ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo okolo deviatej hodiny, keď sme, v druhý sviatok vianočný, sadali do vozíkov.

Boli by sme sa vďačne pohli zavčasu. O šiestej napríklad, a boli sme i vstali zavčasu. Keko sa vybral okolo štvrtej po kone, ktoré boli v potreri. Strávili v ňom včerajšok, teda celý deň a dve noci. Boli by sme si žiadali, aby si odpočinuli, napásli sa dobre a zvlášte zadovážili si chuti a sily na ďalšiu cestu.

Kone vskutku, keď sa ocitli na slobode, i teraz ako vždy, začali sa najprv starať o dobrú pašu. Potrer hostinca nebol ani veľmi priestranný a mávajúc často a mnoho hostí, nemal ani veľa paše. Bol vtedy dosť vypasený, lebo nebol, ako potrere hostincov vôbec, nikdy veľmi trávnatý.

Martillo, ktorý nemal nikdy nápadu, čo by bol hoden deravý groš: vzal si to veľmi na nos. Začal búriť kamarátov: takto i onakvô; my sa trápime, ťaháme do úmoru, a keď sa dotrepeš na miesto: zavedú ťa do takejto hladovky. Nepovážia, lebo neustali. Ľahko im sedieť na vozíkoch, keď ideme. A keď nejdeme, nuž v peknom dome zase. A potom robia divy, čo sa naustávali, že sa ledva môžu pohnúť…

Kobyla Pepa, čo je máločo odchodnejšia od Martilla, prisviedčala mu. Dostali na svoju stranu i Ota. Ten, ako vieme, nerád kazí kamarátstvo. Popreskakovali pekne-rúče ohradu a hybaj z potrera. Bolo im to dosť ľahko. Potrer má vnútornú ohradu a vnútorné nie sú ako hraničné. Majú drôty, ale pichľavých na nich nieto. Vždy sa predpokladá, a právom, že ustatý kôň nebude mať vôle preskakovať ohrady hneď z príchodu. Vošli teda vlastne do cudzieho, veď hostia z hostinca nemali by vlastne čo pohľadávať v iných kampoch pána majiteľa, ktorý vydelil slušný potrer pod hostinec, aby mal od takých hostí pokoj.

Ani v tom kampe sa im nezvidelo bohvieako. Hľadajúc pobrali sa ešte ďalej, ešte vždy len za tou lepšou pašou. Cez deň a dve noci ujde sa hodný kúsok cesty, i keď sa ide z nohy na nohu pri popásaní.

No ozajstná príčina tej nespokojnosti nebola vlastne ani tá, ani druhá. Koňom sa vôbec nevidelo tuná. Tráva je síce i tu vysoká, zvlášte v kampe majiteľa, je i v hojnosti, ale nie je nikdy taká, ako v krajoch, kde boli dosiaľ, z ktorých sme ich boli vyviedli. Tam je mäkká, mladá a vždy šťavnatá; takej na týchto stranách nieto. Inde jej bude tiež málo, to je daromná vec.

Boli by takto šomrajúci chodili čím väčšmi tým ďalej, preskakovali ploty a ohrady, kým by neboli snáď prikvitli na miesto, odkiaľ pochodia.

Treba už rozpovedať, čo je vo veci, a možno, že ste sa i sami hádam dovtípili. Našej tropille sa vlastne nepáčilo nie ani chudá paša a jej nedostatky, ako skôr, že sme začali zachodiť priďaleko od kerencie.^[98] „Querencia“ znamená miesto obľuby, druhými slovami vlasť. Kerenciu svoju kôň ľúbi nadovšetko, ako i ovca a i vôl. Nech je tá vlasť i chudobná brdárka, biedna a vycivená a ani zďaleka taká, ako bola tá, z ktorej sme našu tropillu vytiahli a ktorá, ako vieme, je bujná a bohatá. Tu sa opakovalo to isté, čo pri Izraelovi,^[99] že začal banovať, keď ho vyviedli z Egypta. Bolo mu clivo opustiť krajinu, ktorú sa už naučil považovať za svoju vlasť, lebo sa v nej narodil a v nej žil a bol sa v nej udomácnil. Túžil zase za ňou, bárs v nej nebol šťastný. Musel v nej znášať krivdy a ústrky, konať ťažké, ponižujúce roboty, miesiť tehly a vláčiť ich na sebe na stavby. Bol by túžil za ňou i bez tých mastných hrncov, ktoré sa mu vyhadzovali na oči, hádam nespravodlive. On túžil za ňou jednoducho, lebo ju považoval za svoju vlasť.

Že neodbehla naša tropilla ešte ďalej, treba ďakovať iba madrine. Ona vie, chvalabohu, čo sa sluší a čo nie. Vie, že sa gazda spustil na ňu a jej spiežovec. Vie, čo za cesta stojí pred nami; urobila ju dva-tri razy. Ide za druhými, ale pomaly, ale nikdy ako súri jašo Martillo a potrhlá, dobrodružná Pepa. Madrine má čo ďakovať Keko, že nemusel dnes ráno cválať za tropillou hádam až na samú kerenciu. Ale i takto spotil nešťastného Pikasa,^[100] koňa odo dňa, alebo, ako by pri vojsku riekli, dežúrneho.^[101]

Hostinec, ako i ktorýkoľvek podnik, má svojho koňa „de guardia“,^[102] na stráži, v pohotovosti vo dne i v noci. Je priviazaný na „palenke“,^[103] stĺpiku vo dvore niekde, alebo na tú žŕdku, kde sa držia vôbec kone priviazané. Na stráži úbohý kôň musí sa nudiť ako úbohý vojak deň i noc, štyriadvadsať hodín, kým ho nevystrieda druhý. Stojí tam o hlade, o smäde, dľa dobrej starej patagónskej obyčaje. Najradšej ponechávajú na podnikoch v takejto pohotovosti kone, čo majú trochu rozrastenejšie brucho, aby vraj opľaslo. Tu tiež nemajú súcitu s tučnými.

Rozhorčený Keko, a všetkým právom, udelil nie málo šľahov tropille svojím tatarcom. Najradšej by bol poobháňal Petisa, ale ten je malý, vmieša sa medzi ostatné, práve kde je najväčšia hŕba. Prešmykne sa medzi nimi sťa hláč medzi skalami: Kekovi skoro zakaždým klepnú zuby naprázdno.

Kým sme ich širovali a priahali, počali sa zbierať okolo nás i poniektorí gaučovia. Bolo trochu znať na nich, že je leto, noc teda prikrátka, aby mohlo cez ňu vyfučať všetko, čo včera bolo poudieralo do hlavy. Náš hrdina Záporožec je tiež medzi nimi. Rana na líci ledva sa mu pozná. Jazyk nášho Samaritána ju vyhojil. Poniektorí už i užili niečo tuhšieho, aby sa vnútornosti trochu zohriali a trochu azda aby sa plnila stará osvedčená zásada: klin klinom.

Prezerajú si nášho Ota a Martilla, ktorí v šírach, ako vieme, vynímajú sa prekrásne. Oj, vieme my, prečo ich priahame priam dneska. Nám sa zdá, že obdiv, čo si vydobyl náš záprah, vzťahuje sa trochu i na nás; obdiv tým cennejší, že pochádza od takýchto znalcov. Obdivujú na nich statnú postavu, hrdé držanie, oheň oka. A najväčšmi iste tie hviezdičky na čele. Títo znalci vedia, že veru hviezdičky nenosí kadejaká mršina. Hádajú im približnú cenu, prežierajú slinky, čo im tečú pri oceňovaní tohoto zvláštneho páru. Elektrika sa tiež páči pre štíhle nôžky ako guanakové, lesklú srsť, čiernu ako žúžoľ, s hrajúcimi sa na slnci jabĺčkami po slabinách a stehnách, pre malé tvrdé kopytá. Pri nej zapriahnutý Chuzo, tiež ako havran, drží sa síce skromne, snáď v povedomí, že márnosť nad márnosti, a že neoklameš nikoho, stavajúc sa do výkladného okna na obdiv, keď rôčky sú tu a okolo pysku, žiaľbohu, sa už ukazujú šediny.

Šaľo Martillo i teraz vyparatil, čo po iné razy. Postavil sa horekoncom na zadné nohy, urobil svoj ohromný skok temer medzi samých gaučov. Bolo pýcha vidieť, ako sa rozskočili predesení, títo neohrození jazdci. Iba sa divili, ako nepotrhal všetky riady. Myslím, obdivovali ho ešte väčšmi pre tento výčin, ktorý sme mu i my vďačne odpustili dnes ráno. Vyviedol ho pred diváctvom, ktorého obdiv a ocenenie už znamenajú čosi.

Tropilla sa vyhrnula s ohromným dupotom a v zmätenom chumáči na cestu. Kargere,^[104] kone pod batožinou, vtrhli do prostriedku tropilly. Socajú svojimi kapsami, tanistrami a nošami, čo im vystávajú na bokoch; búchajú sa do koní, zväčšujú všeobecný zmätok. Oto zdvihol hlavu pod uzdou a zaryčal od jedu, že musí zaostávať na chvoste, že mu nedajú vtrieliť i s vozíkom medzi kamarátov. Gordo sa kotúľal kus cesty za nami, vyplaziac jazyk skoro do pol kolien. Ide kvôli Kekovi najväčšmi. S ním sa bol veľmi skamarátil.

