atď.

Petr Václav [Jan], Čech, narodený roku 1742 [1745], v Karlových Varoch, umrel v Ríme roku 1829. Jeden z najslávnejších maliarov zvierat. Vedel výborne a živo zobraziť nielen telo, farbu, kožu, svaly, ale aj povahu a náruživosti zvierat, napríklad zúrivosť tigra, veľkomyselnosť leva atď. Obrazy jeho zvierat sú nielen vo všetkých hlavných mestách Európy, ale aj v Amerike. Množstvo vlkov namaľoval pre Angličanov, lebo toto zviera tam nevídať. Jeho arcidielo je Raj [pozemský], kde sú okolo Adama všelijaké zvieratá. Bol profesorom Akadémie sv. Lukáša v Ríme.

Petrák Alois, maliar podobizní, roku 1838 [študoval] vo Viedni.

Petrović Živko, rodom zo Zemlína, akademický maliar, daroval na Maticu srbskú desať zlatých v striebre.

Petrus[-ovci], dvaja umelci toho istého mena, jeden maliar, druhý rezbár, asi v polovici XIV. storočia v Prahe. Spomínajú ich v maliarskom protokole roku 1348. Maliar mal prezývku Ventrosus (Bruchatý?).

Petřík, Čech, štítár čiže maliar štítov v Prahe [okolo] r. 1348.

Pěšina [Pešina] František Ondřej, narodený roku 1723 v Nepomukách [Nepomuku] v Čechách, s pochvalou maľoval olejom i na vápne, najmä kvety.

Pěšina [Pešina] z Čechorodu Jan Hynek, maliar a mešťan v Prahe, kde sa roku 1700 oženil.

Pietrovský Anton Maximilián, narodený v Bydhošti v Prusku, roku 1836 učil sa v Berlíne, kde aj na výstavu veľa maľoval.

Pigulski Józef, Poliak, maliar, okolo roku 1755 maľoval v Berlíne podobizne.

Philippus, Čech, [maliar] v Prahe okolo roku 1348.

Placho Michal, vo Viedni, roku 1841 [namaľoval] Kvety v pohári.

Ples [Pless] Jan Bedřich, Čech, [maliar] v Prahe, okolo roku 1665.

Pleš [Plesch] Ján Arnošt Konštantín, narodený roku 1752 [1749] v Míšni [Meissen], potomok Slavosrbov. Učiteľ kreslenia v Drážďanoch, † 1815.

Plešek (po nemecky Plaeschke) Móric, narodený vo Vratislavi [Strehlen]. Roku 1838 maľoval dievča s kvietím, ako zaspalo v lese.

Plonský Maur. [Plonski Michal], Poliak, kresliar, maliar a rytec. Ryl zvieratá a pitvorice (karikatúry) roku 1802.

Pluh [Pluth Kašpar], Čech, kreslil a ryl obraz ku knihe Zrkadlo šľachetnosti, v Prahe roku 1817.

Podeke (azda Poděka) [Podecke] Jan Blahoslav, v Prahe okolo roku 1723.

Pokorný, Čech, [maliar] z Poděbrad, [žil] v druhej polovici XVIII. storočia; kopíroval diela hlavných majstrov v Ríme, kde azda aj umrel.

Polak Martin Bohumil, ktorého tak volá jeho poľská vlasť, nevie sa, v ktorom meste sa narodil v XVII. storočí. Žil asi tridsať rokov v Tirolsku, jeden z najdokonalejších maliarov. Porovnaj Tiroler Künstler-Lexikon a Tiroler Almanach 1803. Obšírnejšie sa o ňom dočítame v Cestopise na strane 216:

„Aj tunajšie chrámy a obrazárne, ako aj celé Tirolsko pýšia sa perím slavianskeho umelca. Meno Martina Bohumila Polaka, ktorého tak nazvala, jeho poľská vlasť, všade sa tu čestne ozýva. Nemožno vypátrať, kde a kedy sa narodil; okolo roku 1630 zdržiaval sa v Tirolsku celých tridsať rokov, sprvoti ako komorný maliar arcikniežaťa Leopolda a potom kniežaťa-biskupa a kardinála Karola z Madruce [Madruza]. V Inomosti [Innsbrucku], v Halle, v Triente a v Brixene namaľoval veľa utešených obrazov, kým po založení mnohých dobročinných ústavov pre mládež (rozumie sa nemeckú) v južnom meste aj umrel a ho pochovali. Arcidielo jeho obdivovaného štetca je v Inomostí na oltári servitského chrámu a predstavuje zasnúbenie Panny Márie s Jozefom; jeho umelecká vynaliezavosť a oku lahodiace rozmiestenie skupín, správnosť kreslenia a skvelosť farieb akoby zatemňovali všetko ostatné. V kapucínskom chráme bol od neho sv. Felix. Špitálsky chrám sv. Ducha má od neho utešený obraz, na ktorom je sv. Anna, Panna Mária a dieťa Ježiš. Aj tunajšie múzeum, ako aj mnohé domy Inomosťanov, zdobia pekné obrazy tohoto pre nás strateného syna Slávy. Mnohé náčrty a maľby tohoto umelca zničili sa v ohni, keď zhorelo niekdajšie letné sídlo Ruhelust v Inomostí. V historicky slávnom meste Triente (po latinsky Tridentum, kde bol cirkevný snem) je od nášho spolunárodovca vyše dvadsať obrazov v rozličných chrámoch, totiž v Dóme: Nanebevzatie Márie, Vraždenie dietok betlehemských, sv. Krištof, sv. Dorota a Mária; v chráme sv. Magdalény: Večera Šimona Malomocného; v chráme sv. Františka: Bolestná matka, sv. Klára, Nepoškvrnené počatie, sv. Anton Paduánsky, Odpustky portiunkulské; v kapucínskom chráme: sv. Kríž na oltári a Ukrižovanie v sakristii; v chráme sv. Marka: sv. Augustín a iní svätí. — V dedinke Malej v Slnečnom údolí (Sulztahl) [Sonnentahl] je od neho Narodenie Márie; v Castione sv. Vavrinec (výborný obraz), v Brixene vo farskom chráme na oltári Traja králi od Východu na návšteve u dieťaťa Krista; v kolegiálnom chráme dva skvelé obrazy: Zvestovanie Panny Márie a sv. Magdaléna pri Večeri Pánovej. — Keby som bol čarodejníkom bol by som všetky tieto krásoumné poklady pričaroval do vlasti ich pôvodcu, alebo iného kraja dosiaľ verného Slávii.“

