ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hostinca ešte vždy prichádza sveta. Nie že by sa umenšoval prúd, časom zdá sa, že rastie; prídu neraz i menšie skupiny a zosadnú pred hostincom.

Je už hostinec ako úľ pred rojením. V ňom hučí už hodné množstvo okolo dlhého stola; pred ním sa rojí národ veselo a pokojne. Veď prišli, aby duša pookriala trochu.

Aké postavy! Opálení od slnca, ofúrení od vetra, napospol počerní. Spoza pása, už či je kožený, alebo z farbistého závoja, vyzerá obíjaná rukoväť dlhého noža z koženej pošvy; pri noži hneď valcovitá oceľová oslička. No neboj sa! Nenie to tak zle, ako si mívaš. Ten nôž neublíži. Je to viac gaučovo stolové náčinie. Ten tým nožom seká mäso, keď ho ide piecť; urobí doň hlboký rez, aby napchal soli a korenia doň; reže ho, keď je upečené. Nožom si ukrajuje chleba; ním reže remenčeky z konskej kože a ťahance. Ako zbroj tasí ho tiež dakedy, ale zriedkakedy; nikdy bez veľmi vážnej príčiny a nikdy zradne, od chrbta, vždy len v čestnom boji. Nôž proti nožu, prikrádajúc sa opatrne: opatrnosť nie je zrada ani zbabelosť; skáčuc, lebo skok a rýchlosť je výhoda, a nie úskok. Veď každý nech hľadí svoju kožu; neteší nikoho, keď dostane do nej dieru.

Čilen ide s nožom najradšej do stehna, kde je hodne mäsa, kde nebýva duša; ihla a cverna ľahko popraví kvár a málokedy skončí sa to tak hrozne, ako by si sa obával. Nejeden tuhý spor sa odbaví hubovou polievkou, bude v nej i ají, čo je konečne čílska paprika; polievka sa pochlípe a nezabije nikoho. Keď už išlo priveľmi do živého, Čilen radšej ide na päste; je obdivovateľ päsťovania. Cieli dľa zákona do čeľusti; vďačne urobí zadarmo, čo by zubár vykonal s namáhaním a za drahý groš. Po boji sa vypije pohárik, dajú sa ruky, a všetko je zase v poriadku. Žalúdku pri takom boji sa dá pokoj, i bruchu. Čilen je vôbec dobrosrdečný. Nahneval by sa nesmierne, ak by si mu chcel ukázať, že ho nemáš za nič, alebo že sa ho strániš, snáď opovrhujúc ním, držiac sa ty za niečo lepšieho.

Spor na nože u príslušníkov druhých národností je vždy vec povážlivá. Každý urobí najlepšie, keď dá nožu pokoj. Kto ťahá meč, od meča zahynie.

Národných krojov nevidno; kroj všetkých je temer ten istý. Dľa obuvi ešte najľahšie sa dovtípiť, akej je kto národnosti. Nápadné je, aké majú nohy napospol. Môžbyť, tí, čo majú také šťastie, že ich majú malé, na ňom si zakladajú. Španiel takto v lete rád nosí svoje „alpargatas“: biele pančušky plátenné. Nohavice sú najviac od členkov, kde sú zobraté do golierika ako košeľa v zápästí. Nad golierikom je nohavica vydutá ako u Poliakov. Tieto nohavice sú obľúbené všetkými, i príslušníkmi druhých národností; sú pohodlné a lacné.

Ľudia iných národností nosia radšej topánky miesto papučiek alebo čižmy. Na sárach takých čižiem je neraz remenec, ktorým sa môže sára stiahnuť, aby azda nelengala veľmi. Ináč ťažko si predstaviť, pre akú druhú príčinu mala by sa tá sára stiahnuť. K topánkam patria už podkolenné kožené sáry, či čierne a či farbisté; zo svinskej kože sú, tak sa zdá, veľmi pekné. Podajedni radšej nosia návoj do kolena z vlnených povojcov, neraz i kožených.

Čilen už najradšej čižmy, ak len možno, čo krajšie a červené, na harmoniku, ale môžu byť i čierne, iba že vždy kaľavné. Na obuv veľmi hľadí, u seba i druhých: aby bola vždy veľmi čistá, veľmi úhľadná, vôbec skvelá. Jeho čižmy a obuv vôbec končia sa v dlhší, ale dosť úzky pysk. Noha mu vyzerá úzka a dlhá, čo nenie pravda; ona je vlastne len malá. Kus pysku musí ostať len naprázdno.

Gauči, čo užívajú bastos, musia nosiť alpergates^[90] i v ceste, i tie vyduté nohavice. Strmene majú otvor taký tesný, že sa doň noha nedá vtisnúť. Zakvačí sa doň veľký palec alebo i druhé prsty a jazdí sa pohodlne s kolenami prikrčenými. Začiatočníkovi je táto jazda nepohodlná; nešťastný kôň vystojí dosť nezaslúženého bitia po ľadviech. Kôň sa vypomstí tak, že sa nedá nahnať ťarbákom v sedle do cvalu; tlčie ho bezohľadným trotom: jazdec po takej ceste ostane ani zbitý.

Pre začiatočníkov sedlári vynašli veľmi pohodlné strmene: drevené oblúky s koženým štítom pred pyskom čižmy. Noha ti je v nich bránená od konárov, ak ideš po hore, vôbec sa nemôže nikde zadrieť. Tvrdá koža štíta nedá sa nohe vocvíkať do strmeňa až po opätok, lebo by bolo už veľmi nebezpečné. Keby taký jazdec vypadol zo sedla, ostal by visieť za nohu v strmeni, platil by životom nepatrnú chybu, že ju hneď nevytiahol z neho.

Čilena ľahko poznať i po ostrohách, nerád on sadá bez nich na koňa. Sú to skôr kolieska so zúbkami, i dlhými, i ostrými. Majúc túto spravu na nohách, a ak ju upotrebíš v svojom čase, môžeš nahnať i dreveného tátoša do cvalu. Čilenovi kôň vždy dobre ide, poslúcha ho tiež ako jahniatko. Aby lepšie slúchal, na to je zubadlo, na ňom je oblúk alebo i kruh. Ten sa obracia, a keď sa obráti, pritisne sa o podnebie. I divoký kôň sa stíši, keď dostane pokyn týmto zubadlom.

Pred obedom bolo už hlučne i dnuka i pred hostincom. Žarty a smiechy, pokriky, a i pokusy tanca čílskej kveky.^[91] Tancujú ten svoj tanec — cueca — lengajú šatôčkou okolo seba, drobčia a cifrujú nohami, ale dobre ukľaknutí. Je to tanec ťažký; ešte ťažší pre tie ohromné ostrohy. Nohy treba klásť prstami dovedna, pätami od seba. Tie kolesá by sa ináč zakvačili jedno o druhé; i keď na prstoch drobčíš, nie si nikdy istý, či ten lopár sa ti nezamotá do trávy, ako noha kurčaťa do pazderia, a nepadneš na nos alebo na zuby.

Ostatne, tento tanec treba ísť pozrieť do stredných Chíl, alebo do severných, nie do skromného pohraničného hostinca. Má hlbší význam a ten, čo je v ňom skrytý, vedia lepšie vyjadriť čílske dámy než rozveselení gauči.

Už hodná chvíľa, čo mi pripútala pozornosť akási hlava, čo vykukuje spoza briežka, hneď oproti hostincu, hlava zvieraťa. Neponáša sa na hlavu ani jedného domáceho, ani divého zvieraťa, čo vídať na našich stranách.

