ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zostúpili sme z vozíkov s veľkým smiechom. Vidíme, čo sa to s nami porobilo, ako nás doriadila cesta. Keď sme sňali okuliare, čo sme mali na obranu očú, videli sme kruh biely, kde priliehali na kožu. Ostatok tváre šedohnedý, alebo skôr farby pampovej. Podobali sme sa ovciam, neprirovnávajúc, čo majú tiež hlavu čiernu a okolo očú biele okuliare. Šatstvo pokryla hrubá šedohnedá vrstva; na každom vlásku, ak trochu odstával, boli ako pátriky zrazeného prachu do malých guľočiek. Boli sme sťa naše úbohé gazdiné, keď musia cúdiť zbožie alebo česať ľan cez celý deň na humne. I v stupách, kde sa tlčie dub, budú asi takto doriadení každý večer po skončenej, veru protivnej robote.

Keko je ako murín. Iba čo oči a zuby sa mu blyštia. Keď prehovorí, musíme sa smiať: biele zuby jeho sa na nás škeria sťaby černochove.

O chvíľu sme už mrhali vodu a mydlo v pohodlnom hostinci, aby sme sa aspoň z väčšieho okľúdili. Voda i vzdor mnohým premenám len vždy odchádzala kalná z umývadla.

Večerali sme trochu, a utiahli sa na odpočinok. Bolo síce niečo sveta, čo si viedol trochu veselo, i búchal dosť hodne po našej chodbe. No ustatosť nedbá na pletky: učičíkala i nás do hlbokého spánku.

V tej ustatosti ani sme si nepripomenuli, ako by sa bolo svedčilo, že vlastne trávime Vianoce, a to práve Svätvečer. Sme síce veľmi ďaleko od miesta, kde sa ten div divúci bol stal, že sa narodil svetu Spasiteľ v stajni, v chudobe a poníženosti. Veľmi ďaleko od toho miesta, na protivnej strane zemegule. Ani čiastka roku nezodpovedá tej, ktorá privítala bola Dieťa: my tu užívame leto a horúčosť, kdežto na jasle Spasiteľovi museli dýchať vôl a osol, aby ho ako-tak zahriali svojím dychom. No a vzdor tomu naše dnešné nocovanie malo z toho ovzdušia, ktorým dýcha ten posvätný dej, na ktorý neboli by sme mali tak nemilobohu zabudnúť. Trávime svätú noc, plnú taju, tiež medzi pastiermi, na rozsiahlych pastvinách, bárs je to hen v patagónskej pampe, veľmi ďaleko a ďaleko od betlehemského poľa. V tej ustatosti, zaujatým pobočnými vecami, nezišlo nám na um počkať trochu: či azda i nám by sa neušlo trošku toho veľkého posolstva, ktoré bolo tam z otvoreného neba postretalo tak neočakávane práve skromných, jednoduchých pastierov, zvestujúc im veľký dar z neba, čo sa stal svetu: „Pokoj ľuďom na zemi…“

Ráno sme boli prekvapení veľmi príjemne, že bol zas medzi nami náš včerajší hostiteľ. On prišiel ešte včera popoludní, omnoho včaššie než my na tieto strany, a dosiaľ už i pokonal svoje diela. Našli sme ho v jedálni, kde nás prišiel vyhľadať. Treba vedieť, že je on tu vlastne doma. Sme zase v jeho kampe. On sem prišiel, nevychodiac zo svojho poľa; to sa vie, chodníkmi, kde by neboli prešli naše vozíky.

Prišiel stráviť s nami prvú vianočnú slávnosť.

Tak sa zdá, ešte viac sveta sa ide zísť, než čo nás tu bolo. Poctil nás prítomnosťou svojou i pán juez de paz, mierový sudca, predstavený celého tohoto okolia. Vymenovaný miestodržiteľom, má právomoc dosť rozsiahlu; tá zabieha po troške na všetky polia verejnej správy a poriadku: na administráciu a pravosúdie i iné oblasti. Vychodí, akoby on bol trochu ako náš slúžny, keby mu bol okres väčší, trochu ako okresný notár; má niečo i od verejného notára a niečo od sudcu. Pritom je i voditeľom matrík. Je to, môže sa povedať, predstaviteľ všetkej štátnej moci. Jeho moc je v odľahlých čiastkach kampa vždy väčšia, než v blízkosti obydlených miest. Prišiel on, možno, len aby strávil sviatok Božieho narodenia, ako sme prišli i my a snáď ešte prídu i druhí obyvatelia kampa, aby sme ho strávili v spoločnosti. I my podliehame tomu istému pudu ako i osamelí ovčiari, ktorý nás núti ak i nie vždy, ale aspoň pri zvláštnych príležitostiach vyhľadávať spoločnosť blížnych, dľa peknej zásady, čo hlása príslovie zo slovanského juhu: Svaka ptica svorne jatu,^[82] že každé vtáča letí k svojmu kŕdľu. A možno, že ho doviedli sem i úradné diela, preto hádam prišli s ním dvaja milikovia,^[83] ako tu voláme trochu žartovne, trochu dôverne vojakov polície.

Sveta je tu čosi i od včerajška a podchvíľou ešte dochádzajú noví hostia. Sťa kajkeny, keď sa zletia na zelenej pažiti, že sa povyrazia medzi sebou, a keby na to prišlo, i pohašteria, i oni sa zišli sem. Ako dochádzajú, tak sa strácajú v hlavnej miestnosti, kde je obchod a šenkáreň.

Na dlhých vodorovných žŕdkach, čo sú pred štítom domu, sú popriväzované kone. Keby neboli pod sedlom, myslel bys’, že sme na konskom jarmoku. Ale mimo sedla majú i uzdy: nejeden ju má s ostrým zubadlom. Ich údel je čakať a zas len čakať o hlade, o smäde, či sa gazdovi zapáči rušať, alebo ostať tuná; čakať, aby bol hotový na cestu kedykoľvek a nebolo preňho zameškania. Musia takto stáť v hotovosti.

Jest ich hodne pod sedlom čílskym s ohromnými ťažkými strmeňmi, všakovej podoby a rezby. Dosť ich je i pod baštami a malvinkami. Malvinas^[84][85] sa volajú ostrovy Falkland, sedlo malvinské teda pochodí z tých strán.

Ona má tiež pokrývače, na ktoré sa položí kostra sedla v podobe sánočiek, dobre vystlatých poduškami, aby sa neodrel chrbát koňovi. Sánočky sa podpášu širokým pásom popod brucho koňovi, vystelú jahňacou kožou, pekne brčkavou. Tá sa zas pokryje vyrobenou hladkou kožou, čo sa zas pripevní remeňom, aby sa nepomklo alebo nespadlo zo sedla. Sedenie je na tom sedle dosť pohodlné. Praví gauči^[86] zriedka ho užívajú, majú radšej svoje bastos.

Keď je už reč o gaučovi, bude dobre vysvetliť približne, čo to slovo znamená.

V širšom zmysle slova tu volajú gaučom každého, kto býva od viac rokov na pampe, zaoberá sa prácami po podnikoch; pravda, nie ako kuchár, stolár, záhradník alebo holič. Musí to byť práca, čo súvisí so statkom, ktorá sa vykonáva z väčšej čiastky na koni. Preto gauč musí byť dobrý, vytrvalý jazdec, a čo je hlavné, neohrozený v jazde. Najradšej si bude sedlať mladé kone, hoc na podniku ich nájde všakových na výber. Musí jazdiť koňa bystrého, teda čo nebol vycvičený veľmi dávno, a nie div, že taký nepriučený bude mať ešte niektorú chybičku, zlú náklonnosť a muchy. Keď vôbec skáče a šantuje, nerád slúcha, keď sa mu pridá, lebo také mladé kone sú priučené obyčajne iba z väčšieho.