Polák Leopold, Pražan, rodom Žid, žije v Ríme a je takmer svetoznámy v maľovaní výjavov zo života. Maľoval: najvyššieho správcu hradu, stratenú kacabajku, nájdený list od dievčat za mrežami, spiace dievča s barancom, dieťa pri kolíske. Obrazy od neho má ruský cár.

Pollirář [Pulíř] Fabián, narodený v Ústí nad Labem, miniatúrnik v Prahe; roku 1560 ozdobil podobizňami a inými okrasami skvostnú knihu spevov v teplickom farskom chráme.

Popel Antonín, maliar miniatúr v Prahe okolo roku 1755.

Popov, Slavorus, teraz žije v Petrohrade; vynašiel akýsi nový spôsob rýchleho maľovania, podľa ktorého aj ten, kto nie je maliarom, za niekoľko hodín môže namaľovať veľké obrazy, ktoré nestrácajú ani vlhkosťou, ani prachom alebo dymom svoj lesk a pôvab (Květy 1843, č. 1).

Postel [Postl] Karel, krajinkár, rytec, narodený roku 1768 [1774]. Roku 1808 [1806 — 1817] bol učiteľom maliarstva na pražskej akadémii, stal sa tu zakladateľom prvej krajinkárskej školy a bol jedným z najznamenitejších umelcov. Maľoval pohľady na hrady Vorlík a Baba, pražské okolie a iné české kraje.

Potocká Laura, Poľka, v Niemcewiczových Historických spevoch sú ňou nakreslené štyri obrazy: číslo 7 Kazimír Veľký, číslo 18 Konstantin Ostrožskij, číslo 29 Žiaľ nad smrťou Štefana Potockého, číslo 31 Kráľ Michal.

Prasic Mikuláš, Čech, [maliar a] mešťan v Prahe okolo r. 1391.

Prek Xaver, Poliak, maliar nášho veku, kreslil roku 1825 podobizeň X. Fr. Siarczyńského, kanonika varšavského a bibliotekára národnej knižnice, majetok Osollinskovcov vo Ľvove.

Pribyl František, [narodený] roku 1838 vo Viedni; maľoval Venušu trúchliacu nad Adonisovou smrťou, Krista v hrobe.

Procinski Jakub, Poliak, roku 1838 [vystavoval] vo Viedni; podobizniar.

Procházka František Xaver Antonín, narodený roku 1740 v Prahe, tam aj zomrel roku 1815, maliar; v pražskej obrazárni je od neho: Búrlivé more so skalnatými brehmi, morské nábrežie s budovami, krajinky s horami a zrúcaninami. Maľoval aj na vápne.

Procházka Jan, roku 1839 na viedenskej výstave: podobizeň kniežaťa z Colloreda-Mansfeldu vo vosku.

Procházka Jiří, Moravan, narodený roku 1749; lekár a profesor pitvy vo Viedni, súčasne aj ochotník v maliarstve; maľoval krajinky, kvety a ovocie.

Prokov čiže Brokov Ján, rodák zo Sedmohradska(?), rezbár; urobil vzor k soche sv. Jána Nepomuckého a niekoľko iných sôch, ktoré sú v Prahe; napríklad Máriu s dieťaťom a dvoma anjelmi.

Prokov [Brokov] Ferdinand [Maximilián], syn predošlého, učil sa u českého rezbára [O. F.] Quitainera a umením prevyšoval otca; od neho je sedem sôch na pražskom moste, ktoré zo skromnosti podpísal otcovým menom, ako aj iné sochy. Pozvali ho aj do Viedne a Sliezka. Zomrel roku 1731 v Prahe ako štyridsaťtri ročný. Z jeho bratov spolupracoval s ním Anton, a druhý, Jozef, bol dvorným básnikom a maliarskym ochotníkom cisára Karola VI.

Prosil Vít, Čech, z benediktínskeho rádu, žil a maľoval okolo roku 1774. Narodil sa [roku 1737] v Litomyšlu.

Proš Václav, Čech, narodený v Prahe, maliar, maľoval poľovačky, bitky, kone atď. Začas sa zdržiaval aj vo Frankobrode [Frankfurte] nad Mohanom. Jeho obrazy sú rozšírené a obľúbené pre dokonalú znalosť zvierat, najmä koní. Zomrel roku 1762 vo Švabachu. V pražskej obrazárni sú od neho cválajúce kone s krajinkou.

Proš Magnus, syn predošlého, maliar zvierat; pracoval roku 1776 v Norimberku, kde vydal celú knihu loviteľných zvierat v malom fóliu.

Pučinin Matvejev, Slavorus v Petrohrade, odchovanec tamojšej akadémie, cestoval po Taliansku, bol v Ríme; namaľoval Vzkriesenie Pána, Alexander u Diogena. Bol profesorom na petrohradskej akadémii. † 1797.

Pustota Petr, Čech, v Prahe okolo roku 1348, úd maliarskeho spolku.

Quadal [Chvátal] Martin Ferdinand, Moravan, výborný maliar zvierat, zdržiaval sa od roku 1797 až do roku 1804 v Petrohrade, zomrel [roku 1808] v Londýne [Petrohrade].

Quast [Jan Zachariáš], dobrý český maliar na porceláne a smalte v Prahe; má aj syna maliara.

Rabuský Jakub, Čech, [maliar] rodom z Mostu, žil v Prahe [okolo] roku 1800.

