ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vypriahli sme kone a vpustili ich do potrera. Prvá povinnosť opatrného pocestného a uznanlivého: opatriť hoviadka, ako to i zasluhujú. Aká pohodlnosť mať ich na týchto stranách! Nestaráš sa o ne. Vo dne ťahajú alebo ťa nosia; v noci sa pasú, starajúc sa, chúďatá, samy o seba. Nežiadajú za svoju prácu a ustávanie ničoho, iba trochu slušnosti a trpezlivosti. A koľko ráz i toho mála sa im nedostáva!

Keď boli už kone v poriadku, obrátili sme sa k našim blížnym, ľuďom totiž. Pán hostinský nás prijal vľúdne, úslužne, sťaby to bolo niekde v Rakúsku, v daktorom výletnom mieste alebo kúpeli. Konečne vľúdnosť a úslužnosť nestoja peňazí, a pridajúc ju ako spoločnicu k účtu, nikdy neškodí, skôr osoží, a to vari viac tomu, ktorý ju preukazuje, než tomu druhému, ktorý ju prijíma.

Pán hostinský má i obchod so všakovým tovarom. V obchode sa nachodí gramofón a vysoká kasňa, čo to robila ten nesmierny hurt, keď sme sa blížili k tomuto príbytku. Tá ti hneď spustí Donau-Walzer, len jej vhoď čauču^[25] do nenásytného pažeráka; beztoho nie je to toľký peniaz: čílsky dvadsiatnik, čo je švagor nášmu poctivému šestáku, ktorý, žiaľ, tak často a prečasto stáva sa posledným… Nuž tak veru! V platnosti je stará solídna zásada: zadarmo ani pánu bohu neslúžime. A druhá, ešte solídnejšia: darmodaj umrel, narodil sa kúpsi. A tretia trochu mäkšia, ale figliarska: dneska za peniaze a zajtra darmo. Našlo by sa ich vari i viacej, ale na kamp je dosť i týchto.

Páni, čo sme ich tu našli, sú trochu naši známi z mesta a v kampe hostia veľmi vítaní. Idú prezerať vlnu: koľko jej bude, aká je akosť a podobné podrobnosti. To je ako predihra toho deja, ktorý sa odohrá potom pri tichosti, v ústraní pisárne a v dvoranách bánk: kúpy a odpredaja vlny. Ich šľapaje takrečeno vysypané sú šelingami, ba i krásnymi žltými funtmi, čo rozsievajú po Patagónii za tie produkty.

Ich návšteva tuná podobá sa teda ako vajce vajcu tej návšteve pani kmotry, ktorá ide s veľkou ostražitosťou do domu budúcej mladuchy na priepačky. Ako prídu, už šípia, čo tu hľadá, hľadia jej zalepiť oči a často ich i oslepiť, utraktujú a uhostia ju i obmäkčia hriatym dobre omedoveným a škoricou a korením dokonale okoreneným: ukážu jej všetko, akoby náhodou a nechtiac, ale v najväčšej sláve a pekne okrášlené. Neraz jej ukážu i tú straku na kole — a hlúpy, čo kúpi: nech sa potom už škrabe za ušima. Týmto pánom tiež bude k službe všetko, čo sa nájde najlepšieho po podnikoch: i hostenie i podchytávanie. Ale oni sú precibrení: idú rovno k hŕbe, čo je v pajte, kde je vlna a tam už dobre prezerajú, vyšetrujú vlákna: aké sú, rozťahujú ich, či sú dlhé alebo krátke; krútia ich do nitky: či je mocná, a či pri tom skrúcaní spotí sa tukom, čo je v nej skrytý a mal by v takom stisku sa pojaviť, a ktovie, ktoré ešte iné veci!

Zajtra zavčas rána sa poberajú ďalej; čas je peniaz a musí sa sporiť a robota je dlhá a veľká, čo im prejde cez ruky.

Večera bola veľmi veselá v tejto spoločnosti a odbavila sa hrachovou polievkou: jedlo veľmi neobyčajné na týchto stranách. Ja som chlípal vďačne hrachovú múčku v polievke, a ešte by bol radšej dobrého hrachu spišského s krúpami, ktorých tu, žiaľ, nevidno. Boli i druhé jedlá, ktoré sa akosi vymkli z rámca, v ktorom sa hýbu obyčaje kampa a obyčaje v tunajších domácnostiach. Mojim spoločníkom bolo by sa zas skôr páčilo dačo, čo by sa bolo ponášalo na kuchyňu dalmatínsku, ktorej jedlá majú svoju dobrú chuť a sú pritom záživné. No nechybovali pečené rebierka, a to s novými zemiakmi podhrebenými spod vňati akosi ukradomky v záhrade, čo je zaraz pri dome, a špenátová kašička, dobre pripravená.

Hovoriť o čistote, pečlivej obsluhe bolo by skoro urážkou tohto domu. Dom, ako i väčšina hostincov tu po kampe, tým všetkým sa honosí.

Dom tento, ako i druhé, stavaný je z ľahkého materiálu, hádam i priľahkého. Laty nasadené kolmo, lebo rohmi sa to nemôže menovať: na tých latách pribité doštičky, často z rozpakovaných kisní, pekne vodorovne, medzi ktorými sa veľmi nehľadí, či neostanú azda i špáry. Zvonku sa to vyfutruje zinkovými plochami, obyčajne nie hladkými, ale žliebkovanými — ktoré sú trvácnejšie — na obranu od dažďov. Povala, dosť tenké doštice so žliebkom a či pahom z jednej strany, aby jedna do druhej dobre zapadli, ako my keď šindľom pobíjame domy, vbíjajúc ich dobre do pahov. Podlaha, dosky niečo hrubšie, no tiež so špárami. Steny zdnuka, to sa už vie, sú zalepené papierom, ktorý pokryje nedostatky a špáry. Po podlahe linóleum, ak ho dostaneš, alebo i kože. V lete je to hej. Ale v zime, keď prikvitneš sem uzimený alebo premoknutý až do kože! Dnu sa tisne zima všetkými tými špárami, že sa musíš triasť. Ak zakúriš do piecky, zima sa tisne ešte väčšmi: urobí sa ti vetrík v izbe i z bokov a veru i od spodku. V zime tu musí byť kepsky,^[26] keď nametie snehu a potom pritiahne, ako bolo predošlej zimy. Tu ti je jediný útulok posteľ, ktorá je čistá, mäkká, pohodlná, lákajúc na leňošenie a vylihovanie. Moja síce má miesto jednej nohy, čo je vyrazená, podloženú kisňu: ale to neprekáža, aby si spal ako v oleji. V kampe sa spí cele ináč než v meste: čo ustatosť, čo zas zdravé povetrie napomáhajú spánok, ktorý neruší nič, lebo panuje sviatočná tichosť, prerušená len zvieracími hlasy: bľačaním odkiaľsi zďaleka, kde-tu brechotom psa.

Gazda vstal zavčasu a odjazdil na susedný podnik. My ostali medzitým v hostinci s batožinou a vozíkmi. Deň sa nám minul; sami sme nevedeli, kam sa podel.

