ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O pol deviatej pohli sme sa konečne. Opustili sme skvelý podnik trochu pozde, proti našej obyčaji; lež zato nech nikto nedá vinu nám, ale skôr našim hostiteľom. Zadržali nás dlho pri veľmi dlhých raňajkách.

Pred hostincom sme prešli, ani sa neohlásili v ňom. Áno, tiež proti obyčajam a zákonom. Ale či sme my vina, že sme len toť jedli, a to ako sa patrí do cesty? A piť z rána sa nesluší tým menej, lebo dneska je Štedrý deň. Po iných krajoch napríklad v tento deň dievky ani nejedia, aby boli pekné. My budeme síce jesť, snáď i piť, ale zas nie bez poriadku. Nuž tak sa stalo, že sme prebehli popred hostinec a ani sa v ňom neohlásili.

Tu už je ozajstná hradská. Vedie do prístavu, ktorý je neďaleko: asi päť hodín cesty. Táto už áno, je hradská, veľmi pekná, ako tá, čo ide do Pukanca alebo Levíc. Chyba je v tom, že sa nemôže naprávať: skália nieto ešte ani tu, aspoň ho nepozorovať nikde. A cesty treba vysýpať; v zime, keď namokne a potom sa umiesi, musí tu byť dosť ťažká cesta.

Napravo vidno potok, čo tečie asi v tú stranu, kam ide naša cesta. Hodil sa tam popod akési stráne, čo tiež poberajú sa jedna za druhou v tú stranu, kam i my. Vďačne by sme ich odviezli, ale sami viete, že ich nemáme kde usadiť. Idú, sťa susedy, keď ciepkajú jedna za druhou chodníkom cez siatiny, pekne zelené, už skoro do kolena, nosiac každá dvojačky a misky, lebo je zavčasu a chlapi robia v hore. Vyvaľujú pne a kálajú ich klinom; načim do klinov hlušiť kyjanicami, lebo i klin by sa rozkálal na triesočky v tejto robote, keby doň začali hlušiť obuchom. A ubrala sa každá, podajedna i dobre podkasaná; to im nehodno mať za zle, lebo konečne sú samy, medzi sebou. Nevidno nikde naokolo chlapa, ani parobka, aby vyvaľoval oči: ako idú a čo idú. Ísť so sukňami, ako po dedine, tuná by sa nevyplatilo. Nad ránom bolo zmrholilo a na siatinách visí rosa; keby ju pozmetali sukňami, jedna každá by prišla do hory ucundraná a mokrá. Nuž zato idú i rad-radom, kde je voda zo siatin strasená, rad-radom ako ovečky, keď si idú prťou, popásajúc sa pomaly.

I tieto stráne sa tak pobrali, rad-radom, jedna za druhou, popri potoku, nechceli by sa veru v ňom zmočiť.

Tá z nich, čo je, hľa, proti nám, je akosi veľmi, veľmi známa. Je pod ňou jelšina: bárs by sa nechcel zabožiť. Bučina, keď je pri vode, bárs má lístie nepatrné, začne sa ponášať takto zďaleka veľmi na jelšinu. Ale čo je už isté, ako amen, medzi tou ako jelšinou je i vrbina; celkom malá okolo vody a poďalej i stromy strapatých šedivých vŕb, dúže a vysoké; odrážajú sa svojou žltkastou zeleňou v korunách, čo trčia dohora sťa kystky. V tôni tohto sadu na brehu rieky sú rozložené staviská. To vám je nižný mlyn, ako sa ide doň cez lavice ponad vodu a pod rukou žŕdka, aby si sa mal čoho držať, ak by sa ti tou lavicou hlava zakrútila a ty mal spadnúť do vody.

Zamúčený pán majster možno i vyjde so zapekačkou v zuboch, kožená zástera prehnutá na stranu a podpätá, na tú lavičku vyzerať, čo to letia za vozíky dolu cestou do Vyšného Kubína, a ešte ženú sebou hádam všetky kone z dediny, že azda bude jarmok na ne niekde v Trstenej, alebo hen v Dunajci; chcel by pribedliť, či ten kŕdeľ nepotrieli zase lúkami. Sú čajsi na kosení, bol by hriech od boha umiesiť tú trávičku, alebo ju popásť nemilobohu. A mohli by i vtrhnúť do kapustných hriad, vylámať kapustu, čo už ide zaväzovať hlavy. Takáto čeliadka nemá boha pri sebe, nehľadí, či neurobí škody, a tobôž ak kŕdeľ nešikujú chlapi na mieste, ale hádam pačrevi kadejakí…

Nuž nieto tu pána majstra, ani jeho mlyna. Je to podnik so všetkými staviskami. Čo vyzerá ako budova mlyna, je pajta na striženie.

