ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšli sme zas na hradskú cestu, ktorú sme boli opustili dneska ráno, dajúc sa chodníkmi, aby sme si skrátili cestu. Tá cesta medzitým nelenila. Urobila veľkú okľuku k moru, vlastne k prístavu na tom mori, obrátila sa stadiaľ v tieto strany, na sever trochu. A my, hľa, sme zas na nej, a už sa jej budeme držať na tejto púti. Je to hradská veľmi vychodená, vcelku dosť dobre držaná. V túto čiastku roka je veľmi dobrá, lebo je suchá, bez bahien a močiarov. Len keby prachu nebolo na nej toľko! Hoci sa kone držia pažite, lebo tá viac lahodí ich nepodkovaným kopytám, predsa dvíhajú oblaky prachu, ktoré padajú na nás, úbohých pocestných, že ledva vidíme jeden druhého v tom kundole. Záprahy nám už dobre ochabli, vlečú sa dosť nechutne, no tropilla trieli veselo pašienkami, trochu suchopárnymi.

O hodnú chvíľu predstavila sa nám z kundola, akoby bola razom zo zeme vyrástla, rozčapená budova, či skôr stavisko veľmi rozsiahle, záležiace z hlavnej budovy a dakoľkých príveskov. Prívesky boli k nej behom času pristavované. Krov na hlavnej budove dosť strmý, na príveskoch má spád nepatrný. Na najnovších už temer vodorovný. Celá stavba upomína na kvočku, sediacu na kurčatách s rozšírenými krídlami. Okolo nej druhé stavby menších a najmenších rozmerov.

Dvor priestranný, ba ohromný, plný hnoja nakopeného v hŕbkach i rozneseného na všetky strany. Nech sú ešte dva-tri stohy slamy kde na záhumní, myslel bys’, že si na daktorej zemianskej kúrii na našom Slovensku. Tým viac, že i tu chodia kŕdliky a zasa kŕdliky kurčiat, ciepkajúc a vystíhajúc čosi od kvočiek, i kŕdliky kačeniec s dotyčnými kvočkami, ktoré zas zúfalo kvokajú okolo barín. Väčšia hydina sa zbeháva, domŕzajúc a pýtajúc čosi, čo všetko väčšmi pripomína na spomenutú už kúriu.

Čo ťa prekvapí, je množstvo koní, všetko osedlaných a popriväzovaných o žrde a či skôr trámiky, z ktorých je každý preložený na dva stĺpiky, vsadené do zeme, a solídne pribitý o ne.

Je to ozajstný snem patagónskych koníkov; snem, kde sa nerozhadzujú a nekričia, ale cele pokojne stoja jeden pri druhom. Nejeden podtiahol zadnú nohu, sklopil hlavu a podriemkáva pokojne, pričom sa mu otrasie tu i tu ovisnutá spodná gamba. Druhé, menej ospalé, sa zhovárajú, hryzkajú sa vzájomne po šiji a okolo hrivy. Patagónsky koník je obraz, symbol dobroty, krotkosti a trpezlivosti. Bez reptania, hržania a rehtania, bez potrhávania ohlávkou vydrží hodiny a hodiny, takto stojac a vyčkávajúc, ba i celý deň, nepýtajúc sa, čo robí jeho pán a kazár: či sa takto nudí alebo zabáva, či je sám alebo s priateľmi, či je hladný a smädný, alebo sýty a presiaknutý vlahami a výparmi nápojov…

I kôň má svoju osobnosť. Nenie to síce nič nového, ale neškodí to potvrdiť. V tomto konskom zhromaždení mohol by si ľahko určovať indivíduá ako botanik svoje byliny. Uvidíš na prvý pohľad, že kôň nenie ako kôň. Každý má niečo zvláštneho už sám v sebe. No tuná, kde majú na sebe sedlo a čo k nemu prináleží, tu môžeš ich ľahko roztriediť, nielen čo do spoločenského postavenia a významu, ale i čo do národnosti a štátnej prípadnosti. Nezabudnime, že sme na rozhraní dvoch štátov a či republík, Chile a Argentíny.

Kôň čílsky je podkasaný, ostrihaný dokonale. Chvost má krátky, vyše kolien; hrivu tiež ostriženú nakrátko. Sedlo čílske je obité bliaškami, gombíkmi, ovešané obrúčkami, ktoré ak sú nie v upotrebení a ostanú naprázdno, hrkajú na ňom. To všetko je z lesklej mosadze. Uzda je vybitá gombičkami, ovešaná strapcami jemne vystriženej kože, kystkami tiež z remenných strapcov. Strmene má drevené, umele vyrezávané, predstavujú tu krpec ohromných rozmerov, taký široký, aby doň vošla čižma i s najširším pyskom. Krpec je okrášlený všakovým vyrezávaním. Neraz sa končí taký strmeň rylom; preto sa i také strmene volajú prasacou hlavou; dosť neúctivé, ale je pravda. Taký strmeň podobá sa trochu tej hlave.

Argentínsky kôň má chvost dlhý, skoro po päty, hrivu tiež vlajúcu vo vetre. Uzda je obyčajne jednoduchá, aspoň v porovnaní s čílskou. Sedlo užívajú „bastos“, zložené z veľa prikrývadiel. To isté sedlo majú radi i gauči, cudzinci: prisťahovalci z cudzích krajín, ktorí na pampe ostali v práci a prispôsobili sa jej spôsobu života. A je veľmi príhodné. Kôň nosí jazdcovi nielen sedlo, mäkké a pohodlné — kto vie na ňom sedieť — v čas potreby a núdze i posteľ, ktorá sa dá rozložiť, kdekoľvek ťa noc prikvačí. Strmene na týchto sedlách sú kruhy z dreva, potiahnuté červeným remeňom, cifrované klinčekmi. Do toho strmeňa už sa nesprace ktorákoľvek noha, len málo obutých nôh v čižmách môže do nich sa zmestiť. Je to strmeň pre tých gaučov, čo majú veľmi malú nohu, ako ich je mnoho, a tiež tých, čo nenosia čižmy, ale pančušky o mäkkej podošve. Do strmeňa zakvačí sa iba veľký palec a nie celá noha.