Vyšli sme z hostinca triumfálne, obdivovaní od kvetu gaučov patagónskych. Boli sme veru hrdí nad ich obdivom.

„Zbohom, priatelia! Zbohom, čestní gauči, ktorí ste nám dali zažiť sviatok bratstva i obraz zápasu o život a výhody života! Zbohom, Gordo, ktorý si nám dal naučenie o samaritánstve!“

A zase sme len sami v šírej, nekonečnej pampe. Naši priatelia ostali všetko tuná: nemôžu nás už doprevádzať. Chodníky v živote sa stretajú a rozchádzajú, práve tak, ako i chodníky na pampe. Ustavičná premena, stáleho máločo na týchto našich dráhach.

Ostatný pohľad na útulný hostinec, na priateľov, na šľachetné postavy gaučov, na krásnu zelenú vegu so stádom územčistých, rysavých juncov a už trielime dovrchu, tou istou cestou, ktorou včera odpoludnia sa ponáhľali tak usilovne junce, prvý raz pod jarmom.

Má táto cesta výhodu, že niet na nej prachu, hoc tropilla i teraz jednostaj nám je pod nosom. Náš Oto nevydrží, ak ju nemá pred očima. Sú tu zas úboče s bujnou trávou.

Vyšli sme na vrch, korunovaný horou. Tiež náš fagus antarctica. Hora ako zatarasená suchým raždím. Miestami vidno fľaky tuho zelené: bahná a močiare, dnes, pravda, osušené. Pod horou veľmi smutný nález: v jednej kotlinke kostí guanakov, ani nie cele očistené ešte. Celá črieda, bude ich hádam sto. Predošlá zima bola veľmi zlá, s veľkými závejmi. Ešte v októbri boli tably tvrdého ľadu po kotlinách. Guanako, vysúdený do tejto Sibérie, bol celé mesiace bez byľky trávy. Tí, čo sa odhodlali preskočiť ohradu, tam visia na nej prevesení i teraz: ich ostatný skok, a nešťastný. Hoc tieto ohrady v zime mohli byť nízke na miestach, na miestach možno i zmizli pod závejami. No vysilenému a nevládnemu, ako bol vtedy, i tie mu vypadli privysoké.

Guanako si je sám najväčšmi na vine svojmu nešťastiu. Je nedbaj, nevzpiera sa osudu, vlastne nešťastiu; nehľadí sa zabezpečiť, kým je čas. Je pravda, že mu vzali kampy a poprehrádzali ich, ale čo by bolo jemu preskakovať ploty a priekopy, keby chcel? Veď všetky tie ploty tiež nie sú hradby. Nájde sa ich dosť ešte i nízkych, i klátivých na mnohých podnikoch. Nie všetci majitelia môžu mať ohrady prvej triedy. Keby chcel, mohol by sa ľahko zredikať do nížin, ako sa spustí náš bača o Michale, hoc i banuje za letom, zo svojich hôľ na strniská a oziminy. Lenže on nie je predvídavý ako bača. Je bezstarostné dieťa prírody, o ktoré by sa bolo treba ešte starať. Iné divé zvery, čo žijú tiež naverímboha, lepšie rečeno nedomáce… Ostatne, ktoré máme tu zvieratá domáce? Kto by mohol zodpovedať túto otázku? Lepšie ich bude azda označiť takto: zvieratá, na ktorých majiteľovi nezáleží, ba ktoré nerád má v svojom poli, môžeme považovať ako divé.

Druhé divé zvery teda čelia zlým časom. Iné im nečelia síce, ale ich predvídajú ako bača a odtiahnu v iné kraje. Napríklad sťahovavé vtáctvo. Iba guanako ostáva trčať na jednom mieste, kým môže, mívajúc si hádam, že tam za tým vrchom je svet už zabitý doskami. Teší sa iste do ostatnej chvíľky, že však sa to azda všetko ešte na dobrú stránku obráti. Odkladá zo dňa na deň, čo bolo urobiť zahorúca; dobrým úmyslom a rozhodným činom sa dáva odstáť ako pivu a tiež myslí: prv, než čo podujať, treba sa ako svedčí vyspať. Tak sa míňa deň za dňom, kým neprikvačí nešťastie a nebude neskoro.

A nie že by bol lenivý, veď neprestajne brúsi hore-dolu; nie ani od zadubenosti. Vidíme, ako bedlí. To odkladanie je tiež pre nič iného, ako pre tú kerenciu, lásku k vlasti, obľubu svojho miesta; akoby sa bál, že pampa je iba okolo jeho maštale. Lebo on má i svoje stajne, brlohy, kam sa vracia riadne každú noc na ležanie. Tak ako mešťan poriadnych zásad a obyčají tiež sa vracia k domácemu ohnisku každý večer, keď odbavil svoju partiu tartlíka, alebo tarokov, vypil svoj špricer alebo svoj krígeľ.

I vtáci majú svoje kurníky, ale zas majú i veľkú predvídavosť. Zariadia si letný a zimný kurník, a v tom sú ako obyvatelia miest: pokročilí, pečujúci o svoje zdravie a pohodlie, čo idú v lete na letný byt a v zime sa vracajú zas do mesta, do prituchnutých kvartieľov.

On nie je taký, lebo visí na svojej kerencii. Čaká radšej, kým nepritisne veľká tvŕdza, hľadajúc pomoci, keď je po nečase.

Keď je už všetka nádej stratená, priblíži sa rozhodná hodina, tieto zvieratá v tej hroznej úzkosti zhrnú sa z celého okolia; sťaby ich bol zozval dáky tajomný hajtman alebo vajda. Zase len čakajú, čo to s nimi bude. Ak sa nedočkajú ničoho, majú útechu, že sú v hŕbe; že ostatné chvíle aspoň môžu stráviť v spoločnosti, že smrť tiež bude spoločná. Čo jednému, to i druhému. Zdá sa hádam i im, že nie je ani zďaleka tá smrť taká ukrutná, ako by bola, keby ich prikvačila každého osamote.

Tráva je tu všade bujná, pašienky tučné. Ale v zime tu býva mnoho snehu. Ovce sú tučné a veľké ani teľce. V zime vychudnú a vycivejú ani trlo.

Ovce tiež, keď je zle, keď sneh otvrdne priveľmi, že sa nedá odhriebsť paprčkami, zbijú sa do hŕby; priťahujú ten remenec na opasku, kým nepríde na ostatnú dierku. Dychom zahrieva jedna druhú; obhrýzajú konáre, i tie, čo sú suché a cele holé. Ostré triesočky nezožuvané, čo prežreli v tej tvŕdzi neraz im rozpárajú knihy, alebo zaľahnú v nich. Stránka sa už nedá ukladať na stránku. Keď nieto ani triesok, nezúfajú. Suseda má na sebe vlny, ktorá je mäkká a môže sa tiež obhrýzať. Nie je nikdy horšia od močky, alebo starého pipasára, čo my v núdzi obhrýzame, keď nemáme tabaku. Bez vlny sa vlastne môže zaobísť. Ak pristúpi smrť, bude načim všetko opustiť a stratiť, i pekné bundy z Poľska, vlnu, i kožu, ba i kosti. A vlne je ľahko podrásť druhej do strihu, nech len nadíde odmäk, ten, ktorý sa čaká tak túžobne.

Ukrutná je zima. Tuná viac, ako kde inde. Inde, kde je zima krutá, opatria sa k nej, aby ich nevykynožila do nohy. Nájdu sa senníky, alebo aspoň stohy starej slamy. Kto by tu pomýšľal na také prostriedky? Kto by mohol opatriť na maštali napríklad šesťdesiattisíc oviec, ako ich má nejeden väčší podnik?

V zime je tu všetko premenené, i deň i noc. Noci dlhé, že nemajú konca, a tiché. Na jasnom nebi pláva studený mesiac, vyškiera sa škodoradostne. Ak sa zachmúri, horšie ešte. Iste začne miesť, bude chujava, že nevidíš na piaď pred nosom. Hluchá tíšina; snehový závoj pridúša všetky zvuky. Nečuť zakrádavých krokov zlodeja leona, ktorý obchádza najprv, obchádza. Potom sa odrazu hodí na zbitý do hŕby kŕdeľ, i so svojimi roztopašnými synmi, pobije všetko na hŕbu, čo nájde.

Ani vo dne, ani v noci nepotiahne vetrík; ani studený, a kde by teplý. Ten by svojím jazykom lízal po úbočiach a grúňoch, čistiac hrubú kôru ľadu. Vietor sa našarapatí v lete, ustane i on. Na zimu zatvorí sa kdesi do svojich dúpät, vydychuje si v teple, čaká svoj čas, keď bude treba zas vyraziť na pampu sťa rozpajedený bujak, rozmetať všetko, kriaky, trávu i prsť, odnášať všetko v krútňave, rúcať a búrať; pocestným metať do očú prach, ba i štrk a kamenie. Nech si ženské zababušia hlavu, ukryjú sa kepeňmi a ručníkmi, nech nejdú po pampe, ukazujúc svoju krásu.