Pod týmto podnikom na dva alebo tri hony sme sa my odrazili z hradskej cesty a obrátili sa rovno k tým pani kmotrám. Šťastie, že tu sa pretrhol ich rad, takže na tom mieste ostala prázdnina a či ako široká brána medzi tou reťazou strání, ktorou sa ide do bočného kaňadúna. Odrazili sme sa doň, pohrdli starú dobrú zásadu, ktorá naúča: pre chodník cesty neopúšťaj. Lebo sme naozaj z našej dobrej cesty padli na chodníky, vychodené od statku, a to najviac od oviec. Ale človek je raz taký: ustavične premýšľa, kadiaľ mu je bližšie, kadiaľ lepšie, a hľadá akúsi novú cestu. Keď sa ide do Revúcej, jeden ide na Vernár a Telgárt, Muráň a Dlhú Lúku, druhému sa lepšie vidí na Boce, Čertovicu, Brezno, Polhoru a Tisovec, a tretí do Brezna miesto na Boce ide na Bystricu. Jeden to všetko premení a odrazí sa akýmisi chodníkmi a ide na Heľpu. A naostatok všetci prídu: jeden prv, druhý pozdejšie, lebo, ako sme videli, tadiaľ alebo inodiaľ: všetky cesty u nás idú do Revúcej, kde hriala pahreba osvety a svietila naďaleko.

Keď sme sa hodili v túto stranu pod samými stráňami, čo sa boli rozstúpili, aby nám medzi sebou dovolili priechod: prichodilo nám najprv prebrodiť potok. Prešli sme ho ľahko; ale do pol poludnia sme prechodili neviem už sám koľko ráz jeden prítok tohoto potoka. Ale to nám nič neuškodilo; je žabe po brucho. V jar by ja nechcel tuná brodiť po ňom: tento potôčik, čo by teraz nezdolel hnať ani mlyn v Pribyši, v jar je postrachom pocestných. Predošlej zimy utopil sa v ňom akýsi šuhaj, nemôžuc sa mu kôň vyškriabať z vody, lebo brehy boli všade podomleté. Mŕtve telo našli po dvoch mesiacoch jedno desať kilometrov pod miestom, kde sa to nešťastie prihodilo. Pozor na tiché vody! Podmývajú brehy.

Tento kamp je skvelejší a bujnejší než všetky, ktorými sme dosiaľ prešli. Tráva na div vysoká a hustá; kde by toľkú trávu stačil statok spásť? Tam hnije predlanská pod lanskou, slúžiac za hnojivo zemi a tráve, čo má prísť na jej miesto. Tráva pampy nevyzerá ako tráva na lúkach. Steblá nie že by boli hádam prihrubé, ako slamové napríklad; nie, sú dosť tenké, ale musia byť ostré. Statok na pampe dosť skoro poderie si zuby. Mne sa zdajú i trochu suché. Taká tráva musí presedať statku, ako presedával suchý predlanský oštiepok, čo sa bol ten hosť na salaši podobral obriadiť za ten čas, kým valach, čo bol v tej veci veľký majster, obletí poľanu, lámajúc kolesá. Hneď na prvom záhryze, čo vzal do úst podnikavý hosť, bol by sa iste zadávil, keby nebol z neho polovicu vypľul na dlaň. Suchý oštiepok sa mu rozsýpal v ústach, nebolo toľko sliny, aby sa mohol rozmiesiť a prežrieť. I tak sa stalo, že stávku prehral, a to veľmi smiešne: valach bol už pri salaši, keď ten ešte s tým prvým kusom sa dávil.

Pažite vlastne nieto, tráva pod nohou ti nelahodí, ako hrubý koberec. Steblá sú ostré a drsné, a keď do trávy ľahneš, pichá ťa sťa osti. Tráva rastie v chumáčoch, chlpoch, tvoriac akési kopce. Chôdza po nej je veľmi namáhavá. Prevŕhaš sa po tých kopcoch, menovite keď sa ti podošvy vyhladia, čo sa zaraz stane; do briežku sa potom už kĺžeš sťa po ľade, ledva môžeš pokročiť od strachu, že padneš na nos.

Medzi týmito chlpmi starej trávy zelenie sa tohoročná. Statok vypása len túto mladú, kým ju má; pohŕda lanskou. Tá mu chutí iba pred jarou, keď okopneli snehy, keď je statok vyhladnutý po zimnom pôste. Vtedy mu chutí hocičo, i haluz, alebo prútie starého košíka. I statok je ako ten Cigán, čo vyberal z misy najprv halušky, na ktorých bolo hodne bryndze: keď sa tie minuli, ušli i tie, čo na nich bryndze nebolo. Ostatne môže byť, že tráva táto ostrá a suchá pod snehom a potom pri odmäku obmäkne trochu a nenie taká presedavá a suchá ako teraz, keď ju suší slnce a vietor.