Kone pod anglickým sedlom, zvlášť ak má z jednej strany puzdro a revolver a z druhej kapsičku na fajčivo alebo na tľapkastú fľašku koňaku a whisky, prináleží iste už osobnosti vynikavejšej, nie obyčajnému gaučovi. Taký kôň neraz nosí osobnosť úradskú, vyššej alebo nižšej stupnice. Snáď samého pána subdelegáta^[51] alebo „juez de paz“,^[52] alebo hádam pána správcu niektorého značnejšieho podniku, ak nebude náhodou samého pána majiteľa. Ale ak by si videl niekde také sedlo veľmi nové, neobnosené, vtedy pozeraj naň už s nedôverou. Môže prináležať osobe, ktorá neznamená mnoho na týchto stranách, alebo hádam sa tu poneviera iba náhodou. Takí ľudia vyberú sa obyčajne do kampa vystrojení veľkým aparátom, hľadia na všetkých stranách vzbudiť dojem neohrozených gaučov: ľudí skúsených a zvyknutých životu v kampe a jeho útrapám a biedam; ľudí, ktorí sa neľakajú nebezpečia a počasia a vystroja sa takými sedlami a inými potrebami a nepotrebnosťami a oblečú sa prehnane dľa módy kampa do jazdeckých nohavíc s povojmi medzi kolenami a členkami, ale vždy na spôsob, že hneď padajú každému do oka, vzbudzujú smiech a vtipy ozajstných gaučov. Tí neveľmi radi takýchto votrelcov. Sú to obyčajne obchodní cestujúci, núkajúci svoj tovar, agenti obchodných domov, kupovatelia vlny a kde-tu ovšem i takí zriedkaví vtáci ako ja, ktorých sem pritiahla číra zvedavosť. Idú, kam ich náhoda alebo nehoda zaveje po kampe.

Naše kone vohnal Keko rovno do korrala. Mohli by sa ešte pomiešať s cudzími, bolo by ich ťažko vylúčiť; čert nespí, mohli by sa i pobiť s nimi, lebo sú cestou trochu rozihrané. Všetko príhody, ktorým je najlepšie vyhnúť, keď si na ceste, medzi cudzím svetom. Nevieš, čo ťa kde čaká.

Panie sa priblížili k domu, kde na prahu, tak sa zdá, čaká ich domáca pani. Odviedla ich do bočnej hneď od vchodu. Nám mužským nebolo by svedčno vkrádať sa takto do domu; vstúpili sme do hlavnej izby, do takzvaného „despaču“.^[53] Je to miestnosť, kde je všetko dovedna: sklep, krám, sklad, obchod a kantína, alebo, ako by sme my riekli, šenkáreň, kde sa čapujú nápoje. Miestnosť priestranná, ktorej steny sú zaujaté policami.

Na policiach šatstvo a bielizeň, zložené, alebo i v paklíkoch a škatuliach; obuv a odev, čo môže potrebovať taký obyvateľ pampy. I povala je upotrebená ako sklad tovarov. Z klincov a hákov visia všakové uzdy, ohlávky, strmene rozličných podôb a systémov, tiež i rozdielnych rozmerov; remene, remenčeky a ťahance, ktorými môžeš priviazať na sedlo kepeň, lac^[54] a druhé potrebnosti, čo máš so sebou niesť: ako napríklad kapsu alebo i prikrývadlo. Mnoho sa môže na sedlo popriväzovať a koník to všetko ponesie; príslovie vraví: Kto nosí, neprosí. Čiapky najdivnejších podôb; pásy s kešeňami naokolo: na hodinky, patróny a, to sa vie, i peniaze, zvlášte července. No, odpusťte, tu sú července biele, nezovú sa drobné ale vuelta,^[55] výdavok, čo asi znamená tú istú vec, čo drobné.

Košele biele, parádne, ale i skromné farbisté; golieriky škrobené i mäkké; kravaty a tiež i hodvábne šatky, ktoré môžu odmeniť v práci golieriky a kravaty, pokrývajú všetko, i samú náprsenku: veľmi pohodlný kúsok v kampe, keď nemáš na sebe košele veľmi čistej. Čižmy, topánky, pantofle a či skôr pančušky z bielej látky a či plátna, čo ich tu zovú alpargates: obuv španielskeho pôvodu, ktorú sem móda zaviala. V kampe sa upotrebujú často, menovite okolo domu. Hrnce z liatiny i ľahšieho kovu, zdnuka vygliedené dokonale na bielo. Kým sa glieda neopukne v ohni a neodpadne pri tuhom škvarení na veľkom plameni, sú dobré, ale ak sa opukne, škrípe tuho na pečienke, že ťa prechodí mráz chrbtom, keď takú pečienku žuješ.

Tetery, nádoby to ako krbka, iba že krbka je z hrnčiarskej hliny a tetera z kovu; krbka má hrdlo dosť tesné, tetera nemá hrdla, ale má široký otvor a naň sa môže položiť pokrývka veľmi dobre priliehajúca s gombíkom hore na klenutí. Krbka má ucho zboku, tetera ho má na oblúk, ako u nás kotlíky. Z krbky môžeš súkať hrdlom a pálenka ti spieva glo-glo-glo, z tetery, kde je najbruchatejšia, vystupuje rúrka nakrivená do S, končiaca sa do pyšteka. Tou sa z nádoby vylieva, sťa keď leješ z kanvice. Dobre si zachovaj, čo je tetera; upotrebuje sa v kampe podchvíľou; bez nej nehodno sa ani vybrať do cesty. Upotrebuje sa: tu ako kotlík, iba že nie zavesený, ale pristavený k ohňu, alebo na plochu sporáka, zas ako krčah, ba i ako šálka. V nej takrečeno nikdy nesmie prestať voda vrieť. Veď kto môže tušiť, kedy ťa nadíde vôľa vypiť či čiernu alebo bielu kávu, šálku čaju alebo práve mate?

Taniere a misky, varechy, vidličky a stolové nože. Ale i nože dosť obstojné vo futráloch a či pošve, v ktorej zas je na strane tenká pošvička a v nej valcovitá oslička, lenže nie z brúseného kameňa, ale z ocele. Bez tohoto riadika gauč sa nepohne z domu. Zastrčí si ho za pás, a to od zadku, na samých ľadviech. Iba čo je gauč pokazený, natresnutý novými módami, že obúva čižmy so sárami, ten ho zastrčí za sáru, ako u nás páni mäsiari. Gauč má rád túto zbraň a či nástroj a my, úbohí pocestní, ktorí po prvý raz vidíme takéto obyčaje, bočíme od tejto veci, bojac sa, že sa gauč vytasí i s týmto argumentom pri dákej hádke.