Ráb [Raab] Hynek, Čech, narodený v Nechaniciach pri Bydžove, z jezuitského rádu, zomrel roku 1787 vo Velehrade. Už v mladosti kreslil obrazy na steny. Maľoval veľa, najmä pre chrámy.

Radauš [Radouš] Matěj, Čech, znamenitý maliar, ktorý r. 1594 [1596 — 1604] žil v Hradci Královej. Prekrásnu knihu spevov královohradeckého mestského chrámu ozdobil rozličnými podobizňami pisárov a biblickými výjavmi.

Radda Vojtěch, historický maliar v Znojme na Morave, [okolo] roku 1809 maľoval oltáre i obrazy.

Ragusa (Ragusinus) Felix, Slavodalmatínec z Dubrovníka, maliar miniatúr, v rozkvete v prvej polovici XVII. storočia. Pracoval i v Budíne na dvore kráľa Mateja, kde bol predstaveným odpisovačov a maliarov kníh (Belii Notitia Hungariae III, 225).

Ragusa Francesco da, Dubrovníčan, maľoval roku 1618 v Ríme, potom v Brescii oltárne obrazy.

Rajski Ferdinand, umelec, žije dosiaľ, maľuje prostonárodné scény.

Rakovič, krajinkár, teraz žije v Petrohrade a jeho maľby veľmi chvália.

Rambaužek [Ramboužek] Matěj, maliar a mešťan v Chrudime [okolo] roku 1593; maľoval Krista, ako prijíma dietky a požehnáva ich.

Raniš [Ranisz] August, Poliak, narodený v Gdansku, dejepisný maliar; pre tamojší dominikánsky kostol namaľoval oltárny obraz, ktorý krásne znázorňuje Kristov krst. Jeho vkus a sloh vyrovná sa najväčším majstrom a blíži sa najmä k van Dyckovi. Zomrel roku 1670.

Raška (Raschke) J. F., Slezan z V. Hlohova, okolo roku 1812, maľoval výborné podobizne a výjavy.

Rawski Kazimierz, Poliak z Rawy v Haliči, narodený roku 1795, maľoval podobizne.

Rektořík František Vavrinec Josef, Moravan, narodený r. 1793 v Brne, vzdelaný pre štátnu službu, teraz riaditeľ expedície v guberniu v Brne, výborný maliar a rytec. Od neho je päť listov s ovcami a kravami, päť listov krajiniek so stádom a chalupami, krajinka s ovcami, francúzski vozataji na ceste.

Rit, Rus, odchovanec petrohradskej akadémie, zomrel koncom minulého storočia.

Rohlík Mikuláš, Čech, [maliar] v Prahe okolo roku 1348.

Rojovský Jan Jakub, narodený v Augsburgu, osadil sa v Prahe roku 1700.

Romanov, Slavorus, maliar v čase Petra Veľkého. (Porovnaj Museo Fiorentino IV, 179.)

Rota Martin, Slavodalmatínec zo Šibenika, maliar a medirytec, pracoval v Ríme, v Benátkach a vo svojej vlasti. Jeho arcidielom je Posledný súd podľa Michelangela z roku 1569. Pracoval podľa Tiziana, Raffaela, Zucchera, Pennisa a iných. Vydal v Benátkach vo fóliu podobizne rímskych cisárov, aj mapy Dalmácie a dve podobizne čiže rytiny slávneho Ant. Vraniča (po latinsky Veranzius).

Rubin, Čech, [maliar] v Prahe okolo roku 1348.

Rus Hynek, Čech z Trutnova, narodený roku 1736, učil sa u otca maľovať najmä podobizne a zvieratá.

Rybiš (Reibisch) Fridrich Martin, narodený roku 1782 v Stassfurte pri Devíne, učil sa v Drážďanoch, kde sa stal aj učiteľom kreslenia. Roku 1831 vydal Deutscher Rittersaal; potom pamätihodnosti kráľovskej saskej zbrojnice a zbierky starožitností. (Rybiš, Reibisch je staroslavianska šľachtická rodina v Míšni, v Lužici, v Sliezsku. Jeden z nich, Sebastián Rybiš, zachránil život saského vojvodcu Mórica pri Pešti r. 1542.)

Ryška František, kreslič, roku 1840. Kreslil plány k stavbám vo Viedni.

Sacharov N., ruský maliar v čase Petra Veľkého.

Salmová [Reifferscheidová Jenny], česká grófka, Mánesova žiačka, dobre maľovala kvety a krajinky. Nevedno, či ešte pokračuje.

Sedlčanský Jan Jakub, Čech, pražský mešťan, znamenitý kresliar a krasopisec. Roku 1590 ozdobil Streycove žalmy zlatými farbami, kvetami a okrasami. Túto knihu opatrujú v Strahovskej knižnici.

Segedinac, Srb, maliar, maľoval v Novom Sade chrám sv. Jána. Obrazy sú krásne, ale v pomere k veľkosti chrámu, primalé.

Semianowski Francizsek Xav., Poliak, [okolo] roku 1838 maľoval vo Viedni krajinky, napríklad Soľnohrad.

Schiavone čiže vlastne Medola, [Meldolla Andrea, Medulić] Ondrej, zvaný Schiavone, narodený v Šibeniku [Zadaru] v Dalmácii roku 1522 [1517], † 1582 [1563] v Benátkach. V pražskej obrazárni je od neho Modloslužba Izraelitov [Obetovanie Židov] na púšti; v obrazárni Pitti vo Florencii je od neho päť obrazov pod číslami 69, 70, 152 (Kain a Ábel), 380; v paláci Galvagnovcov v Benátkach je dvadsať jeho najlepších obrazov.

Schiavone Hieronym alebo Juraj, v rozkvete v Benátkach okolo roku 1512, učil sa maliarstvo u Jakuba [Francesca] Squarcioneho. V škole sv. Marka v Benátkach je jeho obraz Kristus v Getsemane.

Schiavone Lukáš, maliar v Meduláne [Miláne], známy ako učiteľ Hieronyma Delfina, výborný vyšívač zlatom na hodvábe.