Nesmieme zabudnúť, že sme v Patagónii, že tu dujú vetry veľmi tuhé a stále. Tie vytrhávajú útle rastlinstvo, zanesú ho do čertovej matere i so zemou, ak sa neutúlilo do závetria. A to závetrie sa nachodí práve medzi tými chlpmi. Tie majú korene mohutné a rozšírené, nedajú sa stadiaľto vysúdiť tak ľahko, ani zem odniesť.

Musím uznať, že ríša rastlinstva nenie tu veľmi rozmanitá. Tu je iba tráva a zase tráva. J. Ľ. Holuby,^[41] myslím, darmo by sa sem unúval, iba ak by sa mu zažiadalo prezrieť si kraj. Ale tým ľuďom, keď zavesia tú bľachovú kapsu na plece, všade je pekne, lebo hľadia najviac po zemi: prezerajú, kutajú, či by nenašli niečo nového. Pekné sú im i modranské blatá, len nech nájdu v nich belasú záružlinu, alebo čiernu ľaliu. Kvietia tu málo vidno; ak kde chlp malvy akejsi, akýsi biely zvonec, ba i pekný ranunkul na mokrých miestach, cele taký, ako u nás. Údolia a úbočiny majú to isté rastlinstvo. Na temene niektorých väčších kopcov a brehov sú fľaky hory. Všade len náš priateľ, roble, patagónsky buk. No stromov veľkých tu nevídať; všetko zakrpatené; vo vrcholcoch zelené, ale na spodku konáre napospol suché.

Vidno, buk stratil vôľu ukázať sa v celej svojej sláve a mohutnosti na týchto miestach, kde ho ešte ponechali z milosrdenstva a či skôr vypočítavosti, aby mali čím kúriť. Keď ste ma vyhnali z lepších miest, kde je zem tučnejšia, aby vám bolo kde pásť a ja vám i z tohoto vyhnanca ustúpim a majte si svoju zem holú, myslí si buk a nechce prisporiť k svojej postave, ale iba tak živorí.

V poli a lese nieto života, čo bys’ očakával. Spevu vtáctva nečuješ, ani hvizd drozda. Kukučka ti nezakuká, škovránok nespieva, ani len vrabce nečvirikajú. Ďateľ nevyšetruje po pňoch, či nebude v nich črviak, ako keď klopká doktor po prsiach chorého, či nenájde v nich chorobu. Nieto bzukotu včiel, ba ani drnčania čmeliaka, ani zajedania múch a ovadov, alebo napadania od osy. Ani komárov už nieto; je im tu trochu vetrno, učupili sa kamsi.

Iba vidno hajná kajken. Je ich tu hádam viac, než v celej Orave husí. Hovejú si pohodlne v tráve, a keď sa im trochu zblížiš, vyletia so škrekom, pokážuc biele vytučené bruchá. Kŕdle malých, čo nemajú pier, aby mohli lietať, súc ešte vo vlnených kabankách, hmýria sa po tráve, keď im matere uletia neverne a zbabele. Kryjú sa, kde a ako môžu. No a kde-tu i karrančo sa lenivo vznesie, zahúpe sa vo vzduchu, zatrepe zúfale krídlami. No spamätá sa; robota mu je namáhavá: radšej padne ťažkopádne na daktorý konár alebo utkvie na daktorom kolíku, rozhliadajúc sa, kde sa čo robí. Orol sa tiež pokáže často. No i on sadá len na konáre alebo kolíky: nejde hľadať sedadla, čo by mu lepšie pristalo. Spohodlnel i on akosi tuná, ťaží sa mu vyhľadávať výšavy a prezerať stadiaľ nízky, malý svet…

Dostali sme sa na sedlo a spúšťame sa zas v dolinu. Keď sme ju prešli priekom, vošli sme do kaňadúna. Hore ním ideme napred a veru i trošku dovrchu. Zanedlho sa nám ukáže skupina veľkolepých stavísk: sú natreté na žlto, rámy dvier a oblokov na bielo. Je to podnik veľmi bohatý a vzorne zavedený. No my nemáme v ňom čo hľadať: pretrielili sme skoro popod samé obloky krásneho panského domu bez ohlásenia sa alebo zastávky. V ňom sme tiež nezazreli nikoho; iba čo nás psi, dľa povinnosti, prijali hrozným brechaním a zase vyprevádzali.