Drevené fajky o krátkom pipasárku, že si môžeš ľahko obariť ústa, skoro tak dokonale ako našou zapekačkou, keď z nej prvý dym nevinne vtiahneš do úst, miesto vyfúknuť ho von. Vyrobené sú v Anglicku a bohviekde ešte, hádam v Nemecku, ale vždy, aspoň ako sa tvrdí, vyrobené z norvéžskej kosodreviny. Paklíky tabaku Univerzal,^[56] lacné fajčivo obyčajných ľudí, z dohánov južnoamerických. Z nich verabože ani jeden si nestačil dosiaľ vydobyť svetové meno na veľkom tabakovom trhu. I bľachové pušky, zatvorené hermeticky, s anglickým dohánom. To sú zas všakové miešaniny, ako Craven mixture,^[57] Navy cut, Phillips mixture, všetko druhy tuhé, že sa ti čká od nich, a šťavnaté, že vo fajočke zaraz chrchle a vrie, z rúročky ti vteká do úst chutný mok, od ktorého by sa i močkárovi zakrútila hlava. Mok tento vyhryzie nielen všetky zárodky chorôb, ale i zlieni jazyk donaha. Aspoň mu je potom už jedno, či naň vložíš čokoládový bonbón, alebo struk čílskeho ají, čo je nič iného, ako dobrá segedínska paprika.

Ale konečne nerobíme inventár tohoto obchodu. Dosť, keď povieme, že tu môžeš nájsť všetkého po troche až do umývadla, z ktorého tiež všetko vystane v núdzi; vahan na miesenie chleba, nádoba na umývanie šalátu a druhej zeleniny. Nuž a neraz pre potreby kuchynské a kuchárske vo dne a ráno pre potreby, ako poukazuje meno jeho a pod ktorým sa predáva v obchodoch.

Cigarety sa predávajú v knižočkách, šestnásť-dvadsať v každej, položené rad-radom, sťa patróny v ich torbici, len ich vyberať a fajčiť. Knižočky sú v paklíkoch, po dvadsaťpäť v každom paklíku. Fajčí sa najviac marka „43“ Piccardo i Cía^[58] Buenos Aires. Každá knižočka má papierik, na ktorý treba bedliť: keď nazbieraš takých kartičiek neviem koľko tisíc, máš právo na odmenu, na akýsi žreb. Na taký žreb môžeš vyhrať dačo, keď je ťah tej lutrie, napríklad pekný biliard, ktorý takému gaučovi v pampe môže preukázať veľmi dobré služby, alebo i moderné piano.

Ale už naozaj dosť vyratovania. Nie je ani svedčné prísť do sklepu vyratovať, aký je v ňom tovar, prehrebať sa v ňom, prezerať ho kus za kusom, robiť ku každému nechutné poznámky a naostatok nekúpiť ničoho. Nech rečie kto chce, čo chce, obyčaj je to nesvedčná, v kampe ju veľmi neradi po takýchto obchodoch.

Radšej odbavme, po čo sme prišli, a hybajme. To sa vie, že je tu hlavne dlhočizný stôl, pult, „moštrador“,^[59] ako sa tu volá, kde sa kladie tovar, ktorý sa predáva. Ten prehrádza celú túto miestnosť na dve čiastky. Jednu veľkú, kde sa my nachodíme i všetok prvej už vyrátaný a ocenený tovar a i ten, čo sme zabudli vyrátať a oceniť, a kde nachodí sa ešte dosť druhého sveta okrem nás. Druhú, mnoho ráz menšiu, kde sa nachodí a pohybuje človek v bielej plátennej kytli, podobnej tým plášťom, čo nosíme na železniciach a cestách, aby sa nám šaty nezababrali od prachu a nečistoty.

Na toho človeka sa upierajú oči všetkých tu prítomných. Pohybuje sa vážne, ani veľmi chytro, ani veľmi lenivo. Ak mu kto čo rečie, rozkáže totiž, on odpovie zakaždým „ol rait“^[60] a delí, čo sa objednalo, po stole a či pulte, obtiahnutom zinkovým oblečením. Mramor predsa nemožno sem teperiť na toľký stôl.

Pred stolom jedni stoja; druhí, čo možno prišli prvej, zabezpečili si výhodu, že môžu sedieť na vysokých stoličkách a či taburetoch s rozčaperenými nohami, ako čižmárova trojnoha. Stolička musí byť pevná a bezpečná, na nej má cele spoľahlive posedieť si i hosť, ktorému snáď od dlhého prisluhovania a sedenia pred týmto stolom začala i zem tancovať pod nohami, alebo i knísať sa sťa hojdačka.

Vyutiera stôl zakaždým, to je pravda, bielym vechtíkom. Rozkladá poháre a shopy^[61] alebo už krígle a v nich tekutina žltkastá. Tá nenie síce plzenské, ale farbou sa naň ponáša; nám aspoň preukazuje tie isté služby, aké vám tam v Antipódoch^[62] kdesi preukazuje prazdroj mnohovážny a všetkej cti hodný. Pred niektorými sú menšie poháriky. V nich je žltkavý mok vermútu, marky talianskej, alebo čosi tmavší, pôvodu francúzskeho. V iných pohároch je bezfarebná tekutina ako vodička, ale čo akú nevinnú tvárnosť má, nie je to voda. Je to whisky old Smuggler;^[63] tá už nejedného gauča presmuglovala, alebo po slovensky: hodila pod stôl, alebo ak sa vám tak lepšie ľúbi, pod pult. Má tú istú povinnosť, čo naša besnica: v zime hriať, v lete chladiť; je teda na čase vlastne vo všetky čiastky roku.

No máš tu i fľašky s peknými etiketami, vycifrované zlatom a striebrom. Fľašky so sladkými likéry: chartreuse, benedictine^[64] a pravidelná fľaša, fundador, národnosti španielskej; ten je i sladký ako benediktín, i tuhý ako koňak.