Je teda gauč akoby i vychovávateľ koní mladých a neskúsených; tvorí ich na svoje kopyto. Taký gauč nemal by sa dať nikdy zhodiť z koňa. No každé pravidlo, ak je statočné, musí mať svoje výnimky. Má ich i toto, na nešťastie hádam viac, než by ste mysleli. No bola by už povážlivá chyba, myslím, neodpustiteľná, keby gauč vypustil uzdu z ruky, keď ho tátoš vysype. Ostal by na pampe bez koňa, lebo ten by iste pri ňom nezostal, keď by bol na zemi, ale radšej by odfujazdil. Bolo by ho ísť potom „kampeavať“,^[87] zhľadávať totiž po kampoch a tam rozosiatych podnikoch; nielen ubehlíka, ale i jeho riadiky, s ktorými blúdiť dlho po kampe ani koňovi nebolo by na úžitok a zdravie. Uzdu teda drž pevne, keď si vypadol zo sedla, durný kôň ti ináč ufujazdí a tebe ostane posmech.

Keď vysadá naň, kôň by mu nemal stáť krotko ako jahňa alebo práve hianedz.^[88] Je krajšie, keď fŕka, fučí, alebo práve keď zareve od besnoty; taký kôň už ozaj zasluhuje svojho gauča. Čo na tom, že je trochu nebezpečný, len nech je besný, v plnej sile mladosti, sily a bujarosti, nech vydrží mnoho a neustane zaraz, nech sa nepotkýna na každom kroku, ako to, bohužiaľ, robia staršie, vyťahané kone.

Gauč musí vedieť mnoho vecí, rozumieť sa do všetkého po troche. Kde prešiel razom, ta by mal potrafiť i na polnoci. Má sa vynájsť na pampe, i kde nikdy nebol; to je už jeho vec, či dľa oblakov, dľa slnca, dľa hviezd, dľa vetra, dľa druhu kriakov a či už ako. Keď ho noc kde zastihne, prenocovať, kde sa nájde, hoc na holom snehu, hladu sa nebáť. Ak nemá nič iného, uloví guanaka,^[89] pštrosa, kajkenu. Ani koňacina nenie najhoršia gaučovi; sviečkovica napríklad, ba i bok z kobyly, čo i nie veľmi upečený, je dobrý. Jemu všetko chutí, pred čím sa obyčajný človek vždycky odhrýza predsa.

Gauč narába nožnicami veľmi dobre; strižie na ruku i mechanickými, ako najlepší, skúsený holič. Priúča žrebca pod sedlo, junca pod jarmo. Nebojí sa rozpajedeného býka, ak sa naň vyrúti na holej pampe, kde nieto ani vŕby, na ktorú by sa pred ním chytro vyštveral; maštale, do ktorej by sa zatvoril; ba ani močiara, kde by uskočil, hoc i do bahna vyše kolien. Narába nožom šikovne a elegantne. Zareže škopca, odrie a vypitvá ho chytrejšie od mäsiara. Naloží ohňa ako slúžka, upečie pečienku na kolíku, že si prsty oblížeš.

Ak sa chceš ponevierať po pampe, bude dobre, keď si ho podmaníš za priateľa; ak ťa prijme do priateľstva: neboj sa biedy, ani nehody, ani nebezpečenstva. On ťa vytrhne. Nosiť ti nič nebude treba, bude ťa chovať ako pavúka. Ešte i stučnieš s ním v ceste. Vie narábať lacom, lebo tá robota mu je náruživosť i najväčšia chlúba.

Lac má ustavične na sedle, priviazaný spoľahlivými ťahanci, tam hneď za sebou, iba rukou naň siahnuť.

„Lazo“ je vlastne vôdzka, ale nie z pačesov a ani konopná, je vôdzka dobre vyrobená z konskej kože. Kožu rozprestrú za čerstva, kým je mokrá, na vráta, dobre vytiahnutú, ešte ju pribijú klincami, aby sa nezbehla, ako by urobila cele iste pri vysúšaní. Keď sa vysuší, oholia ju, očistia z blán dobre a narežú na remence dosť široké, ale tak, že ostanú medzi sebou spojené úzkymi mostíkmi. Na ten spôsob z kože vyjde jeden remenec, dakoľko metrov zdĺže, toľko metrov, koľko ich vystane z jednej kože. Ten remenec nakŕmi sa baraním lojom, koľko ho len vtiahne, natierajúc ho vytrvale. Remenec zmäkne, bude ohebný a elastický. Potom už ľahko ho môžeš vykrútiť na vôdzku. Ak mu nezabudneš dať z času na čas lojovej omasty, môžeš byť istý, že ti bude v pampe veľmi spoľahlivým riadikom, že ťa nezahanbí, roztrhnúc sa pri robote, keď by ti najviac záležalo na tom, aby vydržal, že ťa na dôdavok ešte i nešľahne pri tom puknutí, až ti navrie klobása, kde sa ti ho dostalo. Gauč s tým lacom vykonáva všakové roboty. Chytí ním rozpajedeného bujaka za rohy a povláči ho po pampe tak poriadne, že bujak vyvalí jazyk, dychčí, skrotne a bude sa triasť od strachu, keď ho druhý raz zazrie na koni. Ťahá ním vozík, keď ti kone ustanú. Vláči kolíky pri ohrádzaní, každý na jeho miesto, kde ich treba vsádzať do zeme. Poviaže hovädo v korrale, alebo ho stiahne, zapriaha pomocou jeho vola a i kravu dojí, sputnajúc ju ním, aby nekopala. Vytiahne ti ním i auto i teba, ak kde zaviazneš v rieke a voda ti ukradne elektrický prúd.

Ostatne dnes nie je deň a miesto pojednávať takéto podrobnosti, ale už tu treba vyzdvihnúť a vyhlásiť, že gauč je človek naskrze čestný, pevných, dobrých zásad, nie tulák, ani dobrodruh. Je spokojný sám so sebou, o druhého sa nestará, neotiera sa o nikoho, ale prekážať si tiež nedá od nikoho.

Pred samým hostincom je pomerne ticho. Hostia, čo sú od včerajška, možno spia ešte. Išli spať, tak sa zdá, veľmi neskoro. Tí, čo nadišli dneska, utiahli sa do hlavnej miestnosti a tam si prisluhujú. Je i dosť zavčasu, vzdor tomu, že slnce je už nie nevládne bábätko, ale dúži mladoň; istý sebe, že ide ešte lepšie zdužieť, ktorý vzdor svojej neobsiahlej moci, z ktorej všetko žije a teší sa zo života, nielen tu na pampe, ale i na celom svete, vzdor svojej dôležitosti nevynáša sa a nechlúbi, opovrhujúc snáď nami, temnými črviakmi, ale usmieva sa nám teplým, láskavým úsmevom, akoby nám chcel povedať:

„Počkajte, vy chlapci, ja sa budem celý deň na vás dívať, a podkúrim vám tak, že sa vám budú priliepať pulidery a budú vám ťažiť vaše kabáty a tesné vaše akési chomútiky, čo máte na hrdle i s akýmisi fáborčeky.“

A je už hodín dosť hodne na modrom nebi; v lete i ono veľmi zavčasu vstáva. A nebo bolo modré a čisté, bez obláčka. Aké šťastie sme my mali! Dodnes nás nezastihol ani lejak, a ktorý predsa v okolí Ultima Esperanza je skoro každodenný hosť, ako i v Punta Arenas a jej okolí. Priletí znezrady, nedá sa oznamovať dlho daromným blýskaním a prázdnym hrmením, ako v druhých krajoch, kde robieva dlhé prípravy, akoby mal byť súdny deň, a z toho veľkého hrozenia a zastrájania mnoho ráz nevykvitne ničoho. Najviac ak fŕknu dve-tri kvapky, ako keď mucha pľuje, kvapky, ktoré zem zaraz chtivo popije. Tu je nie tak. Nebo sa zaoblačí odrazu, počne pršať. Neraz fŕka i z čistého neba, a o chvíľu je zase pekne.