Schiavone [Schiavoni] Natale; na peštianskej výstave r. 1841 boli od neho: Podobizeň panny Šodlovej, speváčky; Priateľstvo; Figliarske dievča; Panna vo sne, ako na ňu číha chlap; Hlava Pomonina; Zamyslená panna. Ďalej vo Viedni: Venuša a Kupido; Sybilla; Odaliska; Obeť Ábelova; Judita; Sv. Magdaléna; Vinobranie; Zvod; Pokušenie; Spokojnosť; Tizian a Violanta; Podobizeň veľkokniežaťa a nástupcu ruského trónu.

Schiavoni Felice. Pozri o ňom v Cestopise od str. 84: „Benátky: Nabažení týmito prerozkošnými umelecko-národnými slasťami vypytovali sme sa na rodinu, potomkov a obydlie Schiavoniho. Naši gondolieri hneď zabočili do Veľkého kanála a o chvíľu stáli sme pred bránou krásneho a veľkého paláca, ktorý patril kedysi rodine Giustiniánskej, teraz Schiavoncom. Pán Felice Schiavoni, najmladší potomok tejto rodiny, teraz najslávnejší maliar nielen v Benátkach, ale možno v celom Taliansku, práve keď sme prišli, bol vo svojej dielni a maľoval obraz istej váženej matróny, ktorá tam sedela. No pritom všetkom odložil štetec nabok a prijal nás s najprívetivejšou vľúdnosťou. A potom, keď sme sa vyslovili, kvôli čomu prichádzame: — že my ako Slaviani prichádzame k Slavianovi s národnou úctou a s pozdravením od mnohých rodákov, ktorí sú na takého umelca hrdí — —, tu začala jeho tvár žiariť a jeho duch plápolal v sláve. Ani miesto nám nevedel nájsť vo svojom paláci, iba teraz sme boli všetci v tejto cudzine doma, všetci svoji, aj on, aj my. Rozprávali sme sa chvíľu po nemecky, chvíľu po vlašsky, on v onej, my v tejto [reči] nedokonale, no ani slová, ani jazyky sme nepotrebovali, tak dobre sme si citmi a úmyslami, očami a posunkami rozumeli. Pán Slavian, a viete vy po slaviansky? — opýtal som sa ho. On: Ach, bohužiaľ málo, alebo nič. Nemal som tu na to nijakú príležitosť, nijakého učiteľa. — Ja: A akože to, veď tu, v Benátkach, je nielen ulica Slovanov, ale aj chrám Slavianov? — On: Veď áno, ale nieto škôl. U nás je to nie tak ako u protestantov, kde je vraj pri každom chráme hneď aj škola pre vyučovanie mládeže. Nemci v Benátkach sú z tohoto hľadiska múdrejší a šťastnejší, tí tu majú viac prostriedkov a sú lepšie pripravení na udržanie svojej reči v lone vlaštiny. — Ja: To isté som počul aj v Terste, aj tam sa Nemci všemožne starajú o zachovanie svojej reči a národnosti. Naproti tomu Slaviani všetko čakajú len od vlády, alebo ponechávajú na náhodu. — On: Ale počúvam, že v najnovších časoch sa začínajú Slaviani prebúdzať a pestovať reč i literatúru. Keby tu len bolo dostať slavianske knihy, vlastnou usilovnosťou by som si vynahradil, čo mi macošská šťastena odoprela a učil by som sa reč svojich otcov. — Ja: Tak predsa až dosiaľ viete, že ste slavianskeho rodu a pôvodu? — On: Nielenže viem, ale sa tým aj pýšim, že pochádzam z hrdinského (marziale) slavo-dalmátskeho kmeňa. Náš praded, Ondrej Medola, narodený v Dalmácii, v meste Šibeniku z chudobných rodičov, zaoberal sa v mladosti maľovaním kufrov a truhál; jeden takýto kufor dostal sa do rúk akémusi bohatému cestujúcemu pánovi, a tomuto sa maľba tak zapáčila, že vzal toho mladého farbiteľa so sebou do Benátok, kde sa potom stal slávnym maliarom. Tento Ondrej mal syna Michala, tiež maliara, Michal mal syna Natála, Natál má synov Jána, ktorý je maliarom v Petrohrade, a Feliča, a to som ja. — A prosím vás, čo to slovo Medola v slavianskej reči znamená? Veď ho niektorí pokladajú za latinské. — Ja: Podľa mojej mienky koreňom toho slova je med, a -ola čiže -ole je tvoriaci prídavok ako Dodola, homola, alebo homole, stodola, gondola, Vojnole, Dragole atď. U Srbov je veľa osôb a rodín pomenovaných po mede, napríklad Medak, Medoňa, Medulja. A to, že to poniektorí odvodzujú od latinčiny, je len buď dôkazom nevedomosti, buď obyčajnej nepriazne iných národov k nášmu, ktoré by nám rady vzali a prisvojili si všetko veľké a slávne, čo máme, ako to chceli urobiť s Kopernikom, alebo aj so samým Husom.

Po tomto rozhovore povodil nás pán Felice Medola sem a tam po celom svojom paláci, ktorý je takmer celý obrazárňou, so zbierkami najvýtečnejších diel najslávnejších majstrov, najmä jeho predkov. Ukázal nám aj pozostatok jedného kufra, ktorý maľoval jeho praded Ondrej a ktorý jeho potomci opatrujú ako posvätné dedičstvo. Od Natála tu vidieť originály dvoch slávnych obrazov, kde starý bohatý Turek zvádza mladicu, ukazujúc jej rad krásnych perál. Nemožno živšie a pravdivejšie zobraziť boj medzi nevinnosťou a márnomyseľnosťou ženy, ktorá by nechcela stratiť ani jedno, ani druhé. Málokde som videl v takej ušľachtilosti Juditu, Venušu a iné ženské obrazy: to ladné dráždenie zmyslov, ktoré letí po celej pleti ako jarný úsmev mája po zemi; tú opojnú ľúbeznosť života, ktorá okrem seba nemá nijaký inakší cieľ; tú nevinnosť ženskej slabosti a neznalosti tento kvet ani nie tak rozumom, ako radšej citom a tušením ovládanej telesnosti. — Obdivovali sme aj jeho Evu v paláci Barbarigovcov a jeho Námestie sv. Marka, maľované pre Angličana. Vôbec zo všetkých prác Schiavonovcov, ktoré som videl, či už od predkov, či od žijúcich potomkov, urobil som si taký náhľad, že sa im ženy lepšie vydarili, ako mužské osoby. Azda je to prejav a následok im prirodzeného národného charakteru slavianskeho, lebo aj oni sú synovia holubičieho národa.