I tu sa zdravká salud^[65] a odpovedá sa zas len salud. Vyzerá to veľmi suchopárne, nie ako u nás, kde máme dva spôsoby. Zavdá sa na zdravie a odpovedá sa cele svedčne a poriadne: na dobrý úžitok. Poháriky, shopy a kalíšky sa vyprázdnia temer razom, v svornosti a bratstve. Je to až dojemné a tklivé. A tu zas druhý hosť kývne, na toho, čo prisluhuje za pultom v tej kytli, rúchu to služobnosti; nosí ho len vtedy, keď sa stáva sluhom všetkých, teda i najnepatrnejšieho hosťa. Ten sa začne vypytovať hostí, jedného za druhým, čo si rozkáže: či to, čo vypil a či, kvôli premene, preleje si niečo druhého. Je dvoje prísloví a obe dobré, čoho si treba povšimnúť. Jedno vraví: kvôli novej ceste starej neopúšťaj, druhé: varietas delectat.^[66] Jedno odporúča stálosť v konaní, to druhé protivu toho, premenu totiž. Tu už nezbýva, iba aby každý rozhodoval dľa svojich zásad, a už povie, čo si rozkáže. Každý si rozkáže niečo a na svoj spôsob. Nezasvätený a neskúsený, čambon,^[67] ako sa tu rečie, čo by znamenalo balek,^[68] vypáli rovno, čo chce, pomenuje vec jej ozajstným menom, bez okrasy a okolkov: whisky alebo benediktín. Zasvätenec tejto vedy, čo sa tu lepšie vyzná, povie len krátko, alebo udá v zdarnej narážke, čo by si prial. Napríklad alianc:^[69] ten v kytli už vie, že sa tu mieša napoly vermút taliansky s francúzskym. Doplňujú na ten spôsob jeden druhému vlastnosti a výhody, alebo saur,^[70] čím sa zas rozumie miešanina whisky a citrónového moku. Ponáša sa to veľmi na ostrú kapustnicu, čo sa niekde dáva chlípať nad ránom, aby postavila na nohy takých, čo sa cez noc prihlboko nazreli na dno pintovky. Nájdu sa i druhé podobné výrazy, napr. torpedo, miešanina šampane s bitterom;^[71] podľa druhých znalcov s inými šťavami, najviac trpkými alebo štipľavými, a s whisky a sódou a ešte druhé prídavky. Nie si ich ľahko všetky zachovať. Ten v kytli zná mnohé tajné recepty: čo a s čím sa mieša a koľko priliať z ktorej fľaše.

Podávať tu ich odpisy dopodrobna bolo by snáď nesvedčné. Bolo by to prezradzovaním tajomstva, ktoré má každé remeslo. Každý si ich nadobýva horko-ťažko probovaním a obeťami a najradšej ich drží pre svoju potrebu.

Druhá obyčaj, ktorú neslobodno zanedbať, je, že nemáš začať piť sám ako pre seba. Videl si, že sa patrí ponúknuť i druhých, vlastne všetkých, čo sú v miestnosti. Zasadnúť k fľaši do kúta, pozerať napríklad do pohára, dumať a mlčať, sťaby ti boli plte utonuli, alebo práve objať krígeľ oboma rukami, akoby si ho zohrieval, to sa tu nerobí. Smútiť je pekná vec, iba že to nech si odbaví každý v svojej búdke. Keď raz cítiš v sebe chuť ísť vypláknuť si hrdlo, najsamprv sa obzri, či si nájdeš spoločníka. Tu sa veselíme i kormútime v spoločnosti, na spoločné riziko, nie každý pre seba. Radosť a žalosť je hneď inakšia, keď hľadíš na ňu v spoločnosti s druhými.

Kolo platí, kto rozkazuje: raz ty, raz ja; nesvedčí sa piť a neodslúžiť sa. Platenie ide ako z poriadky. Naostatok nikomu sa nechce ostať v hanbe: nadájať sa za cudzie a nezavďačiť sa za úctu.

Hlavné je, že sa častovania musí zúčastniť i ten v tej kytli. To je už zákon, spod ktorého sa nikto nesmie vymykať. Je pravda, že keď to trvá od rána do noci, s tým v kytli bolo by všelijako po takej práci. A mnoho ráz nevie naozaj, ako sa vlastne doteperil do postele. Tu i tu hádam sa ani vôbec nedostane do nej. No nie je to vždy tak naozaj a nebezpečné. Má i on všakové fortiele. Iným napr. nalieva tuhého, alebo už čo si rozkážu a sebe, čo má naporúdzi. Všantročí si malinovej, citrónovej alebo inej šťavy, roztoku gumy s pelendrekom a iné veci. Nie je to síce veľká výhoda žalúdku, taký sladký roztok, ale je dobre pre pľúca. Kým sú hostia bedliví a oči vidia jasne, čo sa tu naokolo robí, oni vyšľakujú odrazu tajné chodníčky, ktorými ich ten v kytli vodil za nos a zakročia proti jeho fígľom. Ale udrie z ruky do hlavy, na oči padne hmla, a už nik nezbadá fígle ani tieto, ani iné snáď ešte krajšie. Napríklad stane sa skutkom, čo iba predpokladali hostia na svadbe v Káne Galilejskej,^[72] čo sa vlastne stáva i dnes na mnohých svadbách a hostinách, že sa dáva sprvu víno dobré, a keď sa hostia dobre napijú, ujde i to horšie. To všetko sa mu môže prepiecť, iba to nie, aby sa odhŕňal svojich hostí v užívaní doprevádzať.

Vidíme teda z príkladu, že keď sa pije takto v hŕbe, je už len omnoho veselšie. Všetci sú rovní, akoby bratia, a čo hneď iba z mokrej štvrti. Dodáva to i veľkej dôvery hosťom, keď vidia, že hostinský pije s nimi; to im akoby dosvedčuje, že tovar je nefalšovaný; keby nebol dobrý, hostinský by z neho neužíval, tým menej keby bola v ňom faloš, alebo kramárska chémia. Z druhej strany je i svedčná vec, aby hostinský predchádzal dobrým príkladom; skutok je viac hoden, než najkrajšie slová.