Nám bolo celou cestou slnce. Nemali sme ani jeden deň pri sebe druhého patagónca: vietor, ktorý, tak sa zdá, akiste musel sa vyliahnuť kdesi na týchto stranách, nebodaj kdesi v Cordillere, skadiaľ sa lecikedy zatára na more a premieša mu vodu, aby sa nezosmradla. Naženie úzkosti tým, čo veselo cestovali oceánom. Druhého brata pošle ta ďaleko na Adriu, kde sú síce mornári neohrození, ale vzdor tomu nevítajú ho s veselou tvárou. Tretieho sem na pampu, aby ju poriadne povymetal.

No vzdor tomu je nás už dakoľko pred hostincom; hostí veselých, ktorí sa zhovárajú ako ľudia, ktorých čakajú všetky pôžitky, čo môžu poskytnúť vianočné sviatky a čo sú ani nie načaté ešte. Smejú sa radi, natešení tým povedomím; všetko im je milé, zaujímavé.

Tak sa smejú chutne nad výjavom, ktorého indy by si hádam ani nepovšimli veľmi. Je tak obyčajný a všedný na pampe!

Proti hostincu na pravej strane je úložitý briežok, pod ním stoja dvaja chlapci a chutne sa bavia, vypuknúc tu i tu v silný chachot, ktorý až sem k nám dolieha z druhej strany údolia; vyvoláva tiež veselý smiech i na našej strane. Príčinou tej veselosti a smiechu je pár juncov, čo sa strcajú sem a ta, nevediac si akoby rady a nemohúc takrečeno ani pokročiť stadiaľ, kde sú, tam v neveľkej úboči. Chvost do neba, hlava pri zemi, biela pena padá z ich lesklej huby. Na nej sa perlia kvapky potu, sťa čistá rosa na tráve.

Aký pád, a to práve na Vianoce! Junce, ktoré boli do tých čias slobodné ako vták v povetrí, a dnes… Dvaja chlapci dohnali ich včera večer z vegy…

Ostatne my nevedeli by sme vyrozprávať, čo sa to stalo. Bude lepšie, keď opíšeme verne, čo sa hovorilo na vege, ktorá je tam v údolí, nie veľmi ďaleko od tohto hostinca.

My sme si odpočívali pokojne a bez starosti na vege, lebo nám bolo prichodilo prežúvať, ako patrí poriadnemu hoviadku. Lebo krm sa nepožuje odrazu, ako patrí a lepšie sa vrátiť na tú istú robotu druhý raz, ako ju odtisnúť len spolovice. Ako sme tak ležali, priletia tie dva kone fučiac a na koňoch dvaja, čo zvíjali nad sebou akési hady, čo fuňali, syčali a pukali. Vyskočili my junce, čo sme polihovali na tej vege, a zbili sa do hŕby, ako viete, bračekovci. Hŕba je veselšia, ako keď si sám. A had keď má šľahnúť, tiež nešľahne každého, keď ich je mnoho, ale iba jedného. Keď nás je moc na hŕbe, neujde sa ti tak mnoho z tej jedze, ako keby si bol sám. Ale tie kone len na nás dvoch. Kde sme sa koľvek obracali, vždy za nami dvoma, kým nás len neodštipli od kamarátov; sprvu iba trošičku, a potom, ako nás trochu väčšmi od nich odohnali, tu sa ti už hodili ako besné medzi nás a kamarátov. Fundžali a pukali tými hadmi okolo nás a syčali, a my raz sem, zase tam, že ich obídeme a vrátime sa k hŕbe.

Ale i vy, bračekovci, čo ste boli v nej, tej hŕbe, ste sa nebodaj zdurili a utiekli na zdravú stranu. My vás nemohli dohoniť a s vami sa zamiešať. A ako tie syčali a pukali, my sa zdurili ešte horšie a trielili, ako nás nohy nosili, aby nás nedohonili a nevedeli sme, kde ideme, ako ideme.

Ale sme my zvedeli zaraz, kde sme, čo sme. Vybehli proti nám havkáči, že nás roztrhajú, možno i zožerú, a skákali okolo nás. I na hlavu sa nám hádzali. Videli sme i všakové diery veľmi veľké, že bys’ mohol do nej vtrieliť akokoľvek, ale nie v zemi, ako čo má líška, ale čo sú ako kopce, a z nich začali vychodiť tí, čo chodia na zadných nohách. Líška býva sama v svojej diere, ale týchto tu bolo moc, keď sa z nej vyhrnuli. My, že sa hodíme do stráne, lebo tam by bolo hej. Ale čo, keď sú kone chytrejšie a skočili pred nás; a v ktorú my stranu, v tú stranu kone pred nás. A my potom napred, kde nám nekrátili a kde nebolo nikoho. A tí za nami: kone fučali, tí na zadných nohách sa podhadzovali a pliaskali, havkáči revali, a všade krik a sodoma, iba čo rovno pred nami je ticho.

Bola vám tu ako ohrada, čo sú drevá v zemi a trčia do neba jedno pri druhom, rúče hore koncom.

V tej ohrade bolo veľmi ticho a bolo do nej skočiť ako nič i schovať sa pred tými, čo sú za nami. Na jednom mieste tých driev nebolo, čo trčia v zemi, a bolo to miesto široké, i my rúče vtrielili doň, že sa skryjeme i pred havkáčmi i pred tými hadmi a koňmi.

Urobili sme sprvu dobre, vojsť cez to ako prázdne miesto, lebo havkáči nešli za nami a kone zastali pred tým prázdnym miestom, čo sme my cezeň vošli. Z tých koní sa zhodili z každého jeden, čo chodia na zadných nohách, ale na koni nechodili, iba čo sedeli, ale kôň trielil dobre miesto nich. Tie hady pohodili na zem k tomu prázdnemu miestu, čo je ako diera v tej ohrade, a to vám neboli hady, bračekovci, lebo už nešprihali, ale vôdzky z kože, čo páchne toľme od koňa, že budú iste z jeho kože. A to sú tie vôdzky, čo na nás hádžu tí, čo chodia na zadných nohách.

Nevošli ani oni k nám. Iba dlhé drevá, čo boli hneď tam na zemi, počali klásť do tej diery, kadiaľ sme my vtrielili. Ale nie že by ich položili, aby trčali hore koncom do neba, ale ich uložili jedno a nad ním druhé. Koniec jeden i druhý im vsadili medzi tie drevá, čo trčia do neba, aby nemohli padnúť na zem, ani vyletieť von z tých driev, kde ich vsadili. A bolo ich moc tých driev, od zeme až dohora. Medzi nimi ani teľa nebolo by sa prevlieklo, iba ak by jahňa alebo havkáč. A naostatok už tej diery nebolo, čo sme cez ňu vbehli, lebo v nej ležali tie dlhé drevá od zeme jedno nad druhým až kde tá ohrada už nejde vyššie.