Bola prechádzka k rieke. Je vždy zaujímavé pozerať na vodu, ako tečie, ak nemáš inej roboty. Pripomína ti mnohé veci. Trochu tvoj vlastný život, ktorý tiež plynie ako rieka: raz ticho a pokojne, indy sa hne prudko, rúti sa búrno z kameňa na kameň. Voda priťahuje. Rozčúlení, znechutení, ustatí utiekame sa k nej; nazeráme sa v jej hladine, alebo sledujeme jej tok. Myseľ sa utíši, duša uspokojí a osvieži. Tečie neprestajne, a predsa sa nevyčerpáva: žriedla sa nezatvárajú. Vylievajú z tajov svojich hlbín nové a zas nové vlny; tie tečú a už sa nevracajú, ale sa vždy obnovujú. Život tečie a uniká; nedá sa zastaviť a už nijako vrátiť, naraziť opätne k žriedlam. Uniká a mizne jeden; zamení ho druhý, vyhodený z hlbín neznámych na javisko života, kým nezanikne a nezhasne i on. Tok je prirodzený, podriadený zákonu nutnosti; ním nieto hádky a poprávky. Život podlieha tiež neúprosným zákonom: plynie dľa nich od žriedla, kým sa nevleje do mora.

Jej tok je ako tok dejín, ktoré tiež sa nezastavia; plynú svojou cestou, nevracajú sa; veď tiež podliehajú neúprosným zákonom. Nemenia svojho koryta, majú zvraty a zákruty, ale nevychodia z neho. Nieto ani v nich náhody a nedôslednosti, ani pretrhnutia. Doba vyteká z tej, čo predišla, a poberá sa, kde je jej určenie.

Vyšli sme do dúbravy, ktorá je neďaleko domu. Je v nej čosi preriedeného stromovia; bučina, to sa rozumie „roble“,^[27] ako sa tuná buk volá. Tráva je tu na div, iste pre tú záštitu stromovia a kriakov; je ani v nejakom dobrom sade. Kriaky sú vlastne tiež bučina; vyhúkli ako pochabé z pňov poobtínaných a, žiaľ, i obhorených a bútľavých. Pne so smrteľnými ranami, určené na vyhynutie, posošili sa; okrášlili sa zasa mladou zeleňou, bujnými výhonkami pokryli svoje otvorené rany. Tešiac sa, že je i to obnova, príliv nového života, nový vzrast a rozkvet. A ono je to iba šaľba a klam. Nové výhonky nemajú života: sú na pni vyknísanom a bútľavom; neobnovia ho, ale uvädnú a uschnú, keď on podľahne svojmu osudu a vyvalí sa naveky.

Dúbrava sa tak neobnovuje. Staré musí vyhynúť, byť vyčistené. Nech v zemi nič nezavadzia novej priesade. Má sa ošetrovať a riadiť, brániť a polievať, kým sa prijme, zdužie a rozzelená.

Tráva tu nie je ako tráva pampy: je mäkká a šťavnatá. Čo za paša kravám napríklad!

Pohľad na toto pekné miesto predsa vyvoláva tieň smútku: podchvíľou nadapíš sa na kostru s rohmi — tu vola, hrubými a mocnými; tu kravy, čosi tenšími a menšími. Belie sa taká kostra spomedzi trávy a bujnej chrastiny: lebo sú kostry biele, čisté, akoby vypraté, a čo je hlavné, bez kúska mäsa alebo kožtičky.

Pochádzajú z lichvy, čo lanskej jesene prišla prezimovať; mala dúbrava i vlani trávu, na div. Predkladali si, že lichve bude tuná dobre, paše koľko sa jej ráči, i záštity od vetrov v chrasti, že keď sa vráti na jar, voly budú súce do roboty a kravy pod mlieko. A tu aký pád znezrady! Z kŕdľa, čo dohnali v jeseni, máločo ostalo; temer všetko tu ľahlo od hladu a vysilenia.

Potrer, čo mal byť kŕdľu útočišťom a záchranou, stal sa mu cmiterom. To stalo sa tak, že napadlo mnoho snehu, akého oddávna nebývalo na týchto stranách. Za snehom neprišli dažde a slota, ako obyčajne býva, ale krásna pohoda, ktorá trvala až do jari: vo dne skvelé slnce, belasé nebo, až teplo o poludní, v noci tuhé mrazy. Sneh neokopnel, ale premenil sa pomaly v ľadovú kôru, tvrdú sťa oceľ.

Vôl patagónsky nezľakne sa veľmi, keď napadne snehu, ani nezúfa. Radšej sa dobíja do paše paprčkami, rozhadzujúc sneh, vyhrabávajúc pašu. On neopovrhuje životom, ale si ho cení. Ak je nie hladký, predsa je dar boží. Vyhrabávanie ujde, kým je sneh mäkký; zoderú sa síce paprčky trochu, ba až do krvi, ak to dlhšie trvá, ale sa dohrabú paše. Ak je sneh nie privysoký, spásajú sa dlhé byle a kočiane, čo z neho trčia ešte, čo sú i tvrdé a nechutné. No keď je vysoký, že nič nevykukuje z neho, a tvrdý, nepomáhajú už ani paprčky. A stvrdnúť musí, keď sa vo dne sneh rozpúšťa a nasiakne vodou a voda v noci znovu zmrzne. Snehový závoj premení sa tak v tvrdú ľadovú kôru. Nastane hladovanie, a ak to trvá dlho, ako lanskej zimy, škoda nevystane. Vyhynú kŕdle lichvy a i oviec. Vôl sa hľadí ešte prechovať haluzinou, ale roble má drevo prisuché, zádrhľavé, lístie nepatrné; drobné triesočky, čo hľadí prežrieť, narobia mnoho škody a osohu nedonesú žiadneho.

Je zvláštne, že ovca môže odolieť hladu väčšmi než lichva. Vydrží dlhšie: dočká sa času, ako hus klasu, odmäku, čo rozpustí kôru ľadovú, rozmláti ju na kusy, keď lichva už dávno podľahla.

Šťastie, že takéto zimy neprichodia často: každých desať rokov priemerne. No nezastihnú ani vtedy celú Patagóniu odrazu, vždy ostanú i kraje, kde bola zima mierna a priaznivá: straty sú nie skoro nikdy všeobecné, obmedzujú sa na kraje a pásy krajov. Sú citlivé také straty, to je isté, tomu totiž, koho potkajú; no zas sa vynahradia, a ľahko: pampa je nevyčerpateľná. Je ako sama príroda: tu i tu raní, ale zasa nájde balzamu do rán, zahojí ich skoro, vynahradiac škodu nastokrát.

Nad dúbravou je roveň, ktorá sa ťahá naďaleko, s dobrou pašou, hoc i nie mäkkou, ako je tam. Na rovni sa rozkladá dosť rozsiahla lagúna, na ktorej je i čosi vodného vtáctva. Čím sa jej viac blížime, tým väčšmi ožíva a plní sa vtáctvom. Ono sa odkiaľsi, a iste z pažite, hrnie na ňu kŕdľami. Keď sme prišli blízko, ostatní jej obyvatelia, čo sa kdesi oneskorili, skáču ešte do vody. Teraz už hmýri sa na nej celé stádo divých kačiek, kváčuc práve tak ako domáce.