Zadržal som sa trochu dlhšie pri tejto obyčaji patagónskeho hostinca, než to bude snáď príjemné mnohým. Stalo sa to z dvoch príčin. Musel som poukázať, že hoci ďaleko v pampe, skoro v pustine, našli sme ostrovček, v ktorom vládne priateľstvo a bratstvo. Prejavuje sa ono len pri pohároch, ale bratstvo a priateľstvo je ono predsa, čo srdcu lahodí. Mne sa obyčaj tá veľmi pozdáva, lebo je praktická a osožná práve hosťom, čo sem prichodia užiť a vypiť si: chráni ich od nebezpečia, že by museli piť, čokoľvek im predloží krčmár. Naši otcovia mali pestovať túto dobrú obyčaj: dávať piť krčmárovi zo svojho žajdlíka a i tomu, kto im čapoval: nech by to bola hneď pani krčmárka alebo jej dcérka. Boli by mali mnohý úžitok. Boli by pána krčmára presvedčili, ako ide na úžitok tomu, kto sa opíja každý deň. Boli by ho otupili, aby nemohol otupovať ich on a písať duplovanou kriedou. Nadovšetko boli by mu ukázali, ako je zdravo, keď sa pije pálenka, kde sa močí vápno a durman, aby sa hosťom zdala tuhšia a lepšie driapalo dolu hrdlom.

Prekradli sme sa, ako sme mohli, veľkou miestnosťou a vošli do bočnej, kde sme našli iba našu spoločnosť, panie totiž. Prečo sme sa utiahli? Azda sme sa zľakli sveta?

Báť sa gauča^[73] v kampe bolo by smiešne. Je on vždy a všade, čo on označuje slovom caballero:^[74] muž veľmi dobrých spoločenských mravov; vždy a všade úctivý a všetkej úcty hodný. Prekradli sme sa, lebo sme sa obávali naozaj, že napopáckame niekoho známeho medzi tým svetom, že nás osloví, ponúkne, ako by bola jeho povinnosť. My by sme boli museli prijať uctenie a odmeniť sa uctením. Boli by sme teda strhnutí do toho kruhu, ktorý sa krúti, kde sa prijímajú a vracajú pohostenia. Tam už nieto konca, ani východu. Neostávalo by nám, ako premeniť rozvrh celej cesty od základu. Lebo raz na poli uctenia vieš síce, kedy si doň vstúpil, ale nikdy nevieš, kedy sa z neho vymotáš.

Sama domáca pani pochválila nás pre túto opatrnosť.

Svet, ktorý je v hlavnej miestnosti, napospol je zamestnaný po okolitých podnikoch. Jedni ako robotníci, druhí v stálej službe. Týchto je hádam viac než tých prvých. Zanechali osamelé podniky, nejeden zas tichý svoj domec postavený na hraničnej čiare. V takých domcoch stráži sa kamp a to, čo sa v ňom pasie. Bedlí sa pilne, či sa nerobí škoda pašienkam a statku. Nuž zišli sa v túžbe, aby strávili dnešný večer v spoločnosti priateľov alebo aspoň seberovných.

Život po podnikoch je jednotvárny; v strážnych domkoch i jednotvárny a osamelý k tomu; nudný najčastejšie. Vždy tá istá práca, dosť nepatrná: prezerať, či sú čiary v poriadku; či dvercia a trankery,^[75] vráta totiž, v tých čiarach sú pozatvárané. Svet neprestajne prechodí kampom, otvára dvercia a možno nezatvorí; raz zabudne, indy sa snáď ťaží zosadnúť, zavrieť a zas vysadnúť na koňa. Ľahko by bolo zatvárať dvercia, keby si bol peší, keď nie to zosadovanie a vysadovanie na koňa.

Ak ostane otvorená brána, alebo čo hneď len dvercia: ovce to zbadajú napodiv chytro. Veď nemajú čo, iba zháňať fígle. A už sa vykrádajú za čiaru, do druhého kampa, možno i do druhého podniku. Rady sa prechádzajú, hoci sa zle cítia, keď sú nie na svojom obyčajnom mieste. I u nich je v platnosti stará skúsenosť, že čo je zakázané, chutí. A gazda nech sa zháňa za nimi po susedných kampoch a podnikoch.

Hoc každý žije svojím životom, má svoje vlastné starosti a záujmy; v takýto deň predsa len nadíde ho potreba vykerovať z koľaje, ktorou sa berie jeho život. Odľahne mu, ak sa môže venovať pôžitkom obcovania so seberovnými. Pôžitky lepšieho druhu sú mu neprístupné v tejto hluchote kampa a ďaleko od sveta; chytá sa tých, čo má naporúdzi. Rodina mu je ďaleko, hľadá spoločnosť priateľov a súdruhov.

Len čo sme urobili našu povinnosť, čo má každý pocestný: nepohrdnúť hostincom a neobísť ho, keď ideš popri ňom, vykradli sme sa už tými druhými dvermi. Nechceli sme prechodiť hlavnou miestnosťou, kde panuje veselosť a smiech, ruch a vrava, čo všetko preráža tenké steny domu a cez otvorené dvere obchodu. Prepriahli sme kone; záprah, čo sme mali dosiaľ, ustal. Je pravda, druhé tiež nebudú vypočinuté, veď bežali, a čo i naprázdno, ako i záprahy. No ukázalo sa nám, že ani kone nemajú vytrvalosť rovnakú. Závisí to od sily a osobných vlastností koňa, ale je isté, že jeden zdolie viac, druhý menej, hoc sú tej istej srsti, ba tej istej rodiny. Medzi nimi tiež sú vyvinuté zvláštnosti, každý má svoju, mohlo by sa povedať, osobnosť. Oto sa vyznačoval silou, vytrvalosťou a ochotou. Martillo je tiež silný, ale nenaučil sa ešte upotrebovať svoju silu primerane. Zapriahli sme do nášho vozíka oboch, Ota a Martilla.

Ide sa odtiaľto temer priamo na sever, s nepatrnými odchýlkami. Je skoro šesť hodín večer.

O tejto hodine tam v našich antipódoch je už tma. Po domoch horia vianočné sviece, pod nejedným oblokom ozýva sa známa a vždy radostná: „Čas radosti, veselosti…“ Na týchto stranách je tento deň asi najdlhší v roku. Ako sme my tu už dosť blízko južnému pólu, o toľko je náš deň dlhší, o koľko sme pólu bližšie. Štedrá noc s hviezdami a mesiacom nám tu počína sa okolo jedenástej. Máme času nazbyt dostaviť sa, kde sme si umienili prísť.

Sme v kampoch, azda najkrajších z celej Patagónie, ale sú i dobre držané. Ohrady z oboch strán cesty dokonalé, bez úhony. Kolíky na nich nie sú bukové, ale cyprusové. Toto drevo tuje, tvrdé a hutné, skoro ako naša tisina, neprepúšťa mokrosť, nepodlieha hnilobe. Taká ohrada pretrvá celý vek ľudský; je vždy pekná, pevná a spoľahlivá.