Boli sme my rúča výprava. Najprv sa valí tropilla; okolo nej ešte vždy neúnavne cvála Keko; rožky šatôčky letia mu popri ušiach a tatarec v ruke. Upriamil sa na Petisa, že ho vyobšíva poriadne. Tento fagan neprestajne sa odráža od tropilly a hľadá svoje vlastné cesty. Je to všetečnosť a či ctižiadosť uňho; toto vyhľadávanie nových ciest a smerov? A či Keko zas má právo vyhľadávať, aby išlo všetko tou istou cestou, jeden ako druhý? On nevidí tu spôsobu, aby sa mohli hľadať a vymýšľať nové cesty; nechce na to ani márniť času, treba rušať hoc i starými a vychodenými. No Petiso zas len v inú stranu a Keko za ním… Ale Petisa ťažko prištipnúť. Je maličký; prevlečie sa všade v tom stisku kŕdľa, skryje sa pred Kekom medzi druhými koňmi. Chvíľku trtúľa s nimi spoločne, aby sa zas odrazil a vyzeral tie nové smery. Ostatne tropilla nám narástla. Z päťadvadsiatich jazdných a ťažných koní prišli sme na rovných tridsať.

Prírastok pochodí stadiaľ, že pán prenajímateľ podniku, kde sme nocovali, pobral sa tiež s nami. Má čosi pokonávať na jednom mieste, ktoré i nám padá do cesty. Možno, dielo bolo by sa dalo i odložiť, ale pán prenajímateľ chcel nás trochu doprevádzať, z dobrej vôle a priateľstva, na kuse cesty. Na tento výlet sa mu pripojila i pani.

Nám táto spoločnosť bola veľmi milá a osožná. Oni znali lepšie túto cestu než my; mali známostí a priateľstvá v okolí ako susedia. Ich koč šiel popredku, ich povoz je už ozajstný koč, veľmi pekná, pohodlná brička o štyroch kolesách. V nej sú zapriahnuté tri kone, všetky jednakej srsti, skoro pomarančovej farby, hrivy a dlhé chvosty svetložlté. Na čele majú biele lampáše. Bol to krásny, ako i neobyčajný záprah. Kone veľké, pekne urastené, s malými kopytami a tenkými nohami. Po ľadviech a bedrách jabĺčka na lesknúcej sa srsti. V tropille šli ešte tri také kone na prepriahnutie a dva pejky pod sedlo. Brička má oje iba jedno, po jednom koňovi z každej strany, a tretí na folge.^[42] Dupot toľkých koní, hrmot vozíkov je čosi veľmi rušivého v tichosti kampa. Nie div, že smečka psov na podniku sa vrhla proti nám s pekelným brechotom. To ešte väčšmi zvyšuje hurt, ktorý nás doprevádza.

Z kaňadúna vyšli sme zas na lazy. Otvoril sa nám nový kraj. Vrchy a údolia a pred nami zas dlhá úžľabina, ktorá stúpa hodne do vrchu, až na temä. To tiež má dosť chlpatú šticu hory.

Keď sme sa spustili do úžľabiny a začali sa poberať dohora, za zákrutou cesty sa nám otvorila akási pazucha: tamhore, skoro pod samou šticou. V nej sa zabelel dom, okolo neho šerejú sa druhé staviská. Ani čo by sme boli na holiach dakde. Zdalo sa mi akosi, že ideme na Vaskovo, kde Dubovci majú svoje lúky, spúšťajú kiarmi svoje sená v batohoch, tiež takto nadol. Iba že tu pod hoľou nieto hory, a žiaľ, netečie bystrá, čistá Zázrivka. Nevidno znikadiaľ hroziť nám nešeredné bralá a bašty starého nevľúdneho Rozsutca.

Cesta sa dvíha dosť strmo k tomu domu tam v grúni, sťaby to bolo niekde u Katreňákov. Je to už dom ozajstný, murovaný a vybielený, nuž ozajstný kaštieľ. Zriedkavosť na týchto stranách.

Keď sa tropilla začala blížiť k domu, vyšiel sa dívať na ňu kŕdeľ detí; druhá zriedkavosť. Za deťmi vyšli i odrastení, vylákaní iste tým dupotom a hrmotom. Keď podišli naše vozíky, slušnosť nakladala nám pristaviť sa a pozdraviť majiteľov. A už neostalo druhé, ako vohnať tropillu do korrala, vystúpiť z povozov a vojsť do domu. Beztoho bolo pol dvanástej, a hneď i rozhodnuté, že nás zadržia na obed v tomto podniku.

Pán majiteľ žije si tu v pokoji a utiahnutosti obyčajne čiastku roka, keď sú hlavné práce v behu. Zimu, keď sa roboty odtisnú a kamp je už nie taký veselý, trávi v meste.