Rozdelené sú v kŕdliky väčšie-menšie; každá rodina ho tvorí osebe a všetky rodiny spolu kvákajúcu, hašterivú obec. Obec ozajstná so spoločnou pašou a vodou; paša na prežitie, voda na pitie, na zábavu a útulok. Každá rodina má skoro to isté vodné právo: každá z toho povrchu vody zaberá toľko, ako i ostatné rodiny. Všetkým jednaký spôsob života, čo vari nenie ani veľmi cieľuprimerane, lebo tú istú vodu pijú a tú istú zas využívajú na plávanie, zábavu a bývanie. Zdá sa im, že jej nieto dosť, akoby bola trochu malá pre toľkých. Pažite je toľko, koľko by bolo nadostač na pašu; paše by mal mať každý, koľko mu je dostatok. Ale čím jej je viac, tým väčšmi sa im máli a každá rodina by ju najradšej hádam celú pre seba, ako i tú vodu lagúny. To isté slnce ich hreje, ale to je nedobre. Každý by ho rád mať iba pre seba; druhý nech sa vtiahne do tmy. Ten istý patagónec^[28] na nich duje, ale bolo by lepšie, keby chcel duť iba susedovi. Majú i tú istú reč, v ktorej sa dobre dorozumievajú, ale nevedia iné, ako sa v nej hádať, jeden s druhým hrýzť. V šatstve nieto rozdielu. Tá istá šedá kabanica pre všetkých. Pravda, káčeri majú okolo hrdla pekný čierny obojok; a čo je ešte krajšie, pekné ohnuté pierka nad chvostom, čierne ani žúžoľ, až hrajú hodne do modra. Aby tá nádhera bola onakvejšia a klala väčšmi oči, pri nich zaraz sú biele pásiky. Počet tých pásikov je u všetkých ten istý, aby ani v tom nebolo stupnice. Pani matky sú skromne oblečené v svojich šerých hábikoch; ani zďaleka nezdajú sa tak pyšné ako káčery. Nemajú goliera, ale zato podajedna dala sa za módou a postavila si na hlavu chochlík; tým sa pýši pred kamarátkami, keď sa jej na hlave trasie. Ale ani toto usporiadanie v šatstve nenie, ako sa patrí. Načo sú naostatok susedovi šaty? Nebolo by rozumnejšie, aby bol nahý vonkoncom ako koleno, vypĺznutý, alebo ešte skôr ošklbaný z peria a i z páperia. A skutočne, hádžu sa jeden na druhého, menovite kačice. Keď sa hodí, ide susede zobákom rovno na chvost, či by ho nemohla vyšklbnúť jedným trhnutím spolu i s koreňom.

Je obec to nespokojná a zvadlivá. Káčer letí do hlavy druhému káčerovi; kačka utrčí pysk do druhej kačky, a zvlášte na jej chvost; utrčí pysk do mláďatka, ak sa v nevinnosti pomýlilo a priblížilo k jej kŕdliku a keď ono umĺklo, kričiac úzkostne a zvíriac vodu, ona pyšne kváče, drží pysk ešte vždy otrčený v tú stranu a otriasa bystro tým chvostom zo strany na stranu.

Povedzme doprosta, čo je to medzi nimi. Je zvada pre vodu, pažiť, slnce, vzduch, háby, pre všetko, čo majú, čo jeden druhému nežičí. Čo by chcel, aby on mal a druhý nemal. Tak sa zdá, tú zvadu mohla by utíšiť slušnosť a žičlivosť, ak by na nejaký spôsob chcela vplávať medzi nich. Ale ona stojí stranou a díva sa s úsmevom na to hmýrenie, na tú večnú trmu-vrmu.

Medzi tou kvákajúcou háveďou sú dvaja-traja káčery ako vajdovia:^[29] hádam úradskí. Plávajú pyšne, hrdlom dohora; mnoho nekvákajú, ale vždy idú, kde je najviac tej hávede. Ako sa blížia, tak sa robí ulica pred nimi. Všetko sa uhýba na stranu, vystupuje z cesty. Na nich nikto sa neopováži ani pozrieť, každý radšej utečie od nich. Ale ako musia nechať tie ulice pred nimi, medzi ulicami sa urobí ešte viac stisku: tí, čo sú v ňom a bližšie jeden druhému, ešte sa väčšmi rozpajedia, väčšmi sa hryzú, ale iba medzi sebou. Boja sa dať do tých, pre ktorých sa vlastne urobil taký stisk a keby sa hodili všetci na nich, mohli by ich rozniesť na kusy. No tak sa zdá, k tým, čo si dajú robiť ulice pred sebou, načim mať zdvorilosti, úcty, ba i strachu: nevedia žartu a strach tiež je dobrý. Je zručnejšie vyvŕšiť sa na susedovi; prečo sa má tisnúť a tlačiť, kde je i bez neho husto, hoc i beží pred zobákom, čo je ako štipec, a či skôr ako kliešte.

Veď je slušné a potrebné uctiť si a vážiť mocného, urobiť mu ulicu ak treba, stisnúť sa poriadne, kadiaľ prechodí, lebo on má moc a vie sa vyvŕšiť. Seberovného, to je už inšie; toho treba ďobnúť. Slabšieho už najlepšie roztrhať.

A odrazu veľká tichosť. Všetka tá zberba zhmyrela, a to spoločne, veľmi svorne. Tak ich je husto, že sa jedna kačka prevŕha na druhú. Mláďatá sa tiež zmiešali, už by ich ľahko nevylúčil, čie je ktoré. Z tamtej strany je vo vode hneď pri samom brehu akoby hora trstiny: dlhé listy sťa hora trčali dohora, iba že každý je prehnutý ku koncu, akoby prevesený. Všetka tá háveď zmizla v tej hore, i ti mocní sa sponáhľali, neplávali veľmi hrdo ani pomaly, veslovali tak tuho, že vo vode ostala za nimi brázda. Akoby sa to svedčilo, takáto svornosť a znášanlivosť v obci; tichosť a slušnosť, tichosť už nadovšetko. Ani šašina sa nehýbe, akoby to všetko, čo je v nej, bolo mŕtve, alebo práve upečené na pekáči. Čo je to za premena neslýchaná, nevidená!

Pridalo sa mi obzrieť sa dookola, a nevidím ničoho nič. Nuž na lagúne nieto čo vyzerať ani vidieť, obzerám sa trochu lepšie. Pri tom obzeraní pridalo sa mi zočiť vtáka, čo akoby visí nad lagúnou, pradie veľmi pekne, ale sa nehýbe z miesta. Áno, krahulec sa kdesi vzal a visí nad lagúnou; vyzerá, čo by si bolo vybrať; či by sa nenašlo čo súceho, tučného. Alebo že nevidí ničoho, lebo šašina je veľmi hustá; alebo že sa mu nevyplatilo unúvať, lebo snáď nebolo veľkej objedze tamdolu; možno, videl nás tu blízko a, majúc dobrý nos, zaňuchal, že mám vo vrecku revolver, hoc ani nie je nabitý, už či bolo to alebo to, hodil sa kamsi stranou a zmizol o chvíľu z obzoru.