Čierne oči dívajú sa veľmi pozorne semka. Uši, ináč priveľké, tiež sú upreté, aby im žiaden hlas neušiel. Vidno, hlava tá veľmi sa zaujíma o všetko, čo sa dá vidieť a čuť tu pred domom. Tu začala podskakovať, ako tie balónky, čo ich predavači nosia na nitke: podskakujú dohora, keď vetrík zaduje, alebo keď predavač potrháva tou nitkou. Zjavila sa nad briežkom už hlava i hrdlo, tiež dlhé, asi ako ťavy. Onedlho plecia a chrbát, a to všetko vystupuje pohybom čudným, dvíhavým a hojdavým. Telo sa akosi rozťahuje a sťahuje sťa harmonika. Máme pred sebou guanaka. I ja ho vidím prvý raz takto na slobode. Hlava je nie veľmi pekná a ponáša sa trochu na levovu. Na mrkaní napríklad, a keď je kto nastrašený, ľahko by v nej videl hlavu levovu.

Tak raz vysťahovalci, čo len že boli prišli z Európy a šli na roboty do kampa, hneď prvú noc trávili pod holým nebom. Hostincov v tie časy ešte nebolo mnoho po kampe. Keď počal padať mrak a vatra sa rozhorela, zazreli tiež spoza každého briežka takúto hlavu. „Čo je to?“ spytovali sa úbohí ľudia trochu zarazení. Starý vysťahovalec, čo ich viedol, im odpovedal: „To sú vám patagónske levy.“ Ustrašení ľudia uverili loptošovi a celú noc prikladali na oheň, lebo na šťastie kdesi boli počuli, že sa divé šelmy boja vatry. Tak sa aspoň cítili ako-tak bezpeční, že ich tie levy neroztrhajú a nezožerú.

Keď mu tú hlavu lepšie obzrieš, nenájdeš tej veľkej podobnosti s levovou. Uši sú veľké a možno i priveľké, spodná gamba tiež priveľká a vyčnieva. Hoc i nevisí, ale sa trasie, akoby chcela dudrať, alebo ako by zbierala čo po ústach a hlava je i prikončitá. Hrdlo už nenie pekné vonkoncom. Je dlhé, chudé a prehnuté, skoro ako ho majú husi. Podobá sa pipasáriku a hlava by bola fajočka. Srsť je na žlto, hrdzavej farby, ale jesto mnoho veľkých bielych fľakov. Telo je dosť strojné, ale je trochu nesúmerné: zadné nohy sú privysoké. Ináč nohy sú štíhle, žilovité, ale nad paprčkami akoby boli opuchnuté. Paprčky sú tiež nie elegantné, ani ako pri ovci, a už o srnke ani nehovoriac. Tie vysoké zadné nohy budú na vine, že sa hojdá, keď ide. No o chôdzi nehodno hovoriť. Keď sa pohybuje, ide chytro, i to tým hojdavým cvalom, pri ktorom sa telo rozťahuje, keď sa hádže napred. Kto by mal jazdiť na takom koni, dostal by iste morskú chorobu. Klania sa skoro ako loďka, keď pláva po Adrii na bystrom meštráli.

Prešiel na túto stranu briežku a zastal si v úboči. Díva sa na nás cele pohodlne, akoby nás chcel sčítať. Vidno, je to guanako odpoly krotký. Každý skoro podnik má takýchto hostí. Zamiešajú sa medzi ovce, pasú sa s nimi cele pokojne. Iba keď sa ovce zháňajú na podnik, vystríhajú sa ony pripojiť sa k nim a ísť do korralov. A majú v tom pravdu. Naostatok, vezmúc veci správne, na podniku nemajú čo hľadať. Strihať sa nestrižú a kúpať sa nepotrebujú. Nepodliehajú chorobám, ktorým podliehajú ovce, viac rozmaznané. V kampe nezavadzajú nikomu. Majitelia ich trpia, dajúc im pokoj. Ovčiari ich nepreháňajú, nechcejúc znepokojovať ovce.

Je trpený ale iba preto, že prenasledovať sa ho nevyplatí, a to v kampoch, kde nie tak dávno ešte on bol tým, čo sú dneska ovce. Pásol sa po nich vo veľkých čriedach, chodil slobodne, lebo pampa bola otvorená; nebolo ulíc, hradských, priehrad a plotov. Indiáni robievali na nich veľké poľovačky pred zimou alebo v zime; padalo ich na tisíce, ako dnes hynú každým rokom tisíce a tisíce oviec. Poľovačky tie sa konali kvôli koži. Indiáni ju vedeli pekne vyrábať a užívali ako kožušinu na odev, za pokrývku na posteľ, za plachtu na šiator, za koberce po zemi, čalúny a opony. I dnes ich užívame za pokrývku na postele, zošitú z takých koží vo veľký štvorhran. Sú i teplé, i ľahké.

No dnes ich je už málo, o pár rokov bude ich menej. Je tiež na vyhynutí. Kampy, čo ležia nižšie, sú mu zatvorené a sú vyčistené od neho. Na to sú vysoké ploty, aby sa do kampov nevkrádal; najhornejšie vlákno má bodliaky. Ak skok cez taký plot z prvého rázu zlyhá, obeť ostane prevesená na plote s roztrhanými vnútornosťami. Ten skok sa nevydarí skoro nikdy. Je guanako trochu nedbaj, nepredvída, nestará sa, kým nepríde najväčšia tvŕdza; to je vtedy, keď je dlhým, zimným pôstom vysilený.

V lete sa zdržuje vo vysokých kampoch. Tam je život slobodnejší a krajší, ale, žiaľ, trvá krátko. V jeseni napadne snehu zavčasu, celú zimu je všetko zaviate. V takých úzkostiach sa začína spúšťať do kampov nižších, kde ešte nieto snehu. Ale musí ostať predo dvermi, alebo sa rozdriape na plotoch.

Je on teda obeťou civilizácie, odsúdený na vyhynutie.

Má on dlhú a mocnú šľachu pri chrbtovine; tú poľovníci vyrežú a sušia. Vysušená dá sa rozprskať na veľmi tenké vlákna, ako ľan, keď sa vymočí a prestrie, môže sa vytrepať. Vlákno toto je tuhé; roztrhnúť sa nedá, ale sa ľahko láme. Keď ho navlečieš do ihly a začneš šiť, zlomí sa na ušku ihly, keď ho preťahuješ cez šitie. Indiáni ho vedeli urobiť ohebným. Zošívali a plátali svoje kožušiny, i plietli niektoré tkanivá z neho. Ihly si sami robili z rybích kostí; tie neškodili vláknam ako naše oceľové ihly.

Toto vlákno, pozostatok starého sveta, nechce sa prispôsobiť civilizácii. Mohlo by preukazovať dobré služby v chirurgii, ale čo, keď sa nechce privyknúť našej ihle. Ostatne, ten problém dal by sa rozlúštiť, ale nevyplatí sa mariť času na jeho lúštenie; keby bol rozlúštený, nebolo by guanakov, čo by mohli dodávať surovinu na také nite.

Ledva stál guanako dakoľko okamihov v tej úboči pred našim hostincom, rozľahol sa výstrel. Jeden z prítomných strelil doň guľou z dobrej pušky. Guanako urobil dva-tri zvraty, veľmi podivné, akosi skáče dookola, hádžuc hlavou hore a dolu. Prikyvovanie, čo má v obyčají pri cválaní, bolo ešte väčšmi vyrazené. Bolo, ako keď člnok skáče vo veľkom vlnobití a prikyvuje hlboko predkom.