Výhľad by tu bol veľkolepý, iba sa v ňom kochať! Zľava sa tiahne reťaz vrchov, všetko pod bielou čapicou. Mnohé majú i plášť biely, a siaha neraz do samých členkov. Taký pohľad až oslepuje na odpoludňajšom letnom slnci.

Bolo by tu čo obdivovať, skoro ako keď ideš hradskou zo Štrby do Lučivnej. Iba že toto tu divadlo je bližšie, temer pred samým nosom. Iba je chyba, že nevieš, ako sa kochať týmito krásami: je to skoro tak, akoby ti za vianočným stolom vyhasili svetlá a povedali: „Na, pozeraj a jedz!“

Naše vozíky a ešte väčšmi tropilla, dvíhajú ohromné oblaky prachu a ten nám nedá vidieť ničoho. Vidí sa nám, že cestujeme vlastne v oblakoch. Cesta je veľmi dobrá, rovná, a vychodená, ale cele mäkká. Sme na úpätí brál, akých nieto nikde a tu dolu nevidíš skalky, všetko číra zem. Je suchá, vzdor tomu, že vo vrchoch často popŕcha, a neraz i tu dolu. Oto má zas tú chybu, že nechce zaostať. Môžeš ho zdržiavať ako chceš, on trieli za tropillou v oblakoch prachu. Našim koňom neraz nevidno ani uší, nie to povozov, čo idú pred nami. My nášmu susedovi, čo je pred nami, iste stúpame na päty; nech on znezrady zastane, nemohli by sme vyhnúť nešťastiu.

Závidíme tým, čo vysadli na kone: cválajú aspoň, ako sa im páči. Pani nášho priateľa a chlapec na Petisovi, Keko, ktorý musí ustavične obháňať kone Lebo bárs máme ohradu z oboch strán, pokušenie je veľké, kone len ťahá do pampy, kde je tráva bujná, nieto prachu a Kekovho tatarca. Možno by i preskočili ohradu, menovite kde vidia z druhej strany kŕdle koní na slobodnej paši. Keko v taký čas hodí sa v tú stranu a kone, čo pricválali z tamtej strany kampa a chcú sa zmiešať s našimi, cválajú popri ohrade, strihajú ušima, s nadvihnutým chvostom doprevádzajú nás, aby bol prach ešte väčší a dupot hroznejší. No vzdor tomu naše sú oddelené od tamtých, lebo je ohrada medzi nimi; idú cestou za svojou „madrinou“,^[76] krstnou materou a kmotrou, ktorá je vodcom tropilly, akoby jej dušou.

Ona jej predvodí, a aby kone vedeli, kde je a ktorá je, má na hrdle spiežovec, ktorý cengá veselo, kde sa ona pohne. Kone idú za cengotom, nerozchádzajú sa každý svojou stranou. Naša madrina je kobyla. Pekná, rysavá, okrúhla. K druhým robotám ju neprivierajú, mimo toho dôležitého úradu. Je ako dôvernica Keka, akoby kolompoš, alebo hlavný korteš, ktorý vedie kamarátov, kam chce. Naša madrina ide veľmi ochotne, ako vidno. Vie, kam ide, alebo aspoň šípi; túto istú cestu vykonala už jedno tri razy. Má dobrú pamäť, vie všetko: kadiaľ sa ide; vie i to, že tam, kde sa ide, nie je najhoršie. Zaberá dlhým, výdatným trotom, vždy jednakým a neúnavným, vyvracajúc dolnú plochu kopýt pred naše oči, ako keď kartár vysvieti svoje karty. Pysk napred, uši pritúlené k hrive; beží, šetriac múdre svoje sily, aby jej v najlepší čas nezlyhali.

Chvíľami, keď sa hustá opona prachu roztrhne trochu, alebo zodvihne, predstaví sa nám nebotyčná reťaz Cordillery^[77] v celej svojej mohutnej kráse. Jej vrchy a končiare priblížili sa nám, vysmiate na horúcom slnci, ktoré im pripeká na bralá a temená. Stoja jeden druhému za chrbtom, sťa tí diváci, čo si kúpili miesta na státie kdesi hore na galérii a potom už bedlia, čo sa to robí na javisku. Hľadia i tieto jeden druhému ponad plecia, i ponad hlavu; tie, čo sú zadné, sú vyššie. Možno, stali na prsty, aby obdivovali lepšie, čo to za kŕdlik mravcov mrví sa s toľkým hurtom na ich podnoží; kŕdeľ, čo by nedbal azda znamenať niečo a nahrádza hurtom svoju nepatrnosť a maličkosť. Na miestach, kde sa rozstúpia trochu, ukáže sa medzi nimi hlboká trhlina. Jej dnom ryčia rieky, stoja kolmé komíny a bašty po stranách, temená sa týkajú oblakov; akési ozrutné Prosieky, Rozsutce a Čertovice premiešané dovedna.

Nie sú to Tatry so svrčinovými horami, tuhou vôňou smoly, občerstvujúcim chladom, čo dýcha z hlbokých húšťav. Nečuť hvizdu drozda, ani klopanie ďatla. Sú to skôr Alpy, ale tiež iba z väčšieho. Bez zádumčivého šumu limby, bez úbočín a grúňov, vystlaných zamatovou pažiťou, bez domcov usmievavých s kameňmi po krovoch: proti vetrom, aby neodniesli a neoddrapili šindeľ. Je to Cordillera de los Andes, divá, neprístupná, tajomná a krásna. Ale na svoj spôsob, i dľa svojho vkusu: ona stačí sama sebe, nepotrebuje prirovnávať sa nikomu, ani ponášať sa na nikoho. Cordillera na ďalekom už Juhu, zaodetá bučinou, korunovaná bielym plášťom večitého snehu.

Pleso medzi horskými obrami! V jeho čistej hladine nazerajú sa velikáni, obdivujúc svoju divokú krásu.

A už zas odstúpila od nás. Iste jej bolo dosť nášho pohľadu. Nemá ju čo zaujímať na nás, úbohých črviakoch, čo sa tu dolu smiešne pechoríme. Vpustila medzi nás a seba pás pampy, našej vernej spoločnice, aby nám bola z oboch strán, a nekonečnú, temer priamu čiaru cyprusových kolíkov, bielych tyčiek v metrových vzdialenostiach. Pás sa šíri, Cordillera ustupuje a ustupuje: ostáva z nej iba mocný, hlboký dojem. Ten už ostane naveky, vrytý hlboko v pamäti…

Zase náš malý svetík okolo nás!