V šašine sa urobil pohyb veľký a kvákanie, až sa rozliehalo, hryzenie a naháňanie. Celá slávna obec sa rozletela po lagúne, a už sa podelil chotár zasa medzi rodiny, každá so svojím káčerom a svojou kačkou. Tí mocní zas plávajú, kde je najhustejšie.

Nebezpečenstvo zmizlo, život obce vpadol do obvyklej koľaje. Bude sa v nej hýbať, kým nepremenia povahu, nenadobudnú si trochu znášanlivosti, ba žičlivosti a ústupčivosti. Alebo ak už nie premieňať povahu, nuž čakať, kým zasa nezapradie nad ich obcou krahulec.

Báť sa boja i nás. Odteperili sa na stred lagúny na náš príchod. Myslia bez otázky, že sú už tam bezpeční, že sa im nemôže tam už nič urobiť. Zato sa i začali hrýzť horšie medzi sebou, veď im je tak naozaj dosť tesno a ešte tí traja tam plávajú, robiac tie ulice v stisku. Na nás medzitým zabudli, i že sme na príčine toho stisku. Hľadia sa pomstiť na nepriateľovi, hryzúc sa vždy len medzi sebou, dojedajúc a trasúc chvostmi.

Z tamtej strany lagúny je tiež kŕdeľ, asi sto kajken.^[30] Vták veľmi významný, i veľkosťou i druhými zvláštnosťami, niečo menší od husi, ale väčší od kury, asi dobrý štajerský kapún. Má plávacie blany, ale radšej sa drží pažite než vody. Okolo mesta ich je už málo. Tam sa veľmi poľuje na ne; zato umkli do kampa, ďalej od mesta. Tu si ich už nikto nevšíma; preto ich i vídať na hajná. Sú farby popolavej a v kampe, keď sú na pažiti, nezbadať ich hneď. Keď podletia, zaškrečia skoro ako straka; keď sú v povetrí, kŕdeľ sa zabelie, lebo spodok krídel je cele biely. Ich mäso je chutné ako slepačie. Ostatne sliepka na pampe nie je tak chutná ako kajkena. Že sa im dá pokoj a ich mäso sa neje, pripísať sa môže veľkej hojnosti, čo vládne v kampe. Keby boli obyvatelia potrební, išli by veru číhať na ne, zadovážiť si takú znamenitú pečienku. No oni majú dosť druhej a chutnejšej, ku ktorej prídu bez námahy: výtečnej baraniny.

Že by boli na veľký osoh statkárovi, nemôže sa povedať. V tom sú nie veľmi odchodné od kačice. Vysedáva to vtáča na pažiti, aspoň ju depčí, ak ju nestačí spásť. Kajkena i kačica popasú hodne trávy majiteľovi, ktorý nemá osohu z týchto hostí, nedostáva ani len nájomného poplatku za pašu. Ako okrasa kampa a obveselenie mysle sú tiež pridrahí títo hostia.

Na kolíkoch drôtových ohrád vídať podchvíľou, ako sedí, sťa nejaká stráž, veľký vták. On je už hodne väčší od husi. Je popolavej farby, nie bárs veľmi elegantný, ani skvelého kroja. Má po krídlach žltkavé škvrny, ako murár biele po modrej blúze, keď sa zafŕka vápnom. Zobák mu je krivý a mohutný, pazúry má zahnuté a veľmi ostré. Dľa všetkého toho a potom vôbec dľa celého výzoru musí to byť akiste vták-dravec. Oči pozerajú ukrutne, ale pritom akosi smutne a hrajú tuho do žlta.

Tento chovanec nekonečnej pampy sa volá „karrančo“^[31] (carrancho); bude z tej istej rodiny, ktorá sa v starom zákone označovala všeobecným menom krkavec; jeho náklonnosti, spôsob života a pomer k prírode je ten istý, ako u starodávneho krkavca. Pre nás je hlavné vedieť, že je to zdravotný komisár pampy: čistí ju od zdochlín a všetkého, čo by mohlo kaziť povetrie, šíriť smrad a napomáhať nákazlivé nemoci. Je pravda, že tú povinnosť neplní bezplatne a bezžistne.

On z toho žije a tučnie, smradľavé látky považuje za lakoty a rád sa na nich hostí. Jeho záujem je, aby takých látok, čo sú na obtiaž, ba škodu druhým živočíchom a vtákom, nikdy neubúdalo, ale skôr bolo ustavične v hojnosti.

Po tohoročnej zime bolo rozosiate po kampoch veľké množstvo zdochlín; mal teda mnoho roboty, a ako sme videli, odbavil ju dobre a veľmi rýchle. On je tiež spokojný so svojou žatvou; preletuje si z kolíka na kolík, akoby odpočívajúc a zažívajúc, čo všetko musel užiť v posledné časy. Lieta veľmi pomaly, akosi trúchlive a nemotorne, možno preto, že krídlam, hoc sú široké a dlhé, zaváži iste jeho telo. Je akiste i ozrutné a toho roku i veľmi tučné po toľkých slávnych hostinách.

Títo, čo tu preletujú, hoc i nie vysoko, mali na hlave očistiť okolie hostinca od zdochlín tých volov a kráv, čo padli tejto zimy v dúbrave. Nebyť ich dobre zriadenej činnosti, mrciny by boli ostali vystavené vplyvu počasia i dneska, a my dneska ktovie či by sme sa boli mohli prechádzať po okolí, kochať sa jeho pohľadom, rozvažovať, čo sme videli a vdychovať čistý vzduch poľa. Ja myslím, boli by sme museli zatvoriť sa do jedálne a možno, že i tam by nás bol navštívil ohavný smrad zdochlín, ktorý zahnať by nezahnalo ani vyhrávanie na hudobnej kasni, ale iba hádam smrad ešte ostrejší ukypeného mlieka. Obyvatelia kampa by boli prinútení snáď uchýliť sa inam, azda do vysokých kampov, kým by ten smrad boli rozniesli vetry a vysušili mŕtvoly. Chytili sa do vychudnutých a vycivených mŕtvol a na tejto chudej objedzi sa vytučili, že ich veľké krídla majú sa čo trepať, aby ich uniesli. Oni sú tí obratní preparátori, čo nechali kostry volov a kráv tak pekne očistené, vkusné, ani čo by ich preparoval dáky anatomický ústav. Nezanechali na nich ani mrvy mäsa, obtrhali šľachy a zväzy, akoby nožíkom a štipcami. A ako chytro! Za niekoľko dní z mŕtvol neostala iba vybielená kostra, a to v tej polohe, v akej ostala vo veľkom ostatnom zápase so smrťou. Zdá sa ti rozoznať ešte násilné pohyby na tých kostiach, v ktorých zmeraveli po poslednom smrteľnom kŕči.