A zase sa len vrátil na predošlé miesto. Stal si cele nehybne, vystaviac sa za terč, pozeral veľmi pozorne, čo sa to robí pred tým domom. Bol veľmi rozčúlený; spodná gamba sa mu mocne triasla.

Nastal výbuch smiechu. Nevedieť, či pre neopatrnosť guanaka, jeho zadubenosť, alebo skorej vyzývavosť, že sa zas postavil na to isté miesto, kde stál práve v okamihu, keď naň prvý raz vystrelili. Možno, smiech i nad babráctvom strelca, že pochybil pri takom terči, ktorý mu stojí nehybne, ľahostajne, temer s opovržením, postaviac sa ešte trochu bokom, aby bolo lepšie do čoho cieliť.

Znovu sa rozľahol výstrel spred domu. Junce na vege podvihli hlavy, rozhliadajúc sa udivene, čo sa to robí dneska v tomto tichom kampe.

Guanaka vyhodilo rovno dohora. Urobil svoje dva-tri skoky naokolo, hádžuc mocne hlavou; zas pozerá len uprene, naostriac uši na hostinec. Či chápal, že tie dva výstrely boli jemu obecané? Zdalo sa, akoby sa divil, aký to poriadok, aká to nová móda, prečo sa má rušiť mier tohoto kraja a na tento spôsob.

Pred domom zas výbuch smiechu, mocnejší, veselší než prvej. Niečo nad tupohlavosťou guanaka, jeho hlúpou dôverčivosťou a vyzývavosťou. Čosi hádam i nad cielením strelcovým, ktoré veru nebolo skvelé.

Guanako stál zas vyzývave a nehybne, akoby sa sám bol ponúkal za terč, i to postaviac sa zas ako naschvál hodne stranou.

Na mňa pôsobilo trápne toľké strieľanie bez príčiny a zmyslu. Vyzeralo to viac vražda než poľovka, a to v prvú slávnosť vianočnú. Obeť je cele trpná, nebráni sa, ba ani nehľadí sa stratiť. Neveril by, kto to nevidel. Taký úkaz dá sa vysvetliť iba neobmedzenou dôverčivosťou zvieraťa, ktoré hádam ani netuší, že sa doň strieľa, lebo bolo privyknuté vidieť ľudí, už či peších, či na koni, čo mu nikdy neublížili. Mal vieru v dobrotu všetkých, odučil sa ich báť. Nevedel mať už k nim nedôvery. Jeho vina bola, že považoval nás všetkých za dobrých a jednakých. Veď všetci vystupujeme jednako, jednako sa nosíme. Kto by napadol hoviadko pre takúto vinu, ktorá je viac nevinnosť a dôverčivosť ako vina? Či môže tušiť nerozumné zviera, čo kto v srdci nosí? Jednému sa zdá tá istá vec smiešna a druhému dôverčivosť. Taký výstrel je jednému duchaplný žart alebo kratochvíľa, druhému snáď užitočné cvičenie v strieľaní, inému surovosť a urážka ľudského citu. Ako predpokladať, aby nerozumné hoviadko mohlo vystihnúť a rozlučovať také subtílne odtienky v myslení a cítení ľudí?

Bolo by sa hádam obišlo na tom, čo bolo dosiaľ, keby nie tie výbuchy smiechu. Tie boli bodnutím, výsmechom a potýčkou. Strelec im už neodolal. Sotva sa utíšil smiech, zas sa rozľahol výstrel.

A naveľa, tak sa zdá, bol podarený. Guanako skočil dovysoka, nevrtel sa dookola, nepozrel, čo sa deje pred hostincom. Pobral sa pomaly, kuľhavým krokom a zmizol za briežkom.

Predobedom už bol dosť veľký rákoš i tamdnu pred dlhým stolom i pred domom. Keď sme vošli do jedálne obedovať i my a pozreli oblokom pootvoreným — lebo je v izbe niečo sparno, lebo je dnes hodná horúčava — videli sme pred hostincom z tamtej strany žŕdky rad koní priviazaných o ňu. Nemajú skoro ani miesta, aby sa mohli zvrtnúť. Musia stáť temer nehybne, aby neprekážali jeden druhému. Vyzerajú sťa lastovičky, keď sa na podzim hotovia do teplejších krajov; pri odobierke nastýbajú sa na drôty telegrafu.

Pri našom obede bolo badať, že dnes nenie obed ako druhé obedy. Je skvelý, bohatý, pravá hostina tiež nie ako hostina. Spoločnosť, ktorú iba náhoda pozmetala dovedna, kde mnohí z nás nikdy predtým sme neboli a i sotva kedy tušili, že tu kedy máme stráviť vianočný sviatok — spoločnosť rôznorodá mala predsa niečo spoločného, spoločnú známku, čo nás primkla jedného k druhému. Poznať na jednom i na druhom, že myseľ je nie vždy tu, pri stole. Zaletí niekde ďaleko, kde sú tí, čo iste v túto istú chvíľu za vianočným stolom pripomínajú si tých, ktorí chybujú okolo, kde by im bolo teplé miesto. Telom na pampe, dušou pri tých, čo sa starajú o nás, spomínajú nás. Vidina tých, čo sú nie tuná, dáva hodovaniu príchuť sladko-trpkú a potvrdzuje, že v živote i v riedkych okamihoch šťastia býva vždy i trpká kvapka utrpenia. Vzdor živosti za stolom badať zamyslenosť, ktorá visí nad nami. I keď sme štrngali na zdravie a zdar, naše želania neostávali tu v miestnosti: každý svoje poslal ta, kde mu srdce viselo.

Vstali sme od stola čím prvej. Snáď aby sme sa sprostili nálady, ktorá cele nesúhlasí s okolím a jeho náladou. Prechádzka je v takých chvíľach nie na škodu. Obrátili sme sa na briežok, ten istý, kde guanako pred chvíľou prijal výstrely s toľkou ľahostajnosťou a či vyzývavosťou. Nevídať ho nikde: bohviekam sa uchýlil so svojou roztrieskanou nohou.

Od briežku sa prestiera krásna roveň naširoko-ďaleko. Nevidno väčších kopcov, ani priehlbín stadiaľto; zdá sa roveň rovná ako stôl. Na nej sú dve rovnobežné koľaje, veľmi dobre vychodené v tejto trávovej pláni. Sú ako koľaje kolies; ale sú nesmierne vzdialené jedna od druhej. Súdiac dľa vzdialenosti, museli by to byť už koľaje nie ohromnej patagónskej karrety, ale dákehosi neznámeho povozu, na ktorom by sa hádam dali povyvážať smeti a krivdy nakopané v hŕbach, i chyby a hriechy niekam do ďalekých končín; vysypať ich tam do priepadlísk, aby sa už stadiaľ nikdy nevrátili sem medzi ľudí.