Dlhé noci a dni, týždne a mesiace, kým minie táto tichá hrôza hladu a strachu, kým príde vietor od severu, tuhý, ale teplý. Spustia sa teplé lejaky. Presiaknu odrazu cez tvrdú kôru ľadovú, rozlámu a rozdrobia ju, rozdrobenú rozpustia, odnesú v jarkoch, čo hrčia veselo grúňmi a úbočiami, odnesú ju na vegy, premenené v lagúny a jazerá. Vykuknú z hrobu ľadového najprv kriaky, vrcholce sú odmäknuté od mrazu a vody, šťavnaté, hoc i trochu horkasté. Za nimi sa ukáže tráva, tá lanská a predlanská, suchá a tvrdá, čo sa tisne medzi zuby a zadrháva v hrdle. V lete sa jej nik nedotkne, je zohrdená. Teraz chutí sťa najmäkšia trávička vegy. Brucho sa rozbolí od nej po dlhom pôste, i zduje sa; príde i žrenie, ale to neprekáža. Nech bolí, len nech nebude prázdne.

V údolí, ktoré nenie veľmi hlboké, predstavil sa nám zase hostinec. Aby sa plnila chválitebná obyčaj, zostúpili sme doň. Našli sme ho plný. I tu vianočné sviatky, hoc i skromnejšie než v našom. Okolo dlhého stola ledva sa už nájde miesta; no dobrých sa moc zmestí. Gauči nám ho urobili vďačne. Pohostili my ich, oni zase nás. Zdržiavajú nás, že tu nenie najhoršie. No nám nieto stánia tu, ani inde. Oto sa netrpezlive premína, že mu utečie tropilla. Neostáva nám, ako sa odobrať od dobrých ľudí, pozdraviť ich a sadať na vozíky. V tomto hostinci sme sa lepšie vypýtali na ďalšiu cestu, i dostali veľmi dobré pokyny.

Treba hovoriť pravdu; kde treba, vyznať i chyby. My máme chybu nie malú, že nevieme, ako sa ide napred. Došli sme na ten bod našej cesty, kde už ani jeden z nás nevie, kde a ako sa ide. Poniektorí z nás boli síce niekoľko ráz tam, kam sme sa vybrali, iba že tí chodili na koni. Išli si chodníkmi a krátkymi cestami, nevyberajúc a najviac rovno cez pampu. Spoľahli sa na pud a svoje šťastie, držali sa všeobecného smeru, kade bolo bližšie a príhodnejšie.

Prvý je toto raz, čo sa ide na vozíkoch kvôli paniam. S vozíkom si už odkázaný na cestu; ciest zas po kampe je skoro toľko, ako ulíc a uličiek v Starom meste pražskom. Snímajú sa a delia, križujú a zas rozchádzajú, treba ich mať ako na dlani, vedieť, kde ktorá vedie, aby si nezablúdil.

Nuž dali nám poučenie dopodrobna, určite a jasne; s ľahším srdcom a uspokojení pustili sme sa do ďalšej cesty.

Onedlho sme i prišli na miesto rozhodujúce, kde sa cesty delia. Boli by sme tu stáli v rozpakoch bez tej zastávky v hoteli: ako zastane každý pocestný, keď sa mu prichodí rozhodnúť za jednu z dvoch ciest, z ktorých mu je jedna ako druhá: lebo nechodil ani jednou do tých čias. My sme nemali už rozpakov ani pochybovania; nemali sme ani čo vyberať; bolo treba len ísť, kde nám bola cesta. Dali sme sa na ňu, na tú, čo ide vpravo.

Na týchto krížnych cestách nás už začalo ovievať čosi, ako dych nových krajov, inakších, než tieto tuná, ktoré akoby si tušil, že majú byť za ohradou týchto vŕškov. Veje stadiaľ akýsi inakší vánok, akýsi sviežejší. Znať na ňom, že sa týkal končiarov, pokrytých snehom. Ba i temená niektorých vykukujú nad ohradou vŕškov, sťaby nás zvali a nám kývali.

Zas ideme úbočiami a kaňadúnmi, čo sú tam napravo. Cesta sa dosť dobre spúšťa v dolinu. Je znamenitá, prachu takrečeno na nej nieto. Nám na vozíkoch odľahlo, iba koňom sa táto cesta nepáči. Je im iste pritvrdá, lebo je hodne štrkovitá. Štrk báda veľmi, lebo naše kone, treba doložiť, boli zväčša naboso. Elektrika, Chuzo, Oto a Martillo boli podkovaní; často bývajú v cestách a neraz robia i v meste, keď treba vypomáhať. V meste naboso nevydržal by kôň ani jeden deň; tvrdá dlažba vyžaduje podkutia.

Nie div, že sa tropilla vyhýbala ceste, vracajúc sa na trávu, kde je mäkšie. Madrina sama bočí od tejto cesty; nerada ide. Bola by sa hádam najradšej dala rovno dohora, cez pampu a vŕšky. Skrúca sa v tú stranu, keď len môže. Keko cvála ustavične okolo tropilly, ktorá by sa chcela, ako vidno, rozprášiť, ísť svojou cestou. Hreší ako Turčín a zavracia ju, aby ju udržal v hŕbke.

„I ty počni teraz!“ kričí, šľahajúc tatarcom, i to nie Petisa, ale samú madrinu. Chcela sa vykradnúť, dať rovno do vŕškov.

Kone vo vozíkoch neklusajú tiež rezko a veselo ako po iné dni. ,Dlhá pesnička, zunovala sa hoviadkam‘, mysleli sme si v tej príhode. Kamp je tuná tiež inakší: tučných pašienkov tu, braček, nevidíš. Chudoba je, a o psotu nieto biedy.

Gazda je akosi mlčanlivý a zamyslený. Obzerá sa po okolí, vŕškoch a údoliach, sťaby niečo vyzeral a hľadal. Mlčí, iba čo bedlí na kone, poháňa ich i bičom, i šibe, čo sa dosiaľ ešte nestávalo. ,Cesta zdĺhavá,‘ myslel som si, vidiac jeho omrzlosť. Zunovalo sa ľuďom, i statku.

Bolo už popoludní, i to dosť hodne; zdalo sa nám, že čosi nie je v poriadku a takto ďalej už ísť nemôže. Boli sme radi, keď sme zastali v jednom údolí, našli sme pekné miestko za jedným briežkom. V takých pádoch akákoľvek premena je milá. Boli sme krem toho i trochu hladní: mali sme úmyseľ, že sa občerstvíme. Vzduch pampy je zdravý. Slnce od rána urobilo hodnú cestu: prešlo už dávno i ten bod, skadiaľ sa má začať spúšťať dolu briežkom. My sme tiež urobili hodný kus cesty: aspoň súdiac dľa koní. Už nám nevyzerajú veľmi čerstvé. Vytiahli sme malety a tanistry, košíky: vôbec všetky kusy batožiny, kde je merinda, čo máme ešte z domu, ktorej sme sa dosiaľ nedotkli. Prozreteľnosť každý deň sa nám postarala o hostinec. Dnes akosi i ona zabudla na nás.

Obed to bol chutný a dobrý. Dobré kurčatá, ktorých sa toľko chová v každom skoro dome puntarenskom. Chutný domáci chlieb z argentínskej chýrnej pšenice a množstvo druhých článkov. Hladu sme sa nemali čo báť. Bolo i niekoľko fliaš v slamenom chaláte; nesieme ich toľké dni sebou, a dosiaľ sme do nich nenazreli. Dnes sme sa naučili oceňovať múdru zásadu, či skôr pravidlo pre pocestného, v Punta Arenas ho zachovávajú aspoň verne, že kto nosí, neprosí.

Tak sme obedovali veľmi poriadne. Vôbec bolo tu všetko akosi milé. Ja aspoň som bol tu veľmi rád. Zdalo sa mi, že naša cesta je veľmi vydarená, skôr krásny výlet než cesta. Takéto zastávky v poli tvoria vlastne najkrajší bod cesty. Ešte väčšmi sme boli uveličení, keď nám Keko nalial i čiernej kávy, čo on sám uvaril hneď tu pri ohníku. Bolo tu hodne čierneho krovia, dym z neho šíril veľmi jemnú vôňu smoly. Nosili sme i my našu teteru^[105] k týmto prípadnostiam.

Tak sme si oddychovali pri fajčení, spokojní, keď tu nás zarazilo veľmi divné slovo od samého gazdu:

„My blúdime…“

„A ako to viete?“

„Ako? Lebo sme nie na našej ceste.“

Ostali sme zadivení, niektorí i prestrašení. Iní ešte neverili v možnosť takej veci. Zablúdiť! Stratiť cestu! Pri toľkých hostincoch, prepytovaniach.

„A čo sme sa hneď nevrátili!“ vytýka jeden druh zo zadného vozíka trochu nespokojný, že gazda nám zdelil túto nehodu len tak sucho akosi a ľahostajne. Pravda, najviac preto, že vôbec poblúdil.