A už sme vedeli, že nás prekabátili. Dohnali nás sem, čo chodia na zadných nohách a čo kone miesto nich behajú. Kone ich musia tiež slúchať, pre tie žinky, čo nimi šľahajú, a široké jazyky, čo nimi lupkajú o tie svoje zadné nohy. Lebo nás dohnali sem, keď všade havkali a skákali; i za nami šľahali, a my že to hady, a to boli žinky, kričali a lupkali z jednej i druhej strany. My že z toho rákoša utečieme a trielili sme, kde bola urobená najväčšia tichosť. Tú tichosť naschvál urobili tí, čo chodia na zadných nohách, okolo tej ohrady, čo má drevá, čo trčia do neba, a dieru jej urobili širokú, aby i junce mohli vbehnúť a nebúšili sa do ktorého dreva. Dlhé drevá vyťahali z ich dier a položili k ohrade, aby nezavadzali. A v ohrade urobili tú tichosť najväčšiu: a keď my, že nájdeme pokoj a tichosť, do ohrady vleteli, oni drevami dlhými zahatali veľkú dieru, čo sa cez ňu vbehne, ako keď zem a kriaky, keď ich udupkáš v potoku, môžu zahatiť v ňom vodu.

Už ohrada sa nemôže preskočiť. Popod tie dlhé drevá, čo ležia, sa nemôže podliezť, lebo ako preskočiť, sme malí a ako liezť zas veľkí. Dreva nevyvalíš, ani to, čo iba ako leží, z jeho miesta nevysotíš. Vedeli my, že nás majú, ako nás druhé razy mali, keď nás sem dohnali, ešte keď sme mali svoje matere a my bývali pri materi, a keď nás lapili za hlavu, čo ti je huba i temeno, a hlavu ti vykrúcajú, kým by ju nevykrútili a nevytruštili šiju, ktorá moci ešte mať nemôže. Ale nestane sa šiji ani mak, lebo ti nohy nevydržia a pokľaknú v tej tvŕdzi, a ty sa vyvalíš nabok, ako nahnitý starý buk padne z nôh, keď príde naň nevládnosť. Tí ťa lapia za nohy, prikľaknú ťa, hlavu ti pritisnú do smradľavej zeme, a ten, čo je medzi nimi najhorší, vezme to červené železo, čo okolo neho i povetrie sa trasie od strachu a je na dlhom drúku, a priloží ti ho na bedrá, že sa ti všetky žily strasú od bôľu, a spod toho kolesa vybúši hustý dym a začne ti vlastné mäso škvrčať ako vtáčatká v hniezde od strachu, keď preletí nad nimi ukrutný krahulec, čo ich kradne a odnáša v pazúroch. Na bedrách máme i teraz tie kolesá, čo nám vypiekli. Budeme ich nosiť na pamiatku, kýmkoľvek sa nám nepoderú i tie zuby, čo sme len toť začali stavať nové.

Ale na zlo sa zabudne chytro, keď sa ti dobre vodí. Keď nám prestalo špieť na bedrá, i my zabudli, čo sa nám stalo. Bolo nám vtedy veľmi dobre: lebo sme boli malí a chodili sme za materou. Mater nosila vo vemeni všetko, čo nám bolo treba. Potom nás prikvačili iné starosti a od veľkej starosti a zármutku zabudneš na krivdy, čo si prvej preniesol. Vidia sa ti, že boli malé, ako sa ti vidí veľký štít, keď je ďaleko, menší od malého briežku, keď ti je pred hubou. To nám bola najväčšia žalosť, že nás mater počala odrazu nerada vidieť. Keď sme jej prilipli na vemä, nelizkala nás po boku a po bedrách, nevolala k sebe tým hlbokým mučaním, keď sme neboli pri nej, ako nás volávala, keď sme boli malí. Keď sme k nej pristúpili a počali piť sladkosť z jej vemena, postála nám trochu, postála, ale zaraz potom podvihla nohu. Preniesla ju ponad našu hlavu a odtisla nás od seba. Že kdeby ona naveky, že sme vraj veľkí, že nebude chovať papajov a starých capov, že je hanba upriamiť sa na cecky; parobkom, ako my, že sa svedčí ísť na zelenú trávičku a napásť sa, ako ona. Keď nám bude ďaka, ísť na studničku, lebo je voda chladná a chutnejšia od tej kaky, čo ona má v ceckoch a čo nám bobo odniesol, aby bolo i druhým bábätkám, čo budú, ak ich pán boh požehná. Že máme zuby vraj ostré, že ju zle hryzieme do ceckov, keď glgáme, že ju búchame hlavou do brucha a podhadzujeme ju bez poriadku dohora.

Ono je i pravda, zuby sme boli rúče postavili; hrýzli trávu; pokášajúc ju jazykom. I nad čelom, na samej vrchhlave, z jednej a druhej strany začalo nás čosi tuho svrbieť, že sme si nevedeli rady. Museli sme sa škrabať a škrabať o všetko, čo sme našli. Od toho svrbenia i mater sme tuho bili do brucha, keď nás pripustila plekať. A keď to nie, treli sme tú hlavu o jej bok alebo bedrá, lebo nám bolo mäkko a teplo.

Bolo neskoršie ešte horšie, keď mi povedala, aby sa neustával, že vzal bobo cici. Ani sme neverili, že je to naozaj, kým nás raz, keď sme sa mali okolo nej veľmi a začali tým chvostom krútiť a ísť hubou rovno k vemenu, neodstrčila dosť ukrutne od seba. Keď som sa zase vrátil, búšila ma tuho do boku, až ma odhodilo. Len toľko, že som sa neprekoprcol. Ale ja zas k nej, k tomu vemenu, lebo som lipol za ním. Ale ona ma už kopla nohou, ako aká druhá krava, čo mi nebola mať. A už na mňa nepozrela, a ak som ja prišiel blízko, otrel sa o ňu, už letela rohmi do mňa.

Čo jej bolo treba odhodiť sa tak odo mňa? A či som hádam čo zvinil? Alebo len tak jej srdce odpadlo odo mňa? Veľa som sa natrápil a nasužoval, že sa kde prezviem ako a prečo, ale nikto mi nikdy nevedel povedať.

Ale sa zabudlo i na to. Paša bola mäkká a mladá na vege; vodička čerstvá a čistá a bolo veľa kamarátstva. Svrbelo nás veľmi nad tým čelom; my jeden do druhého. Búchali tou hlavou, treli ju o kamaráta, ako mohli. A keď sa vyklovali rožky, ani to svrbenie nebolo toľké.

Bolo nám veselo a hej, vyrástli sme dúži, pasovali sa čajsi ustavične. Ale keď sa minula horúčava a noci počali byť studené, už sme my nevedeli, čo robiť od rozpusta. Zadierali my neraz i do väčších. Voly nevzali toľme za bánosť, keď sme okolo nich zašantovali. Čo boli zurvalci ako my, ale mocnejší, tí zápäť rohmi do nás. I pasovali sme sa naozaj a neraz klali čo najväčšmi. Rozdelili sme sa a pratali každý na zdravú stranu, keď bolo počuť, ako dudre kdesi spoza briežku náš tatko. Zazeral mrzko na všetky strany, rozhadzoval penu, dudral čajsi ustavične. Ak sa mládež dala do šantov, napajedil sa a rozprášil ju, že sme leteli každý kde mohol.

I tieto šanty nám odrazu vyhnali z hlavy. Jeden deň, keď už neboli tie horúčavy veľké, ale bolo pekne, prišlo ich moc na vegu, kone a čo na nich učupení sedia a šľahajú tými hadmi. Kone fučali, hady syčali a hvižďali a i pukali neraz. A my zas, koľko nás bolo, do tej hŕby. A oni tú hŕbu, akokoľvek bola, dohnali ta, kde majú tie diery v svojich kopcoch. Durením a lupkaním vdurili nás do ohrady a teraz už pamätám, akoby len toť bolo, že ohrada bola táto istá, čo sme v nej zase. I tá veľká diera bola na nej, ako i teraz, kým sme sa do nej všetci nevhrnuli. Keď my tamdnu, tí čo chodia na zadných nohách, preložili tie isté dlhé drevá, kde bola na ohrade tá veľká diera.