Šťastie, že títo dravci sú nie upriamení na živé mäso. Pri ich veľkej sile a toľkom počte mohli by sa opovážiť i do teľaťa alebo ovce. Do nej ešte ľahšie; ona by bola pred nimi vlastne bezbranná. No karrančo má pevné zásady: strom nachýlený nevyvalíš, jablko nezrelé neodtrhneš. Čakaj, kým sa vyvalí sám, kým ovocie dozreje a odpadne samo. Čaká trpezlive, nehádže sa na korisť, kým sa hýbe a dáva znaky života. V tejto veci je veľmi obozretný a plný ohľadov. Ak má inde začatú robotu, radšej ide tú skončiť, do čerstvej mŕtvoly sa nedá. Radšej počká, kým nastanú veľmi zjavné príznaky porušenia. Ak to robí z ohľadu na svoju obeť, to by bolo veľmi pekné od neho. Ak to robí len preto, že mu taká hostina lepšie chutí, kde je i zápach, nemáme ho tiež prečo haniť: nás oslobodil od toho, čo by nám bolo na obtiaž a čo on má rád.

Už akokoľvek, nie je veľmi príjemná vec zdržiavať sa tuná dlho. Nad žltkavou vodou lagúny, rozbrázdenou kačicami, ihrajú kŕdle komárov, v stĺpoch hore-dolu; vyzerá to ich vystupovanie a zostupovanie, ako keď akrobat pochytí misu gúľ, vyhadzuje ich dohora, v letku chytá a vyhadzuje znovu. Nejeden sa oddelí od stĺpa a zanôti nám okolo uší. Horšie sú tie, čo nepískajú. Tie štípu bez muziky.

Najhoršie je, že sú veľmi malé: skoro sa nemôžeš od nich otriasť, ani vypomstiť na nich by si sa nemohol ľahko. Štípnutia ani nebadať v okamihu, keď sa stalo: len pozdejšie ťa počne páliť. Ale komár tento, neviem prečo, ostane ležať na mieste veľmi dlho: leňoší, kde sa bol dobre nacical. Skoro vždy ho zastihneš na tom mieste, kde ťa ujedol. Špenie nie je po ňom nikdy také pálčivé, ako keď ťa uštipne komár z Neretvy,^[32] Solina, vôbec kde v Dalmácii. Opuchnúť opuchne na takom mieste, ale iba trochu. Iba keď sa akosť nahradí množstvom, keď je tých uštipnutí priveľa, vtedy i opucheľ vyjde dosť podarená.

Pre mňa a tých, čo sme v kampe noví hostia, sú títo obyvatelia pampy veľké prekvapenie, nález veľmi zvláštny. Odkedy som v Punta Arenas, komára som nevidel; skoro som i zabudol naň a jeho výkony. V Punta Arenas ich vôbec nevídať. Na tomto mieste, čo len mimochodom, je slušné a zaujímavé doložiť, že ani múch nebývalo. Ale tie sa, žiaľbohu, nasťahovali skadiaľsi; v letných mesiacoch sa ich nájdu pekné rôjiky. Čo je ešte zaujímavejšie, môže sa tvrdiť cele určite, že v celom meste nenájde sa jednej blchy, ani ploštice. Punta Arenas má alebo výsadu v tom ohľade, alebo zvláštne šťastie, že prisťahovalcov tohoto druhu ešte sa do nej nedostalo.

Náš pán hostinský bude trochu podivín. Vo dvore má v domci líšku skrotenú, krotká je aspoň dotiaľ, kým sa jej nezblížiš. Keď vidí, že pristupuješ k nej, začne veľmi rozčúlene štekať; očima by ťa zožrala, ako zazerá s nenávisťou. Okrem líšky má niekoľko kajken, tie si vykračujú cele nepredpojate po dvore, šútoriac sťa babuľky. Dajú sa ľahko chytiť; sú vôbec prítulnejšie od sliepok. Sliepky sú trochu zdivené na týchto miestach. Má i krotkého pštrosa; ten si chodí okolo domu a po dvore sťa dáky dozorca. Nakukne tu i tu do samého obchodu, snáď aby sa presvedčil, či je všetko v poriadku. Nehodno sa mu veľmi zbližovať: letí zobákom zaraz do každého opovážlivca.

Nie je ľahko si vysvetliť, čo môže držať tohto pštrosa a kajkeny v dome a vo dvore, čo ich vábi, prečo neutečú? Nebolo by im ďaleko, ani nesnadno: majú kamp, svoju ozajstnú otčinu, pod nosom, v nej slobodu neohraničenú. Majú tam známych, priateľov a rodinu; ovzdušie, ktoré jedine môže vyhovieť ich náklonnostiam a pudom. Sú tu z materiálnych ohľadov, prilákaní do otroctva mastnými hrncami, ktoré im pán hostinský predkladá každý deň? Hostinský im nedáva nikdy ničoho, iba ak odpadkov zo stola, a tých tiež nemôže byť mnoho. O svoj krm musia sa obzerať samy, hľadať si ho po okolí, na ten istý spôsob ako iní, ktorí si nažívajú na slobode. Ich prebývanie tu v dome a vo dvore je cele nezištné; dá sa vysvetliť len priateľstvom k osamelému domu a jeho majiteľovi, tiež osamelému.

Má i pekného veľkého psa hrdzavej farby, ktorý je veľmi mocný. Urobil mu riad na priahanie ako koňovi, s chomútikom a uzdou. Priaha ho do malého vozíka, čo urobili zo starej kisne na piskľavých kolieskach. Keď ho gazda zapriahne, dá mu kartičku za obojok, pes odíde sám do blízkeho podniku, odviezť objednaný tovar, alebo dovezie stadiaľ baraninu a vôbec čo mu naložia do vozíka. Lístok odovzdá a či skôr dá si ho vziať z obojka, a keď vykonal robotu, vráti sa zas do hostinca.

Pes ten sa nestará o nikoho; je pokojný a veľmi rozvažitý, ale i neprístupný. Nemá rád, keď ho kto hladí; prilákať sa nedá ani slovami, ba ani darmi. Táto zdržanlivosť mu neprekáža byť medzi svetom. Ale hostí nepúšťa z očú, všade ich doprevádza. Iste si myslí, že opatrnosti nezbýva, ak i nebadať pri nich na prvý pohľad nič podozrivého, čert nespí. Mohli by sa vkradnúť zlí ľudia, ba i zbojníci do domu, preoblečení za statočných pocestných.

Nuž vidno: pán hostinský trávi svoj slobodný čas čo môže lepšie. Krotí a cvičí zvieratá, obrába záhradu, ako kedysi Dioklecián, a nezanedbáva pritom svoje záujmy.

Na druhý deň ráno o pol siedmej sme už boli pripravení na cestu. Z hostinca, vlastne z obchodu hrmia zas zvuky Donau-Walzera s bubnami a ťapšami do tichej pampy. Keď sme vykročili na verandu, pán hostinský sňal nám fotografie veľmi zručne a zhotovil ich zaraz pred našimi očima. To ako protiváha účtu, ktorý nám predložil za chovu a hospodu.