„Bolo mi hneď povedať, že blúdime,“ odsekol gazda. „Ja by sa bol zaraz vrátil. Kto by bol taký tĺk, aby šiel po zlej ceste, keď by mu povedali, že blúdi!“ To bola pravda. Tí zo zadného vozíka umĺkli. Potom dodal nám na vysvetlenie. „Ja som šípil, že nejdeme dobre. Vedel som, v ktorú stranu padne naša cesta. A my sme išli v protivnú. Iba že podchvíľou som čakal, že sa skrúti, obráti na dobrý smer. Neobrátila sa dosiaľ, a myslím, že sa už ani neobráti. Naša cesta by išla za slncom,“ vysvetľoval nám, pokážuc horiacou cigarou v tú stranu, kam sa slnce už hodne nachýlilo, hľadajúc i ono, snáď ustaté tou dlhou púťou dňa, svoju kerenciu kdesi na tej strane obzora.

„A madrina sa ustavične v tú stranu ťahala,“ dovtípil sa Keko. „Čo som sa jej nazavracal.“

„I naobšíval,“ doplnil gazda. „Nuž môžeš ju prosiť, nech ti prepáči. Mala viac rozumu, ako my všetci. Bolo nám slúchať. Keby sme boli gauči, boli by sme ju slúchli.“

„Pekne nás obriadili. Oni nás naviedli semka, keď sme sa u nich prezvedali. Pekní tiež gauči!“ žehre zas cestovateľ, ktorému sa zdá veľkou nespravodlivosťou, že blúdime. Dáva všetkým vinu pre vec, pre ktorú nikto nemôže.

Gazda sa usmial na výčitke. „Ísť sa vypytovať u ľudí v kampe! Zajtra je Mláďat: previedli nás ako papľuhov.“

Je na týchto stranách obyčaj robiť si z ľudí bláznov na Deň mláďat, ako keď my posielame s aprílom. O tej obyčaji sme my znali, i klamávali sme, koho sme mohli na Mláďatá, ale zas videlo sa mi nemožné, aby sa gauči dali na také žarty. Vyzerali na to privážni; krem toho bol pri nich hostinský. Ten by nebol dovolil, aby sa v jeho dome robili s pocestnými také žarty. Veď by sa to už týkalo i jeho hostinca. Ešte keby bol cestovateľ veľmi dobrý známy a bol sám, ešte by sa dalo uveriť, že by zažartovali s ním. No nás bolo mnoho, medzi nami panie a deti, nedá sa predpokladať, že by si boli dovolili taký nechutný žart. Gauč berie ohľad na ženské a deti a všade ich zastane, nie to aby ich poslal blúdiť po kampe.

Ja myslím, že chybu sme urobili my sami. Išli sme sa vypytovať na cestu, udali jej ostatnú stanicu. Tá bola od toho hostinca veľmi ďaleko a na takom mieste, kde sveta málo prechodí, lebo je v zákutí kampa. Veľmi ľahko, že z prítomných ani jeden tam nikdy nebol. Najviac snáď ak len počul o tom kraji hovoriť. My sme sa mali radšej spýtať, kade ide cesta na najbližší hostinec, alebo niektorý podnik, ktorý padá do našej cesty a je všeobecne známy. Takých je veľa a boli by sme tak iste dostali správnu odpoveď. Spytujúc sa takto od hostinca k hostincu celou cestou, neboli by sme zablúdili.

Gauč je ako každý iný človek. Nerád sa prizná, že niečo nevie. Nevedieť niečo, čo sa týka kampa a ciest, gaučovi by sa zdalo trochu ako hanba a potupa. Radšej sa hľadí vynájsť a dovtípiť, dá už len odpoveď, ktorá sa mu zdá správna. V najhoršom páde hľadí sa vyhnúť odpovedi, nadovšetko takej hanbe, aby sa priznal, že takú vec nevie. Tí v hostinci iste nevedeli, ktorou nás majú napraviť cestou, ale ja myslím, že hľadeli predsa, aby nás napravili na dobrú cestu. Záškodnosť alebo žart a posmech by ja u nich nepredpokladal, ale viem, že by sa nepriznal ani jeden, že v tej veci je práve taký znalec ako my, ktorí sa spytujeme.

Ostatne, všetky tieto úvahy robia sa, keď je po nečase, keď je už každý múdry. Naučenia, ktoré sa z nich môžu ťahať, nemohli nám už byť na osoh, ani na škodu. Stalo sa už, čo sa stať malo a či skôr nemalo, že sme totiž stratení niekde v pampe, nevediac sami, kde sme. Naše postavenie bolo dosť zlé. Márni sa čas blúdením, kým nás inde čakajú dôležité diela. Humpľujeme kone, lebo ich preháňame po zlých kampoch. Najhoršie je, že je naše postavenie smiešne. Čo sa stalo nám, nemôže sa stať ľuďom opatrným a ako-tak zbehlým v kampe a jeho obyčajach. Keby sme sa komu priznali teraz, v čom sme, pripravili by sme sa uňho o všetku úctu. Považoval by nás ľahko za dobrodruhov, ľudí, čo sa túlajú bez cieľa a potreby. Mohli by sme byť skoro istí, že by nás zase napravil na cestu ešte horšiu.

Gazda tiež rozvažoval o tejto veci a prišiel k výsledku, ktorý bol ešte divnejší.

„Nevyberaj sa na cestu, keď nevieš, kade sa ide,“ riekol cele vážne. Podľa toho pravidla nesmel nikto vyhľadávať práve to, čo je zaujímavé v každej ceste: novosť dojmov. Nové cesty, to znamená nové kraje, noví ľudia, nové obyčaje. Bolo by cestovanie ako i je naozaj hrozne nudné obchodným cestujúcim po niekoľkých rokoch takého cestovania. No doložil niečo, čo opravilo dosť hodne ten ukrutný výrok: „Keď máš ísť, kde si nebol, vezmi si vakeana.“^[106]

„Vaqueano“ by značilo človeka, ktorý zná cesty a spády: odborný znalec, alebo, ako by riekli v turistickom zmysle, vodič. Nuž nebolo by škodilo, keby sme ho mali tu na mieste; ba myslím, že by sa nám zišiel ako kus chleba. Aspoň by nám povedal, kde sme: to by nám bolo hodne v terajšom postavení skoro toľko, ako by bolo bývalo hodno dneska ráno, keby nám bol ukázal dôkladne, ako ide naša ďalšia cesta. Lebo kam sa nám obrátiť, keď nevieme, kde sme?

Vtedy mi zišiel na um starý dobrý známy: paron^[107] Zorzi Babulović, hen z jedného veľkého ostrova na mori Adriatickom, majiteľ lode a chýrny jej kapitán, ktorý skoro neprestajne plával po Adrii, ale i po iných moriach. Býval často v Brajli a veľmi často v Taganrogu.^[108] Tam, ako ho potvárali, mal i teplé hniezdo pripravené, aby mu nebolo veľmi nudno, keď bolo treba čakať týždne, kým sa loď naloží pšenicou. Ešte sa hovorilo, že v tom hniezde boli i holíčatá, a šora^[109] Palmina sa naletela dosť k hlave pánu Zorzimu pre tieto veci, ktoré nevedela, či boli iba chýry. Raz mu bola i hodila kotlík o hlavu a bola by ho obarila ako zarezaného kohúta, nech sa chytro neprihne. Pani Palmina bola stvora veľmi dobrá, ale v týchto veciach, čo sa týkali pána Zorziho, bola vretenica. Býval on veľmi často i v Benátkach i v Santa Quaranta.^[110] Znal, môže sa povedať, na tých moriach každý kútik. Plával, kým ho neskrčila skoro vo dvoje lámavica; trochu ho bola navštívila, ale iba pozdejšie, i dýchavica. On všetko nešťastie, čo sa stáva na svete, privlastňoval nedostatočnej znalosti a zbehlosti ľudí v zemepise. Svojmu synovcovi, ktorému sa nevodilo najhoršie, často opakoval: „Eh, fačile per ti, Piero, ti konoši la džeografia.“^[111]

Mne zišla na um táto výpoveď po toľkých rokoch, keď paron Zorzi je už dávno na božom súde a my tu v pampe, v takomto ľudskom blude.

Tak či tak, ostať sme tu tiež nemohli, treba sa bolo zberať. Tropillu sme nahnali do kúta, kde dve čiary tvoria uhol. Vybrali sme si kone; tie, čo boli zapriahnuté od rána, bolo načim vymeniť. Nuž tak! Naša hrdá tropilla, z ktorej nebolo ľahko ani v korrale vylučovať kone, lebo sa nedali lapať, skrotla úplne. V otvorenom kampe temer dajú sa chytať a vyberať, ako sa ti len páči. Cesta a ustatosť je veľký učiteľ koní!

Ja by zlyhal, keby chcel komu nahovoriť, že ma naše nešťastie, toto blúdenie myslím, veľmi zronilo, alebo hádam prestrašilo. Tam dnuka, kam pohľad nevnikne, ozývalo sa čosi ako radosť. Túlať sa po nesmiernom patagónskom kampe! Nevedieť, kde si a kam prídeš; závisieť od náhody, chodiť naverímboha: to malo dosť i vábneho v sebe. Ale kto by sa opovážil vyzradiť, že má city také neslušné, ozaj nehodné človeka, čo drží na seba a svoju rozšafnosť. Zronenosť u mnohých z nás nebola malá. Bolo i horekovania a banovania akomak pre nešťastný nápad: vybrať sa nič po nič na dlhú a neistú cestu, potĺkať sa nič po nič kampom a neznámymi jeho cestami; medzi ľuďmi hroznými, skoro čiernymi, čo majú dlhý nožisko za pásom. Aspoň keby sa dalo zvedieť, kde si, kam ťa zavialo? A ak ťa noc prikvačí v tejto hroznej pustatine? A všakové divé zveri?

