ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolehostskí krasostavitelia, rezbári a sochári; porovnaj Vita Otton. L. III, 5: „Hologastský (Bolehostský) klerik vstúpil do svätyne, kde bol štít s veľkou námahou umelecky vybíjaný, zasvätený bohu Herovitovi.“ Tak aj v Havelberku.

Braniborskí lejári a kresliari; porovnaj Beckmanns Beschreibung der Mark Brandenburg II, str. 398, 400, kde Beckmann píše, že z vendických hrobov vykopal „urny, kovovú kanvu na polievanie a dobre uliatu divú sviňu; že na niektorých urnách boli rydlom nakreslené obrysy levov, medveďov a orlov.“ Tento brav je indická Varaha-avatara boha Víšnu; aj u Dithmara [Thietmar, Chronica] L. VI. sa veľká sviňa spomína ako slaviansko-modlárska poverčivosť. Pozri Sláva bohyne, str. 254. Sem patrí aj takzvaný obrovský stĺp a oltár na skale neďaleko Auerbachu, dielo slavianskych rúk.

Českí, najmä královohradeckí lejári; pozri Dobrovského Slavín, str. 416: „Kto nám vysvetlí priloženú figúru, ktorá predstavuje pravdepodobne dajakého slavianskeho bôžika? Aspoň kroj je pravý slovenský. Figúra je uliata z bronzu a našli ju v Čechách, v okrese Hradec Králové.“

Karentskí (po latinsky Carentia, na ostrove Rane) krasostavitelia; Saxo Gramm[aticus, Historia danica] I, 14: „Bola to osada vychýrená troma stavbami mohutných chrámov, ktoré vynikali krásou a jemným umením.“ — Rezbári, tamže: „Bola tam socha vykresaná z dubového pňa, ktorú volali Rugievithom; na hlave mu umelec vytvoril sedem tvárí a práve toľko mečov s pošvami pri jeho boku. V susednom chráme uctievali sochu Porevitha, sochu Porenuncia, ktorá mala štyri tváre atď.“

Kijevskí sochári; Nestor pri roku 980 opisuje Perunovu sochu Vladimírom na chlme postavenú, že bola drevená, so striebornou hlavou a zlatými fúzmi; boli tam aj modly Chorza, Dažboga, Striboga, Samargla a Mokoše.

Lutickí maliari; Dithmar, Chronica L. 7: „Lutici sa vracajú nahnevaní a ponosujú sa, že ich bohyňu zneuctili. Jej obraz na zástavách totiž akýsi spoločník markgrófa Herimanna prebil skalou. A keď pri Vurce chceli prejsť Muldu, stratili druhú bohyňu aj so skvelým sprievodom päťdesiatich vojakov.“

Novgorodskí sochári; Nestor pri roku 980 píše, že Dobrina dal postaviť nad riekou Volchovom Perunovu sochu.

Orekundskí (po nemecky Arkona, na ostrove Rane) krasostavitelia; porovnaj Saxo Gramm. L. 12: „Na prostriedku mesta bola rovina, s dreveným chrámom, veľmi pekne vybudovaným.“ Maliari, tamže: „Na vonkajšom obvode chrámu sa skvela maľba, ktorá zobrazovala rozličné podoby vecí v neumelom a nedokonalom zhotovení.“ — Rezbári, tamže: „V chráme bola obrovská Svantovítova socha, takže si človek myslel, že usilovný umelec chcel pri úprave hlavy predstihnúť zručnosť rujanských umelcov.“ Hlavu tohoto Svantovíta poslal roku 1160 biskup Absolon pápežovi Alexandrovi III. do Ríma, kde sa možno ešte nachádza; ostatné telo spálili Dáni.

Poľskí. V Gnezdenskom dóme sú dve prastaré sochy z pieskovcového kameňa, vmurované do oltára, v ležiacej polohe so zdvihnutou hlavou, postavené oproti sebe, už s odpadnutými nohami a rukami. Všeobecne sa povráva, že sú to Lel a Polel, ktorých sem preniesli z pohanského chrámu na pamiatku. (Aj v krušvickom chráme sú maľby, ktoré zobrazujú rúcanie slavopohanských modiel Mečislavom.)

Ratiborskí sochári; Konrád Potho v Kronike Sasov takto opisuje tunajšiu sochu bohyne Živy: „Táto modla sa volala Siva, ruky mala na chrbte. V jednej ruke držala zlaté jablko, v druhej hrozno so zeleným listom, vlasy jej viseli až po lýtka.“

Reterskí [Retranskí] krasostavitelia, rezbári; Dithmar, Chronica L. 4: „V reterskom kraji je mesto Redigost, kde je umelecky vystavaný drevený chrám; na vonkajšej strane ozdobujú jeho steny sochy bohov a bohýň, obdivuhodne vyrezávané, dnu stoja vytesaní bohovia a na každom je vyryté meno.“ Adamus Bremensis Chronica L. II, 12: „Obec Rethre je strediskom modloslužobníctva, je tam vybudovaný veľký chrám bohom, z ktorých je najvyšší Radegast. Jeho socha je zlatá, lôžko nachové.“ Sem patria aj niektoré z takzvaných bodrických [nálezov], r. 1687 až 1697 našiel ich v zemi v Prilvici na zrúcaninách Retry pastor Fridrich Sponholc; starožitnosti, zliatiny a modly, ktoré opísal Maš [Masch], a my ich s Levezovom nemôžeme všetky vyhlásiť z určitých príčin za novokuté a podhodené. Sem patrí aj kamenná socha Černoboha, teraz v Bamberku pred hlavným chrámom, aj Krodov oltár v Goslari.