Priestranný dom hemží sa detvou; všetko zurvalci podnikaví a odhodlaní, urastení a zdraví ani dubce. Chlapec, čo ide s nami, skamarátil sa zaraz s nimi. Medzi deťmi ide to ľahšie, než medzi nami, kde sú ohľady, opatrnosť, obozretnosť, ustálené mravy a spôsoby a nadovšetko hádam i to sebectvo, ktoré kope priekopy medzi ľuďmi. Panie sa tiež spriatelili ľahko. Vypytujú sa mamy tejto pätory: ako si dá rady s toľkými deťmi, a tak ďaleko od mesta, od apatieky a od doktora. A pani si pochvaľuje, že dosiaľ, chvalabohu, doktora neunúvala kvôli šarvancom. „Ani raz neochoreli na taký spôsob,“ doložila s uspokojením.

Jeden z hostí mienil, že kde nieto doktora, nieto ani choroby.

To sa vie, i táto mienka bola pretriasaná trochu dôkladnejšie. Tým, čo sú kynožitelia chorôb, vždy sa ujde pri takýchto rozhovoroch. Posudzujú sa neraz ostro, a čo tajiť, i tuná sa im vytýka všeličo. Nie sú dosť rozhodní a energickí v zápasoch s nepriateľom človečenstva, s chorobou totiž. Treba ich tisnúť do rozhodného boja, a neraz vyjdú z neho s prebitou hlavou. Nie sú v tej robote šikovní, nemajú sa do nej odhodlane, neraz im vypadne, ako by sa nepatrilo. Dľa týchto mienok vyzerá, že človečenstvo by žilo dlhšie, keby títo nekazili, čo naprávať nemôžu. Nuž mohlo sa im čkať veru všetkým v to poludnie, práve na Štedrý deň.

Z tých uvažovaní a posudzovaní na tú i druhú stranu vysvitlo, že i takéto cúdenie má svoje dobré stránky, lebo dobré, rýdze zrno ostane na riečici a zadky a kúkole padnú i s plevelou na holohumnicu a pohodia sa hydine alebo sa obaria kravám do sečky, alebo práve, prepytujem — ošípaným.

A tie zrná zdravé a rýdze boli tieto. Život v prírode je jednoduchý, preto hovie zdraviu, väčšmi veru než roztopašný život v mestách a, žiaľbohu, i mestečkách, ba i dedinách. Chova je jednoduchá a čerstvá; vie sa, odkiaľ pochodí a z čoho sa pripravuje. Nemôže dať vzniku chorobám, ktoré sa vodia rúče za ruku s opilstvom a obžerstvom, čo i Pavol apoštol bol kedysi videl pri kresťanoch,^[43] a bol by videl i inde, keby bol z Kréty mohol urobiť väčšiu cestu po Starom i Novom svete.

V samote nieto škodlivých stykov s rozširovateľmi klebiet a ani s nosičmi mikróbov: semä, z ktorého vzchodí pekná siatina. Z klebiet choroby spoločenské a občianske: ako bitky, pračky, nadávky, luhaniny a špintanie a z mikróbov zas vybúšia a šíria sa choroby nákazlivé a epidemické. Tu takých chorôb vôbec nieto. Z nich, ako z mohutného žriedla, vyviera celá povodeň chorôb, ktoré idú s nimi alebo za nimi z priateľstva a kamarátstva a bičujú prestrašené a zbedované človečenstvo.

Tu choroba najviac ak vykvitne z nehody alebo nešťastia. Človek spadne z koňa, zlomí si nohu alebo ruku. Chlapec pidliká zybákom a poreže si ruku. Druhý ide do korrala alebo košiara duriť ovce, a baran ho búši, alebo ho ľahko i zhodí, keď chce naň vysadnúť a jazdiť na ňom ako na Petisovi. Ak ho nezhodí, teda ho aspoň poriadne dochráme, cválajúc s ním popri samej ohrade košiara, kde mu udelí buchnát každý kolík. Vôl ho štuchne alebo pripučí, alebo ho žrebec kopne. Inde sa napchá až po vidličku, ak je čo chutného na stole, a pochytí ho žrenie v bruchu.

V takých a podobných nehodách a pádoch sa vždy skoro nájde pomoci v dome. Zlomenina sa napraví a, čo je najhlavnejšie, natiahne sa, hoc chorý ziape a kope okolo seba. Škoda, že nemajú tuná toho kolesa a či hriadeľa, na ktorý u nás navíjajú žinku, ktorou sa vyťahovala zlomená noha. Riadik to bol obratný a prešli pri ňom driemoty a mdloby tomu, koho naťahovali. Zlomenina obviaže sa i tu do tabličiek, dľa prastarého zákona a obyčaje. Nechá sa v nich, kým nezrastie a nezletuje sa, čo sa bolo urobilo z jedného dvoje. A zakaždým sa zrastie, už tak alebo tak.