Mali sme zas Otu a Martilla. Keď gazda zacmukol na nich v znak, že ideme rušať, Oto trhol, ako sa patrí na koňa rozvažitého. Martillo sa zas postavil hore koncom a urobil svoj skok ako včera. Na šťastie, škody nebolo; neroztrhol ani pobočky ani liace. A už sme zaberali cestou, vyprevádzaní veľkým psom až hore nad samú dúbravu, lebo tadiaľ sa ide ďalej.

Bola to najprv roveň a potom svahy, ale veľmi rozložené; prešli sme popri smutnom, osamelom hostinci hneď pri samej hradskej a onedlho popri skupine domov: podnik, ale osamelý, tichý; zdalo sa, že v ňom niet živej duše.

Pozdejšie sme sa počali spúšťať pomaly údolím dlhočizným, kde cesta ide rovno, akoby ju bol vytiahol pravítkom popri potoku, nedajúc sa mýliť jeho nesčíselnými zákrutami. Bolo mu ich ľahko vyrobiť do takej zeme, snáď z púhej samopaše. Je to zem hlboká a mäkká. Z kratochvíle najskôr, lebo, nemajúc súrnej roboty, netečie, ale sa vlečie, akoby naschvál rozťahoval cestu, lebo sa mu iste nechce opustiť toto krásne údolie. Brehy sú vysoké; ťažko povedať, načo sú mu také, lebo vody nesie ozaj dosť málo; vyjedené sú a podkopané potmehúdsky. Na mnohých miestach sú úšusty urobené; na iných sú pripravené potuteľne ako pasca; čakajú, aby kto stúpil na také podkopané miesto, a ohromný kaval zeme ušustne sa pod neopatrným do potoka.

Na týchto brehoch, kebys‘ bol v tej veci vedomec, mohol by si vyšetrovať a prezerať zloženie a útvar našej matky-zeme: akú má kôru, aké vrstvy ukladá ona jedna na druhú, sťa mater, keď do truhly svojej dievky naukladá koncov plátna a novej bielizne, čo pripravila, keď prídu dievke po rúcho. Voda sama urobila ten prierez, akoby ho chcela ukázať zjavne očiam, ktoré môžu vidieť, keď pozerajú. Tak ti ukáže pán majster svoje kože, čo predáva na výkladnom jarmoku, že tiež urobí do nich taký zárez, aby si videl vlastným okom, či sú vyrobené podľa pravidiel cechu a či len tak očistom, či vydržia, alebo sa počnú rušať z krajov, akoby boli zo zrebí.

I z mravného stanoviska je toto údolie veľmi pozoruhodné a treba ho iba pochváliť. Keby si sa chcel odslúžiť, ako je už obyčaj, svojmu blížnemu, ktorý by bol hádam priveľmi hádzal do teba chlebom, nemohol bys‘ to ani tuná urobiť pri najlepšej vôli. V tejto požehnanej úžľabine nenájdeš kúska kameňa. A čo je ešte divnejšie, nevidíš mu stopy ani na tom priereze kôry zemskej, čo potok urobil a stavia ti pred oči. V tej veci je tu skoro ako v chotári drženickom.

Zabudol som medzitým upozorniť, že sme my vlastne už na území druhej republiky, Argentíny. Na týchto stranách nieto síce stĺpov, čo označujú hranice, ale musia byť niekde kopce, čo sme hádam nezočili, ak sme prešli kdesi popri nich. Treba ostatne vedieť, že táto cesta nás povedie raz jedným územím a raz druhým: sme na rozhraní dvoch krásnych krajín. Sú to krajiny nielen krásne a bohaté, ale i priateľské. Nažívajú medzi sebou v stálom pokoji, v dobrom priateľstve, alebo azda skorej bratstve. To je tiež bohatstvo, a veľké, priateľská priazeň so susedom. Môžeš prechodiť z jednej do druhej, nielen tu, ale kdekoľvek, bez prekážky. Ani veľmi nepobadáš, že si prišiel do druhej krajiny. Tak býva iba medzi dobrými susedmi.

Hranica na týchto stranách ide priamou, rovnou čiarou, cez hory a doly, ako príde, nevyberajúc. Cesta zas hľadá príhodné miesta, kde je priechod najľahší: nájde ho teda raz z tej a raz z druhej strany hranice. Je to zvláštny prípad: diplomacia pri vymeriavaní hranice išla rovnou cestou a priamo. Kto robil zákruty, boli páni inžinieri, čo vymeriavali cestu, totiž koníky a voly, ktoré túto cestu prekliesnili.

Na brehoch tohoto požehnaného potoka sú pašienky prekrásne. Ale komárov je tu toľko, že by sa nebol nikdy nazdal, že ich môže byť toľko na jednom mieste. Nad koňmi sa roja v stĺpoch a tisnú sa im do očú a nozdier. Nás štípu ustavične, koho viac, koho menej. Poniektorí si ovili do tylov hlavu, vyzerajú sťa krásavice z Východu. Ja kúrim tuho, zaháňajúc oblak oblakom. Ale myslím, bolo by lepšie podkúriť v celej doline „buhačom“,^[33] svetoznáma rastlina, ktorá tak krásne sa darí v Dalmácii. Jej prášok ničí hmyz, nech je už akýkoľvek, i samé blchy. Preto ho i volajú tým prostonárodným, ale významným menom.

Prišli sme na miesto, kde by sme mali prejsť rieku. Tu je konečne kúsok, kde brehy potoka nie sú podomleté a vysoké. Tropilla sa hodila do vody bez váhania, logajúc dychtive, lebo je horúčava veľká. I Oto sa trhal a hádzal, aby čím skôr vošiel do nej. Iba že nám prichodilo zosadnúť. Lepšie si obzrieť také miesto prvej, než pozde, kadiaľ má prejsť, na každý pád prvej, než vojdeš do potoka. Tento tu nie je široký, ani hlboký: toľký asi ako Zázrivka. Na tomto kúsku sú brehy celkom plytké. Nebolo by teda ťažko vytiahnuť také ľahké vozíky po nich. Tá plytkosť je asi na kúsku, koľko ho môže zaujať dosť široká cesta pre vozík: pod ním a nad ním brehy sú už podmúlené a vysoké. Ale čo osoží plytkosť, keď práve na tom kúsku je naváľaného kamenia, že sotva sa dá cezeň prejsť. Sú to i balvany, i veľké okrúhle skaly, došutrované semka boh sám vie odkiaľ. Z okolia nepochádzajú; tu nablízku skália nieto. Donáša ho rieka a dovaľká až sem. Keď sa rozvodní a naplní brehy až dohora, že sa prelieva na okolité zeme. Toto kamenie je sem dovaľkané zo samej Cordillery,^[34] cesta teda ďaleká. Zato sú balvany otlčené skoro naokrúhlo, po hranách a plochách pečlive vyhladené. Na vozíkoch ostali sami pohoničia a pohli sa opatrne, obchádzajúc balvany a väčšie skaly, ako sa dá. Úbohé vozíky obracajú sa sem a ta, zošívajúc cestu; miesty preskakujú po skalách, div, ako sa nedolámali na kusy. Na miestach sa hojdali a tackali z boka na bok, a my pozeráme a čakáme podchvíľou, či sa neprevalia. Naostatok prešli bez pohromy, ďakovať obratnosti pohoničov: gazdu a Keka. On vsadol do druhého vozíka miesto druhého pohoniča, čo sa tu zľakol a nechcel sa pustiť na takú cestu. No ďakovať najväčšmi krotkosti a poslušnosti koní, čo treba vyzdvihnúť na pochvalu Ota a menovite Martilla.