Čo mi tu v paláci Schiavonskom, ale aj inde v Taliansku, padlo do očí, bola tá prostota, takmer prázdnota, ktorá vládne v týchto priestranných sieňach a izbách vlašských šľachticov i mešťanov. Nenájdeš tu nábytkom a rozličným náradím preplnené izby, kde je v každom kúte klavír, skrine, postele, kanapy, divány s vypchatými poduškami, tucet stolov a sedadiel, dedovské stoličky či zbrane, fajky a tomuto podobné haraburdy, ktoré napomáhajú mäkkosť a lenivosť, skvostnosť a márnotratnosť, alebo aspoň nevkus: — namiesto toho všade krásna architektúra, na stenách obrazy a niekoľko veľkých zrkadiel, v kútoch majstrovské sochy alebo busty, zbierky starožitností — to je všetko, čo zdobí dom.

Neďaleko Schiavonského paláca je Akadémia krásnych umení, ktorú sme, tak ako aj pána Schiavoniho, navštívili dva razy. Pán Schiavoni je tu zaiste správcom a učiteľom v maliarskej triede. Už vo dvore sme videli, že do jednej prízemnej siene vchádzajú a odtiaľ vychádzajú húfy divákov, s prúdom sme tam vošli aj my. Uprostred stál na stole práve v týchto dňoch dokončený veľký obraz Obetovanie Panny Márie od Felice Schiavoniho, namaľovaný pre Svätoantonský chrám v Terste. Nielen mladí maliari, ale aj starí majstri stáli a sedeli okolo a odkresľovali alebo obdivovali toto nové dielo, ešte plné lesku čerstvosti a jasnosti farieb. Ako hrdo mi tĺklo v hrudi srdce pri myšlienke, že to urobil Slavian, že túto poctu vzdávajú synovi nášho národa! A čo by mohlo byť z takéhoto národa, keby bol svojským, neodcudzoval sa, alebo aspoň keby sa mohol vzdelávať a podporovali ho.“ —

Schránil, Čech, v našom veku, maľuje podobizne.

Simić Pavel, Srb. Novosadčan, ešte žijúci maliar.

Skreta [Škréta, Šotnovský zo Závoříc] Karel, Čech, Pražan, [maliar], zomrel roku 1674 [asi] ako sedemdesiatročný, súčasníci ho nazývali českým Apellesom. Za tridsaťročnej vojny odobral sa do Vlách [Talianska], kde pobudol niekoľko rokov najprv v Benátkach, potom v Bologni, vo Florencii a roku 1634 v Ríme. V Bologni mu ponúkali učiteľský úrad na tamojšej akadémii, ale ho neprijal, vrátil sa do vlasti a stal sa najslávnejším českým maliarom. Cisár Ferdinand III. povýšil ho do šľachtického stavu pod menom Šotnovský zo Závoříc. Jeho diela nemajú v sebe nič divoké a nútené, ani pochlebnícke a nedbajské, sú plné prostoty, prirodzenej krásy a antiky. Vedel sa premeniť hneď na Carracciho, hneď na Michelangela, hneď na Raffaela, hneď na Tiziana, hneď na Pavla Veronského [Veronese], hneď na Dominichiniho [Domenichina]. Ale najväčším jeho miláčikom bol Guido Reni. Jeho napodobovanie vlašských majstrov bolo také šťastné, že často ani najchýrnejší znalci nemohli rozoznať ich obrazy a jeho. Akýsi český šľachtic a znalec maliarstva dal Skretovi urobiť voľajaký obraz, on ho maľoval slohom Carracciho. Šľachtic nebol s ním spokojný a s opovržením obraz Skretovi vrátil. Ten na to nič nedbal, na skryté miesto obrazu napísal svoje meno a poslal ho do Vlašska, kde ho všeobecne pokladali za dielo Carracciho. O niekoľko rokov cestoval český šľachtic do Vlašska a nevedomky vo Florencii kúpil tento obraz za drahé peniaze iba preto, aby mohol vo svojej vlasti Skretu zahanbiť a presvedčiť ho o tom, že len vlašské pôvodiny kopíruje a nasleduje, lebo nevie vynájsť nič vlastného. Ale ako veľmi sa musel začervenať tento šľachtic bažiaci po všetkom cudzom, keď mu Skreta ukázal na tomto obraze svoje meno! — Pražské chrámy sú plné obrazov tohoto usilovného umelca. Vo farskom kostole sv. Martina je od neho Ján Evanjelista, v osobe ktorého zobrazil Skreta sám seba v štyridsiatom roku. Maľoval aj národné námety, napríklad sv. Vojtecha, Zavraždenie sv. Václava, Bohuslava Balbína olejovými farbami atď.

Skreta N., syn predošlého, maliar, no nedostihol svojho otca v dokonalosti a sláve krásneho umenia.

Skreta Matěj, Čech, [okolo] roku 1685 maľoval pre knieža z Lobkovíc v Roudnici.

Slovák Mikuláš, maliar v Prahe, ktorý sa preslávil medzi rokmi 1438 — 1445.

Smicheus [Smichaeus] Antonín, Čech, narodený v Prahe roku 1704, zomrel v Lounoch roku 1770. Cestoval po Taliansku, od neho je nástenná maľba v augustínskom chráme v Pročove [Ročove].