Nájdu sa i pri tejto robote, čo hľadajú tiež nové cesty a smery. Jeden pán správca podniku bol pokĺzol na ľade a padol i s koňom tak nešťastne, že mu jedna noha prišla pod koňa a zlomila sa. Obe píštele medzi kolenom a členkami zlomili sa temer vo dvoje a noha by bola sväte celembala, keby nebola bývala stiahnutá v tvrdých podkolenných sárach, ako ich jazdci nosia, menovite v zime, na obranu od sloty a snehu. Keď ho zniesli na podnik, doktora nebolo naporúdzi, ale kuchár sa vyznal nie najhoršie i v tejto robote. Napravil nohu ako svedčí; vyrovnať ju nebolo ťažko. Doštičky sa mu okúňal priložiť, pánu správcovi, ako hocjakému odkundesovi. Chcel mu urobiť obväz i krajší, i umelejší, i modernejší a i veľmi pevný a cieľuprimeraný. Kedysi bol počul, že také nohy sa dávajú do gypsu. Gypsu na podniku nebolo, ale bolo múky. Umiesil cesta: nie veľmi hustého a ani nie veľmi riedkeho, a do toho cesta zamuroval zlomenú nohu. Bolo dobre, kým to nestvrdlo. Obväz bol pevný a tvrdý ako kameň. Ale keď cesto vyschlo, čo sa stalo chytro — noha zlomená páli, horí a suší veľmi taký obklad — keď teda vyschlo, museli ho zas rozbíjať, a to všakovak, i obuchom hádam, noha bola stisnutá ako v kliešťach. Pán správca jačal, akoby ho na nože brali, bárs mu dávali i tuhého, aby sa potúžil. Tento operátor pri tejto novej metóde pochybil, že nevzal do ohľadu vlastnosti cesta a gypsu. Gyps sa roztiahne pri stvrdnutí, cesto sa zbehne a stisne: čo môže gyps vyliečiť, cesto môže pokaziť ešte horšie. Lebo nech pán správca veľmi nekričí a nedá nohu vyslobodiť z cesta, bol by hádam i o ňu prišiel v tom preši.

Na odreninu alebo opucheľ sa položí balzamu, volajú ho „católico“,^[44] preto že je vo všeobecnom úžitku. Je to balzam peruánsky.^[45] On sa prikladá i na tie rany, ktoré neskúsení jazdci si nadobudnú pri prvých pokusoch, ktoré najradšej zataja, keď môžu, považujúc ich za rany, dôležité a boľavé síce, ale nie príhodné, aby sa nimi chlúbili a vystavovali ich na obdiv sveta. V týchto pádoch pomôže dosť dobre i arnika,^[46] tiež liek veľmi starodávny. Ak je rana už do krvi, namaže sa jódovou tinktúrou. Tá hryzie a páli, ale i vyhryzie z rany, čo nepatrí do nej, ako pes vyhryzie borsuka z diery. Keď príde na takú ranu, preberie i raneného, ak by bol náhodou omdlel.

Keď ťa zduje od prejedenia napríklad, tu ti môže byť na dobrej pomoci „palma Cristi“;^[47] to, čo my voláme repcový olej. Ten pootvára pozapchávané chodby a po stenaní a jajkaní poskytne cele iste úľavy.

Ak by ťa v kostiach lámalo, alebo v boku klalo, napríklad od prechladnutia alebo zmoknutia, tam ti je na kisne v každom obchode po kampe „Elimann’s Embrocation“.^[48] Je to veľmi dobre premiešaná zloženina okovitky,^[49] chrenu, horčice, korenia a druhých podobných ešte prvkov. Natrieš ňou údy, ktoré ťa bolia, alebo sa nechcú rozohriať, a rozhoríš sa ako v pahrebe a zajtra si ľahký ako vták. Tento prostriedok bol vynájdený vlastne pre statok a zvlášte pre kone. Kôň je i na fľaši na etikete. Ním mu natrú opucheľ, ba i rany; tu ani kôň nelení, ale skáče, keď mu to príde do živého. Jesú ľudia, čo túto miešaninu i užijú: nebolo by slušné, aby sa dávalo iba koňom, čo je najlepšieho. Napríklad, keď im je čo na žalúdku. No nedáva sa na lyžice, ale iba na kvapky. Dobrého vraj mnoho nebýva.