Ale čo pomôže už banovať?

Hneď s väčším záujmom prehliadol som si okolie. Aký smutný kraj! Kde sú bujné pašienky, tučné vegy? Tu je trávička riedka, tenká, šťúpla, akoby zakrpatená. Za čiernymi kriakmi, od ktorých sa černie celé okolie, akoby bolo v smútku, kryjú sa tenké žltkavé stebielka, málokrvné akosi. Ani prsti nieto, všetko si odniesol vietor, zanechal iba štrk. Aký súdny deň to bude, keď tak vtrhne na tieto roviny, do otvorených údolí, keď začne šľahať, chytať, trhať a nosiť, čo nájde v ceste; všetky kriaky sú prihnuté v tú stranu, kam duje. Už sa neopovážia vyrovnať a podvihnúť hlavu ani keď je ticho. Načo by im to bolo, keď by sa museli ohnúť beztoho znovu, možno hneď zajtra. Tu by cestovatelia, ako naši z druhého vozíka, museli byť zababušení, nemohli by ukázať tváre, lebo by im do nej nasypalo prášku i zadarmo. Museli by mať kepene dobre zapäté až po hrdlo a potom zviazané okolo hrdla a okolo pása, aby im ich neodnieslo. Na kurčatá, čo sme jedli, nebolo by treba soli, ani na chlieb; i tak by škrípalo pod zubmi. Ba škrípe v taký deň pod nimi i bez kurčiat a chleba.

Zazreli sme tu i ovce, pravda, len kde-tu: aké ovce! Bujné, krásne, veľké a tučné. Vlna na nich ako perina. Na jahňatách tiež nepoznať biedy, sú ani lasice. Behajú čulo, aby nám utiekli. „Malá tráva, ale sýta,“ vravím ja, lebo som videl, že na našich holiach je tráva ešte menšia, iba že je hustá sťa koberec, ale ledva trčí zo zeme. A ovce na nej tučnejú; mlieko z nej, čo ho je i málo, je všetko syr a maslo. Takému mlieku sa už druhé nijako nevyrovná. Sú to kampy smutné, chudobné, ale tiež požehnané, oplývajú mliekom a… Nie, medu tu nieto. Mliekom oplývajú, áno, väčšmi hádam než Kanaan kedysi;^[112] i vlnou i mäsom. Ale kto sa tu stará o mlieko? Ostane jahňatám, kým ich staré samy neodučia a neodoženú.

Po kampe hľadím a vyzerám, či by nezazrel čo súceho. Vidieť tu vidno málo. Tráva, ktorú ovce popasú, a zas tráva; popasú ju, ani jej neurčujúc dľa tried, radov a druhov. A ja vidím tiež asi tak, ako ovca: trávu a trávu.

A škoda byť nevidomým a nevedomým. Na mnohých miestach vidím žlté, mohutné pagáče, položené na zemi ako hodný lopár, alebo skôr ako dosť poriadny vahan. A nie sú to torty, ani marcipány, je to mach, žltý ako zlato. Nebohý Andrej Kmeť^[113] sa zaujímal veľmi o machy a mal z nich veľkú zbierku, ako i šípov.

Ale ani mach to nenie, je to skupina akejsi bylinky, ktorá klame takých znalcov ako ja, svojou podobnosťou machu. I ona je ako ovca. Tiež chce nažívať v čriedach. Aká by to bola črieda, keby sa zhŕklo toľko oviec dovedna, koľko je tu tých kvietkov! Je to celá kolónia, alebo skôr mesto, a ktovie, či by nevyšlo i veľmesto z toho jedného vahana. Sú to malé byľky ako na machu, lístkov ani nevidno, lebo sú skryté kdesi pred nesmiernou nádherou kvetov. Každá byľka má navrchu svoj kvietok, pekný, hviezdovitý, ale malý ako špendlíková hlávka. Tento nález bujnosti, krásy a sily vo vysušenej, zmučenej pampe ma zaujímal. Akoby bol vošiel do veľkého, neznámeho mesta, obdivoval jeho kongresy, múzeá, paláce, výstavnosť divadiel, bohatosť obchodov, hlučný ruch ulíc, veľké rozmery, nádherné parky, ohromné dostihové polia. Tu zas musím obdivovať maličkosť: a na malom priestore ohromné množstvo jednotlivcov, tiež veľmi malých, ale každý vyvinutý dokonale, pekne a veľmi vkusne, vystrojený a ozdobený takým nádherným kvietkom, žijúcich tesne jeden pri druhom a neprekážajúc jeden druhému. Naopak, tým, že sú tak dovedna, neboja sa ničoho, žijú si bezpečne, rastú a rozvíjajú sa bez prekážky. Vzdorujú víťazne i samému patagóncovi. Ten letí nad nimi sťa besný, ale ani jednému nemôže ublížiť.

Práve dnes táto bylinka je vo svojom najnádhernejšom rúchu. Tak sa zdá, vystrojila sa, aby nás privítala sťa mladucha, keď má ísť na sobáš; nás, nečakaných hostí, aby sme nemali za bánosť, že musíme prejsť tadiaľto proti svojej vôli. Aby sme nedudrali na osud, že nás sem zavial.

Ale, konečne, tu ostať nemôžeme. Treba rušať. Vysadli sme na vozíky a pohli sa.

A tu sme urobili vec takú, že prekvapila nás všetkých. Náš prvý vozík, bez veľkých okolkov, odrazil sa z cesty, ktorou sme sa poberali dosiaľ. Dal sa naľavo, za slncom, po holej pampe. Nebolo cesty, ale bolo vidno kde-tu, akoby bolo prešlo koleso. Také znaky, kto by si ich všímal? Drgalo nás tuho touto novou dráhou. Pole je síce rovné, ale tráva tvorí svoje kopence, po nich kolesá skáču. I čierne kriaky nám rafajú na dne vozíkov. Kam to ideme zas? Ešte horšie zablúdiť, kde nebude ani cesty? Gazda nehovorí, ide napred vytrvale, hoc zo zadného vozíka čuť výkriky údivu a zazlievania nad takým blúdením bez cieľa a osohu.

Spúšťali sme sa ustavične, bárs veľmi miernym spádom. Do akých nížin sa to spúšťame?

A prišli sme na veľkolepú lúčinu, ako tu rečieme, vegu. Nahor a nadol, kam oko obsiahne, nezazrieš konca tejto lúke, zelenej ako smaragd. Ale kraje jej vidno, boky totiž. Na jednom jej boku sme my. Z druhej strany údolia zas dvíhajú sa úboče veľmi miernym svahom. Od nás do tých svahov z tamtej strany bude diaľka tri-štyri kilometre, možno i viac. Vieme, že nie je ľahko odhadnúť vzdialenosti na rovine ako stôl. Vega je totiž cele rovná rovina.

Čo je najdivnejšie, že z neurčitých znakov cesty sme sa dostali práve na tomto mieste na cestu, hladkú, skoro skvelú, krásne vychodenú, a to takouto vegou, na ktorej sa oči pasú s úľubou.

Je na nej tráva bujná, juncom do brucha. Po nej sa vinie potok v kľukách a záhyboch; miestami úzky ako stužka, indy sa rozlieva v jazierkach a mlákach, akoby močidlách. Hĺbka potoka na týchto miestach je záhadná, môže byť i veľmi značná. Také miesta tu volajú studňami. Sú neraz ozaj hlboké ani studne. Kto zná, či tá voda v tom potoku i tečie. Ak áno, teda namáhave a ako nasilu a nesmierne zdĺhave, musejúc sa pohybovať toľkými záhybmi.

Tisíce a tisíce kačíc sa tu hašterí, sťaby to bolo dakde vo dvorovej mláke. Ani si nás nevšímajú, iba čo čľupnú z pažite do vody, keď sa im blížime. Kde sa nájdu staré, tie sa vznesú na krídla, kváčuc úzkostlivo, ale sa zaraz zas len hodia do vody.

„Potok, čo ide do Coyle,“ zvestuje mi gazda. „Tiež pekná vega.“

Coyle je rieka, čo sa vlieva do Atlantického oceána, dosť hodná a tiež ide krásnou vegou. Táto tu sa s ňou kdesi sníma; budú tvoriť spolu vegu, ešte širšiu než táto.

„Pekná vega,“ mne sa to zdalo málo. Ja by povedal, najväčšia v Patagónii, ba i na celom svete. Lebo čo by nepovedal človek, keď je pod dojmom takého pohľadu a nevidel iba južný kúsok Patagónie zblízka, a z celého sveta už ani kúsok. No vtedy sa mi zdalo, že čo myslím, je cele oprávnené.

Je ona dlhá a dlhá, to je pravda, rozprestiera sa až do samého žriedla tohto potoka a jeho prítokov a siaha až do mora. Je to malý Egypt, ktorý má i svoj Níl, tento nepatrný potok. No na jar nenie nepatrný; zmohutnie, rozlieva sa po vege. Zanecháva po údolí všetku prsť a hnoj, čo tam hore našiel a sem odniesol.