Smiř (po nemecky Smirsch) Jan, Čech, vo Viedni, maliar ovocia a mŕtvej hydiny, ešte žijúci umelec.

Smíšek Jan, otec a Jan Krištof, syn, obaja [medirytci] v Prahe od roku 1630 — 1762. Od nich je Podobizeň Karola IV., potom rozličné erby a zvieratá.

Smuglewicz Francizsek, Poliak, rodom z Varšavy, maliar za panovania Augusta, preslávil sa historicko-náboženskými obrazmi okolo roku 1765.

Sobico Jan, Čech, Pražan, okolo roku 1480 [1410 maliar a] iluminátor.

Sobolevský, ruský podobizniar, z prvej polovice XIX. storočia.

Sokolov [Piotr Ivanovič], odchovanec petrohradskej maliarskej akadémie, † 1791.

Solanský, Čech, [maliar] v Prahe, okolo roku 1348.

Soukup Matěj, mešťan staropražský, okolo roku 1411 [1664 — 1737].

Spork [Sporck] Jan Rudolf, gróf, Čech, biskup adratský, suffragan arcibiskupa pražského, výborný kresliar; ostali po ňom kresby tušom v siedmich zväzkoch v Strahovskej knižnici.

Stachowicz Michal, Poliak, narodený roku 1768 v Krakove, zomrel roku 1825. Profesor maliarstva v Krakove, Poliaci ho volajú národným maliarom, alebo maliarom národnosti, a to právom, lebo maľoval námety brané zväčša zo slaviansko-národných a poľských dejín, napríklad Sobotky čiže Oheň svätojánsky, Solnice wieličské, Snemy varšavské, Bitku Boleslava III. s Henrichom V., Bitku pod Byčinou, Hrob Oyčyzny, Povstanie čiže prísaha Kościuszkova, Víťazstvo na Raclawských poliach, Tábory poľské atď. V Bitke pod Byčinou poľský vojak vzal čapicu padlému Nemcovi a straší ňou brechajúceho psa. O ostatných obrazoch píše Pawel Czajkowski, že „od iskrivých podkovičiek po vlasy naježené junáctvom, všetko je na nich poľské.“ Obrazy tohoto majstra sú najmä v Krakove, v kostole dominikánov; Sandomierski mučeníci (národný majetok); ďalej v kostole františkánskom, u reformátov a najviac ich je v sieni Jagiellonskej. Obšírnejší jeho životopis pozri v XII. ročníku Tow. nauk, Krakow 1827.

Staić Jan, Srb, rodom z Mitrovíc, umrel vo Viedni okolo r. 1824, kde sa učil. Hoci bol ešte mladý, prejavil mimoriadne schopnosti v maliarstve.

Stanislavljević Jan, Srb z Nového Sadu, narodil sa r. 1816, maľovať sa učil u Peškého v Pešti; od roku 1839 sa zdržiaval v Ríme, kde 24. januára 1841 umrel. Maľoval Oslobodenie apoštola Petra z väzenia, za tento obraz dostal od ruského veľkokniežaťa, ktorý bol v Ríme, dvadsaťpäť dukátov. Začal kopírovať pre to isté ruské veľkoknieža trinásť Raffaelových obrazov v Ríme za päťtisíc rubľov. Do Pešti poslal krásny obraz rímskeho Panteónu. Škoda mladíka plného nádejí!

Stařina František, Čech, [maliar], Malopražan, [okolo] r. 1728.

Stay Blahoslav, Slavodalmatínec z Dubrovníka, maliar, za čias Ľudovíta XIV. navštívil Paríž, Rím, Neapol, Bolognu; keď sa vrátil do vlasti, býval v domčeku von za mestom a kochal sa v samote a v krásach maľby. Jeho obrazotvornosť je kvitnúca, veselá, ušľachtilá; má formu gréckeho vkusu. U jeho vnukov je okrem iného obraz, ktorý predstavuje hrdého starca, ako chlapčekovi (Milkovi) [Amor], ktorý mu sedí v lone, obstrihuje konce krídel. Tento obraz, plný vďaky a sily, všetci umelci na prvý pohľad vyhlasujú za dielo Carracciho. Tam sú aj podobizne jeho rodiny: Benedetta Primu, Pierfrancesca Staya a iných. V chráme Santa Maria di Castello je od neho znamenitý obraz na veľkom oltári (Appendini).

Stroiński Jan, historický maliar XVIII. storočia v Haliči.

Strychýř Josef, Čech, [kresliar] z Kozolupu [Kozolup], [činný okolo] roku 1802.

Stryla Jan, Čech, maliar v Prahe [okolo] roku 1348.

Suchý Vojtech, roku 1840 vo Viedni, podobizniar.

Sulkowska Eu., kňažná, Poľka, v Niemcewiczových Historických spevoch je od nej osem obrazov, a to číslo 1, 4, 8, 9, 13, 14, 20 a 26 z poľských dejín.

Sum [Antonín], Čech, teraz žijúci v Prahe, maľuje výjavy zo života svätých.

Supera [Super] Tadeáš, Čech, [maliar], v sedlskom kláštore boli od neho sv. Benedikt, Róbert, Alberik, štrnásť učeníkov a iní svätí.

Světecký Martin, Čech z Litoměříc, maľoval rozličné veci pre kapucínsky chrám v Roudnici.

Svítil Josef, dekoračný maliar, v druhej polovici XVIII. [XVII.] storočia.

Svoboda Edvard, v Pešti, [okolo] roku 1840. [Namaľoval:] Srdcabôľ; Zvážanie sena; Žena s maskou; Driemajúci predavač sádrových figúr.

Svoboda Jan, Čech, narodený roku 1737 v Turnove. Od neho sú nástenné chrámové maľby v Přistoupíme a v Tismiciach.

Svoboda Rudolf, [maliar] vo Viedni. Roku 1841 boli od neho na výstave v Pešti: Zvieratá v kŕdli, Krava a koza pri studni, Opátstvo Tihan pri Blatenskom jazere, Zrúcaniny hradu Česnek.