Pri čiare mŕtva ovca s vystretými nohami, krk zalomený, ako ostal v poslednom kŕči. Je ostrižená dohola, na stroji, bez schodíkov. Uspela urobiť povinnosť, vyplniť svoj sľub: oddala, čo bola dlžna gazdovi, vlastne účastinárom, oddajúc im tohoročnú úrodu vlny, ako ju bola povinná oddávať každého roku, verne a bez žehrania. Iba mäso, loj, kosti a vnútornosti nestihla im oddať. Smrť ju prikvačila neočakávane a predčasne. Nehoda pri strižení. Mechanické nožnice zablúdili, vbehli do živého. Ruka strihača sa hádam zachvela, možno pomýlila, dala zlý smer nožniciam, zadajúc smrteľnú ranu do boku. Šťastie, že sa mohla vytackať z hnusného korrala, čo i po biede, s druhými ovcami, čo sa okolo nej tisli veselo. Mohla sa horko-ťažko dovliecť sem, na slobodnú pampu, čo ju odchovala, dávala bydlo, v ničom jej neublížila. Ľahšie vydýchnuť na nej posledným dychom, s pohľadom na nekonečnú trávovú pláň, než v hnusnom, smradľavom korrale, v ktorom by sa tisli, po nej stúpali ustrašené ovce.

A pri ovci jahniatko! Stojí a bľačí slabým hlasom. Ešte je veľmi útle; stojí rozkročené naširoko na neistých, klátiacich sa nohách. Behať sa nenaučilo i chodiť ledva môže. Kĺbiky na nôžkach sú ešte opuchnuté od mäkkej miazgy, kosti neotvrdli, neoduželi. Tragédia v samom srdci patagónskej pampy! Jedna z toľkých a toľkých, čo sa stávajú každého dňa v nebezpečné dni striženia. Možno zajtra prejde tadiaľto ovčiar, bárs je sviatok, možno zočí sirotu. Ak bude dobrej vôle, vstrčí ju do vreca, čo má na sedle na zbieranie roztratenej po kampe vlny, donesie sirotu na podnik. Možno ju nezareže; nie je ešte súca na pečienku. Ktovie, či nepohľadá fľašu o gumovom cecku, nenaleje do nej kravieho mlieka, nezačne plekať sirotu a nestane sa jej pestúnom. I také divné veci sa stávajú v pampe. Po podnikoch vídať dosť takých sirôt; majú i svoje meno, „guačo“. Z nich sa vykľuje neraz sirota nevoľná, ale sebevoľná, čo vystrája všakové šanty na zábavu obyvateľov podniku a svojich opatrovníkov.

Mimochodom sme boli povedali, že tento kamp patrí spoločnosti, alebo, ako sa tu rečie, kompánii. Je to spoločnosť veľmi mocná. Čo znamená: bohatá. Je bohatá i spoločnosť ako taká, i jej účastinári ako jednotlivci.

V Patagónii čílskej i argentínskej jesto mnoho spoločností na využívanie kampov, ale sotva sa nájde ešte jedna, ktorá by sa vyrovnala tejto či bohatstvom a či vlivom. Jej polia sú rozsiahle, najlepšie zo všetkých; povrchom predstavujú celé malé kráľovstvo. Má kapitále veľké, ktoré vzrástli rezervnými fondmi, prirazenými k nim, a vždy ešte vzrastajú z roka na rok. Má pašienky na týchto stranách, ale zvlášte na Ohňovej zemi,^[78] ostrove, ktorý leží z tamtej, južnej strany Magallanskej úžiny. Táto zem, kde sa práve nachádzame, vidíme, že je veľmi úrodná. Celý okres Ultima Esperanza^[79] s malými výnimkami je taký úrodný, že na mnohých miestach mohlo by sa i roľníctvo zaviesť a zem obrábať.

Ozývajú sa hlasy tu i tu zvlášte proti tejto veľkej spoločnosti. Zabrala vraj najlepšie zeme; že ich vyciciava; že účastinári sú všetko boháči, a čo je ešte horšie, nie sú ani domáci; dividendy vraj z veľkej čiastky idú do cudzozemska, neobracajú sa teda na zveľadok krajiny, z ktorej pochodia; že je to kopenie majetku v jedných rukách, vec nespravodlivá. A druhé podobné veci. Ale druhí zas bránia tú istú spoločnosť a netaja svoje dôvody, že zem by bola ležala bez osohu, že by sa o jej bohatstve netušilo, keby ju spoločnosť nebola začala využívať racionálne. Na využívanie musela tiež vynaložiť kapitály, snáď i prvej, než počala brať dôchodok. Jednotlivec v tie časy, keď sa spoločnosť utvorila, nemal toľko peňazí, aby bol priviedol do poriadku toľké priestranstvá. Bolo treba stavať domy, ohrádzať a nadovšetko vydržiavať veľký počet zamestnancov; nadobudnúť čriedy oviec a lichvy, uvádzať jemnejšie druhy statku. V tie časy nebolo v Punta Arenas veľkých kapitalistov, aby sa boli mohli podobrať na takéto ohromné obchody a zohnať väčšie peniaze. Že by bolo predčasné vydeľovať zem túto pod roľnícku robotu, keď ešte okolo Punta Arenas je len málo zeme obrobenej dokonale. Bolo by hádam lepšie už len tam urobiť začiatok, lebo tam by sa ono väčšmi vyplatilo než tuná. Plodiny svoje by tam ľahšie speňažil roľník, kde je mesto, keby mal vôľu robiť. Ale, vidíme, i mesto radšej kupuje zemiaky a suchý krm vonku, než aby zeme obrábalo, lebo pracovné ruky využíva na tento čas výnosnejšie v iných naliehavých prácach. Uvádzajú takéto a podobné dôvody.

Nuž a vyzerá tak, že ak by štát tieto zeme mal vydať menším majiteľom, ktorí by ich neobrábali roľníckym spôsobom, ale chceli by ich využívať zas len na pašu, tým by sa na samej veci nezmenilo ničoho. Veľký pokrok by sa tým neurobil. Ak chceli zeme využívať na pašienky, mohli to dávno urobiť, kým boli ešte slobodné a nezaujaté spoločnosťou, ktorá ich dnes využíva, že málokto by ich využíval lepšie ako pašienky.