Nebrali sme si veľmi k srdcu, čo to bude. Bolo nás moc, tá ohrada skoro plná dopoly; pasovali sme sa a chodili okolo tých driev, čo trčia do neba naokolo. Tam, kde iba ležia, hľadeli my, čo robia tí, čo chodia na zadných nohách, ako sa do tých dier, čo sú ako kopce, vkrádajú a vychodia. Bolo nám smiešno, ako chodia na tých zadných nohách, trčia hore koncom do neba, neprirovnávajúc, ako tie drevá na ohrade. V noci sme sa triasli od strachu, hoc nás bolo moc na hŕbe. Tí, čo chodia na zadných nohách, vošli do tej diery. Keď už nemal viac kto vchodiť, tú dieru zapratali: že sa ani nevedelo, kde bola prvej v tom kopci. Iba keď sa ti v noci na jednej i druhej strane v tom kopci ukážu okále veľké. Svietili v tme ako okále toho zbojníka, čo tiež po noci chodí a číha. Ale na junce nie toľme, koľko na ovce. Predesilo nás, že nás tie okále požerú. Ale naostatok sa prižmúrili a nebolo ich už vidno svietiť celú tú noc.

A keď už bolo slnce a dobre vidno, prišli tí na zadných nohách. Chytali nás, pováľali v zem, a ten, čo bol najhorší, čo mal akýsi roh, ale nebol to roh, lebo bol zo železa, a ostrý ani najostrejší konár alebo kameň, prikľakol k nám, čo sme boli ustretí. Ani aby sa pohol ktorý, keď tým rohom, čo je nôž, ranil nás ukrutne. Vydrapoval nám vnútornosti a snoval a keď ich vytrhol, hádzal ich ponad tú ohradu. Tamvonka havkáči sa bili a ruvali, keď ich hltali. Do rany nám nasypal prachu, čo horel, že sa nám mäso triaslo. Krv sa od neho sekla a už sa malým cícerkom cedila iba, keď nás pustili. I pľasli nás tým širokým jazykom, čo je z kože, po bedrách, to ako aby sme sa skôr pratali.

Myslel som, že mi je už koniec, keď sme vykuľhali na vegu. Veselosť nám uletela, šanty sa odnechceli, nevládni sme boli, zima nás drvila, keď slnce sa odobralo domov.

I tie rany zahojila dobrá tráva, chutná voda. V dobrom kamarátstve sme zabudli na ne. Iba že radosť už nikdy nebola, ako v tie časy, keď sme boli veselí a bujarí.

Kde sa nepredesíš, keď si zase, kde si bol tie razy, a zakaždým si prešiel zle. Že preskočíme ponad drevá, ale horky preskočíš, keď guanako nepreskočí. Vädili sme sa, čakali, čo to s nami zas bude. I diery sa podeli na tých kopách kdesi, a oči ohyzdné a žlté pozreli na nás. Ale na šťastie hneď sa zažmúrili; nebodaj, išli zaraz spať. Havkáči zatíchli, driemu kdesi v svojich dierach, čo majú v kôpkach, ako tí, čo chodia na zadných nohách. Havkáč by rád všetko, ako ten jeho kamarát, ale mu vychodí na menšie, lebo nemá moci, koľko má vôle.

Čo nám idú zase urobiť? Zakaždým nám zle urobili: čo raz, to horšie. Vtedy sme boli v hŕbe a teraz sami. Koľkých odviedli takto z vegy po jednom, po dvoch? Nevrátil sa už ani jeden z nich na vegu. Starý vôl, čo kríva na zadnú nohu a už je vždy len na vege s juncami, lebo nemôže robiť s volmi, rozprával nám neraz, ako videl kožu junca na kriakoch. Bola dolu srsťou, ale ju poznal, že je jeho. Na konci chvosta, čo je kystka, bola mu čierna; čierna kystka bola i na chvoste, čo bol na tej koži dolu srsťou. Nepovedal by on, čo nebolo; je on vôl skúsený, bol moc ráz ďaleko, kde je akási voda; tá už nie je ako táto voda, ale je slaná. Moc sa navodil s tými, čo chodia na zadných nohách, videl, aké majú všakové riadiky. Ten rozprával, že junca zhodili, poviazali. Do hrdla mu vrazili dlhý nožisko. Tak akosi volajú ten roh, čo je ostrý a jedovatý, a kde prejde, zápäť krv vyviera. Je ako ten, čo donesú na dlhom drúku na vegu, keď je tráva najkrajšia: začnú ju tiež rezať a za každým švihom ide hŕbka trávy, čo je podrezaná na radok. Tam uvädne tráva chuderka od žiaľu, lebo je odrezaná a usuší sa, že šuchorí ako mŕtve konáre. Nôž keď vojde juncovi do hrdla, junec sa hádže, krv sa mu rúti z rany, pení sa a vrie; rozlieva sa, že sa urobí z nej veľká mláka. Kde by ju zem pochlípala toľkú odrazu! A keď sa mu všetka vyleje a začne chladnúť na tej mláke: junec sa už nehádže, iba ticho leží na boku. I život mu vytiekol na tú ranu, čo mu krv tiekla.

Naveľa vyšla tá veľká hviezda, čo vychodí, keď ide slnce vstávať a zas keď si išlo ľahnúť, aby mu azda posvietila. A veru neviem, načo by malo inde pýtať svetlosti, keď samo jej má nadostač a ešte jej zvýši na podarúnok zemi a všetkému, čo je na zemi. Za tou hviezdou vstalo slniečko, a možno, mívali sme si, už ostatný raz, čo nám toť svieti. Nadstavili sme uši, či nečujeme vás, našich z vegy, ale kde by naši! Vega je veľmi ďaleko. Ovečka hej, zabľačala tam niekde z úboče; nuž, zvala jahniatko, ak azda zablúdilo, alebo kde ostalo trčať. Medzi drôtmi najskôr, lebo jahňa sa neraz pechorí, že sa pretisne, a keď je napoly a bolo by sa posošiť, tu sa predesí a už sa nepretíska, iba trčí, že ani sem ani tam.

Keď sa už dávno rozvidnelo a slnce stálo vysoko, tí dvaja sa zas priplichtili. Vtisli sa pomedzi tie dlhé dreva, čo tak ležia jedno nad druhým, ľahli si na to drevo ako prestretí, keď sa pretískali a padli odrazu do ohrady.

My sme sa pritisli o tie drevá, čo trčia do neba, len aby nám bolo od nich čím ďalej. Nik sa nepreteká, aby sa k nim tisol; skôr bedlí odtisnúť sa, len aby nebol blízko. Hlavu sme znížili, i hodne, k tej smradľavej zemi, až z nej hádzalo oblak toho hnusného prachu, keď sme doň fučali. Ten oblak nás bádal do nozdier, nažieral nás do očú. My sa chlapili takto, že ich podberieme na rohy, ak by oni do nás.

Ale oni nie do nás ani kroka. Iba sňali z toho prívesku, čo im je miesto prednej nohy a celembá im popri ich boku ako cepíky. Jeden čajsi dlhý ako druhý, iba na tom, čo je pod vrchným, je ako lopata a na nej akési šúľočky nasadené. Na daktorom tom šúľočku vám je obrúčka blyšťavá a žltá. Drží hádam dovedna čosi, aby sa neroztrhlo. Tie šúľočky sa vám hýbu ani živé, rozťahujú tú vôdzku a robia na nej sľučku. Keď je sľučka urobená, začnú ju krútiť nad hlavou.