Taký je brod teraz, keď sú cesty najlepšie a rieka opadnutá na najnižší stupeň, ako to býva vždy vprostred leta. Čo bude na jar, keď je na vrchole sily, keď sa naplnia tieto vysoké brehy až do kraja, ba nebudú stačiť, aby sa voda nepreliala, ako sa prelieva z preplnenej nádoby? Jazdec sa musí hodiť do vody, ktorá tečie prudko, možno i nesie balvany a kamene, stromy a pne; hodí sa, lebo mu je tu najľahšie vojsť do vody. Ale čo, ak ho prúd ponesie len dvadsať metrov nižšie? Kôň nebude mať kde vystúpiť na breh, lebo je podmytý a nohám neposkytne opory. V tom páde by bol kôň nesený dolu vodou, kým by nenašiel brehov plytkejších. Ak by ich mal nájsť, musel by vydržať dlhé plávanie. To by nebolo ťažké, ak by ho nezastihla druhá nehoda: napríklad náraz na peň alebo strom alebo úraz od skál, čo voda vždy šutruje. V takom páde i jazdec by zle prešiel, hoc by bol i chýrny plavec. Preplávať priamo na druhý breh sa nedá takou prudkou vodou. Pri tomto brode jazdec má iba dvadsať metrov šíre, kde môže ešte zastihnúť plytké miesto: a to je veľmi málo. Kôň musí byť znamenitý, mocný plavec, aby mohol prejsť pod takým uhlom na druhú stranu.

My z vozíkov nemohli sme prejsť potok na vozíkoch; dostali sme sa na druhú stranu cele ľahko. Nad brodom hneď neďaleko je most. Urobil ho podnik pre svoje stáda, aby sa mohli preháňať z jednej strany na druhú i v taký čas, keď sú vody vysoké. V také časy prichodí neraz vykonávať roboty veľmi naliehavé, ktoré by sa nedali urobiť bez takýchto priechodov. Preháňať zoslabený statok po zime, s malými jahňaty po takej vode rovnalo by sa hotovej skaze. Nie div, že podnik vystavil pre také príležitosti tento nákladný most, ktorý je bezpečný a preukazuje neoceniteľné služby.

Most obyčajný by na takej vode nevydržal ani jeden rok; odniesla by ho prvá povodeň. Zato si podnik vystavil most, ktorý je vysoko nad vodou a nemá pilierov. Visí na oceľových kábloch, vysoko v povetrí. Káble sú dosť ďaleko vsadené do zeme mimo dosahu vody, idú na druhú stranu ponad vodu, preložené na mocných stĺpoch bukových, dosť vysokých. Tie stĺpy držia teda ťarchu káblov, ale nesú i ťarchu celého mostu nielen keď je prázdny, ale i keď je v úžitku. Tieto stĺpy z roble majú dosť sily, aby vydržali také zaťaženie. Sú ozaj obrovské, hrubé a zdravé.

Pomostiny sú z polien, okresaných čo z hrubšieho. Most nemá iného zábradlia, ako drôtenú sieť na oboch stranách. Je dosť vysoká, aby ju statok nepreskočil v strachu a zúfaní; nebolo by sa čo diviť, keby i poskákal do potoka. I takto priechod cez tento most nie je so statkom veľmi ľahký. Voly a junce, keď sa raz po veľkej robote naženú naň, začnú sa tisnúť v jednej hŕbe, socajú sa, hádžu sem a tam, v rozčúlení sa i kolú. Niektorý sa postaví priekom, zavrie cestu, takže sa utvorí hrča. Keď príde statok nad vodu, ktorá pod ním hučí, že až ohlušuje, keď sa nájde v tej ohromnej výšave, keď sa mu most, teda podlaha začne pod nohami knísať a hojdať z boka na bok: nie div, ak sa bude duriť, a že by i skočil dolu, vidiac pod sebou takú priepasť a takú hrúzu. Veď je to nie statok zo stajne, ale cele divý. Takýto most má chybu, že sa uhýba zhora nadol a zas i kolíše z boka na bok. Je síce zauzdený mocne bočnými káblami k jednej i druhej strane na oba brehy, ale to predsa nepomáha. Keď po ňom stúpaš trochu tuhšie, kníše sa a hojdá i podskakuje. To sa stáva, keď kráča človek, ten vie a hľadí prispôsobiť chôdzu pohyblivej pôde: čo si počne statok, keď príde v čriede, ktorá sa socia a nič nehľadí, iba sa dostať čím prv na druhú stranu?

Na poludnie sme nenašli hostinca, ako by malo byť dľa zákona pampy, došli sme zato na podnik veľmi krásny a rozsiahly. Domy a staviská podniku sú pohodlné a bohaté. Náš príchod neuviedol nikoho do rozpakov, hoc nás bola kopa. Tropilla sa vohnala do korralov^[35] lichvy. Boli sme vôbec tu prijatí nielen veľmi pohostinne, ale i srdečne, a to od personálu. Zastihli sme doma iba pána správcu.

Po obede sme prepriahli naše kone; Oto a Martillo išli medzi tropillu. Cestu sme mali krásnu, zas vŕškami a údoliami; trošičku sa tu išlo do vrchu. Všade sme videli krásne trávnaté pašienky, bujné vegy popri rieke, až do podniku, ku ktorému prislúchajú tieto bohaté polia.

Je pri podniku i hostinec, v ktorom sme mali zosadnúť. No z toho nebolo nič. Stretli sme sa s pánom statkárom, vlastne prenajímateľom tohoto dôležitého podniku; on nás prinútil, aby sme zakerovali do jeho dvora.

Vstúpili sme do domu. Je to vlastne skôr vila než dom, vystavená i vkusne i solídne, ale z ľahkého materiálu; iba že nie dľa módy kampa. V izbách nieto nalepeného papieru po stenách; steny sú futrované smrekovými doskami, sťa v starosvetských drevených domoch na našich stranách. Také dosky, keď sa napustia olejom, zachovajú krásnu prirodzenú farbu do červena a šíria po dome milú vôňu smoly, ktorá tak lahodí. Vzdor ľahkému materiálu, taký dom ujde i v zime. Udržuje i teplo, lebo špár nieto medzi doskami.