Rohlickí rezbári a stavitelia; Rohlice, mesto pri Míšni [Meissen] nad Muldou medzi Lipskom a Kamenicou, u Dithmara Rogalice, teraz po nemecky Rochlitz. Tu stál slavopohanský chrám, v ktorom je modla so zlatým mužským údom, t. j. Siva s lingam; porovnaj Sláva bohyne, str. 286. Na rumoviskách tohoto chrámu vystaval cisár Henrich I. čiže Vtáčnik, kresťanský chrám zasvätený sv. Petrovi. Porovnaj Knauth, Prodrom. Misn. p. 256; Fiorillo, Geschichte der deutschen Mahler, str. 453.

Sliezski; obraz boha Tyra, Tura (porovnaj Turíce, tryzna) nájdený v hornom Sliezsku, teraz vo Vratislavi v univerzitnej zbierke starožitností; podobný je aj v bodrickom Velehrade čiže Meklenburgu (Wiener Jahrb. II, 67).

Sorabskí lejári a rezbári; Bertram, Nachricht vom Püstrich, Sondershausen 1811: „Püstrich je lužicko-srbský bôžik, ktorého kovovú sošku našli v Rotenburgu a opatrujú ju v Sondershausene.“ Ďalej pozri Sláva bohyne, str. 313; Dithmar, Chronica L. 7: „Uctievajú domácich bohov. Počul som o akejsi palici, ktorá mala na hornom konci ruku, držiacu železný krúžok. Keď pastier tejto osady chodieval s ňou osobitne po všetkých domoch, hneď pri vchode ju ten, kto ju niesol, takto pozdravoval: ,Buď na stráži, Henil, buď na stráži!‘“ Sem patria ako rezbárske diela aj gitary čiže husle troch poslov, ktorých baltskí Slovania vyslali k avarskému chánovi.

Stargradskí, vo Vagrii, sochári; porovnaj [Henrich] Bangert ad Helmoldum [Helmoldi presbyteri Chronica Slavorum]: „Na stĺpe stál Prove v podobe muža, na hlave mal veniec, dlhé, hore trčiace uši, jednou nohou stál na spiežovci, mal aj holene, v pravej ruke držal skrvavený meč a v ľavej zvieral žrď zástavy.“

Štetínski krasostavitelia, rezbári, maliari; Vita S. Otton. L. III, 31: „Bol to príjemný pohľad, keď čudne veľké a rezbárskym umením neuveriteľne krásne vyrezávané sochy atď. —“ „Contina bola obdivuhodne a jemne umelecky vystavaná. Znútra i zvonka mala skulptúry vyčnievajúce z múrov, ktoré znázorňovali podoby ľudí, vtákov a zvierat vystihnuté tak verne, že si mal dojem, akoby žili a dýchali; a to, že farby na sochách, čo boli von, neočerneli ani od snehových búrok alebo dažďov, ani ich nezmylo, takúto svedomitú prácu maliarov by som nazval ojedinelým prípadom. K uctievaniu svojich bohov opatrovali tam ešte veľké, pozlátené a drahokamami vykladané rohy zubrov, z ktorých sa dalo piť a na ktorých sa mohlo trúbiť, potom dýky, nože a veľa iných drahocenných predmetov s peknými ozdobami, aké len zriedkakedy možno vidieť.“ L. II, 13: „Keď Otto dával rúcať modly, odniesli kňazi zlatú sochu nahnevaného Triglava za hranice; Triglav mal sochu s troma hlavami, na ktorých zlatý závoj zakrýval oči a ústa.“ A sv. Otto tieto tri zlaté hlavy navzájom spojené, ale od tela odtrhnuté, poslal do Ríma pápežovi Honoriovi II. ako dôkaz obrátenia týchto slavianskych pohanov na kresťanstvo: azda ich tam dosiaľ možno nájsť, vari vo Vatikánskej bibliotéke v takzvanom „Museo profano“, kde opatrujú práve pozostatky pohanských modiel, zbraní, nádob atď.

Vinetskí krasostavitelia, rezbári, lejári. Toto mesto malo krásne chrámy, jeho brány boli potiahnuté pozláteným bronzom, na južnej bráne spočíval lev.

Volinskí čiže julinskí rezbári; Vita Otton. L. II, 1: „Vo Voline sochy bôžikov ozdobené zlatom a striebrom atď.“

K týmto sa môžu pripočítať ešte i rozličné umelecké diela a pozostatky: urny, nádoby, meče, nože, spinky, peniaze a iné ozdoby, vykopané zväčša zo slavianskych hrobov; porovnaj Schröter Friderico-Franciscianum, Ludwigslust 1824; zbierku urodzeného pána Františka Kubiniho v Novohradskej stolici, profesora Zipsera v Bystrici, urodzeného pána Mikuláša Jankoviča a v múzeu v Pešti; v múzeu v Prahe, v Petrohrade, vo Varšave, v Berlíne; zbierky a archívy kniežat bodricko-velehradských (Meklenburg), putbuských atď. Keď sa toto všetko zhromaždí a zverejní, okrem Grékov a Rimanov, sotva ktorý iný kresťanský národ bude sa môcť honosiť toľkými a takými chýrnymi umeleckými pozostatkami z pohanských čias, ako Slovania. Konečne ak porovnáme najstaršie slavopohanské modly, sochy a chrámy s indickými, tak z podobnosti obidvoch treba uzatvárať, že Slaviani priniesli do Európy dajaké vedomosti v maliarstve, rezbárstve a staviteľstve už z Indie.