A tá hlava aká im je! Nie ako naša, aby mala rohy; ani ako koňa, aby mala hrivu. Je okrúhla ako hrnček. Nebodaj by sa čosi vyčrpkalo z tej nádoby, ak je zdnukajška nedobre obriadená, lebo im je zákon nosiť na nej pokrývku takú, ako viete, čo má ten hrnček, čo v ňom nosievajú mlieko, čo každý deň, keď slnce vstáva, chodia kradnúť kravám, a hádam i nie kravám, ale skorej malým, nevládnym teľcom. Teliatko pripustia očistom materi, a keď sa otvorili jarky sladkej miazgy a teľa nalakomené začne mľaskať a vrtieť chvostíkom, poťahovať a vyžmykovať cecok, búchať mater, ale pomaly, o vemä, aby pojavilo ešte väčšmi, už tu čakajú tí zlodeji, odsotia malé teliatko, zdržiavajú ho pevne a vyťahujú cez cecky všetko, čo nazbieralo sladkej šťavy. Teliatku nechajú iba to, čo si krava vonkoncom nedá ukradnúť. V tých hrncoch už nesú mlieko navrchu spenené, pokryjú ho tou pokrývkou, aby ho krava nezočila, alebo aby sa nevyčrpkalo. Tak obkrádajú teľce, a čo idú ukradnúť nám?

Krútia tou vôdzkou, čo je z konskej kože, nad hlavou, či tou sľučkou; krútia chytro a prikrádajú sa. Už sa vidí, čo chcú robiť. Idú šľahnúť, a vôdzka je vo dvoje, že šľahne väčšmi. Šľahnúť, aby navrelo a krv presiakla. Nám už len bežať a nedať sa šibnúť, lebo veľmi bolí, kde šibne.

Nešľahli predsa. Sľučka švihla nado mnou, padla mi na hlavu. Otriasam ja hlavu, že zhodím sľučku, krútim hlavou, hádžem ju sem a tam. Ale sľučka padla už ta, kde rohy vychodia z hlavy, stiahla sa okolo mojej ozdoby, mojej obrany, čo nosím dohora a pyšne. Sedí tam ako veniec a nedá sa zhodiť.

A keď sa nedá, ja si ju odnesiem. Nič, iba sa pustiť ako víchor popri tých drevách, čo trčia do neba, čo sa nedajú preskočiť a nedajú sa vyvaliť. Oslobodím sa ja vôdzky, alebo ju odnesiem, hoc tentam drží ju za druhý koniec. Nech ju drží, kým ju nevypustí či dobrotky alebo zlotky. Len nech ho potiahnem a začnem vláčiť; pôjde za mnou, zametajúc smradľavú zem, ako bodľavý kriak, čo sa chytil chvosta.

Ani vláčiť, nie, ho nemôžem. Na samom prostriedku v tej ohrade vsadený je stĺp bukový. Trčí tiež do neba, veľmi obšúchaný, dookola vyhladený i akoby ho boli ešte pomastili. Že by bol vysoký, nie je vysoký, ale je dúži, nik by ho ľahko nevykýval. Tentam s tým príveskom, čo má miesto prednej nohy, priskočil ti sťa guanako k tomu stĺpu, vôdzku ti okrútil okolo toho stĺpika i jeden i dva razy a i viac ráz. Choď ho ty teraz, povláč, keď ťa drží vôdzka. Vôdzku mu pomáha držať ten stĺpik bukový, čo je na prostriedku. Načo sem prišiel, čo sa starie do nás? Ale je mocnejší odo mňa, i od všetkých nás, čo sme tuná dovedna. Priskočil i ten druhý, že mu pomôže držať vôdzku za druhý koniec. Ťahajú k sebe, a mocne ťahajú, tými prívesky. Ale ja sa nedám pohnúť, keď raz zapriem nohy do zeme. Držím sa ja tuho, sťa ten stĺpik; nech len príde a ťahá, kto ma chce utiahnuť…

Kde by si oni poradili so mnou, a nech by ich bolo dva razy toľko, keby nie ten stĺpik! Ale ten drží za všetkých, okolo neho sa vôdzka šmýka. Oni nemôžu hnúť mňa, ja nemôžem si odniesť vôdzku, bude nám tu prichodiť i nocovať a čakať, či pustím ja, alebo pustí stĺpik.

Ten jeden zas od stĺpika, že pôjde kdesi. Ten druhý len drží za druhý koniec tú vôdzku. A ten sa zakráda kdesi poza mňa; nebodaj figľuje čosi; hádam mi ublíži. Má on na tom prívesku, čo má miesto prvej nohy, zavesený široký jazyk; a už vidím, čo figľoval.

Začne mi za zadkom lupkať a plieskať. Ja veru strhol sa, čo sa robí. Podskočil som, lebo ma zdurilo to, čo lupká. A ono mňa ani nepľaslo, ale plieskalo po tej koži, čo ukradli tí, čo chodia na dvoch nohách, prasaťu, dobre ju umäkušili a teraz ju ovíjajú do kolien, aby mali v čom chodiť. Ja podskočil a hodil sa čosi bližšie k tomu stĺpiku. Ten, čo držal vôdzku za druhý koniec, ťahal k sebe a už mi nedal odskočiť. Posošil sa ja znovu, paprčky sa mi rozkriačili a vborili do zeme. Mocujem sa ja tuho s tým, čo vôdzku drží. Ale zas mi zalupkalo odzadku a znezrady. Ja som sa zduril veľmi, bárs ma i nepľaslo veru. O koľko sa ja pohol, o toľko ma zas pritiahli na stĺpiku. Prečo nesedel v hore? Nebolo mu tam lepšie, ako trčať tuná?

Aká hanba, bračekovci, aká potupa! Junec ako buk dať sa prevládať od tamtých dvoch. Mohol by ich pripučiť, keby ich pritisol o zem, dodrúzgať, ani nie rohmi, iba čelom. A všetko darmo, ja som v ich moci. Všetko pre ten stĺpik, čo je predomnou. Prišiel sem z hory, pomáha im, drží proti mne. Lupkanie tiež pomáha im, lebo ma durí…

Čelo mi je, bračekovci, pri samom stĺpiku, veru sa doň opiera tuho. I tí dvaja pri ňom: aha, blízko, priam pri mojej hlave. Ja si ju lámem, že im spravím pamiatku, čo aspoň jednému! Keby ho bolo dostať pod rohy. Len podvihnúť hlavu trošku, zvrtnúť iba o poznanie, roh sa mu vborí do brucha, tam je mäkko. Ani medzi rebrá by nebolo zle. Vystrekne krv a bude po ňom.

Zbadali oni, čo ja hútam. Prihnali ma, že sa čelo pritislo o stĺpik. Zaomínalo tuho. Vôdzku moc ráz okrútili okolo stĺpika: ach, viac ráz, ako čo ju raz zakrútili prvej okolo hlavy, keď ma išli lapať a robili, čo chceli.

Jeden ma lapil za rohy tými šúľočkami. Kde by tu pohnúť čo len trochu hlavou! Ten druhý zodvihol nôž, dlhý veru a široký, že mi ho azda zaborí medzi lopatky. A v dolinu mu je veru. I hrdlo môže podrezať, ak mu je ďaka.

Dobre sa majte, bračekovci, lúčim sa od vás. Neuvidia vás už oči moje! Neuvidia našej peknej vegy, čo nás odchovala; jej zelenej trávy, čo nás sýtila; jej čistej vody, čo sme sa do nej vše nazerali, keď sme ju pili!