Toto bol tak rozhovor medzi paniami za pohostinným stolom pána majiteľa tohoto podniku. Či prišla reč i na slúžky, nevedel by povedať. Ale iste nevystala, lebo je to i tu otázka dosť pálčivá pri takýchto schôdzkach a venuje sa jej vždy pozornosť; hľadí sa pretriasať veľmi dopodrobna. Ale ak sa pretriasala, mnoho času sa už na ňu neušlo. Obed bol totiž priobsažný a dlhý, a nám bol čas priveľmi vymeraný. Náš hostiteľ nám síce navrhol, aby sme ostali tu dlhšie, lebo je Štedrý deň, cestovanie vo sviatky nie je veľmi v obyčaji, a tak by bolo najlepšie hádam stráviť tu Vianoce a ostať napríklad do Troch kráľov. V tom prípade by sa bolo mohlo pretriasať a rozlúštiť mnoho všakových tých otázok. Panie by sa boli hádam odhrýzali, ale naostatok, ktovie, či by si neboli rozmysleli, kvôli tým všakovým otázkam. Ani chlapec nemal nič proti tomu, ba čakal dychtive na zvolenie starších. No tí na taký návrh nemohli odpovedať druhé, ako ďakovať dobrému domácemu pánovi. Hlavný dôvod ich vzpierania bol ten, že cesta je veľmi súrna a nedá sa odkladať do budúceho roku. Keď raz ísť, že vraj lepšie ísť dneska ako zajtra. Tak sme teda po obede navštívili tropillu v korrale, ohradenom veľmi solídne stĺpmi dosť vysokými, vsadenými ako svedčí do zeme a vodorovnými latami a či skôr rohmi, pribitými o tie stĺpy. Kone treba premeniť, aby všetky mali svoj podiel na robote, ako i na odpočívaní, alebo aspoň tej slobode, že môžu s tropillou bežať.

Oto vypadol a zapriahli miesto neho Chuza, krotké hoviadko, ako mu i ukazuje meno, chuzo — leňoch, ktoré by ani muche neublížilo. A miesto Martilla tiež krotkého škoricového. Bolo to veľké šťastie, že sa táto premena tu stala.

Nádejná mládež tiež nezaháľala medzitým. Chlapec so svojimi novými priateľmi zmocnil sa Petisa a vzdor kriku Keka rúče ho osedlali spoločne. Na tú robotu dozeral chlapec, ktorý bol primalý a nemohol dočiahnuť všade, ale vedel, ako sa sedlá, a bol vážený ako znalec v týchto veciach. Ináče ako by mohol byť šťastným majiteľom takého cifrovaného koníka a veľmi pekného sedla, uzdy vybíjanej gombičkami a ovešanej strapcami a kystkami? Ktorýsi krstný otec ho bol na túto cestu obdaroval týmito potrebnosťami, čo sa mame nie veľmi páčilo. Šarvanci mali oči nechať od divu a závisti nad tými mnohými spiežovými prackami, gombíkmi, klinčekmi a obrúčkami, čo viseli na sedle na lesklej bliaške okolo sedla. Petiso, akoby bol cítil svoju slávu, premína sa, pohadzuje hlavou s tými kystkami a fáborci, akoby ledva čakal dať sa do cvalu.

Chlapec vyhral proces proti Kekovi; dovolili mu pokračovať v ceste na koni. Popriťahovali mu sedlo a uzdu zabezpečili, aby sa nezošmykla. Náš priateľ, čo nás sprevádza, tiež ostal sám vo svojej bričke: jeho pani dala si tiež osedlať koňa, že pôjde i ona v sedle.

Náš hostiteľ sa nám tiež pripojil, má tiež čosi pokonávať v susedstve. Bude nás doprevádzať iba na malom kúsku, na inej strane kampa má tou istou cestou čosi pokonávať. A tak ide nás pekná hŕba dovrchu, kde je hora, čo na vozíkoch, čo na koňoch.

Pán majiteľ podniku jazdí krásneho vranca, vysokého a ohnivého, ktorému len tak sršia iskry z očú. Vytrhol by výcval, keby ho nezadržiavala solídna uzda; takto mu nezbýva, iba aby ju hrýzol a hádzal okolo seba kusy bielej peny a ide si cifrovane bokom, drobnými krôčkami. Zato sedlo nie je ani zďaleka tak cifrované ako chlapcovo. Je iba skromné „bastos“,^[50] pozostávajúce zo systému pokrývačov, prestretých pod širokým, remenným pásom. Na ňom sú z oboch strán chrbtovej kosti dlhé valcovité podušky, aby sa mäkšie sedelo a chrbtová kosť neomínala, ak by trčala spod pokrývok. To zas pokryté je plsteným koberčekom, na ňom zas je prestretá pekne vyrobená svinská koža. Je svinská koža napodiv ohebná, pekná a trvalá. To všetko je zas previazané popod brucho koňa remeňom.