Sycha, Čech, majster a maliar v Prahe [okolo] roku 1445.

Sýkora [Seykora] Hugo [Václav], český maliar stavieb, krajov; premonštrátsky mních, farár [v Bohušoviciach] pri Litoměřiciach. Samouk.

Ščedrin Ivanič [Š. Semion Fiodorovič], Rus, krajinkár, profesor a direktor petrohradskej akadémie, ešte žije.

Ščedrin Silvester [Fiodorovič], syn predošlého, tiež krajinkár.

Ščepánko, Čech, okolo roku 1445 v Prahe.

Ševujev Vasilij, Rus, historický maliar a profesor na petrohradskej akadémii, ešte žije.

Šimuneti, Ilýr z Rjeky, odchovanec benátskej akadémie, náš súčasník.

Šír František, český, dosiaľ najschopnejší kresliar na kameni v Prahe, narodený [roku 1804] v Novom Měste v Jihlavskom kraji; kriedou kreslil pánov Purkyněho, Presla, Šafárika, Jana Husa. Neprestáva sa doposiaľ vzdelávať, najmä podľa Francúzov.

Šlechta Vojtěch, Čech, narodený v Chrudime, podobizniar.

Štěpánek, Čech, [iluminátor], Pražan, okolo roku 1348.

Štur Jurian, maliar v Krakove, okolo roku 1665, učiteľ Teodora Lubienieckeho.

Táborský Jan, Čech z Klokotskej Hory, roku 1552 v Prahe, slávny mechanik, hvezdár a maliar. Písal a obrazmi vyzdobil mnohé spevníky, napríklad v Lounoch, v Tepliciach, v Českom Brode a inde.

Teyček [Tejček] Martin, Čech, maliar našich čias, dostal dvakrát odmenu, kreslil medzi inými obraz Saturna, ako odhaľuje pannu Prírodu, ku Vznešenosti prírody od Zdirada [Matěja] Poláka.

Teyn [Tejn] alebo Jan z Teyna, Čech, v Prahe okolo roku 1348.

Theodorović Arsa, Srb, žil a zomrel ako maliar v Novom Sade roku 1825. Najslávnejší srbský maliar; maľoval mnohé chrámy, ako v Báji, v Novosade, v Almáši, v Budíne, v Zemlíne, v Mitroviciach, v Arade, v Bečkereku, vo Veršci a inde. Od tohoto umelca je medzi národom najviac obrazov; maľoval aj podobizeň Dosithea Obradovića, Raića atď.

Tiasný (azda Šťastný?) [Šťastný] Matěj, z Prahy, maliar obrazov zo života, teraz v Brne.

Tkadlík (Kadlík) František, narodený roku 1787 [1786] v Prahe, klasický maliar našich čias a učiteľ tohoto umenia, zomrel roku 183(?) [1840] na suchoty ako päťdesiatsedem [päťdesiatštyri]-ročný. Jej Majestát cisárovná matka Karolína poslala ho na vyššie vzdelanie do Ríma, kde bol asi šesť rokov. Roku 1836 zvolili ho stavy za riaditeľa pražskej maliarskej akadémie. Kreslil vecne, maľoval čisto; od neho je okrem iných podobizeň Dobrovského, sv. Ľudmila, kňažná česká, s vnukom sv. Václavom pri službách božích, Kristus v lone sv. Márie. V pražskej obrazárni je od neho Návrat sv. Vojtecha do Čiech. Pozri vo výklade k Slávy dcere na str. 308 — 309:

„František Palacký v liste autorovi týchto básní, písanom dňa 17. novembra 1829: — Spomedzi všetkých maliarov, koľkokoľvek ich kedy Čechia mala, najvyššie vyniká Kadljk (teraz v Ríme) jeden z najznamenitejších umelcov našich čias v každom ohľade a opravdivá pýcha Čechov. Pritom je horlivý Slovan a muž vysoko vzdelaný, ten nad všetkých ostatných musí sa skvieť ,v desiatom kostelci.‘ Čo znamená Kadljk v maliarstve, to je Tomášek v hudbe, najmä cirkevnej, ktorý úspešne zápasí o prvenstvo s najpoprednejšími na svete a už je v Európe slávny, takže učenci z Anglicka, z Vlašska, z Poľska atď. hrnú sa k nemu. Aj Tomášek je horlivý Slovan, a preto tým väčšmi si zaslúži miesto v Slávy dcére. Medzi všetkými slovanskými umelcami Kadljk a Tomášek stoja na najvyššom stupni.“ Mnohí mu vyčítajú priveľkú nábožnosť a viazanosť k mníchom, no pritom všetkom v katolícko-náboženských námetoch ostane vždy jedným z najpoprednejších majstrov.

Tomáš, zo štetca ktorého cisár Matiáš pre pražský hlavný chrám veľmi draho kúpil a dal postaviť na oltári obraz sv. Jána Evanjelistu a sv. Víta.

Tomáš [Třebochovský Tomáš], Čech, v Třeboni, roku 1612 maľoval pohreb kniežaťa Petra Voka z Rožmberka tak, že všetky tam prítomné osoby možno poznať podľa podobizní.

Tomáš, český historický maliar, učil sa u Tkadlíka, teraz maľuje podobizne vo Viedni.

Tomeyšl Antonín [Tomeišl Augustin], český maliar podobizní, rodák z Konopišťa; v prvých rokoch bol obľúbený, teraz žije v chudobe. Geniálny človek.

Topera [Toppera] Martin, Čech, [maliar] v Prahe okolo r. 1695.

Tovora Antonín, Čech, v Prahe, roku 1787 maľoval príbytky a niektoré oltárne obrazy.

Třebecký Ignác, Čech, narodený roku 1727 [vo Viedni], maľoval v Prahe veľmi vydarené podobizne v miniatúre, † 1780 [v Prahe].