Takého ohromného podujatia, žiaľ, ešte dosiaľ nieto; chybujú kapitály na jeho financovanie. Toto tu nie sú koľaje, ale chodníky; na nich sa vykonávajú dostihy, keď sa vykonávajú. Bude to dosť často, súdiac podľa vychodenosti chodníkov. Ani tu sa nemôžu teda zaobísť bez pôžitkov športu. Po hlavných mestách sa konajú riadne, každú nedeľu a sviatok odpoludnia. Po menších mestách tiež, a dediny tiež nezaostávajú. Ako vidíme, konajú sa i v tomto odľahlom kúte. Láska k športu je veľká; ľud ich navštevuje, sleduje náružive ich priebeh, ich obraty a zvraty: neraz veľmi neočakávané. Ale pod nálepkou veľkej lásky k športu, pod skvelou vonkajšou okrasou a prepychom skrýva sa i dosť náruživosti k hre. Vysoké a malé stávky, ktorým sa oddávajú diváci, jedni hnaní biedou, druhí ziskuchtivosťou a zlými návykmi.

Keď sme sa spustili z briežku, natrafili sme na jedno miesto, kde sme museli zastať. Ja som sa zadivil, keď som zazrel v akejsi jame a či skôr údolí ohromnú hŕbu fliaš, pohodených len tak. Boli prázdne. Akiste prázdne fľaše sem sa hádžu, aby nezavadzali po dome. Nikdy som nevidel toľkej hŕby prázdnych fliaš: mŕtvych svedkov, koľko sa popije, keď sa dáme raz i na tú robotu s oduševnením.

Moje zadivenie nebolo hádam na mieste, bolo divné a nemiestne. Načo by vlastne boli potom hostince? Pri každom z nich, menovite v kampe, nachodí sa takýto archív našich skutkov, väčší alebo menší, podľa významu hostinca, dľa jeho obľúbenosti medzi ľudom, a to sa už vie, i dľa rokov, odkedy je ustanovený na plnenie svojej úlohy, občerstvujúc a potešujúc ustaté a omrzené ľudské plemä. Sú to i cmitery, tieto hŕby fliaš, kde odpočíva v pokoji nejedna nádej, šľachetný úmysel, dobré predsavzatie, vôbec toho, čo išlo v dym a už nikdy sa nezhustne v plodonosnú skutočnosť.

„Koľko ľudskej práce vyšlo tu nazmar, utopilo sa v týchto fľašiach!“

„Áno,“ poznamenal jeden z pánov. „To vám je otázka prvej tisícky, čo sa tu pokazila.“

Pozreli sme naňho, čo to zas za nová otázka.

„Veľmi dôležitá, životná, aspoň pre nás, čo sme tu,“ vysvetľuje ten istý pán. „Kvôli nej sme vlastne všetci tuná, v tejto odľahlej zemi, a vôbec čo sme išli do Ameriky. Lebo prečo sme prišli my i státisíce druhých? Hľadať svoj chlieb, bez otázky; počať nový život, položiť základ novému bytu, budovať cele nový stánok. Svoj stánok blahobytu. Prišli sme na ten istý spôsob, aspoň veľká väčšina: donieslo sa mnoho nádejí, dobrých úmyslov a predsavzatí, možno i preludov, no šupákov, ak čo i bolo, ostalo ich málo po takej dlhej ceste. Bolo počať od počiatku, pracovať úsilne. Bolo treba zarobiť, čo vyhľadáva každodenná potreba, hlavne zarobiť na to, kvôli čomu si sa dal na takú obťažnú cestu. Zarobiť, čo sa vyhľadáva na rozvitie ďalšej činnosti, na vyvedenie úmyslov, čo v tebe skrsli, ideálov, kvôli ktorým si sa podrobil toľkým obetiam. Každý má svoj úmysel, akýsi ideál, projekt, už či je súci alebo nesúci, veľkolepý alebo malý, vážny alebo smiešny. Jeden chce zarobiť, aby mohol pošiť chalupu, ktorej na pôjd tečie, do ktorej dujú vetry. Druhý chce mať svoj palác, ako má ten a ten boháč. Iný možno, by nedbal v svojej dedine vystaviť kostol alebo školu, alebo snáď veľký sirotinec; druhý zas chcel by mať každý deň nové krpce a jesť samú slaninu… Podajeden i previedol svoj úmysel, dosiahol, čo chcel; druhý zas odhodil prvý projekt, vynašiel v nových pomeroch niečo súcejšieho, dosiahol, čo chcel dosiahnuť. A ako sa to dosiahlo? Mali svoju prvú tisícku. Vedeli ju zarobiť a držať, skryť a nevytiahnuť, až keď nastala pravá chvíľa. Zriekli sa pôžitkov, kratochvíľ, odpočinku, pohodlia, len aby ju zarobili a nestrovili, aby neuletela, ale čakala, kým jej príde čas. A vynaložili ju v pravú chvíľu na svoj prvý podnik; dostavil sa úspech. Úspech vzrastal, a za prvou prišli druhé tisícky. I ona musí byť doprevádzaná, krajšia je, keď má kamarátky, a nie ako opustená vdova…“

„Keď má kamarátky,“ usmial sa ktosi, „i ona zmôže viac, hovoriac v podobenstve.“

„Veď je všetko podobenstvo vlastne. Peniaze neznamenajú iba peniaz. Znamenajú čosi iného, lepšieho. Pod ich podobou sa kryje sloboda podnikania, neodvislosť práce, slobodný čas na rozmýšľanie a žitie svojím životom. Kto mrhá peniaze, mrhá vlastne svoju slobodu; pripravuje sa o slobodu pohybu, neodvislosť práce, o výhodu, akú nemá hocikto, aby si mohol vybrať pole, na ktoré ho ťahá srdce, na ktorom vie, že môže pôsobiť úspešne a zdarne. Kto mrhá peniaze, padá do otroctva biedy a núdze. Musí prijať prácu, ktorá ho nepriťahuje, nezaujíma, neteší, ktorá mu je na obtiaž a nezodpovedá jeho schopnostiam. A keby len to! Bieda ženie často k hriechu a zločinu. Núti k podlým skutkom, zapredaniu cti a dobrých zásad. Vyhodí človeka z dobrej koľaje, vženie ho na cesty bludu a nestatočnosti.“

Z tohoto stanoviska sa nám zdala teraz už hŕba mŕtvych fliaš ešte hroznejšia. Akoby sa z nej šírila nákaza, choroba, ktorá ohrožuje byt ľudu, podkopáva jeho zdravé korene.

„Ja by radšej videl,“ pokračoval ten istý pán, „keby sem prišli vyprázdňovať fľaše, tu nechávať svoje zárobky tí, čo nevedia robiť, alebo sa odťahujú od roboty. Tí sa chytajú fortieľov a fígľov, aby jej mohli vyhnúť. Čo sú napríklad prilepení o chyby a zlé náklonnosti robotníka. Žijú prilepení o ne, tučnejú z nich, ako mušľa sa prilepí o stroskotanú loď, o bútľavé drevo, na ňom sa chová a tučnie. Tí by mali prísť semka, i ostatní, čo na ľahký spôsob a nestatočne prišli ku grošu; tí, čo groš nadužívajú a zneužívajú. Nech by nechali trochu z toho ich peria, páperia a mamony, čo držia pod slamníkmi alebo na veľkých úrokoch; nech by sa i ten groš vyslobodil raz z toho zajatia, dostal sa do obehu, nadobudol i on svoju slobodu a osviežil trochu zmalátnelé mysle, nech by sa peniaze väčšmi a lepšie premiešali, doniesli trochu života a slobody zmalátnelej spoločnosti. Tá bojuje horko-ťažko o zdar a neraz i vozdajší chlieb. Nech neplesnejú kdesi po skrytých kútoch…“

Ten pán povedal ešte omnoho viac, ale načo to všetko opakovať? Naostatok, to sú napospol otázky mestské, a my sme tu v pampe, kam tie otázky nedoliehajú tak pálčive.