Je potok tento, ako bol Jánošík: po horách zbíja a odnáša, tu dolu odovzdáva na vege, čo tamhore nazbíjal. Iba že Jánošík dával chudobe, čo bral bohatým, tento tu odnáša chudobe tamhore to nevelie a nosí a dáva ho sem, boháčom. Tí si už s tým bohatstvom nevedia rady, dusia sa od tučnoty. Je zem až priveľmi čierna, skoro lipkavá. Rastlinstvo sa na nej dusí, políha a hnije. Hnojí zem touto hnilobou ešte väčšmi, než bola prvej. Bolo by to údolie Zety,^[114] keby malo dediny a polia obrobené. Bude tu kedy čo iného, a či vždy len tá tráva, čo sa sama seje? Bude kedy pšenica, repa, kapusta, hrach, jačmeň a mnoho takých plodín? Prečo by nebolo? Veľmi ľahko.

Minie sa dakoľko rokov, Patagónia sa zaľudní ľuďmi, ako je dnes ovcami. Sprostí sa svojho najväčšieho nepriateľa, besného patagónca, poviaže ho a skrotí, aby sa neopovážil robiť svoje vpády po jej rovinách a údoliach. A ako si to s ním poradí? Podnebie toto sa môže premeniť a vyzdravieť iba horou, keď bude mnoho hôr po kopcoch a vrchoch, mnoho stromovia po údoliach, akéhokoľvek stromovia. Vtedy budú dochodiť dažde, ako po iných krajoch, v častejších obdobiach, vietor stratí silu. Vyvinie sa roľníctvo a bude sa mu tu dariť dobre. Rozumie sa, i tento potok by sa musel ogabať, musel by sa naraziť do koryta, musel by sa naučiť chodiť poriadne, a nie zošívať vegu z jedného kraja na druhý ako opilec, krútiť sa sem a tam, ako vrtohlavý.

Koľko kajken sa tu pasie a tučnie! Kŕdle a kŕdle sa ich premávajú z jedného miesta na druhé. Na každom im je lepšie, než im bolo na prvom. Tie už hej, že majú celý rok hostinu! Sťa keď náš svet sa hrnie do vidieckeho mesta na výkladný jarmok: melie sa tu ulicami a uličkami, tisne sa tu okolo šiatrov pernikárov a kupuje biagle a praclíky. Ale žiaľ, nášmu svetu to trvá iba deň, tá radosť a bezstarostnosť, i to tri-štyri razy do roka; kajkenám tu to trvá od Michala do Michala.

Kone veselo dupocú po mäkkej rovnej ceste. Chodí sa im po nej, sťaby ju bol namazal olejom. Zem pod ich kopytami dudnie hlucho. Voda, keď sa ti zablyští proti slncu, má na povrchu fľaky masti, ako keď plávajú oká na polievke. Tučnota zeme rozpustená vo vode, táto zem sa už dusí v svojom sadle.

Z bočného kaňadúna vynoril sa odrazu jazdec na koni. Prvé stretnutie od rána na tejto našej ceste, a aký podivný zjav! Priblížil sa nám malým klusom. Že sme sa sňali, je viac zásluha naša, vlastne našich koní, než jeho. Jeho kôň veru sa neponáhľa. Mätie nohami hocijako, jazdec tiež sedí na ňom hocijako. Nadhadzuje sa a časom akoby sa klátil: jazdec, čo sa nevie nijako spriateliť so zákonom o rovnováhe telies, prísnym a neúprosným. Čakáš podchvíľou, kedy sa zrúti zo sedla.

„Bolo by sa ho pýtať, kde sme,“ navrhujem gazdovi.

Ten iba odpľul a riekol:

„Kto sa ho bude spytovať, neboráka,“ a už nechcel ani naň pozrieť.

„Jednako, možno by sa vyplatilo,“ nalieham ja.

„A načo? Ani sedieť nevie, nevie uzdy držať. Čo ten vie?“

A ozaj, ktohotamvie, kde sa učil jazdiť. Iste nie v jazdiarni prvej triedy. Uzdu drží v pravej ruke, v ľavej má korbáč, a ten poskakuje i s rukou, dľa toho, ako koník drbolí, vlastne nohami mätie. Jazdec nesedí pevne, je hádzaný sem a tam sťa mŕtve teleso. Nešťastný kôň dostáva údery, nie tuhé, to je pravda, ale predsa údery, a neprestajné, po ľadviech. Vidno, že ak jazdcovi nie je dobre, ani koňovi nebude najlepšie. Sotva vydržia oni dlho toto hrozné tlčenie.

„Dáky pisár, alebo pobehaj,“ usúdil gazda, keď ten zjav prešiel popri nás, potriasajúc tou ľavou rukou, v ktorej sa hádže korbáč a opáľa z boka na bok jeho široký kožený jazyk.

Gazda nemal milosrdia nad týmto človekom, lebo korbáč držal v ľavej ruke miesto v pravej, uzdu v pravej miesto v ľavej. Či je on tomu vina, že nevie, v ktorej sa ruke čo drží? Či je on na vine, že nejazdí ako Diaz alebo Mac Phearson? Vari mal školu od samého Mac Phearsona? Vidno, že bol človek ako my, hádam len náhodou zaviaty do kampa. Možno, bol za robotou: snáď tesár, kuchár alebo záhradník. Po skončenej robote na daktorom podniku vracia sa domov, možno, až do mesta. Ba či len dôjde? Či je on na vine, že nevie jazdiť? Druhí tiež nevedia, a zato ich nik neuráža a nezohrdí. Tí, čo nevedia jazdiť, idú na sulky ako my, alebo práve v bričke: či je on na vine, že nemá sulky alebo práve bričku pohodlnú? Musí sa trmácať na koníku, ktorého mu možno požičali na podniku. Nebodaj i ten viac chodí v karretách než pod sedlom, ako to ukazuje klus, dľa ktorého podskakuje ruka jazdcova i s korbáčom, dľa ktorého lengá z boka na bok uzlík, priviazaný odzadku na sedle bielym motúzom; celá batožina tohoto cestovateľa.

Zaradovali sa my, keď za jednou zákrutou cesty natrafili sme na celý tábor, utiahnutý v záhybe údolia: tri karrety; medzi dvoma roztiahnutá plachta a za plachtou veselý ohník. Pri ňom si sedia chlapi. Na ražni, zabodnutom do zeme pri samom ohníku, škvarí sa pečienka.

,Tu sa konečne dozvieme kde sme, ktorou cestou sa máme dať,‘ pomysleli sme si. Zastavili sme kone a podišli k dobrým ľuďom pešky.

Náš rozhovor trval veľmi dlho; nebol nič iného, ako vypytovanie, vlastne podchytávanie. Nemohli sme im vyrozprávať čestne a otvorene, čo sa nám stalo, že nevieme vlastne, kde sme. Hľadeli sme zato okľukami vylákať od nich, odkiaľ idú, či je ďaleko ich podnik, komu prináleží a podobné podrobnosti. Z nich sme sa úfali, že sa dovtípime, kde sme, v ktorú stranu sa nám treba obrátiť, vôbec čo máme robiť.

Akokoľvek sme my zadržali mnohé veci pre seba, tak i voziari dali nám znať len najnutnejšie. Majiteľ podniku je don Federico^[115] a či Alberto. Priezviska sme sa už nedozvedeli. Iste ho títo ľudia ani nevedeli. Či je podnik ďaleko? Odpovedali nám: regular, čo znamená dostatočne, a môže byť i mnoho, i málo, podľa osobného vysvetľovania a chápania veci. Zato sme sa dozvedeli, že idú na drvá do hory, ta, kde sme boli práve dneska ráno, pod ktorou je spoločný hrob guanakov, že sú už štyri dni v ceste a idú od rána do noci.

Hoc teraz je ešte nie noc a oni už sa kutia okolo večere, dalo sa zatvárať, že to od rána do noci je tiež pochop veľmi neurčitý. Môžu sa pohnúť o pol poludní, vypriahnuť o polvečier; môžu urobiť hodný kus cesty, alebo zas veľmi malý; vôbec z toho nedalo sa zatvárať, kde asi, a či je ďaleko ich podnik, kadiaľ chodili? Nuž vždy touto cestou, ale keď sa príde k jednému kaňadúnu, treba sa odraziť z cesty napravo.

Mohli sme ich otázkami trochu lepšie popreháňať a hľadieť prísť veci bližšie do koreňa, ale ľudia boli by nás vzali za ľudí dotieravých a neslušných, za votrelcov a vtákov podozrivých. Beztoho vetrili v nás niečo, čo nepáchlo čistou pampou, ale vzduchom mestským, vždy trochu pokazeným. Boli k nám i zdvorilí i úslužní, ale si dávali pozor i len spýtať sa nás, odkiaľ sme prišli a kam ideme. My, stratení v pampe, nešli sme im tiež vysvetľovať naše veci. Boli by sa hneď dovtípili, čo sa nám porobilo a prečo sa ich vypytujeme toľko.

Vrátili sme sa k našim vozíkom a, myslím, neboli sme oveľa múdrejší, než sme boli, keď sme z nich zostúpili.