Nie, nebol vám to nôž, bračekovci, hoci sa blyští ako nôž alebo ako lagúna, keď sa do nej oprie slnce a prechodí sa sem a tam, keď ju pohne vietor. Ostria nemá ako nôž, má na ňom zúbky sťa kajkena, čo ukáže v pysku z oboch strán, keď ho rozďaví a počne ziapať. Hrmot v hlave sa urobil, ani čo by boli zaduli víchry zo všetkých strán, stretli sa na pampe a dali sa do pasov. Trasie sa mi svet, akoby sa rúcal z koreňa úplaz bučiny. Mocný druzgot, sťabys‘ rozčesol buka odhora nadol. A už odfrkol kúsok roha, samý vŕštek, kúsoček ako pol toho šúľočka, čo ma držia za rohy. Ale je ten kúsok najtvrdší a pekne končitý. Ten, čo sa najchytrejšie vborí do brucha alebo medzi rebrá. Čo ostalo, je iba kýpeť. Iba že mám ešte druhý, práve taký; i toho bude mu dosť, ak mu ho vborím, kde je mäkko.

Nebolo sa čo úfať, bračekovci. Keď príde pád, prikvačí ťa na obe strany. Priložili ten nôž i na druhý roh. Hrmot a trešťanie v hlave, druzg, sťaby ju kálali; odpadol i kúsok druhého roha. Pohodil ten zubatý nôž pod stĺpik, vzal akýsi druhý, hrubý a tupý. Vozí ho sem a tam, kde je ten kýpeť. Moja hlava hrmí, roh škrípe a drnčí. Ten nôž je zádrhlivý, rapavejší od jazyka, čo má junec, keď si líže bok proti srsti. Keď prestalo hrmieť, ten s tým šúľkom šuchá mi po kýpťoch, sťaby zhľadával čosi na nich.

Kým ma sužovali, keď kyptili moju ozdobu, čo si na nej, bračekovci, toľme zakladáme, ja som bol v najhoršom, a tí dvaja ustavične ľapotali medzi sebou. Sťa kačice na lagúne, čo nevedia inej rady, ako robiť nezdobu v pampe. Neraz sa rozrehotali ako žrebce, keď volá jeden na druhého.

Strach bol na mne i trápenie, ale sa mi najväčšmi hnusilo, bračekovci, keď sa mi mali okolo rohov tí dvaja, čo chodia iba na zadných nohách. Predné majú nepodarené, lebo sú im bedárom na nič súce. Väčšmi ma vtedy mrzelo nie hrmenie v hlave a trešťanie, bračekovci, ale smrad veľký a ohavný, čo z nich búchal do mojich nozdier. Zadúšalo ma, že by bol zbesnel a preboril azda i tú ohradu, a čo by i šiju vytruštil, len by sa bolo oslobodiť od neho. Dosť sa mocovali okolo mňa, nebolo im len tak, aby ja stál a nehýbal sa. Naťahovali sa tuho, neraz fučali a dychčali. Para sa im z papule socala, robila obláčky, lebo ráno bolo čerstvé a chladné. A tá para, bračekovci, keď udrela do nozdier, akoby sa ti prišlo zájsť od hnusu a brydu. To vám je smrad tuhý, zosmradnutý. Udrel ma už i na vege, keď sa pridalo, že preleteli na koňoch. Lebo viete, tí vám bežať nevedia. Ich zadné nohy sú nepodarené. Kdeže by neboli, keď nemajú paprčky, ako ich má ozajstný statok; ani kopytá, čo má kôň, majú iba akési lopaty, ako kačka napríklad. Preto iste kričia a ľapocú sťa kačka, keď sa snímu. Na tých lopatách sa kývajú z boka na bok, tie predné nohy pri boku celembajú ako cepíky, alebo kačke krídla, keď uteká po pažiti pred nami, dotackať sa čím prvej do vody. Ukradnú koňovi jeho nohy, čo sú bystré a mocné, keď nás naháňajú, alebo zavracajú, lebo majú svoje ťarbavé a nevládne. Neviem, prečo kôň, chytrý a hybký v nohách, je toľme zadubený v hlave, že sa dá chytiť, ešte si dá sadnúť na chrbát zázraku, čo sa ledva naň vydriape. Ešte letí s ním za nami, akoby to bola veľká chlúba.

Prichodilo mi znášať smrad pod samými nozdrami, nie zďaleka, ako v iné časy, keď nás zašiel na vege. Ten býval tuhý, ale kde by bol, ako keď ti je pod hubou? A to je od jednej zeliny, čo pália v akejsi rúročke, že zdnuka horí tá zelina. A držia ju jednostaj v papuli. Dym robí tá zelina; čo je zádušlivý a smradľavý, iba prskať od neho. V očiach zajedá a tí dvaja ho hltajú a potom zas ryhajú na papuľu a nozdry. Všetko, čo žerú, žerú s ohňom. Mäso na oheň vešajú, a keď je v ňom najviac ohňa, zase ho žerú. Horší sú od karranča: ten ho hltá, ale iba zo zdochliny, a nie mäso s ohňom.

My junce a ostatný statok poriadny, čo pojeme, požujeme ako svedčí, a predsa je i to málo. Nuž keď málo, prežúvame jedzu, keď nemáme roboty, pri ležaní napríklad. Nám je dva razy pôžitok a dobrá chuť z jedze a poriadok dokonalý. Nepomieša sa prvá jedza s jedzou, čo jeme druhým vrhom. Máme na ňu jednu a druhú a každú iný priečinok. Iba junce majú v bruchu knihy, čo sa do nich rúče ukladá, čo užili. Ako nebudú čistí? A ich rodičia čistí tobôž? Zďaleka ich poznáš, kde sú a čo sú. Nie po smrade, že by sa valil za nimi, ako za týmito, čo hltajú oheň a ryhajú dym. Našich čuješ po vôni, čo od nich razí, naďaleko. Vieš zaraz, že sú naši, hoc ich i nevidíš: ak sú v hore, kde je husto, ak za kopcom niekde v pampe. Idúc iba za vôňou, nájdeme sa, nech je i húšťava alebo tmavá noc.

Dobre alebo nebárs, doniesol vám zas ten jeden akési drevisko zhrúbe ako ten stĺpik, ale na jednom i druhom konci pekne vyhladené a malo ako bruško vypučené, no trochu iba. Tí, čo chodia na zadných nohách, majú vám, bračekovci, železá a riady, okolo nich stružlikujú a majstrujú všakovak. Prvé nohy, čo im visia, nie sú do behu, ani chôdze, ale šúľočky na nich šprihajú ako živé, majstrujú neprestajne, ale všetko, bračekovci, nám na obidu. To drevo bolo mne tiež na hanbu. Opreli mi ho na hlavu, ta za samé rohy, kde je ona mocná. Zľakol sa ja, že ma ako zahlušia, ako mohli, nech by boli chceli. Ale ma nezabili. Kde by vám ja v túto chvíľu rozprával len čo z väčšieho, čo bolo a ako bolo so mnou, podľa poriadku, i kedy bolo, lebo prikladať nemám odkiaľ a umenšovať bolo by mi škoda. Zohýnať nezohýna, kto chodí rovno peknou chôdzou. Nech zohýnajú tí, čo chodia na dvoch nohách, a nech si zas vyrovnávajú, čo spoprehýnali. Ostalo mi drevo za samými rohmi, tam, kde sú mäkšie. Z koreňa im miazgu nevysušil vietor, čo do nás duje, vysúša mláky a lagúny. Keď už tam bolo, bol by ho ja zhodil, iba zatriasť hlavou, nenechal by ho tam tak opreté tuho, keby nie ten stĺpik, čo bola oň hlava priviazaná. Na dreve, pri jeho konci, hneď pri tom brušku, mali remenec zdĺže vôdzky. Na ňom bola slučka, aby bol v tej slučke koniec toho dreva. Pritiahli ju dúže, nech sa nezošmykne. Tým remencom i mne opásali roh jeden, druhým razom išli na roh druhý, zas prešli okolo dreva a vrátili sa okolo rohov. Nuž chodili veru s tým remencom okolo rohov a zas okolo dreva hodnú chvíľu a boli by chodili hádam do tých čias, ale sa im na šťastie toľko neušlo z remenca. Iba čo ostalo z neho medzi tými šúľočkami ako maličký chvostík. I ten podvliekli kdesi pod ten remenec, aby ho nezvýšilo nič, keď ho celkom popriťahovali dotuha.