Třešňák[Daniel], Čech, v Prahe, roku 1721 maľoval slávneho grófa Antonína Šporka.

Tverskoj Mikuláš, ruský maliar dejín, ešte žije.

Ugrumov [Ugriumov Grigorij Ivanovič], Rus, maliar a profesor na petrohradskej akadémii, ešte žije.

Valvasor Ján Veigart, slobodný pán v Krajinsku, kreslil niektoré kraje Korutanského vojvodstva, ktorých rytiny sú v jeho knihe Topographia Carinthiae 1688 [1679] v Norimberku.

Varnek Alexander [Grigorjevič], ruský maliar, narodený roku 1780 [1782] v Petrohrade.

Varnek Eduard, syn predošlého, tiež maliar, tamže.

Vasilevskij N., ruský maliar za Petra Veľkého.

Vatienuš Ján, rodák zo Štajerského Hradca, zdržiaval a oženil sa v Prahe roku 1698.

Václav, Čech, v Tepliciach je od neho pekný nešporný obraz.

Václavík, Čech, [maliar] v Prahe okolo roku 1348.

Večeřík Václav, Čech, žil v Žatci, roku 1719 namaľoval oltárny obraz Jana Nepomuckého.

Veleba Václav [František], Čech, kresliar v Prahe, kde sa roku 1777 [1776] narodil. Vyznamenal sa prekrásnymi krajinkami.

Velislav, Čech, maliar v XIII. storočí.

Venecianov [Alexej Gavrilovič], ruský maliar a úd petrohradskej akadémie, ešte žije.

Vesel Jakob, maliar v Gdansku okolo roku 1765, pracoval v Berlíne aj vo svojej vlasti.

Vítek, Čech, [maliar], zdržiaval sa roku 1795 [od roku 1776] vo Viedni. V Poříčanoch v Čechách sú od neho: sv. Pavol, sv. Timotej, sv. Ján atď., ktorých maľoval medzi r. 1764 — 1765.

Vodňanský Jan Ezechiel, Čech, v Prahe, kreslil Jána z Boha a štyri víťazoslávne brány vystavené Janovi Nepomuckému.

Voják Jan, Čech, [maliar] v Maloprahe, kde sa roku 1615 oženil.

Volkov Teodor, ruský maliar a divadelník, maľoval divadlo v Moskve, ktoré aj založil, činný v rokoch 1746 — 1763.

Vrbek (Verbeck) Jodok, Moravan v službe grófa [V. F.] Popela z Lobkovíc, [okolo] roku 1682 maľoval podobizne [v Prahe].

Wacek [Watzek] Gustav, Čech, z Kostelca nad Orlicou, náš súčasník, roku 1842 maľoval v Prahe Pustovníka, oltárny obraz Korunovanie Panny Márie.

Wolawka Pavel, Čech, v Prahe, kde v dome Jana Aleša, radného Nového mesta Pražského, do knihy album amicorum maľoval svoju vlastnú podobizeň s týmto nápisom: „Koho štěstí wywyšuje, — Nenadále zbohacuje, — Ten ho hleď sobě wážiti, Kdos, odkuds, cos byl? pomněti. — Na budaucí památku, podobu obličeje swého, zahodiw se do příbytku pána Jana Alše, sedě za stolem, maje zrcadlo před sebau, sem teď wymalowal, jsa tak umění malířskeho milowníkem a maje jméno Pawel Wolawka, rodem z Draskowic, a to léta 1598.“

Wrabec František, Čech, rodák z Českého Brodu, v mladosti, keď bol strážcom záhrad a otcovských rolí, precitla v ňom náklonnosť ku krásnemu umeniu, lebo už tu ako samouk zobrazil okolie svojho rodiska na otcovo prekvapenie, ktorý ho preto dal na maliarstvo do Prahy. Maľoval oltárne obrazy. Aj v Bratislave maľoval na vápne i v oleji. Oženil sa s maliarskou dcérou, ktorá sama bola dobrou maliarkou. Zomrel roku 1779 [1799 v Bratislave].

Wratislav František [Adam], gróf z Mitrovíc, najvyšší dedičný kuchársky majster Kráľovstva českého, pán v Dirne a Zalši, znamenitý dejinný, krajinársky a podobizniarsky maliar. Cestoval takmer po celej Európe a navštevoval umelecké akadémie, aby sa zdokonalil v maliarstve. Potom sa osadil v Čechách v Stálci v táborskom kraji, kde sa dosiaľ po ňom nachodí veľa obrazov. † 1815.

Wuňanský [Wuniansky], maliar [kresliar] v Prahe, podľa jeho kresieb ryl Ant. Birckhart.

Zahradníček Josef, teraz maliar vo Viedni; roku 1840 bolo od neho v Pešti Pálenie uhlia, Mlyn, roku 1841 krajinka zo Štajerska a kráľovského jazera pri Berchtesgadene.

Zbislav čiže Zbyšek z Trotiny, Čech, maliar okolo r. 1350 — 1360; maľoval pre arcibiskupa Arnošta z Pardubíc a pre Jana, biskupa litomyšelského náboženské knihy na pergamene, výjavy biblické, ktorým pre ich úpravnosť, drobnokresbu a harmóniu farieb sa v tom čase nič nevyrovnalo.

Zorillo J., Poliak, v Niemcewiczových Historických spevoch je od neho obraz pod číslom 17, Žigmund I.

Zukova Ján, podobizniar vo Viedni [okolo] roku 1838.

Zumzanda [Zumsande Josef], Čech z Jindřichovho Hradca, podobizniar vodovými farbami.

Žitavský Šebestián, Čech, rodák z Jičína, člen rádu premonštrátskeho. Ako farár v Úhoniciach dal tamojší chrám okrášliť a sám maľoval dva obrazy pre koruhvy tohto chrámu. Zomrel roku 1710.

Žižka, Čech, [maliar] v Maloprahe [okolo] roku 1754.

Žlutický Mikuláš, Čech, [maliar] v Prahe [okolo] roku 1445.