I tu je robota v plnom prúde. Z pajty sa čuje tlkot motora a syčanie nožníc. Pred pajtou v malých cárkoch sa už trasú ovečky ostrižené: trasú sa trochu od zimy, lebo prišli znezrady o teplý kožuch; ostrižené sú pri samej koži. Trasú sa možno ešte väčšmi od vystáteho strachu. Staviská sú pohodlné a priestranné. Vidno, že podnik je starý, že patrí majiteľovi, ktorý nehľadí na nakládky, keď ide o pohodlie a cieľuprimeranosť. Kúpeľ je zariadený z cementu, nákladok veľký, pre vzdialenosť, z ktorej treba dovážať materiál beztoho už drahý. Ale taká stavba už nepotrebuje opráv, má veľké výhody pri robote a usporí i útrov pri kúpaní. Vidíme, i v Patagónii je platná stará dobrá skúsenosť, že kto chce sporiť, neľutuje nákladkov na veci potrebné. Dobrý gazda má byť štedrý, aby nemusel mrhať peniaze na poprávanie pri stavbách; druhými slovami: k sporivosti sa ide cestou štedrosti.

Pridomová záhrada, novozaložená, je rozsiahla, opatrená vodou a krásne obrobená. I v nej sa vypláca robota a nákladky. Má hojnosť zeleniny; šalát veľmi bujný, už sa skladá do hlávok, kapusta ich už tiež zaväzuje. A má ešte hodne stihu do zimy. Zemiaky sú pekné ani ruta; cvikla, kaleráb, hrach sa daria a sľubujú veľkú úrodu.

Patagónska pôda je vôbec veľmi úrodná. Daria sa zemiaky, burgyňa, repa, vôbec plodiny tohoto druhu, ako málokde. Siatiny sú na div, kde je vody dostatok; pôda odpláca štedre prácu roľníka. Keby taká pôda bola v Hruštíne alebo v Terchovej, nebolo by nikdy hladu; náš dobrý, pracovitý ľud obrábal by ju ako záhradu; švábky by bolo na celý rok, i pálenici by sa ušlo na špiritus. Bedlil by doma a pracoval, nemusel by sa ponevierať po cudzom svete na zárobky, mrhať svoju pilnosť a svoje sily v cudzej práci. Patagónii čo chybuje, sú pracovité ruky. Punta Arenas má skoro tú istú polohu a podnebie, ako tento podnik, i pôdu takú úrodnú, a predsa dováža zemiaky z Chiloé,^[36] platí za vrece dvadsaťpäť i viac pesos, čo je práve toľko frankov.

V ostatné roky ide sa urobiť pokrok: začali sa i tam pestovať záhrady a zelenina. No to je všetko málo, zelenina je ešte vždy veľmi drahá, tá, čo sa vypestuje, nestačí pre obyvateľstvo. Práca v záhradách sa platí veľmi draho, no svet má na iných stranách mnoho zárobku. Ten sa mu zdá možno lepším, než čo by zarobil pri záhradníčení.

Kapusta sa darí v Punta Arenas lepšie než kdekoľvek v Dolnej Orave: hlavy sú väčšie, menej roboty okolo hriad. A predsa kyslá kapusta sa považuje ako prepych, lebo sa nedorába. Nevedia ju dorobiť i tlačiť. Kyslá kapusta sa dováža z Valdivie,^[38] kde ju tamojší Nemci pripravujú a vyvážajú do Punta Arenas, ba i do stredných severných Chíl. A tam všade by sa kapusta darila ako vo Valdivii. Pracovití Nemci, obrábaním pôdy zbohatlí, vyvážajú na všetky strany výtečné jablká, maslo vyprážané, ale veľmi presolené, prasacinu zaúdenú, šunky, klobásy, a to všetko presolené. Za tieto články z Punta Arenas vychodí veľký peniaz, ktorý by tam mohol ostať; ba za tie isté články, čo by sa dali vyvážať, dochodiť z druhých krajov.

Ostatne teraz sa dováža aspoň z Valdivie, teda z Chile; peniaze ostávajú predsa v krajine. Nie tak dávno ešte kyslú kapustu sme dostávali v sudoch rovno z Hamburgu. Čo by si počala rodina Oravca, keby musela kupovať kapustu v Amerike a platiť za funt kyslej dve koruny, alebo dva franky, a za funt zemiakov pol franka? Lebo švábka by dochodila z Nemecka a doprava by jej zodvihla cenu dovysoka. Iste len majetní ľudia mohli by si dovoliť prepych jedávať švábku s kapustou.

Ako zvláštnosť musím spomenúť, že v Punta Arenas sa nepestuje ani cibuľa, hoci sa jej spotrebuje na vagóny a vagóny do roka. Obyvatelia radi cibuľu do jedál, a skutočne bez nej ťažko sa zaobísť kuchárke: jedlá sú nechutné a suchopárne. Ktosi kedysi proboval ju zasiať a či zasadiť, a nevydarila sa mu; od tých čias záhradníci sú presvedčení, že podnebie Punta Arenas je vonkoncom neprajné cibuli a darobné by bolo mrhať čas a robotu na také márne pokusy; že sú na prekážke mrazy a či vetry a či čo. Iní sa žalujú, že cibuľa narastie malá, ale povedať nemôžem, či tú malú, čo voláme orešec, probovali vysadiť v nasledujúcu jar. Je v tej veci ťažko zistiť, čo sa stalo a ako sa stalo, že sa taká chybná mienka mohla tak hlboko zakoreniť. A ktovie, či v celej veci nenie iba nedorozumenie alebo i nevedomosť, ako zaobchodiť s cibuľou, ako ju siať, prezimovať a presádzať v nasledujúcu jar. Kde sa darí hrášok a cvikla, prečo by sa nedarila cibuľa? Veď v Orave, kde je veru veľmi tuhá zima a pôda zlá, cibuľa narastie veľmi pekná a tuhá. Do Punta Arenas sa cibuľa dováža, a síce z Portugalska.

V Chiliach rastie a darí sa síce výtečne, lenže portugalská je menšia, tvrdá, veľmi trváca. Dlhý transport vydrží lepšie, než čílska krátku cestu z Valparaisa^[39] do Punta Arenas. Čílska je bujná, veľmi šťavnatá a sladká, asi ako cibuľa z Apulie;^[40] môže sa jesť i surová, no skutočne ľahko hnije, ak je zle opatrená, i kľuje ľahko. Preto kupci radšej majú do činenia s portugalskou. No keď nastane porucha v paroplavbe, neraz sa stane, že mesto ostane bez cibule; alebo ak jej je niekde trochu, musí sa platiť ako nejaké vzácne ovocie.

Toľko i stačí, aby sme poukázali, aké divné pomery môže v kraji vytvoriť nedostatok robotných rúk. Vedie k vyvážaniu peňazí do iných krajov, k oškodeniu kraja. Vedie k drahote, lebo sa všetko dováža zvonku a kupuje za hotový peniaz. Vyvinie sa také hospodárstvo, ktoré náš ľud veľmi dobre označuje výrokom žartovným, ale v ktorom je mnoho pravdy: čo na nôž, to za groš.