Nuž to drevo zaťažilo mi na hlave, sťaby bolo tam, odkedy chodím po vege. Hlavu mi omínalo, bolo by ju hádam pritislo k samej zemi, nech je nie priviazaná o ten stĺpik. Ale ju už odviazali zo stĺpika; vôdzku mi sňali z hlavy, a ja som vám, bračekovci, ostal prihnutý, hlava pri zemi, keď ma odsotili od stĺpika.

Ja teraz už, že skočím, čo bola i hlava pri zemi, že ho hlobnem zadnou nohou. I to ujde, keď mu dáš do kolena nohou alebo do brucha. Ale šípili, čo ja kujem, poviazali mi prvé nohy remenčekom. Nebolo ako skákať veľa, iba ak by padnúť rovno na hubu.

Tak sa stalo mne, bračekovci. Bol by si urobil neviemčo od jedu, ale čo som si mal urobiť, keď som ja nebol sám. Čo urobili mne, urobili i kamarátovi, čo bol so mnou. I hádzal sa, i fučal. Nebol by dbal vziať ich na rohy, keby ho neboli priviazali tiež o stĺpik. Jemu odfrkol tiež rohu kúsok, čo si na ňom zakladal najväčšmi. A tým remencom, ale druhým, lebo i na druhom konci ho tiež mali, priviazali i jemu drevo tým druhým koncom o hlavu.

Taká hanba sa nám stala, bračekovci, dvom poriadnym juncom. Mali sme drevo na hlave. Keď mi odviazali nohy, bol by vďačne išiel, ale ma kamarát socal a chodiť nedajbože. Ja, nebodaj, socal zas jeho. Tackali sa my po tej ohrade, že vyjdeme dáko von. Tí dvaja i vytiahli teraz, treba im uznať, tie dlhé drevá. Na ohrade sa urobila veľká diera, teraz po nečase. Cez tú dieru sme sa pretackali s tým drevom o hlavu.

A na slobode, aká bola naša sloboda! Slobodu nám ukradli; miesto slobody mali sme drevo na hlave. Začali krútiť tou vôdzkou, išli za nami; kyvkali sa i dupkali tými lopatami, čo majú na zadných nohách. Lupkali jazykmi o kožu, čo im je okolo nohy. Havkáči skákali a revali okolo nás. My že sa dáme vnohy a rovno k nám na vegu; tam je tráva mäkká a voda zdravá a vy všetko na nej naši. Drevo nám vážilo, chôdza išla nanivoč: ja ťahám semka, on ťahá inde. Drevo ti drgá hlavu, nohy nevedia ako stúpiť: či ju položíš napred a či nazad, keď ťa sotí kamarát. Drevo omína, uráža ti hlavu, tisne ju k zemi.

Nedalo nikam, ako sa podať rúče jeden druhému. Keď stúpa on, stúpaj i ty. Čo sa máš socať, čo sa mocovať, drevo nedá nikam a uráža. Mocuj sa a socaj, robíš sebe zle; tí sa tam rehocú ako žrebce. Naťahuj sa, a havkáči ti skáču na hlavu, dojedajú, že nás roztrhajú. Z tých dier vyšli všetci, čo v nich boli, stoja na zadných nohách, ryhajú dym na ústa i na nozdry. Bračekovci, moc ich bolo v tých veľkých kopcoch s dierami.

Počali my, poriadne junce, dávať na vôľu jeden druhému. Pokročil jeden, tu pokročil i druhý: ja v tú stranu, on sa dal tiež v tú istú. Začali sme i chodiť pomaly a dľa poriadku. Drevo nám zaraz bolo menšia ťarcha. Polovica sa ušla mne, polovicu mal kamarát. Polovica váži polovicu, celé drevo váži dva razy toľko. Každý nosí radšej polovicu, ako keby padla naň celá ťarcha…

Bolo asi to, čo rozprával junec, keď sa večerom navrátil na vegu veselý a uveličený, že iba na tom ostalo, čo bolo, že je zas medzi svojimi. Druhí ho pokojne počúvali, ležiac na pažiti a prežúvajúc.

Jeho rozprávka je i neumelá i premiešaná mudrovaním, čo ta nepatrí, na mnohých miestach je i nejasná. Nedivte sa a neposudzujte. Veď do tých čias málo ráz bol medzi svetom, iba čo bol tie dva-tri razy na podniku, ako on sám spomenul. Jeden raz mu vypálili ohnivý znak podniku na bedrá. Druhý raz ho zničili, zahanbili, prelomili mu napoly hrdosť a bujarú silu: razom, bez prípravy. Ranili ho bezohľadne a ukrutne: vydrapili mu vnútornosti a hodili psom. Poníženého, polomŕtveho, zúfalého vysotili ho do kampa; ten na šťastie vyhojil ranu, potešil ho, lebo mu držal kamarátstvo v blízkosti.

Trávil tam svoj čas až do dneška, medzi vrstovníkmi, ale už ho čaká druhá úloha. Odpílili mu rohy, aby bol krotký, vložili mu prvý raz jarmo na šiju. Nech sa ho privyká nosiť, poddajne a pokorne. Každý ho nosí svoje, celým životom a bez prestania. Keď nahliadne, že bez jarma a poriadku nieto života, nebude posudzovať ľudí tak jednostranne a možno i skrivodlive. Nech sa o nich pootiera lepšie, presvedčí sa, že sú nie všetci zlí. Čo i privierajú k robote i hoviadka, nájde sa hádam i medzi nimi, čo má srdce dobré a milosrdné, na svojom mieste.

Neostáva iba doložiť k tejto podivnej udalosti, že sme zazreli v to isté popoludnie zase junce s jarmom na hlave. Už sa nesocali bez poriadku. Naučili sa kráčať dosť skladne jeden pri druhom. Boli zapriahnuté do karrety. Začali sa, hľa, priúčať i ony robote. Snáď nahliadnu i samy, že načim privykať a učiť sa. Už sa i poddali bez protivenia i tejto dôležitej úlohe, ktorá ich čaká a bude im vyplňovať celý život, majú darovať slobodu, svoje sily i usilovnosť majiteľovi pre práce v poli a pri karrete.

Uspokojili ich iste najväčšmi, že v tento dôležitý okamih sú nie osamelé ako siroty. Za nimi, na ťažkom oji sú zapriahnuté staré voly, dobre priučené. Nedajú sa ony zmýliť od svojej cesty, veď ju znajú dôkladne, keď ju neraz prešli. Pred ne pripäli naše junce mocným lanom. Pred juncami zas bol pripätý druhý pár, tiež takých skúsených volov, čo im ukazujú cestu. Majú dva príklady a vzory: jeden pred sebou, druhý za sebou; robota im iste pôjde ako z príkladu. Netrasú sa od strachu, čo to bude s nimi, vidia, i druhí sú v tom čo ony; neboja sa, ale idú pokojne svojou cestou.

Že im uškodí robota? Neškodí človeku, neprimeriavajúc, prečo by mala škodiť statku, kým je do miery a zodpovedá silám? Naopak, nie že by škodila, otužuje telo, dáva mu dobrý vývin, daruje mu dobrú vôľu a silu, donáša mu pokojný spánok. A čo je hlavné, zdarná robota rozveseľuje myseľ.

Medzi robotným ľudom nájde sa ich málo smutných a ťažkomyseľných.