Na takom sedle sa sedí veľmi naširoko. Strmene sa spustia nakrátko, takže ti kolená trčia temer nad sedadlo. Elegantné to nenie, ani sedlo, ani sedenie. Ak si neskúsený, nabiješ úbohého koňa po ľadviech; ty tiež nepochodíš najlepšie. Iste ti bude po takej jazde prichodiť na druhý a tretí deň odpočívať a prikladať už spomenutý balzam na ctihodné rany. Ale vzdor tomu „bastos“ sú tuná veľmi v úžitku. Majú výhodu, a veľkú, že jazdec má i sedlo a na noc zas posteľ, ak by ho noc prikvačila niekde v kampe. Je v ňom hodne tých pokrývadiel a koberčekov.

Cestou dovrchu hurhaj a hurt našej spoločnosti vyduril ovce na tomto kuse kampa. Čakajú v ňom na striženie. Viac sa kotúľali než bežali do tej hory. Ťažké rúno sa na nich pritom vozilo.

Spustili sme sa z vrchu kaňadúnom s prekrásnou pašou. Ovce a jahňatá v skupinách dívajú sa na nás. Dobre im je tu v tráve do brucha. A predsa bľačia; nepáči sa im, že ich prehnali nič po nič do druhého kampa, kým ich ostrižú a privedú do poriadku. Ovca ľúbi svoj domov, miesto, kde stále prebýva. Ak ju preženieš na iné, čo by mala v ňom trávy i do brucha, cneje si, hľadí sa vrátiť, odkiaľ prišla. Bude obchodiť okolo čiary, ak dajedna klamrička odpadla alebo šťangička sa zlomila, vocvíka sa medzi drôty a hľadí sa prebiť na druhú stranu. Neraz trvá mesiace, kým privykne na nové bydlisko.

Nepovodilo sa nám veľmi dobre na tomto kuse cesty. Cesty tu vlastne nieto, iba čo sú chodníky, a i to viac prte ako chodníky; držia sa úboče, a úboče dosť strmej. Vozíky sa nahybujú, menovite naše na dvoch, a tak vysokých kolesách. My, čo sme v nich, nachyľujeme sa v protivnú stranu, na stranu úboče. No i tak sa udržuje rovnováha veľmi neistá. Vozíky na vysokých kolesách, dobrá vec je, kde sú blatá; na takýchto miestach sú potuteľné. Len chvíľka nepozoru, a hľa, jeden z nich drgol horným kolesom o neveľkú skalu, podskočil i odskočil čosi, a už sa prevalil nabok. Tí, čo v ňom sedia, vyleteli jeden ponad druhého, ale na šťastie nič sa im nestalo ani jednému, ani druhému. A bolo by bývalo na čom sa udrieť i hlavy poprebíjať. Práve na tom mieste bolo všade skálie. Šťastie, že bol Chuzo a na folge škoricový, dvaja priatelia, jeden krotkejší od druhého. Chuzo zastal, keď videl, že je zle, bárs ojcia ho pri vyvrátení vozíka tuho búšili do boku. Jeho rozvažitosť zachránila cestovateľov od veľkého nešťastia; rozvažitosť, pre ktorú býval práve tak často podceňovaný. Pre ňu dostal i meno nie práve najkrajšie, ktorým ho ľudia označili. Ostatne táto cnosť ani u ľudí sa neoceňuje veľmi. Neraz sa považuje za nerozhodnosť, ba i zbabelosť. Pohonič trímal liace vytrvale v ruke, vlastne mal ich okrútené okolo ruky. Čo by sa bolo mohlo stať, nech je v ojciach hrdý Oto a pri ňom jašo Martillo? Boli by pohoniča najmenej povláčili po grúni, práve pre tie liace, okrútené okolo ruky, a ľahučký vozík by boli vliekli tiež za sebou a dodrúzgali na kusy.

Takto sa nestalo nikomu nič. Cestovatelia sa zrepetili, vozík sme zas postavili na nohy, vlastne na kolesá; lebo tiež neutrpel najmenšej škody a po tejto nehode dali sme sa zas na cestu.

Onedlho sme vkročili do Chile, hneď pri najbližšej ohrade, na ktorej sme mali bránu. Tu už bola roveň a i cesta poriadna, vychodená. Onedlho sme zazreli pekné staviská podniku, ku ktorému prináležia tieto polia v peknej polohe a bohaté na pašu.