Keď sme prišli ku kaňadúnu, čo sa odrážal od cesty napravo, gazda obrátil doňho náš vozík, ktorý, ako vždy, šiel popredku. V tom ostatne sme len nasledovali madrinu. Tá sa hneď bola dala touto cestou; celá tropilla ju ochotne nasledovala.

Cesta veru nemohla kone lákať semka. Bola tvrdá, štrkovitá a bodľavá. Tropilla vyberala si pečlive mäkšie miesta, kde bolo trávy. No trávy tu je málo. Kampy chudobné, vysušené, smutné. Iba kde-tu vidno priestranstvá v smútku: pole posiato čiernymi kriakmi.

„A kde to zas ideme?“ kričia zo zadného vozíka, prekvapení touto odchýlkou od hlavnej cesty.

„Musíme sa hľadieť dostať niekde na podnik,“ odpovedá gazda. „Noc je tu, času nezbýva.“

Slnce sa už skutočne nachýlilo, nebo začalo sa červenať z tej strany. Večer nás prikvačil; ešte sme boli v poli a nevedeli ani kde.

Toto rozhodnutie bolo veľmi dobré. Ako sme už videli, keby sme šli po vege, nedošli by sme nikdy na podnik. Nikde na vege nevidno staviska. Je isté, že podniky nebudú okolo vegy, boja sa rieky, iste sa v jarné odmäky vylieva a všetko zaplavuje. Uchýlili sa nebodaj do bočných kaňadúnov, na pôdu suchú, kde bude bývanie bezpečnejšie. Voda na vege je tichá; tichej vody sa báť, podmýva brehy…

Treba hneď povedať, že koňom tu zaraz opadla sila. Náš vozík by bol zaviazol nadobre, nech nás nevytrhne Pepa. Na folge bol Sejno, usilovný, o malých kopytách, pekný a dobrý. Len chyba, že nemal byť nikdy priahaný. Je pod sedlo, má chod veľmi hladký a lahodný. Jazdiť na ňom je viac pôžitok, než ustávanie. I na folge, kým vládal, zachoval svoj príjemný cval. Pod chomútom sa nevyplatí cválať, je lepšie behať dlhým krokom. Ťahať nenie niesť; každá vec má svoj spôsob. Nie div, že nevydržal dlho cvalom, tým menej, že bol už cestou ukonaný trochu. Vpadol do klusu, ale nešťastného; badáš, že je to počiatok konca. Podobá sa drepčeniu tých chlapov, čo tlačia kapustu alebo vytláčajú hrozno: chodia dosť, ale sú len na mieste. Ani jemu cesty neubýva, vozík sa máločo hýbe napred. Ťahať ťahá vlastne len Pepa: mocná, veľká, ktorá už hej, je stvorená pod chomút. Má trot dlhý a výdatný, ktorý tak koňa nederie ako cval.

Na druhom vozíku je tiež máločo odchodnejšie. Hýbe sa i on preto, že sa my hýbeme a že tropilla ide. Kôň nerád zaostáva od kamarátstva, kým vládze. Soší sa, ako môže, aby nezaostal; vlastne drží nás, oba vozíky, naša Pepa, ktorá na šťastie je ešte dobre pri sile. Nenie ani okrúhla, úhľadná; je trochu nemotorná, čosi vrtkavá, srsť tiež nenie čierna, ide trochu do hrdzava, keď hľadíš na ňu zboku. Špatia ju i biele body, ktoré má rozhádzané kde-tu po chrbte a bokoch. Hnáty má nepekné, ale sú mocné a dlhé; kosti jej vystávajú viac, ako by bolo treba. No drží sa i teraz odhodlane, hlavu drží dohora, jej pobočky sú tuho natiahnuté. Ťahá za seba i za Sejna.

Aká smutná je tu zas božia príroda! Naša drahá matka-zem je tu temer holá; nemá čím pokryť svoju nahotu. A keby len nahota! Jej háby, v ktorých by mala byť sťa mladucha pred oltárom, rozkmásal besný patagónec, a strapy rozmetal bohviekam. Ani toho mu nebolo dosť: vytrhal i mäso, zomlel ho na prášok a rozosial v atómoch po pampe. Zostala iba kostra: vyhladené, slnkom vyhorené štíty trčia na všetky strany. Kolesá vozíkov po nich skáču; vozíky sa hádžu z boka na bok sťa loďka, keď ju schytí búrka na mori.

Tropilla sa hodila grúňom, kde predsa ešte ostáva čosi trávy. Už ani čiernych kriakov tu nieto. Im sa tiež tu hádam zdalo priotupno. Prebíjame sa z kameňa na kameň, čakajúc, či niečo nespraští, najskôr niektoré koleso, či neostaneme odrazu pešky. Už by nám nič iného nechybelo.

Keď sme skerovali okolo úbočia, videli sme za suchopárnou rovinkou malé úbočie, v ktorom sa rozkladajú šedé staviská v šedivom okolí. Pajta značných rozmerov, niekoľko domcov.

Nuž predsa sme len došli, ako sme si už tak vrele žiadali. Ale kam?…

Nie práve sebavedome sme sa predstavili na podniku. I dnes sa pilne strihalo, vzdor tomu, že je druhý vianočný sviatok. Nebolo najpríjemnejšie predstaviť sa ľuďom, ktorých neznáme, ktorí o nás nikdy neslýchali. Nevieš, ako ťa prijmú a či ťa prijmú. Treba je uznať, že nás je primnoho, skoro celá hŕba. Taká okolnosť padne do očú tiež len v chvíľu, keď je neskoro. Zdá sa nám až neslušným pýtať nocľah pre šiestich a toľkú tropillu koní. K tomu ponižujúca okolnosť, že nevieme, u koho sme, kde sme, kam sa máme obrátiť.

Vyšiel nám oproti človek v hrubých, neokrôchaných čižmách, oblečený robotne v plátenných belasých šatách, so širokým remeňom okolo pása, ktorý by skoro mohol byť opasok. Pracka na remeni, žltá, blyšťala sa tuho na zapadajúcom slnci. Predstavili sme sa tomu človeku a vyrozumeli, že máme do činenia so samým majiteľom tohto podniku.

Prijal nás veľmi dobre, hoc, ako vidno, nechápal, čomu ďakovať zvláštne šťastie tejto návštevy trochu pozdnej a toľkých ľudí odrazu. Vyzeralo mu to iste viac vpád než návšteva. Nedal znať na sebe ani prekvapenia ani mrzutosti, ak i čo toho bolo pritom. Ponúkol nám dľa osvedčených obyčají svoj príbytok so všetkým činom pre naše pohodlie. Po takom milom vyzvaní vypriahli sme najprv kone, utrmácané a hladné, a odviedli ich do potrera. Veru nebude v ňom veľkej objedze, ak bude v ňom, ako bol v kampe, kadiaľ sme šli. Nečaká ich kreptúch sečky s ovsíkom, alebo batoh ďateliny: nastáva im noc zhľadávania a zháňania krmu po chĺpkoch a po steblách. Úbohé kone! Viac trápenia a hladovania ako hostina a zajtra bude prichodiť zas celý deň sepkať sa s prázdnymi črevami.

Keď sme sa zložili, prvá starosť bola zaoberať sa trochu tou geografiou. Domáci pán bol veľmi dobrý učiteľ; nalial nám čistého vína, upotrebiac veľmi názornú metódu. Počúvali sme ho až pobožne: slová sme mu hltali a vštepili si všetko, čo povedal, do srdca.

Z jeho slov vysvitlo, že sme skutočne stratené ovce, čo zabehli do cudzích kampov. Ostatne, to sme už i my sami vedeli, prv než sme to počuli od neho.

Náš blud počal sa od hostinca, kde sme sa dali zaviesť na cestu, čo ide naľavo; trval až do toho okamihu, keď sme mali obed. Pokračovať smerom, ktorým sme sa dali ešte zajtra, dodržať rýchlosť, ktorú sme na to boli vynaložili, pozajtre boli by sme prišli nie síce, kde je svet doskami zabitý, ale na každý pád na niečo, čo sa tomu temer podobá. Lebo tam už prestáva pevná zem, počína sa veľká voda; ak by nám záležalo na tom, aby sme pokračovali v tomto smere a tým istým tempom, dľa jeho mienky neostalo by nám, ako zem nadfľakovať a potom už ísť, kam sa nám páči, alebo z vozíkov urobiť bárky a pustiť sa na veslá, alebo dať sa hnať plachtami. Tropillu by tak bolo najlepšie nechať z tejto strany v dobrom potreri.

Keď sme mu riekli, že na také podujatie nenosíme sebou riadikov a ani groší, koľko by bolo treba, poradil nám, že by bolo najlepšie, kto nemá v hlave, aby mal v nohách. Jemu sa vidí síce, že je nespravodlivosť uvaliť trest pre hlavu a jej poklesky na nohy, i to nie na naše, ale nevinných hoviadok, ktoré nemilobohu preháňame a trápime. Tie nás dosť vystríhali a upozorňovali, že čo robíme, zle robíme. No on nechce rozsudzovať v tých veciach, ponechávajúc nám samým starosť, ako sa pokonáme s našou madrinou. Ona by nám mohla všeličo vytýkať, keby dostala dar jazyka, ako mezka Balákova.^[116] Radí nám, keď nie vrátiť sa, odkiaľ sme prišli, na hostinec totiž, kde sme sa dali zaviesť, teda aspoň vziať cestu cez polia, ako sme urobili veľmi rozumne dnes po obede, kým sa dostaneme na cestu, ktorá nás dovedie, kam sme sa boli vybrali, ak i tú zase nezmýlime.