Dolieha skôr od hostinca až sem vlna za vlnou, veselosť a bujarosť. Lepšie sa ta pobrať, čo sa tam deje, chmatnúť z nej čo len malý zdrap a odniesť si ho na pamiatku. Tak sme pretrhli smútočnú kázeň nad hrobom mŕtvych fliaš.

Hostia sa ozaj rozveselili. Poniektorí pokreskávajú, akoby sa rieklo, podkľaknutí: prsty nôh dnuka, päty navonok, pre tie ohromné ostrohy. Drbolia a cifrujú, ťahajúc šatôčku popri sebe, držiac ju za samý rožtek, sťa dáka tancujúca krásavica. Druhí sa dali náružive do hry la taba,^[92] veľmi obľúbenej po kampe.

Záleží táto hra v pohadzovaní kosti a čakaní, na ktorú stranu padne, vlastne ostane ležať. La taba je kosť z nohy ovčej, astragalus.^[93] Je to kosť dosť podlhovatá o šiestich plochách. Dve sú veľmi malé a trochu zaokrúhlené, na nich kosť nikdy neutkvie a neberú sa teda do ohľadu. Ostatné štyri plochy postranné sú podlhovaté, jedna hladká a rovnejšia, druhá skrivenejšia; na jednej zastane kosť ľahšie než na druhej. Kosť dopadne na niektorú z tých plôch, váľajúc kotrmelce v povetrí, sťa dáky akrobat, alebo letiac rovno, bez kotrmelcov, už akú kto má metódu a akú má zbehlosť pri hre. Keď dopadne, urobí možno i na zemi kotrmelec, čo hádam i nemala urobiť, alebo sa odrazí a zakotúľa, ostanúc už nadobre ležať na jednej z tých plôch. Priblížia sa hráči, neraz i postranní diváci, a tu sa ustáli, čo je za výsledok: výhra alebo prehra, alebo prípad, kde sa neráta ani výhra, ani prehra.

Nuž prehra je vždycky, ak sa vezme do ohľadu, že sa mrhá nemilobohu čas, úsilie a pozornosť na vec takú malichernú a hlúpu, ktorá závisí naostatok od náhody, a nie od obratnosti. Ešte hádam najviac od miestneho útvaru pôdy a jej povrchu, po ktorom sa kosť váľa a skáče. Malá skalka, ak príde náhodou pod kosť, odrazí ju a zmení odrazu všetky i najlepšie výpočty. Účty sa robia, rátajú sa štichy, ako pri biliarde, a v hre sa pokračuje, kým sa partia neskončí.

Táto kosť z nohy ovčej je v pampe to, čo sú karty v mestských krúžkoch a kasínach, iba že bude, možno, hra omnoho staršia. Ktovie, či ju nehádzali prvej, než sa hádzali tie kocky, čo žoldnieri boli metali o rúcho Krista Pána. Je nástroj veľmi pohodlný. Netreba ju objednávať z Európy a môžeš pohodlne vyhrať na nej a i prehrať, akokoľvek v kartách. Iba že v kartách príde do povahy zbehlosť, vypočítavosť i lesť a klam, tu iba zručnosť a hlúpa náhoda. Zručnosť je skrytá v tom, ako chytíš kosť, ktorou plochou dohora, ktorou nadol, na ktorých prstoch leží, akú jej dáš dráhu, či ju zakrútiš, či ju hodíš rovno na plochu, bez kotrmelca, či ju podhodíš dovysoka alebo nízko, či oblúkom alebo priamou čiarou, pod ktorým uhlom. A zas výpočet veľmi dôležitý: vystihnúť, kam dopadne, aby ostala na priaznivej ploche. To všetko majú v malom prste zruční a vycibrení hráči. A takých je tu väčšina. Začiatočníci a ťarbáci sa naučia pomaličky a na svoje trovy. Naprázdno sa tu nehrá; darmo sa ani bohu nemodlíme.

Keď sa urobí komput, chyba sa platí, dobré hodenie sa odmieňa hneď na mieste. Patagónia je bohatá a štedrá, nič sa nedáva zadarmo. Ale ani nič sa neprijíma. Platí sa čestne a štedre, bez hádania a škriepok.

Hráči, pravda, nemajú kešene nabité striebornými a bankovkami. Nikto sa nepotĺka po patagónskych cestách, štrngajúc šestákmi, alebo práve zlatými funtmi šterlingov po kešeniach, ako je hádam obyčaj v druhých krajoch. Taký štrngajúci šašo zdá sa byť tým somárikom, ktorého ovešali hrkálkami, keď má predstúpiť pred p. t. obecenstvo, aby sa produkoval v cirkuse. Nie, tu je obyčaj, keď cestuješ, cestovať bez groší a platiť, čo máš platiť, čekmi. Ak môže byť ček na tvoje meno, s tvojím podpisom, ja, priateľu, nič nemám proti tomu. Bude tvoja chlúba a sláva, keď poznajú tvoj podpis na banke; ba čo viac, nielen že ho poznajú, ale i otvoria, keď ho prečítali, tú veľkú skriňu a vyčítajú hotové šupáky pred pokladňou, na tú dosku, ktorá je futrovaná bronzovým, žliabkovaným bliaškom, aby sa z neho ľahšie brali peniažky.

Ak si ešte nie tak ďaleko, aby si nepatrným podpisom vyvádzal také divy, nezúfaj, druhým tiež nebývalo onakvejšie. A dnes majú svoj podpis. Ak nemáš podložky na banke, tú peknú knižočku totiž, ktorá sa môže dneska bez urážky básnikom a spisovateľom — považovať za najlepšie literárne dielo, knižočku čekov a kupónov, lebo tie tiež patria k tej veci, budeš azda mať pri sebe ček, ktorého podpis má hodnotu hotového groša.

I títo hráči vyrovnávajú komputy čekmi, čo si vytiahli na podnikoch, kde sú zamestnaní, na zaokrytie dnešných trov a diurna. Možno, že v tom šeku trčí celý plat alebo mzda. Výsledok práce možno celého leta a hádam i celého rôčka. Možno mal ten ček svoje miesto inde oddávna pripravené, široké a pohodlné, kde by sa bol zmestil pohodlne, čo by i nebol sám, ale mal i kamarátov. Čaká možno tam doma naň žena a pätora detí, i na ček a možno i na toho, ktorý ho tu pohadzuje tak ľahostajne a veľkopansky: vo sviatky, ktoré bolo lepšie keby bol strávil radšej tam pri rodine…

Ostatne, všetko má svoj čas a na všetko sa ujde času. Medzitým je tu tiež nie najhoršie. Spoločnosť je príjemná, horúčosť veľká, pivo dosť dobré, víno znamenité. Koho teší niečo tuhšieho, tam mu je čertova varenina škótska. Je čistá ako voda, vyzerá nevinná, no nikto jej neodolá. Whisky: chlapa hodí ako hniličku. Priateľstvo hlavná vec! Ostatok je márnosť a hlúpe hryzenie srdca. Kapitály? I bez kapitálu sa dá žiť, kým jest zdravia.