Veď spoločnosť konečne ich nedrží právom vlastníctva, ale iba v prenájme, teda dočasne. Platí od nich štátu ročnú prenájomnú cenu statočne a riadne. Ona je nie na vine, že je ten poplatok snáď trochu nízky. Taká bola zmluva. Ak štát nenaliehal, ona sa iste nebude núkať. Nikto sa naostatok neodhŕňa, keď mu niečo dávajú, povie dosť, iba keď ho bijú.

Medzitým časom sa stalo, že štát dal niečo takýchto zemí do prenájmu, ale v Ohňovej zemi, všetko samým malým osadníkom a na verejnej dražbe. Pozemky tie boli v blízkosti prístavu samého mestečka Porvenira.^[80]

Na dražbe sa rozchytali, a to za prenájom ohromný, keď ho porovnáme s poplatkom, čo dáva táto spoločnosť. Zabrali ich všetko chudobní ľudia: obyvatelia samého Porvenira a okolia. Bola všeobecná mienka po tej dražbe, že úbohí títo ľudia urobili zlý obchod a musia prísť na žobrácku palicu. Kde by oni mohli vyťažiť z takých zemí tie ohromné peniaze, ktoré sa podobrali, že budú splácať ročne ako prenájom.

A títo prenajímatelia ukázali predsa, že sa neoklamali. Nesplnilo sa ničoho, čo im predpovedali. Začali si oni tie zeme obrábať: pestujú na nich zemiaky, a to veľmi dobrej akosti, čo sú omnoho lepšie, než tie, čo sa dovážajú z Chiloé. Z Chiloé dochodia dosiaľ iba buriaky,^[81] v Ohňovej zemi sa už sadia jemné druhy anglické a norvéžske a daria sa tam znamenite. Okrem toho sejú hodne suchého krmu, ktorý sa tiež prvej dovážal a dováža sa za drahý groš zo severných a stredných Chíl. Z predaja týchto plodín pokrývajú snadno svoje výdavky a vyplácajú i prácu. Krem toho držia ovce na pozemkoch neobrobených. V zime ich kŕmia senom, keď sú snehy a paša pod nimi. Pravda, taký majiteľ môže mať veľmi málo oviec, ale že ich je málo, práve preto nie mu ich je ťažko riadiť a zaopatrovať suchým krmom. Tak sa stáva, že keď ovce a lichva veľkých majiteľov hladujú alebo kapú od hladu a zimy, ovce malého majiteľa sa poprávajú. Krem toho on môže na tom istom kuse zeme odchovať viac oviec omnoho lepších, než bohatý majiteľ, čo ich má na kŕdle. Skúsenosť i doteraz ukázala, že malý gazda má na tom istom kuse zeme omnoho väčší dôchodok len z vlny a mäsa, než veľkí majitelia, čo majú podniky veľmi staré a vzorne zariadené.

Tu by bolo dobre vyzdvihnúť, že tento pokus vykonali Dalmatínci. Ľud tichý a pracovitý, ktorý sa neštíti práce a motyky, ľud striezlivý a skromný, ktorý nečaká, aby sa stal boháčom do roka a šiel peniaze mrhať v záhaľke a kratochvíli. On vydobýva zo zeme pomaly a vytrvale všetko, čo sa dá vydobyť. Zem je veľmi štedrá a povďačná: kto sa k nej obráti s oddanosťou, venuje jej pot čela a mozole rúk, toho nezahanbí, ale ho odmení bohate.

Po tomto prípade štát už sotva bude môcť vydať, i keby snáď chcel, svoje zeme okolo tohoto miesta, kde sme, v Ultima Esperanza totiž, bohatým spoločnostiam za taký prenájom ako dosiaľ. Iste sa nájdu i tu jednotlivci, ktorí snáď budú hotoví platiť viac a lepšie ich využívať. Jesto i tu veľa zeme, súcej pod pluh a motyku. Štát bude teda prinútený využívať lepšie to veľké bohatstvo, ktoré leží v nej dneska prielohom; bude prinútený všímať si snáď lepšie i druhého bohatstva, čo znamená ešte väčšie, než sama zem: práce statočnej, malých prenajímateľov a majiteľov, ak ich nájde takých pilných, vytrvalých a skromných, ako v Porvenire.

Medzitým otvorila sa trankera, brána, v drôtenej ohrade. Tropilla vtrielila do druhého kampa, vždy ešte v hustých oblakoch prachu. Za ňou prešli i vozíky. Prešli sme z kampa kompánie do kampa obyčajného statkára. Ak to koho zaujíma, môžeme dodať, že toho istého, ktorého dom nás prijal dnes na poludnie tak priateľsky a pohostinne. Týmto činom sme i vystúpili z územia čílskeho, ktorého jeden z krajších kútov sme dnes popoludní prešli a obdivovali, bárs prach nám prekážal kochať sa v jeho krásach. Vošli sme na územie republiky Argentíny. Či budeme nútení vracať sa ešte raz na tejto ceste na územie čílske? Čo na tom, veď ani v Chile nám nebolo zle. Teraz medzitým sme hostia veľkej a bohatej republiky Argentíny.

Tráva je akosi redšia, zem trochu tvrdšia. To je nie síce výhoda pre pána majiteľa, ale nám úľava veľká. Na tejto štrkovitej ceste nieto prachu, ako bolo na zemi tučnej a mäkkej. Prehliadli sme s obľahčením.

I deň akosi ustal; slnce by sa rado skryť za rozložité kopce, kryté pašienkami, okrúhle. Nevídať už postáv divých a čudných, od výmyslu sveta, ako bola Cordillera, čo sa nám bola priblížila na chvíľu. Iba kde-tu ešte vykukuje na nás končiar roztrhaný a celý v snehu niektorého velikána spoza zádumčivých, krotkých kopcov pampy. Vzdor kopcom, ktoré nás hľadia ukryť, vyzerá ešte za nami zvedave: kam to ideme tak ďaleko, od veľkého divadla nebotyčných štítov do skromnej tíšiny uľahlej, jednotvárnej pampy.

Ale tu sa ukázala prozreteľnosť. Za zákrutou cesty je hostinec, cieľ dnešnej cesty.