Ináč že by vraj tiež nebolo od veci, keby sme sa vôbec z kratšej cesty vrátili ta, odkiaľ sme prišli. Časy sú vraj vážne, práce po podnikoch trochu opozdené, svet nemá nazbyt času, aby prijímal hostí a dával im naučenia z počiatkov zemepisu. Toto už nepovedal cele tak okrúhle v slovách, ale nebol by pochybil, keby bol i povedal. Bol by hovoril presne k veci, a bol by mal svätú pravdu. No on sa riadil ohľadmi, ktoré mu nakladalo pohostinstvo, a nedopovedal, čo by bol mal povedať.

My sme vstrčili vzdor tomu do vrecka, čo bolo naše, uzavreli hneď tu, že zajtra ráno sa cez tie polia a ohrady budeme hľadieť dostať na pravú cestu.

„Deň vám je dnes už beztak stratený a celá jeho námaha. Zajtra navečer prídete, kde ste mohli byť dnes večer, a to hvízdajúci. Odtiaľto vás bude stáť trochu viac roboty,“ doložil, akoby nám na útechu. „Ide sa ustavične dovrchu.“

Začali sme hneď pretriasať spôsoby, ako by sa dalo tú našu cestu zase narovnať.

Tu sa ukázalo, že musíme sa vrátiť na vegu, prejsť Coyle, to jest ten potok, čo tečie dolu ňou. Pravá cesta je na tamtej strane potoka.

Spýtali sme sa hneď, kde sa nachodí brod. On nám odpovedal, že on by nám nemohol udať, kde je brod, ktorým prechodia vozy. Hoc tu býva pekných pár rôčkov, po vege sa nikdy nevozil. Nevie vôbec, či jesto ozaj kde taký brod, ako by nám bolo treba. Na koni schodil vegu na všetky strany a mnoho ráz; kus z nej prináleží k jeho kampu. Za statkom sa pridá chodiť neraz, treba i prechádzať rieku z jednej strany na druhú. Je dosť miest dobrých na taký priechod na koni, ale na vozíkoch je iná vec. Pri potoku, ale i na vege nájde sa močaristých miest, vozík na takom mieste ľahko môže zaviaznuť, možno sa i vyvaliť.

Keď sme na to boli trochu ako zarazení a akoby sa nám to všetko nepratalo do hlavy, doložil ešte ako na vysvetlenie:

„Rieka sa takto naoko vidí malá a nepatrná, ale čo sa týče brodu, je háklivá. Ak ste si povšimli, to vám je všetko hlboká tučná zem, kamenia tam nieto. Koryto rieky je skoro všade barinaté; na miestach kôň vpadne do brucha do bariny. Čím sa viac trepe, zapaduje tým horšie do bahna. S vozíkmi musí to byť vari ešte horšie, hoci ja, ako hovorím, v tom ohľade nič nemôžem povedať zo skúsenosti. S vozíkom prechodiť cez Coyle som, chvalabohu, nikdy nemusel.“

Pozreli sme jedni na druhých; poniektorí premenili farbu. Nuž, hej veru, zbledli naozaj. Coyle sťa bukový klin sa bola vrazila poniektorým do ich smelosti a odhodlanosti; počala ju kálať na triesočky svojím bahnatým korytom, brehmi podomletými a tým vpadnutím do bahna po hrdlo a možno i vyše hlavy. Podajedným v tej chvíli i zišlo na um: všade dobre, doma najlepšie. A je to i svätá pravda; ale čo, keď vysvitne obyčajne vtedy, keď je už pozde, keď sme vlastne preč z domu a návratu niet. V takých okolnostiach už neostane druhé, ako vytrvať a hlúposť dokončiť. Lebo ak sa vrátiť, nuž vrátiť sa tiež, ale nie s poctami.

V takých starostiach poniektorí sme i zabudli na večeru. Keď nám ju doniesli naši dobrí hostitelia, čo im bolo dvojnásobné ustávanie, lebo oni už svoju boli odbavili, ona ani nešla všetkým k srdcu. Kde mala zasadnúť večera, na tom mieste sedeli starosti, možno i strach. Nijako jej nechceli urobiť miesto. Vyhovárali sa, že im je večera prianglická. No kto je ozaj hladný, nehľadí, akej je jedlo národnosti. A bolo pripravené veľmi dobre a ja som mu bol rád, lebo som poznal v ňom niečo našim krúpam podobného.

U nás trú krúpy z jačmeňa, a kto chce niečo lepšieho, tak z tenkeľa. V Škótsku ich netrú, ale spľaskujú na pagáčik, i to nie jačmeň, ale ovos bez kabátka. Tieto krúpy varením napuchnú, jedia sa s mliekom. Prichodia v obchode pod menom Quacker oats.^[117]

Toto dobré jedlo je veľmi obľúbené v Patagónii. Menovite v kampe, po podnikoch sa jedáva. Máme zaň čo ďakovať dosťahovalcom z Anglicka a či skôr zo Škótska, ktorí ho radi jedia. Preto hádam sú všetko ľudia zdraví a vytrvalí, lebo sa za mladi chovali na tejto kaši.

Gazda a ja vzali sme do ohľadu, že sme tu trochu nepríležití. Naša výprava vtrhla na podnik neočakávane, iste uviedla domácich do rozpakov. V dome bolo sotva miesta pre toľkých, koľko nás odrazu pribudlo. Zobrali sme teda svoje veci a šli pýtať nocľah v hoteli „U zlatej hviezdy“ alebo „Nového mesiačika“.

Vonku síce poťahovalo trochu, ale tomu bolo rady. Našli sme si pekné miesto, a síce pod jednou karretou. Je vo dvore a čaká na fúru, vlnu totiž, aby sa s ňou vybrala do cesty. Pod ňou nás nezmočí, i keby frklo, lebo hoc je nebo čisté, mrholiť môže ľahko, a ľahko i prejsť. Pravda, také prekvapenia tu neprichodia tak často ako v južnejšej Patagónii. Z pajty sme odniesli dakoľko tých veľkých vriec, čo sa do nich natíska vlna. Do nich sme dali vlny, ktorej je ohromná hŕba v pajte, a to ústrižkov, takže sme mali pod karretou vlnené postlanie. Prestreli na to pokrývku štvorhrannú šíre posteľnej plachty, zošitú z guanakových koží, kožušinou dohora, druhou pokrývkou práve takou sme sa pokryli. Neďaleko karrety bolo dakoľko balov vlny, už hotových pod fúru; tie sme privaľkali ku karrete. Ohradili sme si ju teda z troch strán vlnou. Konča nôh nám ostalo prázdno ako brána, tou sa dalo vyjsť alebo vojsť do nášho úkrytu.

Posteľ bola mäkká, pohodlná, teplá i v dobrom útulku. Ležali sme na vlne sťa veľkí vlnení baróni tam v Londýne, v guanakových kožiach sťa kazika Indiánov, bránení zas tou vlnou od vetra. Karreta na prevážanie tej istej vlny svojím dnom nám tvorí krov ako strechu nad hlavou. Z pajty čuť clivé bľačanie oviec. Čakajú v temnici zajtrajší deň, keď majú ísť pod nožnice. Psi, koľko ich len jest vo dvore, prišli nás navštíviť, ale iba na chvíľu, lebo sa utiahli každý svojou stranou.

Nuž nocľah vonkoncom pastiersky, akých sa nám pridalo zažiť zriedkakedy, odkedy sme prestali pásť voly a kravy. Bolo nám veselo, ako kedysi, keď sme trávili jesenné noci s veselou chasou okolo ohňa, keď sme vatru preskakovali, krepčili, ťahali švábku a potom ju piekli. Voly nechali, nech tam idú po milej vôli susedovi do mládze alebo i ďateliny. Coyle nás netrápila, ani jej nepodarený brod.

Prikradol sa k nám i chlapec. Utiekol z izby paniam. Začalo mu byť pri nich smutno a clivo. Nehovorili o inom, ako o Coyle, trápili sa a i horekovali. Sem ho viac k nám ťahalo. Nebolo horekovania, ani starosti; bola noc krásna a milá. Pritiahla ho najviac poézia tohoto nocovania, snáď trochu i žiadosť, aby sa vymanil čím skôr spod ženskej ferule a vmiešal sa medzi chlapov, aby bol tiež chlap mocný a súci. O chvíľu nás už kopal a odkrýval. Položil sa priekom cez posteľ, sťaby on tu bol kohút na svojom smetisku. I my sme usnuli chytro, ukolísaní ustatosťou a čerstvým vzduchom.

Mne sa zjavil tej noci vo snách nebohý paron Zorzi Babulović. Boh mu daj pokoj duši! Ako mi hrozí dlhočizným pipasárom svojej fajky a či skôr čibuka a opakuje dva-tri razy: „Fačile per ti, Piero, ti konoši la džeografia…“