Mnohým sa i zunovala la taba. Tí, čo nemetajú veľmi pekne a boli v nej načali ten ček poriadne alebo ho snáď i obriadili dočista, utvorili si skupinu osebe. Dali sa na to, čo by sa mohlo volať rad-radom. Po staršom do mlyna. Platí jeden, za ním druhý, na kom je poriadka. Skrsnú i hádky a prieky, na kom je rad. Nie, ako si vy myslíte, že sa hádam kto odhrýza, ale naopak, každý by chcel kliesniť cestu. Nech sa nerečie, že je kto sebecký a vypočítavý. Prídu i sprostredkovacie návrhy, urobí sa dlhý program práce, ustáli sa popredku, kto a čo má platiť, v akom poriadku. A potom už všetci svorne sa vynasnažia, aby sa previedlo, čo bolo uznesené. Na dlhom stole sú fľaše, poháre i poháriky. Pred hostinec sa vynášajú už celé kisne s fľašami, opatrenými slamovou obliečkou. Pokračuje sa s novou silou a či vlastne ešte len sa začína ozajstná zábava… Veľká veselosť, bratstvo a srdečnosť. Srdce veľké, neobsiahle. Svet je primalý, aby ho vyplnil. Láska je neohraničená, sťa more, väčšia než more, rozlieva sa ohromnými vlnami, utápa všetko. Mnohí sa i objímajú. Staré priateľstvá sa upevňujú v pive, takže sú tvrdé a nezlomné ako to železo, ktoré rozžeravené kováč vstrčil nie síce do piva, ale do studenej vody, aby v nej zatvrdlo. Nové sa tu uzavierajú, i to večné, na život a na smrť.

Postavy, predtým hrdé a pyšné, sa nahrbili. Krok je neistý, neraz i klátivý. Ani do spoločenských ohľadov sa už toľko nedrží. Bedlí sa najviac na ten program, aby sa vyvádzal, a na osobné pohodlie pri istých výkonoch, pri ktorých sa uťahujeme.

Niekto rečie, že nie je to divadlo, aby ta vodil divákov, že lepšie predviesť niečo krajšieho. Je pravda, že budú toto výjavy niekomu trápne, snáď i ohavné. Nie je veľmi pekné vidieť človeka, keď poklesol o jeden stupníček a možno i padol. Zverboval sa do služby tela a jeho pudov nie bárs vznešených a zdravých. Slúži im oduševnene svoju kapituláciu. Je možno krajší pohľad, keď nepekné je pokryté a pritajené. Nech tam podriemkáva, kde je, kým nenadíde zas príležitosť, aby vyhúklo celou silou a prudko, sťa to chýrne šidlo z vreca.

Ale život je taký, má i také prejavy. Tie ostanú, i ak na ne nepoznáme. Nuž radšej nezatvárajme očí a prizrime sa im dobre. Nevyplatí sa zastať a nedopovedať do konca všetko, čo a ako bolo. Predovšetkým neslobodno zameškať a nevyzdvihnúť i druhé stránky tejto slávnosti. Padlo nám do očí ako zvláštnosť, že nebolo počuť, ani do tých čias, ani potom, ohavného alebo oplzlého slova. Nebolo urážky, ani záderky. Boli tu občania dvoch susedných republík; medzi susedmi ľahko skrsne hádka; boli tu i Španieli, čo majú krv horúcu, ako sa hovorí; bolo ľudí i druhých národností. Treba povážiť, že sme boli tu i my, ľudia cele cudzí, snáď zbytoční tuná. Bárs nezadierame do nikoho, boli sme snáď predsa trochu nepohodlní. Takí, čo pozorujú, a neberú účasť. Element, ktorý sa nevedel vpraviť do toho rámca a snáď trochu kričí z neho. Mohli nás vziať za ľudí votrelcov, čo nechápu a chybne si predstavujú veci, čo sú v tom ovzduší bežné a prirodzené, že im snáď dajú iný význam a chybné alebo falošné osvetlenie a náter. Vôbec vyzerali sme ako ľudia, čo pozerajú zo strany, posudzujú a nechcú sa pripojiť k všeobecnému sviatku. To mohlo rozčúliť, znechutiť, ba i uraziť týchto ľudí, zvlášte keď im udrelo tak tuho z ruky do hlavy. Ukázala sa zas duša gauča, dobrá a šľachetná. Ani pri tomto stroskotaní svojho dôstoja nevyzliekla všetky háby svojej krásy: dobrotu a slušnosť. Nuž nad smradľavým bahnom tiež rastú kvietky. Nad touto roztopašou tuná prekvitol tiež krásny, voňavý kvet: kvet bratstva. Iba bratia môžu sa pretekať na taký spôsob v dôkazoch lásky a prajnosti. Ktorýkoľvek z nich bol v tej chvíli hotový obetovať za brata všetko, čo mal, i krv vyliať do ostatnej kvapky.

Vyznám, že som zabudol na temné stránky a s účasťou som sa díval na priebeh tohoto veľkého sviatku, všeobecného bratrenia…

Akoby ich všetkých bolo niečo preletelo odrazu. Mojou pochvalou som ich hádam uriekol. Spoločnosť sa rozišla; skupiny sa rozmrvili na svoje prvky.

Každý sa obrátil k svojmu koňovi.

Nuž áno, bolo i tackania. Nejeden sa chytal koňa susedného, i sedla napríklad, kým sa dostal k svojmu a či skôr k ohlávke koňa, že ho odviaže.

Nemôžem si vysvetliť ako, ale tí ľudia vysadli na koňa, nespadol ani jeden, nestalo sa vôbec nešťastia, ani len nehody. No treba zas len pochváliť trpezlivosť, krotkú povahu patagónskeho koníka. Nech je to druhý kôň, bolo by jazdcov na zemi i prebitých hláv! Myslel som si, že idú na dostihy, vyskúšať kone, pochváliť sa ich rýchlosťou. No to sa im zdalo snáď priobyčajné, snáď súce pre iné, obyčajné dni. Nešli ta hore, na dráhu dostihovú. Ostali pred hostincom. Ich rad zhustol, kôň dotýkal sa koňa, jazdec trel sa nohou o nohu svojho suseda.

Začali vytískať jeden druhého z radu. Každý hľadí dostať sa k žŕdke. Čo vlastne majú pri nej? Nič zvláštneho, iba vytisnúť suseda, vytisnúť ho z radu, a od žŕdky prejsť mu pred koňom.

Treba ho predovšetkým odtisnúť od žŕdky a potom vtisnúť sa mu pred koňa. Ale tu už každý bedlí, má sa na pozore, drží sa žŕdky, akoby bol pribitý o ňu. Kone sú tiež, zdá sa, rovnakej sily. Jazdec durí svojho, upotrebuje i ostré koleso ostrohy. Zranil by ho do krvi, keby sa chcel utiahnuť a ustúpiť. Plieskajú širokými korbáčmi, pokrikujú, mykajú sa, nadhadzujú v sedle, fučia a cmukajú. Kone, ako badať, musia byť privyknuté na túto hru. Držia sa tuho a neústupne. Vzpierajú sa jeden druhému, sťaby cítili, že ide o dobré meno, prvenstvo, česť a slávu. Jazdec hľadí zduriť i susedovi koňa. Plieska po ňom korbáčom, ktorého rukoväť z dreva ozdobená je pekným pletením z remenčekov alebo i z vláken guanakovej šľachy. Korbáč sám je dlhý, široký jazyk z hrubej ohebnej kože. Gauč bez neho sa ti nepohne z domu ani za svet. Nosí ho zavesený o zápästie na koženej sľučke, čo je na rukoväti. Má sa nosiť na pravej ruke. V rozhovore si obyčajne plieska ním potichučky o sáru čižmy alebo o kožené podkolenné sáry, takzvané polajny.^[94]

Týmto korbáčom plieskať, že sa to rozlieha naďaleko po kampe, keď gauč jazdí dobrého koňa, je veľká sláva, taká, ako keď náš mládenec plieska bičom, idúc za peknými volmi pred domom svojej dievčiny.

Plieska susedovi koňa, alebo ho hľadí poštekliť, kde môže, ako môže. Najčastejšie pod bruchom, čo kôň má veľmi nerád, alebo aspoň niekde okolo slabín.

Je to vzrušujúci výjav na tichej pampe. Skôr by pristal dakde v Záporoží. Repin^[95] by ho vedel krajšie vymaľovať, než to môže pero opísať.

Nedá sa myslieť, aby jeden alebo druhý neodtisol brata, neprešiel pred samým nosom jeho koňa a nevytisol ho z radu. Sú to tí, čo majú kone zbehlé v robotách okolo lichvy. Taký kôň napáda odhodlane. Búcha sa do vola a tisne ho prsami i bokom, socia, kým ho nenaženie, kam ho chce dostať jeho jazdec.

Ako sa tu nestane nešťastie? Padnúť ako padnúť, nebolo by ani kam. Tá hŕba tvorí hustú motaninu; padnúť na zem sa nedá, ani jablko by neprepadlo ľahko. Ale ako si nepolámu nohy, ako si nepodriapu šaty a mäso tými ostrohami, nedoráňajú sa ako hniličky. Báli sme sa, že po smiechu bude plač; a plaču nebolo. Hra sa skončila, keď sa ľuďom zunovala. Koňom sa nezunovala, tie sa tisli čím diaľ, tým ohnivejšie.

Nuž tak, po sviatku bratstva a bratskej lásky tu máte vzrušujúcu hru, a nie cele bez zmyslu. Predvádza nám pred oči názorne a dosť podarene obrat toho, čo tak často spomíname, na čo sa odvolávame, keď máme, napríklad, čo tíšiť a čičíkať: to, čo sa v nás niekedy pohne, čo nás tu i tu bodne a zjačí v nás od bôľu, keď sme niečo vyparatili, čo nebolo treba, nejakú podlosť alebo mrzkosť, keď svedomie vyčíta a búri sa. V také časy sadne nám na jazyk to slovo. Ono vysvetľuje všetko i ospravedlňuje všetko; ono zalepí každú ranu, i tú, ktorá by mala piecť dakde na svedomí. Povieme jednoducho:

„Hja, braček, boj o život!“

Zápas o jestvovanie. Borba, aby si sa dostal z tône. Treba sa mať do života, hľadať si miesto, ktoré myslíš, že ti patrí. Miesto napredku, a kde by inde? Vynikajúce miesto, dobrú postať vziať, vybojovať si ho akokoľvek, zle alebo dobre.

Boj je to ozaj surový, bezohľadný. Boj ozajstný, v ktorom je, kto víťazí, i kto podlieha. Tiež také tískanie, vytískanie, hryzenie, predbehávanie, predchytávanie a odtískanie. My ho považujeme za zákon prírody. Tá je tiež surová, bezohľadná, ukrutná. Nedá sa uprosiť, ani presvedčiť a zvrátiť zo svojej cesty. Lebo ona je zase múdra a obozretná. Predvída naďaleko, a tiež spravodlivá v jednej veci, lebo cestou borby chce sa blížiť dokonalosti. Vyberá si jednotlivcov, čo sú súci, silní, odhodlaní, čo si vedia zastať; odhadzuje na stranu slabochov a mľandravých. Taká je príroda. Je sťa kvočka. Tá tiež, keď vidí v svojom kŕdliku kurča chybné, slabé, choré alebo okaličené: sama sa naň hodí zúrive a nemá pokoja, kým ho nezabije do smrti.

„Taký je vám život, bračekovci!“ povie mudrc.

Vzdialili sme sa od bujarého divadla; rozmýšľali nad pravdami, ktoré sa neraz skrývajú za veci nekaľavné, ako dobré staré víno sa rado drží za etiketou, ktorá nič nehovorí, alebo vo fľaši zafúľanej od prachu a pliesne. Vyšli sme na briežok, prezerali tichý kraj pampy. Počínal sa naň už spúšťať akýsi pokoj, ten, čo krajom rozlieva slnce, ustaté už púťou dlhého dňa, keď sa hotuje i ono ísť raz na odpočinok.

Zelená vega, tichá a sviatočná, sťa nový koberec, medzi starými šedými kopcami, je i teraz útulok rysavých juncov, územčistých, ale pevných v kostiach, s rohmi krátkymi, ale hrubými a akoby šťavnatými. Je v ich krvi zamiešané čosi z krvi povestnej anglickej rasy „shorthorn“,^[96] ktorá pomiešaná s tunajším plemenom dala krásnu miešaninu.

Na spiatočnej ceste museli sme ísť zase popri cmiteri prázdnych fliaš. Tu nás vzrušilo razom divadlo, ktorému sme sa nenazdali.

Na mŕtvych fľašiach leží prestretý ani klát jeden z hrdinov; hádam ten Záporožec, ktorý vyvodil nad všetkými zručnosťou a silou v boji o prvenstvo, z ktorého boja sme si hľadeli i odniesť niektoré naučenia. Hrdina akiste vyšiel z boja dobre, a tu, hľa, práve keď prestalo nebezpečenstvo, muselo ho potkať nešťastie. A kto vie, čo za nešťastie! Môžbyť, i viac než nešťastie ktorejkoľvek z tých fliaš.

Leží nehybne. Krváca z rany, čo mu je na líci; ak chcete vedieť, na tom samom mieste, kde lícna kosť výstava najväčšmi. Treba uznať, že vystáva u tohto hrdinu trochu neskromne, či skôr tisne se do popredia, akoby nemala; už z čírej obozretnosti. Tvorí akýsi hrbolec, ktorého mohlo i nebyť, keby nebola chcela i ona vyniknúť bez poriadku. Dosť na tom, že tak bolo, a teraz sa v tej veci už nedá odpomôcť; kosť ostane, ako bola; premýšľanie nad ňou ani ju nezmenší, ani tú ranu nezahojí.

Skôr by bolo azda na čase priskočiť a padnutému hrdinovi zastaviť krv, aby neostal vonkoncom bez nej; alebo, čo by bolo ešte horšie, neprebudil sa málokrvný, sťa nejaká rozmaznaná, mľandravá panna.

Boli sme, že sa spustíme do tej jamy, v ktorej ležal. Akiste zrútil sa do nej z briežka, keď prechodil tadiaľto. Hádam sa potočil, alebo sa mu noha uviezla. Že by ho kto sotil, nám ani na um nezišlo. Iba ak by ho bolo sotilo to, čo udiera z ruky do hlavy. Chceli sme sa spustiť dolu a prebrať ho, poskytnúť mu vôbec pomoci, keď tu zrazu vidíme dunča, veľkého dvorského psa, ako sa valí nadol tou strminou. Prikvitol sem odkiaľsi, akiste videl, čo sa stalo, alebo zaňuchal, a hľa, predbehol nás. Viac sa kotúľal než bežal pre tučnotu, lebo je ako váľok. Hodil sa dolu tou strminou medzi fľaše, že nepomkol ani jednej. Jeho kučeravá huňa sa mu vozí na tučnom chrbte. Jazyk sa mu opáľa dlhý a ružový z pysku, tvoriac dva kopence, kde je prevesený nad oboma ostrými zubmi, čo mu trčia dosť hodne z oboch strán. Bojuje temer dýchavične o trochu vzduchu v tejto pekelnej horúčave. Tou ho ešte väčšmi podkuruje i jeho ťažká huňa, ktorá by sa bola lepšie zišla na zimu, než teraz, v najhorúcejšie dni v roku.

Prešiel okolo hrdinu, akoby si ho chcel poobzerať lepšie a zo všetkých strán. Poňuchal ho tu i tam, priľahol k nemu, vlastne k jeho tvári. Dlhým tenkým jazykom prešiel dakoľko ráz po červenom jarčeku, čo vytekal z líca. Jarček zmizol; studnička, z ktorej bol vyvieral, ako vidno, tiež sa už vysušila. Nevyviera už z nej ničoho, ani kvapky drahocennej vlahy. Pes si ľahol k hlave hrdinovej pohodlnejšie ešte, oblízal sa trochu a pozrel na nás. Bol by hádam rád vedieť, čo tu ešte chceme, čo nejdeme svojou cestou. Teraz je on tu a tu i ostane. A aby nám trochu lepšie ukázal, že je už jeho starosť pečovať o tohto človeka, pooblizoval ho dôkladnejšie, najmä nos a ústa, vlastne fúzy, pod ktorými pery sa nadúvajú a ulihujú mohutným dýchaním.

Ranený hrdina sa pohol trochu. Keď ocítil teplý jazyk okolo úst, usmial sa. Hádam sa mu prisnilo, že tá nežná teplota pochádza nie od jazyka skromného dvorského psa, ale snáď od dotknutia úst, ktoré možno kedysi dávno naň sa usmievali a, môžbyť, nežným dotknutím takto v spaní mu lahodili.

Gordo, tak sa volá dvorský pes a slovo to znamená tučný, lebo je naozaj tučný: Gordo zasluhuje, aby sme prehovorili i o ňom. Ako vidíme, zasiahol činne do tohoto deja, vedie v ňom hlavné slovo. Nech nieto jeho, boli by sme mysleli, že hrdina je ťažko ranený. Takto vidíme, že sa má dobre, že mu nechybí, ako vyspať sa poriadne, a zajtra sa vylíže a vystrábi zo všetkých rán.

Gordo je v službe hostinca od útlej mladosti, poverený strážou domu a dvora. Treba spomenúť, že hneď na začiatku životnej dráhy urobili mu krivdu. Ľudia ho vyrazili z dráhy, ktorá mu vlastne prináležala povolaním a tradíciami, venujúc ho robote, do ktorej nemá ani vôle a verabože ani súcosti.

On pochodí zo starej ovčiarskej rodiny. Jeho rodičia slúžili celý život na podniku. Dedovia i pradedovia napospol boli zaujatí len robotami okolo oviec. Jeho jemná, mäkká, chlpatá huňa, farby asi ako strnádka, je najlepším znakom, že pochodí zo šľachetného plemena škótskych ovčiarskych psov, čo tu v Patagónii vykonávajú svoj úrad k spokojnosti alebo, lepšie, na obdiv každého, kto ich mohol pozorovať a či skôr obdivovať v ich čestnom počínaní a konaní. Jemu v žilách prúdi krv, ktorá sa hneď znepokojí, nech je len zďaleka počuť ovcu. Nie, nedožičili mu, aby potok jeho života tiekol ticho a pokojne veselou a rozložitou vegou pastierskeho bytu. Najprv ho zahatali úpustom, a keď sa voda v tom úpuste vydvihla, utvoriac ako krútňavu, narazili ho do novej priekopy a pustili na nepokojný rapotavý mlyn krčmárskeho života. On sa tu cíti ako piate koleso. Prišlo by mu skapať od nudy a omrzenosti, keby tu i tu neprikvitli ľudia, ktorí sú takí šťastní, že môžu žiť tam, odkiaľ je on vysúdený. Keby nedoniesli sebou vôňu nekonečnej pampy, vôňu oviec a konského potu. Tá ho osviežuje už zďaleka, ako sladký pozdrav domova, raja totiž, ktorého prah už nikdy neprekročí…

Že on má strážiť dom a dvor, a to práve od tých, ktorých si najviac váži a ktorých ľúbi, že mu donášajú pozdrav rodnej pampy. Na ňu sa baží vrátiť vrúcne, bol by na ňu utiekol sto ráz, keby nie jeho statočnosť. Tá nedá nikam, nedá sa ani dopustiť nevďaku a zrady na gazdovi. Veď ten, hoc i nepáchne pampou ani ovcami, predsa je len gazda. Drží ho vo dvore, chová ho, dáva mu všetko, čo treba.

Nuž dávať ako dávať. Dávať mu on vlastne nedáva. Tu je vám v tomto dome i hojnosti i bohatstva. Každý si berie, čo mu srdce ráči. Kuchár načiera z hrnca a rajnice, čo sa uvarí alebo už usmaží; sluhovia si vezmú, na čo ich chuť potiahne. Gordo má zas všetko, čo ostalo. A toho je vždy dostatok, najviac i zbytok. Nuž tak: privykol, na čo by sa vlastne nebolo patrilo privyknúť — na vareninu. Odrodil sa, odrodil od starých zásad a obyčají. Prispôsobil sa iným, čo sú zlé a škodlivé. Nie div, že ho potkalo nešťastie: pokryla ho tučnota prvej, ako prišla staroba. Nie je súci chodiť po grúňoch za ovcami, a verte mi, ani po rovine; nie veru. Sadlo je na závade.

Ostal teda von z koľaje s pochybenou životnou dráhou. Nemôže byť tým, čím by sa mu byť sladilo; nepristane mu zase byť tým, čím je, vlastne čím ho spravili. Nuž on sa má, ako to dieťa, keď mu obujú otcove krpce a pošlú ho v nich behať, keď ich i ledva vláči. Ale v celom tom stroskotaní životnej dráhy predsa si zachoval jednu vec. Veľké priateľstvo ako dom k ovčiarom, k robotníctvu, vôbec celému človečenstvu, ktoré páchne od ovce alebo od koňa. Takému hosťovi sa hneď priblíži. Ak tak sedí zamyslený alebo ustatý, vstrčí mu svoj studený, vždy spotený pysk do dlane, pokrúti chlpatým chvostom a oblíže mu zbožne ruky, čo hádam pracovali okolo oviec.

Nuž kto by sa divil, že sa zaujal za raneného hrdinu tak obetave a neočakávane. Veď i on patrí k tým, za ktorými ho tiahne srdce.

Tak sa nám skončil tento deň veľmi poučne. Sprvu ako ľahostajní pozorovatelia obdivovali sme nový svet, do ktorého nás zavialo. Po troche sme vynašli v ňom prejavy, ktoré nám poslúžili na poučenie. Boli sme prítomní pri veľkom zbratrení a hneď potom pri zápase medzi tými novými bratmi o život, jeho výhody a ovocie. Naostatok Gordo nás urobil svedkami svojho diela milosrdenstva nad premoženými: to sa už akosi veľmi blížilo dielu Samaritánovmu.^[97]

Po takých skúsenostiach, zažitých v srdci samej pampy, mohli sme si spokojne ľahnúť a tvrdo zaspať. Náš deň nebol zmarený.